Husiarka 2

V jednej krajine, kto vie, kde ležala a ako sa volala, kraľovala stará kráľovná. Kráľ pred rokmi zomrel a kráľovná žila sama so svojou dcérou. Mladá princezná bola jediná radosť starej kráľovnej. Princezná rástla a z dňa na deň rástla aj jej krása. A čím viac princezná dorastala, tým smutnejšia bola kráľovná.
„Milá dcérka,“ zavolala si jedného dňa kráľovná princeznú, „priblížil sa deň, keď sa musíme rozlúčiť.
V ďalekej krajine žije kráľ a má jediného syna. Tomu princovi sme ťa kedysi sľúbili za ženu.“
Princezná nechcela ísť do sveta, radšej by bola zostala doma, ale dané slovo sa rušiť nesmie. Kráľovná pripravila princeznej nádherné šaty, šperky, zlato a striebro a všetko, ako sa patrí a pristane kráľovskej neveste. Vybrala princeznej aj komornú. Komorná mala princeznej cestou slúžiť a dávať pozor, aby sa jej nestalo nič zlé.
Prišiel deň rozlúčky. Kráľovná dala priviesť dvoch koní, jedného pre princeznú, druhého pre komornú. Princeznin kôň sa volal Falada. Nebol to obyčajný kôň; vedel rozprávať ľudskou rečou.
Princezná si sadla na Faladu, kráľovná jej priniesla vreckovku a povedala:
„Vezmi si, dcérka, vreckovku, zachytila som do nej tri kvapky svojej krvi. Budú ťa chrániť na ďalekej ceste.“
Princezná poďakovala a s plačom vyšla hradnou bránou do širokého sveta. Komorná za ňou ako tieň.
Dlho išli na páľave slnka a nikde kroví ani stromu. Princezná dostala smäd.
„Choď, naber z potoka vody do zlatého pohára a prines mi piť,“ požiadala komornú.
„Keď máte smäd, poslúžte si sama,“ odbila ju komorná.
Princezná zosadla z koňa, sklonila sa k potoku a napila sa z dlaní.
„Ach, bože,“ povzdychla si a tri kvapky matkinej krvi vo vreckovke sa ozvali:

„Dcérka moja, dcéra má,
čaká ťa ešte cesta zlá.“

Princezná nič nepovedala, znova si sadla na koňa Faladu a pokračovala v ceste. Šla zase dlhý kus cesty a na páľave slnka dostala znova smäd.
„Choď a daj mi z môjho zlatého pohára napiť,“ požiadala komornú. Zabudla, že ju komorná odbila.
Ale komorná si princeznú premerala zlým pohľadom:
„Len sa napite sama,“ povedala, „ja vám už slúžiť nechcem.“
Princezná zosadla z koňa, sklonila sa nad hladinu a pila.
„Ach, bože, bože,“ šepkala si pritom. A tri kvapky matkinej krvi vo vreckovke sa ozvali:

