Čarodejná kniha

Bol jeden vojak, jediný syn chudobnej vdovy, a slúžil už mnoho rokov. Konečne ho predsa len z vojska prepustili, a keď sa vracal domov, musel prejsť veľkými a hlbokými lesmi. Tam sa mu stratila cesta a neostalo mu nič iné ako prenocovať pod holým nebom. Keď na druhý deň vstal, obzeral sa na všetky strany, kde by zočil nejakého človeka, čo by ho z toho tmavého a bludného lesa vyviedol. Ale nikoho nestretol, nikoho nevidel. Začal nahlas nariekať:
„Čo si počnem? Hlad a smäd ma trápia a azda ma tu aj divá zver zahubí!“
Vtom začul za sebou hlas:
„Vojaku, nenariekaj! Ak chceš, môžeš u mňa slúžiť.“
Vyslúžilec sa zľakol, ale keď videl pred sebou len akéhosi starčeka, upokojil sa a sľúbil mu, že u neho službu rád prijme. Starec ho viedol k jednej skale, udrel na ňu palicou, skala zarachotila a otvorila sa v nej brána. Vojak sa čudoval! Vošli do jednej izby, do druhej a do tretej ..... a všetky boli zariadené ako v najkrajšom zámku, kreslá potiahnuté zamatom, na stole strieborný riad a krištáľové vázy, na stenách viseli obrazy vo vyrezávaných rámoch. Starec mu vravel:
„Nič sa neboj! Nebudeš u mňa konať žiadnu inú službu, len každý deň poriadne pozametáš tie tri izby. Jedlo budeš mať vždy pripravené na tomto stole a bude ho vždy dosť. Ale to Ti prikazujem: všetky knihy, čo ich tu vidíš, si môžeš čítať, len tú jednu starú knihu nechaj na pokoji. Inak by bolo s Tebou zle!“
Tretia izba bola plná všelijakých kníh, malých aj veľkých, tenkých aj hrubých, že to vyslúžilec za živa nevidel. Kýval hlavou, že vo všetkom poslúchne, čo pán prikáže, a starec mu hneď zmizol. Tak plynul čas a o rok sa čarodejník znenazdajky zasa objavil doma a pýtal sa vojaka, ako sa mu darilo.
„Dobre, strýko,“ vravel vojak. „Práca je ľahká a nič mi tu nechýbalo.“
„A chcel by si u mňa zostať v službe ešte jeden rok?“
„Rád tu zostanem,“ vravel vyslúžilec.
„No, aj ja som s Tebou spokojný,“ vravel starec. „Len si pamätaj, že na tú starú knihu nesmieš ani siahnuť.“
„Ani ma nenapadne, aby som si vyberal práve tú, keď je tu toľko iných,“ vravel vyslúžilec. „Veď by som ich všetky neprečítal ani do konca života.“
Tak zostal v dome zasa sám. Každý deň ráno a večer zametal izby, hodoval trikrát denne a voľný čas si skracoval čítaním.
Za rok prišiel starec znova, všetko si poprezeral a pýtal sa ho, či chce u neho zostať v službe aj tretí rok.
„Už som si tak zvykol,“ vravel vyslúžilec, „že by som inam ani nechcel ísť. To je najlepšia služba, aká ma v živote stretla.“
Starec len kýval a zasa mu zmizol z očí. A vojak tu hospodáril zasa sám. Ale ako šiel deň za dňom a týždeň za týždňom, už ho to všetko začalo nudiť. Jedného dňa si vravel: Už som toľko kníh prečítal, a jedna je ako druhá. Čo asi stojí v tej zakázanej knihe, že s ňou robí pán také tajnosti?
Nedalo mu to! Prvý deň ju len poutieral od prachu, druhý deň si na ňu siahol a tretí deň sa už osmelil, vzal ju do ruky, rozovrel ju a videl, že je to prastará knižka, celá roztrhaná a že sú v nej čierne a červené písmená veľké ako chrobáky. Polohlasne si v nej začal slabikovať. Len čo prečítal niekoľko slov, uzrel pred sebou šiestich čiernych chlapov a tí sa pýtali jedným hlasom:
„Čo pán žiada a prikazuje?“
Vojak sa div nezvalil na zem, tak sa zľakol! Ale spamätal sa a rýchlo vyhŕkol:
„Fuj, krv sa mi v žilách zastavila! Kde ste sa tu vzali?“ Obzeral si ich spod oka, boli veľkí ako jedle, čierne nohavice a kazajky mali na tele ako uliate a pod čiernymi vlasmi im svietili oči ako uhlie.
„Čo pán žiada a prikazuje?“ pýtali sa ho znova.
