Chytrý Martin

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chudobný nádenník a ten mal troch synov, ktorí sa učili remeslu. Najstarší mal byť tkáčom, prostredný krajčírom a najmladší, ktorému všetci hovorili Chytrý Martin, pretože keď pánboh rozdával rozum, dobehol si ho tento chlapec najmenej dvakrát, ten mal byť švecom. Keď synom skončili učňovské roky, poslal ich otec na skúsenosti do sveta. Keďže bol ale veľmi chudobný, nemohol im dať so sebou nič iné než staré kožené puzdro, v ktorom boli vidlička, nôž a lyžica. Ale bratia boli spokojní aj s tým málom a ťahali do širokého sveta veselo. Prvého dňa podvečer dorazili do jedného dedinského hostinca, kde prenocovali, ale ráno sa dohodli, že ďalej pôjde každý svojou cestou a odo dneška o päť rokov sa zase stretnú v tomto hostinci. Potom si navzájom zaželali šťastie a srdečne sa rozlúčili.
Chytrý Martin si vybral pohodlný chodník a išiel a išiel, až prišiel ku kamennému mostu. Už vykročil, že prejde na druhú stranu, keď sa zrazu odniekiaľ vzal pred ním nejaký chlap a nahnevane na neho spustil:
„Čo tu hľadáš a kam ideš?“ Martin odvetil:
„Som švec, som na vandrovke a hľadám prácu!“
„Vidíš ho,“ zabručal cudzinec.
„Veru tak,“ kývol Martin, „ale teraz mi povedz ty, kto si a na koho tu striehneš?“ Vtedy sa chlapisko divoko zaškľabilo:
„Ja? Ja som lupič!“
„Tak?“ povedal Martin udivene:
„To je ale čudné remeslo, oplatí sa to vôbec?“
„To si myslím!“ rozosmial sa lupič. „Určite viac než to tvoje!“
„Vidíš, vidíš!“ zvolal Martin prekvapene:
„Myslíš, že by som sa mohol aj ja vyučiť za lupiča?“
„No, vyučíš sa ľahko, keď si chlap od rany,“ odvetil lupič.
„Nechaj ma u seba! Chcem sa stať lupičom,“ poprosil Martin.
„No, ja by som ťa tu nechal, ale do družiny ťa môže vziať len náš náčelník a ten tu práve nie je.“
Martin čakal celé tri dni, kým sa lupičský kapitán nevrátil domov a jeho želanie nevypočul. Pokýval hlavou a povedal:
„No dobre, vezmem ťa. Ale najprv musíš zložiť skúšku, aby si dokázal svoju šikovnosť.“
„To nezaškodí! O pár hodín som tu a potom uvidíš, že ma rád prijmeš,“ povedal Chytrý Martin a odišiel cez most späť do lesa.
Vtedy zbadal, ako po ceste kráča mäsiar a vedie teliatko. Chytrý Martin sa plazil porastom po vedľajšej cestičke a získal tak nebadane náskok. Potom sa vrátil späť na cestu, ktorou mal o chvíľu prejsť mäsiar s teliatkom, vytiahol nôž, vidličku a lyžicu z puzdra a prázdne puzdro hodil na cestu, kúsok ďalej hodil na zem vidličku, potom lyžicu a nakoniec nôž. Potom sa ukryl nablízku a čakal, kým nezbadal medzi stromami prichádzať mäsiara s teliatkom. Ten práve prišiel ku koženému puzdru, zdvihol ho, obzrel si ho a pomyslel si:
„Načo mi je prázdne kožené puzdro? Nestojí to ani za zodvihnutie!“ A hodil ho späť na cestu a kráčal ďalej. O malú chvíľu prišiel na miesto, kde ležala vidlička, len si ju tak zhora obzrel a išiel ďalej bez toho, aby sa po ňu zohol. Keď ale o ďalšiu chvíľu našiel nôž a lyžicu, obe zdvihol a schoval do vrecka.
„No, nebolo by zlé mať celý príbor aj s tým puzdrom!“ zamyslel sa, priviazal teliatko k stromu a bežal späť, aby si vzal vidličku aj puzdro. Medzitým vyskočil Chytrý Martin zo svojej skrýše, odviazal teliatko a hnal ho do lesa a žalostne pri tom bučal celkom ako to teliatko. Keď sa mäsiar vrátil na miesto, kde priviazal teliatko, nenašiel ho a pomyslel si:
„Určite sa utrhlo a ušlo.“ A išiel za tým bučaním, ktoré počul vychádzať z lesa.
