O Méďovi a Bručounovi

Na vysokom kopci stál veľký, silný, nebojácny medveď Bručoun. Rozhliada sa hrdo po krajine a aby všetci vedeli, kto je tu pánom tohto územia, hlasno zareval, až začali padať kamene. „Ty, oco,“ ozval sa vedľa neho tenký hlások: „Prečo tak strašne revieš?“ „No preto, aby všetci vedeli, že som tu ja, a dávali si na mňa pozor.“ „Ty, oco, a prečo si majú na teba ako dávať pozor?“ „No, pretože toto je moje územie, som tu najsilnejší, najmocnejší, najväčší a mám veľkú zodpovednosť.“ „Ty, oco, čo je to ako tá zodpovednosť a prečo ju vlastne ako máš?“ „Pretože mám teba, ty drobec, ešte si na mne závislý, potrebuješ ma, aby som ťa učil, viedol, a ver mi, že je toho ešte veľa, čo musíš vedieť, aby si v lese prežil. Keď budeš chodiť blízko mňa a riadiť sa mojimi radami, budeš v bezpečí a všetko zvládneme.“ Práve keď tak rozprávali, bežala okolo partia vlkov. Sklonili ňufáky až k zemi a uctivo zavrčali: „Dobrý deň, medveď.“ I všetky ostatné zvieratá sa držali v uctivej vzdialenosti od medveďov. Ani žiadny iný medveď si nedovolil prekročiť hranice územia Bručouna a Méďu. Keď sa jar prehupla a leto sa chýlilo ku koncu, Méďa už trochu povyrástol a zrazu ho začal ten ocko nejako štvať. To je samé urob tamto, nerob toto, nechoď tam, choď sem, pozor, to netrhaj, toto je nebezpečné, buď opatrný, pozor na kojotov a na vlkov. „To je už fakt otrava, kto to má stále počúvať,“ hovoril si Méďa. A tak jedného rána, keď ocko ešte driemal, sa potichu vytratil z brlohu von. Však čo, je predsa medveď, a teda je tu tiež nejaký pán, nie? Hrdo si to vykračuje jedľovým hájom a stretne jazveca. Ten sa obzrie, zavetrí a rovno si to namieri k Méďovi. Jazvec sa posmešne uškrnul: „Ahoj, Méďánok Béďánok!“ I ostatné zvieratá sa správali nejako neuctivo a nedržali patričný odstup. Čoskoro sa po lese rozniesla správa, že mladý je v lese sám. A zrazu, odkiaľ sa vzali, tu sa vzali, vlci! Blížili sa s drzo zdvihnutými ňufákmi a uctivosť bola preč. „Chachá, chlapci, to je šanca, tú treba využiť. Veď starý Bručoun nás všetkých pekne štve, dáme tomu malému otravovi, čo mu patrí!“ A skôr než sa Méďa spamätal, mal prvého vlka v kožuchu. Rýchlo zareviem ako ocko, to vlkov usmerní! Vrau! Ale namiesto revu sa vydralo len také zapískanie, skôr to znelo ako „Mňau!“ Vlci sa začali smiať, až sa za brucho chytali. „Do starého medveďa máš, chlapček, ešte ďaleko, na toho by sme si nikdy netrúfli, ale tebe to teraz pekne vyúčtujeme.“ Keby starý medveď Bručoun neprispel Méďovi na pomoc, určite by to s ním dopadlo zle.