Svätopluk a jeho synovia

Povesť o Svätoplukovi a jeho troch synoch, ktorí lámali prúty, je dostatočne známa. Len málokto však vie, že to v skutočnosti bolo trochu inak.
Svätopluk úspešne pokračoval v diele svojho strýka Rastislava a zveľaďoval a rozširoval slávnu Veľkomoravskú ríšu. Konštantín Filozof medzitým zomrel ako Cyril v Ríme a jeho brat Metod, prvý arcibiskup moravský, sa so Svätoplukom príliš v láske nemal. Metod dokonca vyriekol nad panovníkom kliatbu, no pre Svätopluka hral čas ..... roku 885 Metod zomrel a tým sa mnohé problémy vyriešili samy.
Ale na každého raz dôjde, a tak aj Svätopluk čoskoro pocítil, že jeho dni sú zrátané. Aj keď sa mu odchádzať nechcelo ..... veď komu by sa chcelo, rozhodol sa, že musí odovzdať vládu svojim synom a poriadne ich vybaviť radami do štátnického života.
Synovia boli teda predvolaní k lôžku takmer umierajúceho Svätopluka. Treba si však uvedomiť, že panovník na tom bol ešte celkom dobre, vládu rozhodne odovzdať ešte nemienil a tie veľké kruhy pod očami boli spôsobené včerajším vydatným hýrením. Ďalej treba mať na pamäti, že Svätoplukovi synovia neboli žiadni vyjavení mladíčkovia ..... najmladšiemu bolo ku štyridsiatke a najstaršiemu dokonca skoro päťdesiat. Všetci traja mali rodiny a takmer dospelé deti, ale napriek tomu sa k nim Svätopluk správal ako k malým chlapcom.
Preto pred jeho lôžko predstúpili s nechuťou. Čakali, čo to zasa bude za kázeň, a tvárili sa poriadne otrávene. Nemienili však otcovi veľmi odporovať, pretože bol nielen ich otcom, ale aj ich panovníkom.
Svätopluk, ležiaci medzi kožušinami, otvoril unavené oči a povedal:
„Synovia moji, cítim, že čoskoro príde po mňa smrtka a že Vám budem musieť odovzdať vládu a vybaviť Vás radami do panovníckeho života.“
Najstarší Mojmír sa najprv v duši zaradoval ..... to keď otec hovoril o svojom skone a potom sa zachmúril ..... to keď otec hovoril o tých radách. Mojmír si pripadal starý na nejaké rady, nehovoriac o tom, že sa príliš netajil tým, že by vládol úplne inak ako otec.
Svätopluk však ťažko pokračoval:
„Mojmíre, choď a prines Vaše tri lieskovky!“
Mojmír zbledol, pretože išlo o tri prúty, na ktoré mal so svojimi bratmi z detstva dosť nepríjemné spomienky. Svätopluk bol otcom veľmi prísnym a svoje slová potvrdzoval pádnymi údermi lieskových prútov po chrbte i nižších partiách svojich úbohých synov. Dokonca a to bol Svätoplukov osobný vynález ..... mal každý syn svoj vlastný prút, na ktorý si musel potupne vyryť svoje meno.
Mojmír ešte krátko zauvažoval, či ich Svätopluk náhodou nechce vyplatiť, keď naposledy tak urobil pred viac ako tridsiatimi rokmi a odvtedy si tie lieskovky schovával ako doklad svojej úspešnej výchovy. Pohľad na bezmocne ležiaceho Svätopluka však Mojmíra upokojil ..... nie, starec by fyzicky naozaj nebol schopný udeľovať výprask.
Tak Mojmír priniesol tri osudné prúty a bol aj so svojimi bratmi veľmi zvedavý, čo z toho vzíde.
Svätopluk prúty prevzal a kývol na najmladšieho syna:
„Pristúp bližšie, synu, vezmi tieto tri prúty a skús ich prelomiť!“ a znelo to tak, že ich prelomiť nesmie.
Najmladší syn, ktorý nikdy veľkou silou neoplýval, sa skutočne snažil márne, aj keď na tie prúty mal poriadny zub a prelomil by ich s úprimnou chuťou.
Vzápätí sa snažil prostredný syn ..... tiež márne. Potom ich prevzal Mojmír, a kým sa mu v hlave mihali spomienky na potupné bitie týmito odpornými prútmi, napol svaly tak, že v prútoch povážlivo zapraskalo. Prísny Svätoplukov pohľad, aj v tejto chvíli značne autoritatívny, však zabránil najhoršiemu.
„Daj to sem,“ štekol otec na Mojmíra, ktorý takmer pokazil poučenie do štátnického života.
„Tak a teraz si každý vezmite svoj prút a skúste ho prelomiť,“ pokračoval Svätopluk o chvíľu, keď sa upokojil.
To ste nevideli, s akou radosťou a rozkošou vykonali synovia želanie svojho staručkého otca! Akoby tým zlomením nenávidenej lieskovky konečne pretrhli putá s trúchlivým detstvom a striasli tak jarmo autoritatívneho otca ako zlý sen. Akoby tým zlomením konečne dospeli a oslobodili sa z područia tesnej klietky otcových príkazov, zákazov a rád.
„Tak to vidíte,“ zabrblal Svätopluk trochu potešený, že mu to predsa len vyšlo, „Vy, moji drúky, ste ako tieto prúty. Keď budete držať spolu v pevnom zväzku, nikto Vás nezlomí,“ šľahol okom po Mojmírovi, „a budete pevní a neporaziteľní. Ale keď nebudete zajedno a budete každý sám za seba, na vlastnú päsť a na vlastnom piesočku, tak Vás každý ľahko premôže a celá naša Veľká Morava lehne popolom.“ uzavrel Svätopluk konečne svoje poučenie a unavene klesol do kožušín.
Potom ešte dodal niečo v tom zmysle, že zomrieť ešte nemieni, a nech sa teda synovia ešte na vládnutie netešia.
Synovia ho však veľmi nevnímali, pretože boli príliš omámení nečakaným zážitkom, ktorý im priniesol pocity celkom nové, pocity úžasné, pocity úplného zadosťučinenia. A tak sa stalo, že úplne prepočuli štátnickú radu, ktorá náhodou vôbec nebola hlúpa a ktorou keby sa riadili, mali by sa veľmi dobre. A nielen oni.
A pretože si mysleli, že sú už dosť starí na to, aby prijímali akékoľvek rady, po skorej Svätoplukovej smrti sa každý vydal vlastnou cestou a zvyšných dvoch bratov považoval za hlúpych a neschopných.
Potom do toho ešte vstúpili nejaké spory o dedičstvo a oheň bol definitívne na streche. Veľká ríša, ktorá má vždy problém s tým, aby sa vôbec udržala pokope, sa začala rozpadať a korunu tomu nakoniec nasadili Maďari, ktorí začiatkom 10. storočia zatĺkli posledné klinčeky do rakvy Veľkej Moravy. Všetko raz končí.
Ale Česi nám môžu právom závidieť ..... boli sme prví.
Poučenie: Ak máš prísneho otca, važ si ho, ale nezlom lieskovku skôr než v päťdesiatich.