„No, ak to dokážete,“ vravel vyslúžilec, „tak nech som v túto chvíľu v dome svojej matky!“
Len čo to dopovedal, už sa to stalo! Stál práve na prahu matkinej chalúpky a tú starú roztrhanú knižku ešte držal v ruke. Obzrel sa dookola, čierni chlapi boli preč.
„To je mi pekná knižka,“ vravel si. „To si dám páčiť! Už sa nečudujem, že si pán na ňu dával takú pozor. No, ja sa jej teraz tiež len tak nezrieknem, tá by mi mohla byť dobrá.“
Zaklopal na dvere matkinej chalúpky, ale keďže už bolo neskoro podvečer a matka bola doma celkom sama a po hlase ho nepoznala, nechcela otvoriť. Ale on neprestával prosiť, až sa nad ním zmilovala a pustila ho dnu. Ale nepoznala ho, kdeže po toľkých rokoch! Chvíľu si spolu rozprávali, ale vyslúžilec už mal hlad a obzeral sa po izbe, kde by bolo niečo na zjedenie. Vdova mu vravela:
„Vojačiku, kde by som zobrala večeru! Ja som biedne živá a v dome nemám nič iné, než čo si denne vyžobrem.“
Keď to vojak počul a videl, vravel si: No, nájdem si inú pomoc. A nahlas povedal:
„Keď Vy to o hlade vydržíte, vydržím to aj ja. Ale viete čo, tetuška, doneste aspoň trochu dreva, zakúrime si a bude nám tu veselšie.“
Ako vdova vyšla z izby, on schytil knihu a začal v nej zasa čítať tie veľké čierne a červené písmená. Zjavilo sa šesť čiernych mužov, len-len sa do izby vtesnali a pýtali sa ho:
„Čo pán žiada a prikazuje?“
„Naplňte mi túto izbu všakovakým najlepším jedlom a pitím!“
Keď vdova vkročila do izby, nestačila sa čudovať!
Ráno vojak vstal z pece, umyl sa a učesal a posielal vdovu variť raňajky.
„Z čoho by som ich robila, keď sme včera všetko zjedli a dom je prázdny?“
Vojak ju poslal do lesa po drevo a zatiaľ prikázal svojim čiernym sluhom, nech nanosia do kuchyne všetkého dosť. Vdova len krútila hlavou, keď to všetko videla. Išla a navarila jedál, ako len najlepšie vedela. Keď jedli, pýtala sa ho:
„Čože ste Vy zač, vojačiku?“
„Obyčajný vojak, však to vidíte, tetuška. Slúžil som na vojne vyše dvadsať rokov.“
„Ja tiež mám syna na vojne, a už je tam tiež toľko rokov,“ povzdychla si vdova.
„A ako sa ten Váš syn volá?“
„Jakub,“ vravela vdova.
Vyslúžilec sa pred ňu postavil a pýtal sa jej:
„Len sa dobre pozrite, nie som ja ten Váš syn?“
Vdova sa nad tými slovami zarazila, pozerala sa naňho, ale nezdalo sa jej, že je to on. Za dvadsať rokov sa zmenil a mal na tvári trojročnú bradu. Ale keď si rozhrnul košeľu a ukázal jej na ruke rodné znamienko, spoznala ho a radovala sa, až plakala. Rozprávali si, čo on prežil za tú dlhú dobu a ako sa jej celý ten čas darilo. Syn sa jej pýtal:
„A čo je tu v kraji nového?“
„Nič nové, synček, len to, že náš kráľ má tri princezné, všetky pekné a na vydaj, len že nemajú žiadnych ženíchov.“
„To bude niečo pre mňa!“ vravel syn. „Zavčasu ráno tam, matka, pôjdete a vyriadite im odo mňa pekný pozdrav.“
Kým matka vstala od stola a poupratovala, vyšiel von k lesu a začal čítať vo svojej starodávnej knihe. Zjavilo sa šesť čiernych chlapov a volali jedným hlasom:
„Čo pán žiada a prikazuje?“
„Doneste mi tri škatuľky veľké ako grajciar, a v každej nech je sto lakťov najjemnejšieho damasku!“
V tú chvíľu mal v ruke tie tri škatuľky. Išiel do izby, vyzliekol sa, ľahol si a spal. Zavčasu ráno matka vstala, chodila po izbe a hovorila nahlas sama k sebe:
„Ty opovážlivec! Tvoj nápad je zbytočný a zbytočná bude aj moja cesta, len ma odtiaľ s hanbou vyženú.“
Vojak sa prebudil, počul, čo si matka vykladá, a vravel jej:
„Len sa, matka, rýchlo oblečte a vezmite so sebou tu tie tri škatuľky.“
Tak sa vypravila a ponáhľala sa na kráľovský hrad. Prišla tam a sluhovia sa jej pýtali, čo si praje a kam ide. Vdova vravela:
