Boháč a chudák

Boli dvaja bratia, jeden veľmi bohatý, druhý veľmi chudobný. Raz strážil chudobný svojmu bohatému bratovi snopy na poli a sedel pod kopkou; zazrel bielu ženu, zbierala klasy, ktoré zostali na záhonoch, a zastrkávala ich do kopiek. Keď potom došla až k nemu, chytil ju za ruku a pýtal sa jej, čo je zač a čo tu robí. – „Ja som tvojho brata Šťastie a zbieram stratené klasy, aby mal viac pšenice.“ – „A prosím ťa, kdeže je moje Šťastie?“ spýtal sa chudobný. – „Na východe,“ povedala biela žena a zmizla.

I umienil si chudobný, že pôjde do sveta hľadať svoje Šťastie. A keď raz nadránom už odchádzal z domu, nečakane vyskočila zpoza pece Bieda a plakala a prosila, aby ju vzal tiež so sebou. „Ach, moja milá!“ povedal chudák. „Si veľmi slabá a cesta je ďaleká – nedošla by si; ale mám tu prázdnu fľaštičku, zmenši sa, vlez do nej a ja ťa ponesiem.“ Bieda vliezla do fľaštičky a on bez meškania ju zazátkoval a dobre zaviazal. Potom na ceste, keď prišiel k jednému močiaru, vybral fľaštičku a zastrčil ju do bahna a tak sa Biedy zbavil.

Po nejakom čase prišiel do veľkého mesta a nejaký pán ho vzal do služby, aby mu kopal pivnicu. „Plat žiadny ti nedám,“ povedal, „ale čo pri kopaní nájdeš, bude tvoje.“ Keď tak nejaký čas kopal, našiel hrudu zlata. Podľa dohody patrila jemu; ale on dal predsa polovicu pánovi a kopal ďalej. Nakoniec prišiel na železné dvere, a keď ich otvoril, bola tam podzemná pivnica a v nej nesmierne bohatstvo. Tu započul z jednej skrine v pivnici hlas: „Otvor, pane môj, otvor!“. I zodvihol veko a zo skrine vyskočila krásna panna, celá biela, poklonila sa mu a povedala: „Som tvoje Šťastie, ktoré si tak dlho hľadal; odteraz budem s tebou a s tvojou rodinou.“ Nato zmizla. On sa potom o svoje bohatstvo opäť podelil so svojím bývalým pánom, a zostal popri tom nesmierne bohatým a jeho imanie sa z dňa na deň množilo. Nikdy však nezabudol na svoju núdzu.

Jedného dňa, keď sa prechádzal po meste, stretol svojho brata, ktorý sem prišiel za svojím obchodom. I vzal ho so sebou domov a podrobne mu rozprával všetky svoje príhody: ako videl jeho Šťastie na poli klasy zbierať, ako a kde sa zbavil svojej Biedy a iné veci. Hostil ho u seba niekoľko dní a potom mu dal na cestu veľa peňazí a žene i deťom jeho veľa darov, a rozlúčil sa s ním bratsky.

Ale jeho brat bol neúprimný a závidel mu jeho Šťastie. Cestou domov neustále premýšľal, ako by mohol na svojho brata zasa poslať Biedu. A keď prišiel k tomu miestu, kde jeho brat fľaštičku v bahne pochoval, hľadal, dlho hľadal, až ju zase našiel a hneď otvoril. V okamihu vyskočila Bieda von, a pred jeho očami rastúc, začala okolo neho radostne skákať, a objímajúc ho, bozkávala a ďakovala mu, že ju z väzenia vyslobodil. „A za to budem tebe i tvojej rodine vďačná až do smrti a nikdy vás už neopustím!“

Márne sa závistlivec vyhováral, márne ju posielal k prvému pánovi: nijako sa už nemohol Biedy zbaviť, ani ju predať, ani darovať, ani zakopať, ani utopiť, neustále mu bola v pätách. Tovar, ktorý si viezol domov, mu na ceste pobrali zbojníci; keď sa dostal domov žobrotou, našiel namiesto svojho domu kopu popola a z poľa mu medzitým úrodu všetku pobrala voda. A tak nezostalo závistlivému boháčovi nič iné, iba – Bieda!