Sedmokráska kvetinka

Vonku pri ceste stál záhradný domček. Iste si ho už aj ty niekedy videl! Mal vpredu záhradku s kvetmi a s farebne natretým plotom. Až pri samom plote rástla v priekope uprostred krásnej zelenej trávy malá chudobka. Slnko na ňu svietilo rovnako teplo a krásne ako na veľké a bohaté ozdobné kvety v záhrade, a preto každú hodinu o kúsok povyrástla. Jedného rána už bola celkom rozkvitnutá; jej žiarivo biele lupienky sa rozprestierali ako lúče okolo žltého slniečka uprostred. Vôbec nemyslela na to, že ju v tráve živá duša nevidí a že je úbohá, opovrhovaná chudobka. Bola veľmi spokojná, obracala sa za teplým slniečkom, vzhliadala k nemu a počúvala, ako vo vzduchu spieva škovránok.
Sedmokráska bola šťastná, akoby bol veľký sviatok, hoci bol len pondelok. Všetky deti boli v škole; sedeli v laviciach a učili sa, a sedmokráska sedela zasa na svojej stonke a tiež sa učila, od teplého slniečka a od všetkého naokolo, kde vládne dobrý Boh. Zdalo sa jej, že škovránok spieva jasne a krásne všetko, čo ona ticho cíti. Vzhliadala takmer s úctou k tomu šťastnému vtáčikovi, ktorý vie spievať a lietať, ale vôbec ju nermútilo, že sama nevie. „Veď vidím a počujem!“ hovorila si. „Slniečko na mňa svieti a vietor ma bozkáva; ako bohato som vlastne obdarená!“
Za plotom rástlo množstvo pyšných, vznešených kvetov, čím menej voňali, tým viac sa vypínali. Pivonky sa nafukovali, aby boli väčšie ako ruže, ale takáto veľkosť predsa nerozhoduje! Tulipány mali prekrásne farby; veď to aj vedeli a držali sa vzpriamene, aby to bolo ešte lepšie vidieť. Ani si nevšimli mladú chudobku pred plotom. Zato ona sa tým viac pozerala na ne a hovorila si:
„Ako sú krásne a bohaté! Iste ich priletí ten nádherný vtáčik navštíviť! To je dobré, že som tak blízko nich, aspoň tú slávu uvidím!“ A ako si to myslela, vít, vít, priletel škovránok, nie však za pivonkami a tulipánmi, ale do trávy k úbohej sedmokráske. Od samej radosti sa celá zľakla a vôbec nevedela, čo si má myslieť.
Škovránok okolo nej tancoval a spieval si:
„Ako je tá tráva mäkučká! A pozrime sa, aký je tu pekný kvietok, so zlatom v srdci a so striebrom na sukničke!“ Veď aj jej žltý terčík bol ako zo zlata a lupienky okolo žiarili belosťou.
Nikto si nevie predstaviť, aká bola chudobka šťastná! Škovránok ju zobáčikom pobozkal, spieval jej a zasa potom odletel k modrej oblohe. Trvalo iste dobrú štvrťhodinku, kým sa chudobka celkom spamätala. Trochu hanblivá, ale nesmierne šťastná, pozrela sa na kvety vedľa v záhrade: veď videli tú poctu a blaho, ktoré ju stretli ..... iste chápu, aká je to radosť! ..... Avšak tulipány stáli rovnako strnulo ako predtým a boli nesmierne špicaté a celé červené, pretože ich to hnevalo. Pivonky boli zasa tvrdohlavé a zarytré, dobre, že nevedeli hovoriť, inak by sa bola sedmokráska niečo dozvedela! Videla, úbožiatko, dobre, že sú v zlej nálade, a úprimne ju to mrzelo. V tom prišlo do záhrady dievča s veľkým nožom, ostrým a lesklým. Namierilo rovno medzi tulipány a odrezávalo jeden za druhým. „Ach!“ vzdychla malá chudobka. „Ako je to strašné, teraz je s nimi koniec!“ Dievča si potom tulipány odnieslo. Chudobka bola rada, že stojí v tráve za plotom a že je len nepatrný, chudobný kvietok. Bola za to nesmierne vďačná. Keď slnko zapadlo, zavrela svoje lupienky a zaspala; po celú noc sa jej snívalo o slniečku a o škovránkovi.
Nasledujúceho rána, keď rozprestrela, šťastná, všetky svoje biele lupienky ako ručičky po jase a vzduchu, spoznala zasa škovránkov hlas, ale jeho spev bol veľmi smutný. Úbohý škovránok mal na to naozaj dôvod: chytili ho a sedel teraz v klietke, stojacej pri otvorenom okne. Spieval, aké je to šťastie lietať slobodne, spieval o mladom, zelenom osení na poli a o krásnom putovaní na krídlach vysoko k oblohe. Úbohý vtáčik nebol v dobrej nálade: bol väzňom vo svojej klietke.
