Alenka a Ivánko

V jednom kraji spolu žili muž a žena, mali dcérku Alenku a synčeka Ivánka. Otec a matka zomreli a Alenka s Ivánkom zostali celkom sami, nikoho z rodiny, nikoho blízkeho nemali. Nezostávalo im nič iné, len sa vydať do sveta za živobytím.
Išli, išli cez polia, išli a išli cez roviny dlhou cestou, pomaly, v horúčave a páľave.
Ivánko dostal smäd.
„Alenka, sestrička, chce sa mi piť!“
„Vydrž, bratček, len čo prídeme ku studni.“
Ale slnko bolo vysoko, ku studni mali ďaleko,
vzduch sa od horúčavy chvel, z pocestných sa pot len lial.
Zrazu uvideli na ceste jamku od kravského kopyta, plnú vody.
„Alenka, sestrička, ja sa napijem.“
„Nepi, bratček, nepi, staneš sa z teba teliatko.“ Ivánko poslúchol a išli ďalej.
Išli, išli, slnko bolo vysoko, ku studni mali ďaleko,
vzduch sa od horúčavy chvel, z pocestných sa pot len lial.
Uvideli na ceste jamku od konského kopyta, plnú vody.
„Alenka, sestrička, ja sa napijem.“
„Nepi, bratček, nepi, staneš sa z teba žriebätko.“ Ivánko si len vzdychol a išli ďalej.
Išli cez polia, cez lúky, cez kopce a cez doliny, slnko bolo vysoko,
ku studni mali ďaleko, vzduch sa od horúčavy chvel, z pocestných sa pot len lial.
Na ceste bola jamka od kozieho kopýtka, plná vody. Ivánko tú jamku uvidel, ale už sa sestričky nepýtal na dovolenie, zostal trochu pozadu a napil sa. A sotva sa napil, premenil sa na kozliatko.
Márne sa Alenka obzerala, márne volala bratčeka, namiesto neho za ňou skackalo len biele kozliatko. Alenka si hneď domyslela, čo sa stalo, celá zbledla, pod stoh si sadla, plače, usedavo plače a kozliatko v hustej tráve pobehuje a skáče. Išiel tou cestou pekný mládenec, zastavil sa a spýtal sa:
„Dievčatko, ružička, prečo plačeš?“
Alenka mu porozprávala, aké nešťastie ju postihlo. A ako sa na ňu mládenec pozeral, veľmi sa mu zapáčila, padla mu do srdca.

„Dievčatko, ružička, vezmi si ma za muža,“ povedal jej
„Ja ťa budem v srdci chovať,
aj s kozliatkom opatrovať,
môžeš si ho so sebou brať,
kam si len budeš priať.“

Alenka si to chvíľu rozmýšľala a potom súhlasila.
Mládenec si ju odviezol domov a vystrojili svadbu. V láske, v mieri žili spolu, jedli pri jednom stole aj s kozliatkom, opatrovali ho, v záhrade sa s ním hrávali, nech išli kam išli, kozliatko vždy za nimi hneď ako tieň. Dobrí ľudia sa na nich pozerali a tešili sa, ale zlí im závideli. Raz odišiel mládenec na poľovačku a Alenka zostala s kozliatkom doma sama. Zlá bosorka čarodejnica sa o tom dozvedela a umienila si, že Alenku zahubí. Začarovala jej ťažkú chorobu. Alenka ochorela, celá schudla a zbledla. Vtedy k nej prišla bosorka a povedala jej:
„Chceš, aby som ťa vyliečila, krásavica moja?“
„Chcem,“ odpovedala Alenka.

„Choď k rieke, keď slnko zapadne, v chladnej tôni vykúp sa,
sčervenajú zas ti líčka, budeš ako prepelička.“

Alenka bosorke uverila a za súmraku sa vydala k rieke. Čarodejnica už na ňu čakala. Pristúpila k nej, uviazala jej na krk obrovský kameň a zhodila ju do vody. Úbohá Alenka klesla až na dno do hlbokého žltého piesku. Bosorka na seba vzala jej podobu, obliekla si jej šaty a vybrala sa namiesto nej do domu.
Nikto bosorku nespoznal, ani mládenec, keď sa vrátil z poľovačky, na ten podvod neprišiel.
Len kozliatko sa nedalo oklamať.

Zvesilo hlavu, nejedlo, nepilo,
ráno i podvečer po brehu chodilo,
žalostne plakalo, sestričku volalo.