„Dcérka moja, dcéra má,
čaká ťa ešte cesta zlá.“

Princezná pila, a ako sa nad vodou nakláňala, vreckovka jej vypadla. Ale bola taká smutná, že si to ani nevšimla. Komorná zbadala, čo sa stalo, a zaradovala sa. Princeznú už nechráni matkina vreckovka, teraz si s ňou môže robiť, čo sa jej zapáči.
Keď sa princezná napila, chcela si znova sadnúť na svojho koňa.
Ale komorná sa na ňu osopila:
„Ja patrím na Faladu a ty si choď na mojom koni!“
Princezná musela vyzliecť kráľovské šaty a vymeniť si ich s komornou. Potom musela odprisahať, že nikdy nikomu neprezradí, kto je pravá princezná. Inak že ju zlá komorná na mieste pripraví o život. Ale Falada všetko pozoroval.
Cestovali ďalej, princezná prezlečená za komornú a komorná za princeznú, cestovali, až prišli do kráľovstva, kde na princeznú čakali. Len čo vošli na zámocké nádvorie, pribehol k nim princ a zniesol komornú z koňa, lebo si myslel, že je to sľúbená princezná. Viedol ju po schodoch do zámku s veľkou slávou a poctami. Pravá princezná zostala opustená na dvore. Len starý kráľ, ktorý stál pri okne a díval sa na nádvorie, krútil hlavou. Takú jemnú a krásnu komornú ešte nevidel. Veď vyzerala sama ako princezná. Šiel teda za nepravou nevestou a opýtal sa jej:
„Kto je to plavovlasé dievča dolu na dvore?“
„Táto?“ povedala prezlečená komorná, „zobrala som ju niekde cestou, aby mi nebolo smutno. Len jej dajte nejakú prácu, nech nelenivie.“
Starý kráľ nevedel, akú prácu by jej mal dať, ale potom ho napadlo:
„Máme tu malého chlapca, ktorý chodí pásť husi, azda by mu mohla pomáhať.“
Chlapec sa volal Konrádek a s ním musela pravá nevesta každý deň hnať husi na pašu.
Netrvalo dlho a komorná prezlečená za princeznú poprosila mladého kráľa:
„Milý manželu, prosím vás, splňte mi želanie.“
„Želaj si, čo chceš, moja milá, všetko ti rád splním,“ povedal mladý kráľ.
„Dajte setnúť hlavu koňovi, na ktorom som prišla. Zlobil ma cestou a želám si, aby bol potrestaný.“
Komorná sa bála, že Falada prezradí, ako s princeznou zaobchádzala. O želaní zlej komornej sa dozvedela princezná. Keď prišiel mäsiar, aby vykonal, čo mu bolo prikázané, pristúpila k nemu a sľúbila mu dukát, ak urobí, o čo ho požiada. Každé ráno vyháňala husi starou a tmavou mestskou bránou von a večer sa tade zase vracala späť. Na tú bránu nech mäsiar pribije hlavu dobrého koňa Falady, aby ju mohla každý deň vídať.
Mäsiar jej to sľúbil, a čo sľúbil, urobil.
Ráno, keď princezná s Konrádkom hnala bránou husi na pašu, pozrela sa hore na koňskú hlavu a povedala:
„Ó, Falada, zlé máš časy!“
A hlava odpovedala:

„Ó beda, že si odišla.
Keby matka tvoj osud poznala,
horko by nad tebou plakala.“

Potom sa princezná s Konrádkom a husami zastavili až na lúke. Tam si princezná sadla, rozpustila si vlasy a česala ich. Mala vlasy dlhé a zlaté ako ryzie zlato, len-len žiarili. Konrádkovi sa jej vlasy páčili a rád by si ich hrsť vytrhol. Len čo sa k nej priblížil, princezná zvolala:

„Poponáhľaj, vetríčku,
odnes Konrádkovi čiapočku,
hoň ju sem a hoň ju tam,
nech sa zatiaľ učešem!“

A hneď priletel vietor, zdvihol Konrádkovi čiapočku a hnal sa s ňou cez lúku a polia. Konrádek bežal za ňou a chytal ju. Kým sa vrátil, princezná bola učesaná a vlasy schovala pod šatku. Konrádek sa hneval a nehovoril s ňou. Strážili spolu husi až do večera a večer ich hnali domov.
Druhého dňa zavčasu ráno sa princezná zase zastavila pred bránou a povedala:
„Ó, Falada, zlé máš časy!“ Falada odpovedal:
„Ó beda, že si odišla. Keby matka tvoj osud poznala, horko by nad tebou plakala.“
A na lúke princezná zase rozčesávala zlaté vlasy, a keď jej Konrádek chcel siahnuť do kučier, rýchlo zavolala svoje porekadlo:

„Poponáhľaj, vetríčku,
odnes Konrádkovi čiapočku,
hoň ju sem a hoň ju tam,
nech sa zatiaľ učešem!“

Vtom znova priletel vietor a odvial Konrádkovi čiapočku ďaleko cez polia a lúky. Konrádek bežal za ňou, chytal ju, a kým sa vrátil, princezná bola učesaná a vlasy mala schované pod šatkou. A zase pásli husi až do večera.
Ale večer, keď sa vrátili domov, šiel Konrádek k starému kráľovi a hovorí:
„Pane kráľu, ja s tou novou husi pásť nebudem.“
„A prečo?“ opýtal sa starý kráľ.
„Celý deň ma len zlobí,“ vykladal Konrádek.
Starý kráľ mu prikázal, aby porozprával, čo sa mu vlastne nepáči.
Konrádek rozprával:
„Ráno, keď ideme s husami tou tmavou bránou von, vždy sa nová pasáčka zastaví a povie koňskej hlave pribitej na bráne:
‚Ó, Falada, zlé máš časy.‘
Potom jej hlava odpovie:

