Kuriatko

Býval kedysi v jednom malom kurníku žlté kuriatko. Narodilo sa v apríli, keď čerešňa na dvore len začínala kvitnúť, a čulo sa pustilo do sveta. Jeho päť sestričiek a päť bratcov bolo rovnako malých, žltých a neposedných. Ale naše kuriatko bolo z nich to najstaršie.
„Musíš ísť ostatným príkladom!“ hovorievala mamička Kvočka.
„Ja?!?“ krútilo sa kuriatko. „Prečo ja? Prečo práve ja?“ A vystrájalo zo všetkých šibalstiev tie najšibalskejšie. A všetci rástli a jarné slniečko pekne hrialo. Raz ráno, keď bolo ešte chladno, sa kuriatko špliechalo v mláke pod čerešňou. Ostala tam po nočnom daždi a voda v nej bola studená. Mamička povedala:
„Vylez z tej mláky. Ešte prechladneš.“ A mamičky, ako je známe, majú vždy pravdu. Ale kuriatko neposlúchlo. A dostalo nádchu. Už pri obede trochu pokašliavalo, popoludní ho bolela hlavička. A večer ho mamička uložila do postieľky, uvarila mu horúci čaj a celú noc ho držala za krídlo. Len aby sa zasa čoskoro uzdravilo. Kuriatko chorľavelo takmer celý týždeň. Mamička mu nosila tie najväčšie dobroty do zobáčika. Aby malo veľa sily na boj s bacilmi. A kuriatko naozaj naberalo sily, pierka mu zasa žiarili ako slniečko a očká sa smiali. A tak bolo jedného dňa zasa zdravé a smelo sa hrať s bratcami a sestričkami na dvorčeku. A mamička mu hovorí:
„Musíš byť opatrné. Si ešte slabé.“ A kuriatko mamičku tentoraz poslúchlo a bolo dobré. Chodilo spôsobne po dvorčeku. A starú mláku si ani nevšimlo. A mamička z neho mala radosť. Len s jedlom bol problém. Kuriatko nechcelo jesť. Naťahovalo zobáčik a fňukalo:
„Ja nechcem túto trávu, dnes na ňu nemám chuť. A tento chlieb zjem až zajtra.“ A tak to s ním bolo. Stále si niečo vymýšľalo. Až z toho bola mamička Kvočka zúfalá.
„To moje mláďa. Také chudé. Nôžky ho sotva uniesli. A nie a nie sa poriadne najesť.“
Potom ju napadlo, že má teraz to jej kuriatko málo pohybu.
„Je teraz také spôsobné.“
A tak ho posielala, aby prinieslo zrno na obed a vyčistilo vodu v korýtku a tiež s odkazom pre kohúta, či už je čas na obed, na olovrant, na večeru, čas spať a čas prášiť sa. A kuriatko bolo rado, že môže mamičke pomôcť. A behalo. Ale nejedlo. A vodu čistilo. Ale nejedlo. A kohúta sa prestalo báť a koľkokrát si s ním dlho rozprávalo o kikiríkaní. Ale nejedlo.
„Toto zrno nie, to je príliš obyčajné. Ja chcem iné. Lepšie.“
A nejedlo obyčajnú trávu, len štvorlístky.
A nejedlo obyčajné zrno, len pšenicu.
A nie obyčajné vločky, len tie ovsené.
A chudlo a chudlo.
A všetci jeho súrodenci už boli malé sliepočky a malí kohútiky. Len naše kuriatko bolo stále malé žlté kuriatko. „Toto je úbožiatko. Kde sa tu vzal, drobček,“ čudoval sa gazda, „nie si chorý?“ Pohladil ho po vychudnutých pierkach. „No ..... uvidíme, čo s Tebou,“ a vzal ho so sebou do chalupy. Dal ho do klietky na okno. A gazdova malá dcérka sa oň veľmi pekne starala. Nosila mu tú najlepšiu pšenicu, najšťavnatejšiu trávu a občas sa s ním podelila o sušienku alebo kúsok jablka. Kuriatko sa malo dobre. Jedlo a pilo, skrátka hodovalo. A tiež pekne pribralo ..... už nebolo také chudé a slabučké. Dostalo silu. Ale šťastné nebolo.
„Som tu celý deň zavretý,“ a pozeralo cez mreže na dvorček. „Ako rád by som sa pobehol. Porozprával sa s kohútom. A večer zaspával pri mamičke v perí. Vymenil by som všetky tie dobroty za náš starý dvorček.“
Pustil ho gazda, čo myslíte?
I pustil, pustil. Keď videl, že z kuriatka je malý kohútik, skrátka ako má byť, otvoril klietku a milého kohútika pustil späť na dvorček. A ten už nikdy nebol rozmaznaný a vyberavý. Papal všetko, čo mu mamička dávala. A vyrástol z neho ten najkrajší kohút široko-ďaleko.