Sedmokráska by mu bola rada pomohla, ale ako len? Bolo také ťažké vymyslieť niečo. Zabudla nadobro, aké je naokolo krásne, ako slniečko teplo hreje a aké sú jej biele lupienky pekné. Musela stále len myslieť na uväzneného vtáčika; nemohla však pre neho nič urobiť.
V tom vybehli zo záhrady dvaja malí chlapci. Jeden z nich mal v ruke nôž, veľký a ostrý ako ten, ktorým včera rezalo dievča tulipány. Chlapci namierili rovno k sedmokráske: nechápala ani trochu, čo chcú.
„Odrežeme tu škovránkovi pekný kúsok trávnika!“ povedal jeden z chlapcov a začal do hĺbky vyrezávať obdĺžnik drnu okolo sedmokrásky, takže zostala stáť uprostred.
„Odtrhni tú kvetinu!“ povedal druhý chlapec. Sedmokráska sa celá zachvela strachom: veď byť odtrhnutý predsa znamená prísť o život! A sedmokráska by bola teraz taká rada žila, keď sa mala dostať s vyrezaným kusom drnu do klietky k chytenému škovránkovi.
„Len ju tam nechaj!“ vyhlásil prvý chlapec. „Vyníma sa tam celkom pekne!“ A tak sedmokráska zostala, kde bola, a dostala sa do klietky ku škovránkovi.
Ale úbohý vtáčik len nahlas nariekal nad stratenou slobodou a tĺkol krídlami o drôty klietky. Sedmokráska nevedela rozprávať, nemohla mu povedať slovíčko útechy, hoci by bola tak chcela. ..... Uplynulo tak celé predpoludnie.
„Nie je tu voda!“ nariekal zajatý škovránok. „Všetci odišli a zabudli mi dať aspoň kvapku vody! Ako mám v hrdle vyschnuté a ako v ňom páli! Akoby som mal v sebe oheň a ľad! A vzduch je taký ťažký. Ach, musím umrieť, opustiť teplé slniečko, sviežu zeleň, všetku tú krásu, ktorú Boh stvoril!“ Zaryl zobáčik do chladivého drnu, aby sa aspoň trochu osviežil. Uvidel pritom sedmokrásku: pokýval na ňu, pobozkal ju zobáčikom a povedal jej:
„Aj ty tu musíš zvädnúť, úbohý kvietok! Dali mi Teba a ten kúsok zelenej trávy namiesto celého sveta, ktorý som mal vonku! Každé steblo trávy mi má byť zeleným stromom a každý z Tvojich bielych lupienkov voňavým kvetom! Ach, rozprávate mi len o tom, koľko som stratil!“
„Ako by som ho len mohla potešiť!“ hovorila si sedmokráska, ale nemohla ani lupienkom pohnúť. Avšak vôňa, prúdiaca z jej jemných lupienkov, bola oveľa silnejšia, ako inokedy sedmokráska vonia. Škovránok si to tiež všimol, a hoci prahol smädom a vo svojom trápení trhal zelené steblá trávy, sedmokrásky sa nedotkol.
Nastal večer a stále nikto neprichádzal a nedonesol úbohému škovránkovi aspoň kvapku vody. Vtáčik rozopäl krásne krídelká, kŕčovito nimi zaškubal, jeho spev prešiel do smutného pípania. Hlavička mu klesla vedľa sedmokrásky a srdiečko mu puklo od žiaľu a túžby.
Sedmokráska už nemohla ako minulého večera zavrieť lupienky a spať. Skláňala sa chorľavá a plná žiaľu k zemi.
Až ráno pribehli chlapci, a keď zbadali škovránka mŕtveho, rozplakali sa. Vyronili pre neho veľa sĺz a vykopali mu peknučký hrob a vyzdobili ho kvetovými lupienkami.
Škovránkovo mŕtve telo vložili do krásnej červenej škatule ..... mal byť kráľovsky pochovaný, úbohý vtáčik! Kým bol živý a spieval, zabudli naň, nechali ho v klietke mučiť sa smädom, ale teraz ho zahrnuli nádherou a slzami.
Zato trávu so sedmokráskou vyhodili do prachu na ceste. Nikto na sedmokrásku ani nepomyslel ..... na ňu, ktorá tak cítila s úbohým škovránkom a tak rada by ho bola potešila.