„Posiela ma sem môj syn s pozdravom k princeznám.“ Ohlásili ju u kráľa, kto je a čo a ako, a kráľ ju dal priviesť do paláca pred princezné. Keď k nim prišla do komnaty, vravela:
„Môj syn posiela Vám všetkým pekný pozdrav a uctivo sa pýta, či sa smie opovážiť a niektorú z Vás požiadať o ruku? A k tomu Vám posiela darom tieto tri škatuľky.“
Princezné vzali škatuľky a všetkému sa len smiali. Ale keď tie škatuľky otvorili a videli, že je tam najjemnejší damask, hneď ho začali merať. Každá namerala sto lakťov. Krútili nad tým hlavou a kráľ vravel:
„Keď máte, matka, takého schopného syna, povedzte mu, nech ku mne príde o tri dni o dvanástej hodine!“
Matka sa s radosťou ponáhľala domov a vybavovala, čo kráľ odkazuje: že má za ním prísť o tri dni o dvanástej hodine na kráľovský hrad. Ale vojak len vravel:
„Ja nikam nepôjdem, mamička, kdeže. Ale choďte tam ešte raz a povedzte pánu kráľovi, že z toho zišlo, že ja k nemu ísť nemôžem. Ak sa kráľovi páči, nech príde on ku mne.“
Matka sa nad tou rečou zhrozila a plakala, nech si to všetko rozmyslí. Ale syn trval na svojom. Nuž, čo robiť, vydala sa zasa na hrad a vyriadila kráľovi, slovo od slova, synov odkaz. Ako to kráľ počul, veľmi sa rozhneval a povedal jej:
„Choďte domov a povedzte synčekovi: ak chce, aby som ja k nemu prišiel, tak že musí byť od môjho hradu až k jeho chalúpke mramorová cesta, popri ceste nech stoja pekné stromy, každý stromček s iným ovocím a na každom strome vták v klietke a každý musí inak spievať. Zajtra o jedenástej hodine to musí byť všetko hotové; a ak nebude, potom bude Váš syn o hlavu kratší. To mu vyriaďte od kráľa.“
Zronená matka išla domov a so slzami synovi vykladala, čo mu kráľ odkázal. Ale on matke vravel:
„Neplačte, matka, žiadne strachy! Ja si už poradím!“
„Veď či je to možné?“ nariekala vdova. „Kto to kedy počul? Mramorová cesta, tie stromy a tí vtáci, a všetko do zajtra do jedenástej hodiny!“
„No, však sama uvidíte, len sa nebojte.“
Na druhý deň matka zavčasu ráno vstala a všetko v izbe zametala a čistila. Ale vojak pokojne ležal v posteli a k ničomu sa nemal. Vdova ho budila a napomínala:
„Už je desať hodín, a Ty sa o nič nestaráš! O jedenástej príde kráľ!“
Syn teda vstal, obliekol si modré vojenské nohavice, roztrhanú košeľu, kabát bez gombíkov, čiapku bez šilta, postavil sa pred zrkadlo, obzeral sa zo všetkých strán a vravel:
„Keby tak kráľ vzal so sebou aj svoje pekné princezničky, na moju dušu, to by som sa im páčil!“
Potom schmatol svoju čarodejnú knihu a začal v nej čítať. Hneď sa ukázalo šesť čiernych chlapov, postavili sa pred ním ako sviečky a volali všetci naraz:
„Čo pán žiada a prikazuje?“
„Žiadam a prikazujem,“ vravel vyslúžilec, „nech je od kráľovho hradu až do môjho nového paláca rovná cesta, celá z mramoru, popri nej nech stoja pekné stromy, každý s iným ovocím, a na každom strome nech sedí v klietke vták a každý nech spieva inú pieseň!“
Hneď sa to všetko stalo, ako prikázal, a to ešte skôr, než stačil tú svoju čarodejnú knihu zavrieť.
Zatiaľ sa kráľ naraňajkoval a šiel sa pozrieť k oknu, aký je vonku deň. A zrazu neverí vlastným očiam! Od hradu viedla cesta z najkrajšieho mramoru a všetko bolo pripravené, ako si želal. Kázal pripraviť koč a zapriahnuť kone, nasadol a išiel do vojakovho paláca. Všetko sa mu páčilo, len sa čudoval tomu, ako je možné, že to vojak v takom krátkom čase stihol usporiadať? Chválil všetko do jedného a vravel mu:
„Ak Ti je to vhod, priateľu, môžeš sa pozrieť so mnou na môj hrad.“
„Bez všetkého, pán kráľ,“ vravel vojak. „Len si ešte vezmem čiapku.“
Vzal si zo steny svoju začmudenú čapicu bez šilta, posadil sa ku kráľovi do koča a išli na hrad.