Martin medzitým prišiel k rybníku, teliatko zabil, odrezal mu hlavu a tú hodil do vody. Potom sa ukryl v krovinách a žalostne bučal. Keď mäsiar vyšiel z lesa na breh rybníka, myslel si, že teliatko vbehlo do vody a teraz vystrkuje hlavu. Preto sa rýchlo vyzliekol a skočil tam, aby ho zachránil. Kým sa pľuskal vo vode, vyskočil Martin z úkrytu, vzal mäsiarove šaty a s tým aj všetko, čo bolo vnútri, a ako vietor uháňal preč. Potom rozprával lupičskému náčelníkovi, ako to všetko nastrojil. S týmto majstrovským kúskom bol lupičský kapitán veľmi spokojný a vzal Chytrého Martina do družiny a ten bol za nejaký čas najšikovnejší a najodvážnejší lupič ďaleko-široko.

Keď uplynulo päť rokov, pomyslel Chytrý Martin na dohodu, ktorú uzavrel so svojimi bratmi. Obliekol si nádherné šaty, od svojho kapitána si požičal koč a koňa a išiel k hostincu. Jeho dvaja bratia tam už sedeli pri stole, ale nespoznali ho, kým sa im sám nedal spoznať. To bolo radostné stretnutie! Martin dal doniesť pečienku a víno, a tak sa spolu dobre mali a veselili sa až do neskorej noci. Práve tej noci sa ale stalo, že lupičský náčelník bol aj s celou bandou dopadnutý. Martin bol jediný, kto sa pred biričmi zachránil. Vtedy dal kráľ rozhlásiť, že tomu, kto Chytrého Martina privedie živého či mŕtveho, dá ako odmenu jeden tisíc dukátov. Martin to sám počul vyvolávať druhého rána, keď sedel s bratmi pri raňajkách.
„Počujete? Na tisíc dukátov si kráľ cení moju hlavu! Tie budú moje, na to vezmite jed!“ zasmial sa. Predal koč aj s tým krásnym koňom a kúpil si starý handliarsky voz. Naložil ho sudmi s pálenkou, natiahol si roztrhané šaty a vydal sa na cestu na kráľovský zámok.
Išiel a išiel, až prišiel k zámockému mostu, ktorý strážilo dvadsaťpäť husárov, aby na rozkaz kráľa chytili Chytrého Martina. Ten sa dlho nerozmýšľal. Začal hrať opitého, spieval a reval a potácal sa za vozom z jednej strany cesty na druhú. Práve pred mostom udrel koňa tak silno, že sa splašil a uskočil, koleso vozu sa dostalo do priekopy a voz sa sám prevrátil.
„Ach, ja úbohý muž! Ja úbohý!“ nariekal Chytrý Martin a pokúšal sa voz zase postaviť. „Teraz je všetko navnivoč! A taká výborná pálenka! Pomôžte mi predsa, vojačikovia! Ja na nejaké tie pár žajdlíkov nehľadím!“
Vtedy husári statočne priložili ruky k dielu a Chytrý Martin im ako poďakovanie dal každému poriadny dúšok pálenky a stále im dolieval, až boli husári takí opití, že ani rozprávať nemohli a jeden po druhom padali ako vrecia do priekopy. Martin z voza vytiahol dvadsaťpäť kutní mníchov kapucínov a tie husárom obliekol, naskladal ich na voz a ako vrecia plné otrúb ich pod rúškom tmy zaviezol do kráľovskej strážnice.
Dokážete si predstaviť, ako ráno kráľ vyvaľoval oči, keď v strážnici našiel kapucínov. Pýtal sa všetkých sluhov, pacholkov a dvoranov, či v noci nevideli alebo nepočuli niečo podozrivé, ale nikto nič nevedel. Vtedy princezná povedala:
„To nemohol urobiť nikto iný než Chytrý Martin!“
„Že mi to hneď nenapadlo!“ povedal kráľ a ťukol sa do čela:
„Si šikovná, moje dieťa, poraď mi, ako by som ho mohol chytiť?“
„Zdá sa mi, že to nemôže byť zasa také ťažké,“ odvetila princezná:
„Usporiadaj na zámku ples a na podlahe tanečnej siene nechaj porozhadzovať zlaťáky. Chytrý Martin na tom plese určite nebude chýbať, a keď uvidí zlato, nebude ho môcť len tak nechať ležať, ale zodvihne ho a strčí do vrecka. Potom ho ľahko spoznáš a môžeš ho dopadnúť.“ Táto dcérina rada sa kráľovi samozrejme zapáčila a nechal celou krajinou krížom-krážom rozoslať heroldov, aby zvolali kdekoho na veľký ples. Skôr než sa hostia dostavili, nechal po sále porozhadzovať plný mešec zlata, ako mu poradila princezná.
