Polienko

Bol raz jeden dedko a jedna babka a nemali žiadne deti. „Choď, dedko, do lesa,“ povedala babka, „vysekaj tam polienko a urob kolísku: ja budem to polienko kolísať, či z neho nebude dieťatko?“ Dedko tak urobil a babka kolísala polienko a pritom spievala:

Hajaj, dadaj, polienku,
uvarím ti kašičku,
dobrú jačmennú, rosnú,
ovsenú i prosnú.

Babka sa pozrela a hľa, polienko už malo nohy; zaradovala sa, začala znova spievať a spievala dovtedy, kým sa z toho polienka nestalo dieťatko. Dedko aj babka boli radi, že im dal pán Boh na starosť radosť, a nevedeli, čo s tým svojím dieťatkom robiť. Synáčik rástol, a tak už začal chytať rybky a pomáhať otcovi. A povedal mu: „Oco! urob mi strieborný čln a zlaté veslíčko.“ Otec urobil a synáčik začal chytať ryby, a keď sa najedol, chytal celý deň. Mama mu vždy nosila obed alebo večeru a volala:

„Ivanko, synčeku,
strieborný člnčeku,
zlaté veslíčko,
poď ku mne, srdiečko!“

Len čo synáčik začul mamin hlas, pricestoval ku brehu, vzal jedlo, dal mame ryby a potom zase odplával. Po dlhšom či kratšom čase sa stalo, že akási bosorka zo susednej dediny, známa Ivankových rodičov, začala babke toho synáčika závidieť a umienila si, že ho zahubí. Pripravila teda obed alebo večeru, išla potom k rieke a začala tiež tak volať, ako ho volala Ivankova mama. Ale hlas mala drsný a hlások jeho mamy bol tenučký; keď ju Ivanko začul, povedal: „To ma nevolá mamička, ale bosorka!“ Bosorka sa nahnevala, išla ku kováčovi a dala si urobiť taký hlások, aký mala Ivankova mama; potom šla zase k rieke a začala ho volať. Ivanko si myslel, že to je jeho mamička, priplával ku brehu a bosorka ho schmatla a odniesla si ho domov; a on nič nevidel, kam ho nesie, lebo bola tma. Keď si bosorka Ivanka doniesla domov, povedala svojej dcérke Helenke: „Dcérenka moja! vezmi toho chlapčeka, umy ho, potom vykúr pec a daj ho do nej; a keď bude upečený, nakrájaj ho a postav na stôl, a ja zatiaľ pôjdem a pozvem svoje kmotričky; až prídeme, budeme sa mať dobre.“ Ivanko to všetko počul. Bosorka odišla a dcérka urobila, ako jej mama prikázala; potom vzala lopatu, na ktorej sa sádza chlieb, a povedala: „Ivanko, ľahni si na lopatu, ja ťa pohojdám!“ Ivanko si ľahol naprieč; Helenka ho chcela vstrčiť do pece, ale keď videla, že si ľahol zle, povedala: „Sadni si po dĺžke.“ A on povedal: „Ukáž mi to; neviem, ako si mám ľahnúť.“ Helenka hlúpa si ľahla na lopatu a Ivanko ju strčil do pece. A upiekla sa tam. Potom ju Ivanko vybral a urobil s ňou tak, ako prikázala mama, aby urobila s ním; a sám išiel za ohradu a vyliezol na javor a tam sa posadil. Bosorka, keď pozbierala svoje kmotričky, prišla a začali piť a veseliť sa a to mäso pojedať. Nemyslela si, že by to bolo Helenkino, ale myslela si, že jej dcérka pripravila jedlo a že sa šla s kamarátkami pohrať. Keď sa toho mäsiečka pekne najedli, bosorka kmotričky vyprevadila a potom šla na to miesto, kde stál javor, na ktorom sedel Ivanko; a začala sa hojdať a pritom si spievala: „Pohojdám sa, povaľkám sa, keď som sa najedla Ivankovho mäsa!“ A on jej povedal: „A trošku Helenkinho!“ Len čo ho zbadala, hneď sa domyslela, čo je; bežala domov, vzala sekeru a začala javor sekať, ale sekera sa zlomila. Bežala ku kováčovi a dala si urobiť dva vozy sekier. Kováč ich urobil a ona ich sem priviezla a začala javor sekať; seká, seká, a všetky sekery sa lámu, lebo javor bol silný; ale už sa začal pri koreni kývať, div že nepadol. Ivanko sa obzerá a hľa, tu letí kŕdeľ husí, a tak ich začal prosiť:

Husi, husičky, labute!
vezmite ma na perute,
donesťte ma k otcovi, k matke,
dostanete jesť a piť,
bude vám tu dobre byť.

A tie husi povedali: „Nech ťa vezmú druhé!“ Letia druhé a on ich tiež prosí; tie zase povedali, aby ho vzali tretie. Letia aj tretie, a tie povedali, aby ho vzal gunár, ktorý letí najzadnejší. Letí ten gunár. Ivanko ho začal prosiť a gunár ho vzal a odniesol odtiaľ. Javor padol a bosorka zo zlosti, že Ivanka nemohla dostať, začala sa trhať, hádzať sa, plakať, až aj pošla. A gunár doniesol Ivanka do tej dediny, kde bývali jeho rodičia, a posadil sa s ním na strechu. Ivanko počúval komínom, čo v dome robia. Ivankovi rodičia práve vtedy obedovali a plakali za ním, a on povedal: „Neplačte, oco a mamička! ja som tu.“ Keď začuli jeho hlas, vybehli na dvor, vzali ho dolu zo strechy a boli veľmi radi, že zase našli svojho synáčika. On im potom všetko povedal, čo a ako bolo. A tomu gunárovi potom dávali pekne jesť a piť, a žili šťastne a veselo. Po kratšom či dlhšom čase Ivankovi rodičia zomreli; ale on je dodnes živý, žuje chlieb a rybky chytá a dobrých ľudí kŕmi; a ten gunár s ním. Nedávno mal Ivanko svadbu a ja som na tej svadbe skákal, med a víno som pil, v ústach nebolo nič, ale po brade tieklo.