O čarovnom vtáčikovi

Žil raz jeden chudobný stolársky tovariš, ktorý sa vybral do sveta na vandrovku, aby si zarobil na živobytie. Išiel a išiel, až jedného dňa prišiel do veľkého mesta, kde zašiel do dielne majstra stolára a ten ho prijal do služby. Vedľa tej dielne bola maličká záhradka, v ktorej majster stolár odpočíval po práci. A stalo sa jedného dňa, že odkiaľsi sa zrazu zjavil modrý vtáčik a dal sa do spevu takého krásneho, že ľudia prestávali pracovať a vychádzali von, aby sa pozreli a načúvali. A keď na druhý deň modráčik opäť priletel, prerušili ľudia prácu a počúvali. A tak to šlo deň čo deň.

Jedného dňa prišla k stolárovi žobráčka a práve keď jej gazdiná strkala do uzlíka poriadny kus chleba, priletel modráčik a dal sa do spevu. Vtedy žobráčka povedala: „To je čarovný vtáčik, kto zje jeho srdce, nájde každé ráno pod vankúšom zlatku.“ „Ale, choďte, mamka, kto by zabíjal takého krásneho speváčika,“ usmiala sa majstrová. Lenže stolársky tovariš všetko počul a od toho dňa rozmýšľal, ako by plachého vtáčika chytil. Ale nič mu na um neprišlo. Za mesiac sa tam žobráčka objavila znova, a tak sa k nej pritočil, strčil jej nejaký ten grajciar a spýtal sa, ako by toho modráčika mohol chytiť. „Ach, panáčik, nasyp mu trochu zlatého zrna.“ „Kde by som ja zobral zlaté zrno, mamka,“ povedal smutne tovariš. „Kráľ má plné vrecia takého zrna,“ poradila mu žobráčka.

Na druhý deň sa teda stolársky tovariš vybral na kráľovský zámok a dal sa ohlásiť u kráľa. „Pán kráľ, dajte mi trochu zlatého zrna, nasypem ho vtáčikovi modráčikovi a získam jeho čarovné srdce.“ Ale kráľ mu odvetil: „Dám ti zlaté zrno, keď mi z lesa privedieš zlatého jeleňa.“ Stolársky tovariš išiel do lesa a hľadal zlatého jeleňa. Keď ho konečne našiel, povedal mu: „Poď so mnou na kráľovský hrad, dostanem za teba zlaté zrno, to nasypem vtáčikovi modráčikovi a získam tak jeho čarovné srdce.“ „Pôjdem s tebou na kráľovský hrad, keď mi prinesieš zlatú papraď,“ odvetil zlatý jeleň.

Tak sa stolársky tovariš vybral hľadať zlatú papraď, čo nebolo vôbec jednoduché, ale pretože mal statočné a trpezlivé srdce, nakoniec došiel až na úplný koniec sveta, kde rastie zlatej paprade neúrekom. Keď sa zohol, aby papraď natrhal, zjavila sa krásna panna. „Prečo trháš moju zlatú papraď?“ spýtala sa. „Potrebujem ju pre zlatého jeleňa, pôjde so mnou potom na zámok a ja za neho dostanem zlaté zrno, nasypem ho modráčikovi a získam tak jeho čarovné srdce.“ „Dobre, dám ti zlatú papraď, ale musíš ma vziať so sebou,“ povedala tá prekrásna panna. A stolárovi nezostávalo nič iné, ako aj na tento obchod pristúpiť. Natrhal zlatej paprade a vydal sa s pannou späť.

Keď prišiel do lesa, dal jeleňovi zjesť zlatú papraď, ten sa k nim potom pripojil a išli na zámok. Keď kráľ videl, že stolársky tovariš priviedol zlatého jeleňa, bol radosťou bez seba a dal mu celé vrece zlatého zrna. A tovariš prišiel do dielne svojho majstra, priviedol prekrásnu pannu a doniesol si vrece zlatého zrna.

Keď v obvyklú hodinu priletel modráčik a dal sa do spevu a ľudia prestávali pracovať, aby počúvali, nasypal si stolársky tovariš na dlaň trochu toho zlatého zrna. Modráčik prestal spievať, usadil sa tovarišovi na ruku a dal sa to zrno zobať, a tak ho stolár chytil. Rýchlo modráčika zabil, vyrezal mu srdce a zhltol ho. A na druhý deň naozaj našiel pod svojím vankúšom zlatku.

Tovariš už nepotreboval slúžiť u stolárskeho majstra. Vzal prekrásnu pannu, vrátil sa s ňou do rodnej dediny, kde si postavil dom, s tou pannou sa oženil a žili spolu v dostatku a hojnosti až do konca svojich dní.

A od tých čias ľudia prestávajú pracovať, aby načúvali, či nepriletí modráčik a nezaspieva svoju prekrásnu pieseň.