Čarodejnica sa pokúšala prilákať ho k sebe, ale kozliatko nešlo. Už prestreli stôl, už zasadli k obedu, ale kozliatko nikde.
„Kdeže je naše kozliatko?“ pýtal sa mládenec. „Prečo nie je s nami pri stole?“
„Zakázala som ho púšťať do izby,“ povedala čarodejnica, „už ma omrzelo to jeho večné mekotanie.“ Mládencovi to bolo čudné, ale nič nehovoril. Nazajtra, len čo odišiel na poľovačku, začala bosorka kozliatko špehovať. Videla ho, ako beží k rieke, išla za ním a počula, ako volá Alenku:
„Ach, Alenka, sestrička moja, vyjdi, vyjdi z vody von!“
Bosorka stuhla. Keby ho niekto počul, ako tu volá, zle by to so mnou dopadlo, pomyslela si a rozhodla sa, že kozliatko odprace zo sveta.
Keď sa mládenec vrátil z poľovačky, naliehala naň, prehovárala ho, opakovala stále dokola, nech kozliatko zarežie, nech ho zabije.
„Čo je s tebou, žena,“ krútil hlavou mládenec, „čo ti to napadlo?“ Čudoval sa, nemohol to pochopiť. Veď žena mala kozliatko taká rada a zrazu ho chce zarezať!
Rozhováral jej to, prehováral ju, ale bosorka sa nedala obmäkčiť.
„No dobre,“ povedal nakoniec, „nech je po tvojom.“
Čarodejnica bola od radosti celá bez seba, hneď rozkázala rozložiť veľký oheň, ohriať v medených kotloch vodu a nabrúsiť oceľové nože.
Kozliatko vytušilo, že mu ide o život, pribehlo k mládencovi a prosilo:

„Pusti ma naposledy k rieke vodičkou sa ovlažiť,
na slniečko sa pozrieť, smutnú dušu oblažiť.“

Mládenec mu to dovolil. Kozliatko bežalo k rieke, zastavilo sa na brehu a prežalostne zamekotalo:

„Ach, Alenka, sestrička moja, vyjdi, vyjdi z vody von!
Nôž sa brúsi, oheň horí, v kotloch sa už z vody parí,
tvoj muž so zlou bosorkou už ma zarežú.“
A sestrička Alenka mu z rieky odpovedala:

„Ach, Ivánko, bratček môj!
Prieťažký kameň ma ťahá ku dnu,
nohy mi zväzuje hodvábna tráva
a piesok na prsiach nezdvihnem.“

Kozliatko zaplakalo a vrátilo sa späť. Bosorka stála na vysokých schodoch pri prahu a pokrikovala na čeľaď:
„Zapálili ste už veľký oheň?
Ohriali ste už vodu v medených kotloch?
Nabrúsili ste už oceľové nože?
Nečakajte, zarežte kozliatko!“
Ešte raz bežalo kozliatko za mládencom, ešte raz ho prosilo:

„Pusti ma naposledy k rieke vodičkou sa ovlažiť,
na slniečko sa pozrieť, smutnú dušu oblažiť.“

„Len si choď!“ odpovedal mládenec.
Ale nedalo mu to, bolo mu čudné, prečo kozliatko stále chodí k rieke. A tak sa potichu kradol za ním. Kozliatko došlo k rieke, pobehovalo sem a tam po brehu a prežalostne mekotalo:

„Ach, Alenka, sestrička moja,
vyjdi, vyjdi z vody von!
Nôž sa brúsi, oheň horí,
v kotloch sa už z vody parí,
tvoj muž so zlou bosorkou
už ma čoskoro zarežú.“

A z rieky mu odpovedal Alenkin hlas:

„Ach, Ivánko, bratček môj!
Prieťažký kameň ma ťahá ku dnu,
nohy mi zväzuje hodvábna tráva
a piesok na prsiach nezdvihnem.“

Mládenec hneď začal zo všetkých síl kričať a zvolávať ľudí na pomoc. Ľudia sa zbehli, hodili do rieky husté siete, hodili do vody hodvábne nevody a vytiahli Alenku na breh.

Mládenec kameň jej odviazal z šije,
bozkáva ju, objíma, smeje sa, šťastný je.

Alenka otvorila oči, prebudila sa zo smrteľného spánku a bola ešte krajšia ako predtým.
A kozliatko od samej radosti vyskočilo, trikrát sa zatočilo, trikrát sa prekotúľalo a zrazu z neho bol zasa bratček Ivánko.
Keď sa mládenec dozvedel pravdu, rozkázal bosorku vyhnať metlou zo dvora ďaleko, ďaleko za strmú skalu, za čierne lesy do močiarov. A potom žil s Alenkou a s Ivánkom v mieri a v pokoji ako predtým.