„Ó beda, že si odišla.
Keby matka tvoj osud poznala,
horko by nad tebou plakala.“

A Konrádek rozprával, ako musí behať za svojou čiapkou po lúkach, rozprával a nič nezamlčal.
Starý kráľ prikázal hnať zajtra ráno na pašu ako predtým, ale sám si privstal a posadil sa za bránu, ktorou Konrádek s husiarkou hnali husi na pašu. A naozaj. Husiarka sa rozprávala s koňskou hlavou na bráne. Aj na pašu sa starý kráľ vybral a skryl sa za kríkom, aby ho nikto nevidel. Odtiaľ sa díval a počul porekadlo:

„Poponáhľaj, vetríčku,
odnes Konrádkovi čiapočku,
hoň ju sem a hoň ju tam,
nech sa zatiaľ učešem!“

Len čo husiarka dohovorila, zdvihol sa vietor a Konrádek musel utekať za čiapkou. Starý kráľ sa ešte chvíľu díval, ako si princezná husiarka rozčesáva zlaté vlasy, a potom sa nepozorovane vrátil do zámku.
Večer sa vrátili Konrádek s husiarkou z pasienka. Kráľ si husiarku zavolal a povedal jej, čo videl a počul, a opýtal sa jej, prečo robí také čudné veci?
„To nemôžem nikdy prezradiť,“ povedala husiarka, „musela som sa zaprisahať, že to nikomu nepoviem, inak by som bola prišla o život.“
Starý kráľ sa vypytoval a vypytoval, nedoprial jej pokoja, ale nech sa vypytoval, ako chcel, všetko bolo márne.
Tak sa kráľ zamyslel a povedal:
„Vieš teda čo? Keď nechceš nič prezradiť mne, zver sa aspoň týmto starým železným kachliam.“
To povedal a odišiel.
Princezná otvorila dvierka na kachliach a rozplakala sa:
„Ach, ja opustená,“ nariekala, „ja som pravá princezná a nikto o tom nevie, iba moja zlá komorná. Vzala mi šaty a nútila ma, aby som prisahala. Teraz sedí pri stole s princom ako princezná a zo mňa sa stala husiarka. Keby to tak vedela moja matka, srdce by jej puklo.“
Starý kráľ stál vonku pri komíne a všetko vypočul. Za chvíľku sa vrátil do izby a prikázal doniesť nádherné kráľovské rúcha. Keď ich princezná obliekla, bola v nich taká pekná a tak dobre jej pristali, že starý kráľ ani na chvíľu nepochyboval, že toto dievča je skutočná princezná. Zavolal mladého kráľa a povedal mu, ako ho oklamali. Mladý kráľ mal z krásnej princeznej veľkú radosť a dal vystrojiť skvelú hostinu. Pri hostine posadil vedľa seba z jednej strany pravú princeznú a z druhej strany nepravú. Nepravá princezná, zlá komorná, svoju bývalú veliteľku v nádherných šatách ani nespoznala. Myslela, že prišla vzácna návšteva.
Najedli sa a napili a mladý kráľ začal rozprávať. Povedal všetko, čo sa prihodilo princeznej husiarke, a nakoniec sa opýtal prezlečenej komornej, aký trest by sa hodil pre takú podvodníčku, ktorá by oklamala kráľa aj princeznú.
Nepravá princezná chcela pred vznešenou spoločnosťou vyzerať cnostne, a preto povedala:
„Taká podvodníčka by si zaslúžila, aby ju hodili z mosta do rieky.“
„Sama si sa odsúdila,“ zvolal starý kráľ a hneď prikázal zbrojnošom, aby vykonali rozsudok.
A mladý kráľ si vzal za ženu princeznú so zlatými vlasmi. Žili spolu šťastne a spokojne až do smrti.