A naozaj! Brány zámku boli otvorené sotva chvíľu a už sa v nich zjavil Chytrý Martin, v tých najdrahocennejších šatách a v sprievode jedného sluhu. Ale nikto nevedel, kto je ten cudzinec. Keď videl zlaťáky na podlahe, pomyslel si:
„Tým by sa ležalo mäkšie v mojej taške než na tých tvrdých doskách.“ A premýšľal, ako by tie zlaté vtáčiky polapil bez toho, aby pri tom oni polapili jeho. Keď skončil prvý tanec, šiel von a prikázal sluhovi, aby mu rýchlo zohnal smolu. Potom ju rozohrial, natrel si s ňou podošvy topánok a šiel späť do siene a tancoval, jednu chvíľu dokonca aj s krásnou princeznou. Zakaždým, keď bol tanec na konci, opustil sieň a vonku prikázal sluhovi, aby mu z podošiev zobral prilepené zlaťáky. Tucetkrát, možno ešte viackrát, to tak vykonal a priniesol zo siene peknú hromádku zlata bez toho, aby si ho kráľovi tajní špehovia vôbec všimli a ako zlodeja ho odhalili. Naopak. Chytrý Martin mal oveľa cennejšiu korisť než pár dukátov. Lebo princezná ho dobre spoznala a ten statný a odvážny mladík sa jej tak páčil, že s iným už tancovať nechcela. Keď ples pomaly končil, vzala ho potajomky nabok a povedala:
„Buď opatrný, môj otec číha na tvoj život. Ale buď bez starostí, ja všetko privediem k šťastnému koncu.“ Ples bol na konci a Chytrý Martin nebol ani spoznaný, ani dopadnutý.
„Chýba viac ako tridsať dukátov!“ povedal kráľ druhého dňa dcére:
„Ako sa to mohlo stať? To je pre mňa záhada! Keby som len vedel, ako toho chlapa dostať do rúk! Nemôžeš mi dať ešte nejakú radu, dieťa moje?“ Vtedy sa princezná na malú chvíľku zamyslela a povedala:
„Usporiadaj turnaj a víťazovi sľúb ako odmenu moju ruku, Chytrý Martin sa toho súboja určite zúčastní a vyhrá. Takto ho iste spoznáš a môžeš ho uprostred svojich rytierov a dvoranov ľahko zajať.“
„Áno, tak to urobím!“ povedal kráľ a zavolal pisára a nechal vypísať veľký turnaj a k tomu sľúbil, že víťaz dostane jeho jedinú dcéru za ženu. Vtedy sa na turnaj zo všetkých štyroch svetových strán zjazdili kniežatá, grófi, rytieri a iní šľachtici a bili sa statočne, lebo každý z nich by si rád zaslúžil kráľovskú dcéru. Ale ten, kto zvíťazil, nebol nik iný než Chytrý Martin. Namiesto toho, aby ho kráľ zasľúbil svojej dcére, chcel ho však nechať zviazať a uvrhnúť do temného žalára. Vtedy ale k Chytrému Martinovi pristúpila princezná, pred všetkými ho pobozkala a povedala:
„Toho chcem za muža a žiadneho iného! Aby ste vedeli, otče, ja ho milujem a vy teraz musíte dodržať svoje kráľovské slovo!“
„Staň sa!“ volali dvorania a rytieri, grófi aj kniežatá, pristúpili a šťastnému páru tlačili ruky. Tak prišiel aj kráľ a dal im obom požehnanie. Čoskoro nato slávili svadbu.
A tak dostal Chytrý Martin, ktorý bol kedysi len obyčajný švecovský tovariš, za ženu princeznú a nakoniec bol kráľom v jednom veľkom kráľovstve.