Princezné ho už radostne očakávali. Ale keď videli vojaka v takom schátranom odeve, v roztrhanej košeli, kabáte bez gombíkov a začmudenej čiapke, nijako sa im nechcel páčiť. Ale vojak sa na nič neobzeral, zložil čapicu až na zem, vysekol im peknú poklonu a pýtal sa ich po poriadku, tej prvej, druhej aj tretej:
„Milostivé slečinky, tu ma máte. Ktorá by si ma z Vás vzala za manžela?“
Ony sa pozerali uprene do zeme, ani slovo nepovedali, len tá najmladšia trochu pohla ramenami. Keď vojak videl, ako pochodil, rozmrzelo ho to a vyžiadal si od kráľa na hodinu izbičku. Tam sa zavrel, oholil si bradu a dal si od tých šiestich čiernych mužov doniesť skvostné šaty, aké sa patria na princa, umyl sa a vyobliekal sa a tak vkročil znova do izby medzi princezné. Ako ho zazreli, hneď ho všetky tri chválili a jedna cez druhú ho obletovali a každá ho rada chcela mať za manžela! On si vybral z nich tú najmladšiu, pretože prv trochu pohla ramenami, keď si ich namlúval.
Čoskoro bola svadba a pár dní po svadbe si princ na kráľovi vyžiadal, nech mu vykáže pred kráľovským hradom pekné miesto. Jednej noci kráľovič Jakub vstal, vzal si pod pazuchu svoju čarodejnú knižku, vyšiel pred hrad na vykázané miesto a začal v knihe polohlasne čítať. Hneď sa mu ukázalo šesť čiernych chlapov a volali jeden cez druhého:
„Čo pán žiada a prikazuje?“
„Žiadam a prikazujem, aby ste postavili na tomto mieste zámok, podobný tomu, čo stojí tu pred Vami, a z neho most do kráľovského zámku. Ale to Vám vravím, dajte si záležať!“
Keď sa v zámku ráno prebudili, videli pred oknami druhý zámok, a rovnako krásny, a z jedného do druhého viedol most. Jakub s manželkou sa tam hneď presťahovali a každý deň chodili po moste na návštevu ku kráľovi a k princeznám.

Ale čo sa zatiaľ dialo v skalnom dome?
V ten čas sa vrátil starec domov, chodil z izby do izby a hľadal svojho sluhu. Ale po ňom nikde ani stopy! Začal si prezerať svoje knihy a hľa, najhlavnejšia knižka medzi nimi chýbala! Zviazal svoje knihy do ruksaka, išiel s nimi do sveta a volal:
„Kto vymení staré knihy za nové?“
Myslel si: Ja ju predsa niekde nájdem! Jedného dňa došiel do nového zámku, kde býval kráľovič Jakub. Ten si práve vyšiel do lesov na poľovačku a jeho manželka bola doma sama. Čarodejník sa jej pýtal, či nemá nejaké staré knihy, ktoré by vymenila za nové. Ona mu hneď znášala staré knihy a medzi nimi bola aj tá knižka, čo čarodejník hľadal. Hneď ju vzal do ruky, začal v nej čítať a zjavilo sa pred ním šesť čiernych chlapov. Pýtali sa ho jedným hlasom:
„Čože pán žiada a prikazuje?“
„Tento zámok mi zaneste na Vriace more,“ prikázal čarodejník, „a to tak vysoko na skalu, čo by ho sotva mohol vidieť malý vtáčik.“
Kráľovič sa vrátil z poľovačky a pozerá, kam sa podel jeho krásny zámok?
