Zloduch Zlodušný a Réza Rezatá

Bol raz jeden kráľ a ten mal krásnu dcéru, a tak dal postaviť sklenenú horu a povedal: „Kto dokáže vybehnúť hore bez toho, aby spadol, ten dostane moju dcéru za ženu.“ Bol jeden, ktorý by kráľovskú dcéru zo srdca rád mal, a tak sa kráľa spýtal, či by ju nemohol dostať. „Áno,“ povedal kráľ: „ak vybehnete na sklenenú horu a nespadnete, potom ju môžete mať.“ Vtedy princezná povedala, že pobeží s nápadníkom, aby ho chytila, keby sa pošmykol. Tak bežala teda s ním, ale keď boli práve uprostred, pošmykla sa a spadla. Vtedy sa sklenená hora otvorila a princezná zmizla vo vnútri a ženích nevedel, kam sa podela, pretože sa hora opäť hneď zavrela, a tak veľmi nariekal a plakal a kráľ bol tiež veľmi smutný a dal sklenenú horu opäť rozbiť, lebo si myslel, že dcéru dostane späť, ale miesto, kam sa prepadla, nenašli.

Medzitým sa princezná dostala veľmi hlboko, až na dno jednej obrovskej jaskyne. Tam jej prišiel v ústrety starý vychudnutý muž s dlhou sivou bradou, ktorý jej povedal, že ak sa stane jeho slúžkou a urobí všetko, čo jej prikáže, tak jej zachová život, inak ju na mieste zakrúti krkom. Tak princezná urobila všetko, čo jej prikázal. Každé ráno starec vybral z vrecka rebrík, pristavil ho ku skale a vyšplhal po ňom hore na svet, potom ho vytiahol a išiel za svojimi záležitosťami. Princezná zatiaľ musela uvariť jedlo, postlať mu posteľ a obstarať celú domácnosť. Keď prišiel starec domov, doniesol so sebou vždy kopu zlata a striebra.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, nemilosrdne a bez prestania.

Veľa, premnoho rokov princezná u starca slúžila, až celkom zostarla, a tak jej začal hovoriť Réza Rezatá, zatiaľ čo on sám bol Zloduch Zlodušný.

Keď bol zase raz hore na svete, aby tam úbohým ľuďom krútil krky, postlala mu princezná posteľ, umyla riad a potom poriadne zavrela a utesnila všetky okná i dvere a nechala otvorený len malý vikierik, ktorým prúdilo dovnútra trochu svetla. Keď sa starec vrátil domov, zaklopal na dvere a volal: „Réza Rezatá, otvor mi dvere!“ „Nie,“ povedala princezná: „ja ti, Zloduch Zlodušný, neotvorím!“ Vtedy ju začal starec zaklínať: „Na zloduché prikázanie, na zloduché zavolanie, Réza Rezatá, hni sa a moju misku umy!“ Ale princezná povedala: „Tvoju misku som dávno umyla.“ Vtedy začal starec nanovo: „Na zloduché prikázanie, na zloduché zavolanie, Réza Rezatá, neváhaj a moju posteľ ustielaj!“ „Tvoju posteľ som dávno postlala.“ Odvetila princezná. Vtedy starec zvolal: „Na zloduché prikázanie, na zloduché zavolanie, Réza Rezatá, hni sa a moje dvere otvor!“ Ale pretože princezná neotvorila, pobehoval Zloduch Zlodušný okolo domu a vtedy zazrel otvorený vikierik. „Hja, teraz sa pozrieš, čo tam tá Réza Rezatá vystrája a prečo nechce otvoriť.“ Chcel sa pozrieť, ale nemohol hlavu vikierikom pretiahnuť kvôli svojej dlhej brade, a tak najprv otvorom prestrčil svoju dlhú bradu. Na to princezná čakala, vikierik zabuchla a Zloduch Zlodušný v ňom zostal pevne uviaznutý. To bolo zrazu nárekov a krikov, že ho to veľmi bolí, a prosenia, aby ho zase pustila. Vtedy princezná povedala: „Skôr ťa, Zloduch Zlodušný, nepustím, kým mi nedáš rebrík, po ktorom stúpaš hore na svet.“ Chtiac-nechtiac jej musel povedať, kde rebrík je, a ona potom k vikieriku priviazala dlhý povraz, rebrík pristavila ku skale a vyšplhala sa z hory von, a keď bola hore, tak vikierik otvorila.

Potom išla princezná k svojmu otcovi a rozprávala mu, ako sa jej darilo. Vtedy sa kráľ veľmi zaradoval a jej ženích tiež ešte žil. Potom išli na to miesto, horu vyhĺbili, starého Zloducha Zlodušného chytili i s jeho zlatom a striebrom. Kráľ potom dal starca popraviť a jeho zlato a striebro si vzal so sebou hore na svet.

A princezná? Tá sa konečne vydala za svojho dávneho ženícha a potom žili spokojne a šťastne až do konca svojich dní.