Jemináčik, slniečko zaspalo!

Skončila sa dlhá, krutá zima. Žlté slniečko sa veselo usmievalo a na dvere začala ťukať jar. V topiacom sa snehu sa objavili prvé kvety snežienok. Vtáčatká veselo poletovali a pripravovali sa na svoj každodenný zvučný spev. Ľudia sa radovali, že už konečne začne jar, keď teplé slniečko rozjasní a zlatom ožiari celú krajinu. Všade na zemi sa začal prebúdzať život a veselé slniečko sa spokojne vozilo po oblohe vo svojom zlatom koči. Aj ono sa na príchod jari už veľmi tešilo, a tak bolo konečne zase šťastné. Lenže práve táto jeho radosť, šťastie a spokojnosť ho uspokojili natoľko, že zo samého potešenia raz večer, keď začalo zapadať za hory a chystalo sa na spánok, zaspalo takým sladkým a tvrdým spánkom, že úplne zaspalo!

To sa slniečku nikdy predtým ešte nestalo a o to väčší rozruch, neistota a sklamanie nastali pre všetkých. Tej istej noci svietil veľký mesiac na oblohe veľmi jasne a žiarivé hviezdičky spolu s mesiačikom ožarovali nočné nebo. K ránu sa mesiačik začal pomaly chystať, že už uvoľní cestu na oblohe opäť slniečku, avšak jeho svitu sa nedočkal. Všetky kohúty sa už zavčasu ráno pripravovali na svoje prvé kikiríkanie, aby tak privítali nový deň a spolu s ním aj príchod slnka, ale slniečko stále a stále nevychádzalo. Kohúty z toho mali naozaj zmätok, a tak začali kikiríkať ako na poplach, ale slniečko spalo tak tvrdo ako medveď, keď zaspí dlhým zimným spánkom. Už dávno sa malo šeriť, ale v celej krajine pokračovala tma.

Šťastie, že mesiačik bol taký veľký a zatiaľ ešte dostatočne osvetlený, inak by bola vonku stále tma ako vo vreci. Nikto nechápal, prečo slniečko nevstáva, avšak všetci verili, že sa už čoskoro všetko vráti do normálu. Lenže ani v ďalšie dni sa nič nemenilo a ospalé slniečko spalo a len spalo. Žiara mesiaca aj hviezdičiek už celkom zmizla, a tak spala spolu so slniečkom aj celá zem. Vonku sa začalo čoraz viac ochladzovať a pani zima sa opäť vracala celá zahalená vo svojom novom zimnom kabáte. Život na zemi znova zhasínal a po náznaku jari už nebolo ani pamiatky, ba práve naopak! Zem bola deň čo deň potiahnutá čiernym, smútočným rúchom a všetko živé chradlo. Vonku husto padali veľké snehové vločky, ktoré znova zasypávali celú krajinu. Mesiačik už vôbec nevidel na cestu, a tak celý zmätený nevedel, čo si počať. Bol si istý, že slniečko zaspalo a celej zemi tak hrozí veľké nebezpečenstvo.

Bolo nutné čo najrýchlejšie slniečko zobudiť, inak bude zle so všetkými, ale ako na to? Mesiačik k slniečku sám nemohol, a tak poprosil jednu zo snehových vločiek, aby išla slniečko zobudiť. Vločke bolo nešťastného a zúfalého mesiačika ľúto, a tak otočila svoj smer zase cestou nahor, svojím striebristým, iskrivým svitom si posvietila na cestu a vydala sa späť na oblohu hľadať slniečko. Trvalo ešte veľmi dlho, kým sa vločke podarilo k spiacemu slniečku priblížiť, ale nakoniec ho predsa len objavila a zvolala: „Slniečko, hola, vstávaj predsa, je najvyšší čas! Veď si zaspalo a život na zemi umiera, prebuď sa predsa!“ a vtom sa slniečko náhle prebralo, úplne sa zľaklo a zdesene vykríklo: „Prebože, ako sa mi to len mohlo stať?“ a hneď vstalo. Rýchlo si pretrelo oči a hurá po oblohe úprkom vpred! Celé sa rozžeravilo, vytiahlo čo najrýchlejšie svoje žiarivé a teplé lúče a už s plným nasadením naprávalo všetko, čo spôsobilo.

Snehová vločka utekala preč od takej veľkej žiary slnka, lebo by ju celú svojimi ostrými lúčmi iste spálilo na uhoľ. Aj tak sa stále zmenšovala a strácala, že už ani nestihla dopadnúť znova na zem, lebo sa cestou celkom celá roztopila. Na zemi sa opäť objavilo svetlo a všetko sa začalo uvádzať do poriadku. Slniečko svietilo naozaj jasne a vďaka svojmu veľkému a silnému žiareniu dohnalo všetko to, čo svojím pričinením zameškalo, veľmi rýchlo. Počas jediného dňa sa celý sneh roztopil a toľko očakávaná jar bola tu! Tráva sa hneď zazelenala a život na zemi začal rozkvitať. Toho roku bola jar veľmi krátka, lebo slniečko bolo také dobre vyspaté, že svojím pálením čoskoro privodilo leto, a o to bolo vtedy leto dlhšie a krajšie.

Odvtedy si slniečko zakaždým dávalo veľmi dobrý pozor na to, aby sa niečo také už nikdy viac neopakovalo. Zadovážilo si preto zlatý budík a ten si teraz každý deň pravidelne naťahuje, len aby už nikdy nezaspalo! Pravidelne každý večer zapadá za hory a ide spať a rovnako ráno sa zase vo svoj pravý čas prebúdza a hbito vstáva. Je si totiž veľmi dobre vedomé toho, že má veľmi zodpovednú prácu a len od neho závisí celý svet. Už nikdy nechce zlyhať, a tak sa snaží svoje slnečné poslanie vykonávať čo najsvedomitejšie ku spokojnosti nás všetkých.