Ponáhľal sa k svojmu svokrovi kráľovi. Ale ten sa rozhneval a vravel:
„Ak mi do troch dní moju dcéru neprivedieš, budeš o hlavu kratší!“
Kráľovič Jakub sa celý zronený vydal na cestu, aby našiel svoju manželku. Prišiel na cestu a cez ňu liezol dlhočizný mrak mravcov. Zastavil sa, aby na niektorého nestúpil. Keď všetci odliezli, ponáhľal sa za nimi ešte jeden veľmi veľký mravec a vravel mu:
„Že si mojich spolubratov nechal bez ujmy prelízť cez túto cestu, utrhni si jednu moju nôžku a neboj sa, mne hneď narastie nová. A potom kamkoľvek nebudeš môcť vyliezť, daj si tú nôžku pod jazyk, a hneď sa staneš mravcom a vyliezieš, kam budeš chcieť.“
Kráľovič išiel ďalej a prišiel k mostu, kde sa bila saň s orlom. Jakub vytasil meč a saň zabil. Orol si rovnal strapatené a zakrvavené perie na krídlach a vravel chrapľavým hlasom:
„Že si ma zachránil pred smrťou, vytrhni si z môjho krídla jedno pierko. Keď budeš chcieť kamkoľvek vyletieť, daj si pierko pod jazyk a vyletíš tam, hoci až do oblakov.“
Jakub išiel zasa ďalej a prišiel k tomu Vriacemu moru, nad ktorým visel vysoko vo vzduchu na skale jeho zámok. Obzeral sa, čo robiť, zámok bolo vidieť ako makové zrnko, tak bol vysoko. Vtedy si spomenul, čo mu orol vravel a čo mu daroval za jeho pomoc. Vytiahol z torby orlie pierko, položil si ho pod jazyk a vtom sa premenil na orla, rozprestrel širočizné krídla a frr, bol až tam. Sadol si na komín, urobil sa mravcom, zliezol komínom dolu a dostal sa až do izby. Tam sedela jeho manželka na posteli a usedavo plakala. Mravec jej vyliezol na ruku a štipol ju. Princezná ho plesla a v tú chvíľu sa z mravca stal kráľovič Jakub, jej manžel.
Padli si okolo krku a objímali sa a ona mu vykladala, čo sa stalo a ako z nej černokňažník vylákal tú čarodejnú knižku.
„A kdeže tú knihu ukrýva?“ vypytoval sa Jakub. „To nevieš?“
„Tú od neho nedostaneš,“ vraví princezná, „pretože ju nosí stále uviazanú na krku, nech ide kam ide, aj spať s ňou chodí a nikdy si ju z krku nezloží.“
Kráľovič Jakub ju počúval, zamyslel sa a potom vraví:
„Vieš čo? Keď za Tebou príde a bude si Ťa chcieť zasa namlúvať, povedz mu, že nesúhlasíš skôr, než ho učešeš a umyješ. A keď ho začneš umývať, povedz mu: Čo mám umývať aj tú Tvoju starú roztrhanú knihu? Vezmi mu ju z krku a hoď ju pod posteľ, ja tam budem ukrytý.“
Večer sa starec vrátil do zámku, prišiel za princeznou do izby a nútil ju, aby sa stala jeho ženou. Ona sa všelijako vyhovárala a vravela:
„Pantáta, ak sa chcete oženiť, tak si dajte najprv učesať vlasy, veď ich máte strapaté ako hniezdo.“
„Tak mi ich učeš,“ vravel černokňažník.
„Ako Vás mám učesať, keď máte na hlave klobúk?“
Zložil si teda klobúk a princezná ho česala. Potom mu vravela:
„Pantáta, ešte Vám umyjem čelo a tvár.“
„No, tak umy, princezná,“ vravel starec.
Keď mu umyla tvár a čelo, povedala mu:
„A teraz by som Vám mala ešte umyť ramená a chrbát.“
„No, len mi ich umy,“ povedal kúzelník.
„Ako ich mám umyť, keď máte na krku uviazanú tú starú škaredú knižku? To mám umývať aj ju?“
Čarodejník si knihu odviazal, ona ju vzala a hodila ju pod posteľ, kde ležal ukrytý kráľovič Jakub. Hneď ju schytil a začal v nej potichu čítať. Zjavilo sa šesť čiernych chlapov a pýtali sa ako jeden:
„Čo pán žiada a prikazuje?“
„Vezmite tu tohto čarodejníka a odneste ho do najvzdialenejších končín sveta, kam nepríde žiadny človek!“
rozkázal kráľovič. „A tento zámok nech do rána stojí so mnou i s mojou manželkou na tom istom mieste, kde stál!“
Stalo sa, ako rozkázal. Kým sa čarodejník spamätal, čierni chlapi s ním zmizli kdovie kam, ani klobúk a okuliare si nestihol so sebou vziať. Svojej manželke kráľovič prikázal, aby nikomu nepovedala, ako a čo sa všetko stalo. Ráno stál zámok zasa na svojom mieste a po moste šiel kráľovič so svojou princeznou navštíviť starého kráľa a obe princezné. Princezná nikdy nikomu nepovedala, akú knihu má jej manžel Jakub, a ten svoju ženu miloval ako žiadnu inú. Boli si verní a tak to má byť.