Strakatá rozprávka

Jedného rána sa Slniečko zobudilo a zachichotalo sa. Prisnil sa mu veselý sen a ono vyprsklo od smiechu, až sa na nebi rozprskalo ranné svetlo. Až potom sa spamätalo, smiešny sen sa skončil a Slniečko sa poobzeralo po svete. Svet bol na svojom mieste, Záhrada stála, dokonca nikto nič ani nevyviedol a predsa sa to Slniečku akosi nezdalo. „Niečo tomu svetu ešte chýba,“ napadlo ho. „Ale čo?“ Pozrelo do rybníčka na svoj odraz a ako bolo z toho sna ešte rozdovádzané, urobilo nádherne hlúpu tvár. Nafúklo líce ako kaleráb a pichlo doň prstom. Buchlo to, ako keď pichnete nafúknuté vrecko. „Hrom!“ vykríklo rozpustilo. „Búrka! Utekajte!“ A nafúklo hneď ľavú a hneď pravú polovicu a urobilo rad skvostných buchnutí. Znelo to ako skutočná búrka. Slniečko to v rybníčku videlo a pripadalo mu to ako švanda. „Apríl!“ vykríklo potom a hneď sa zakuckalo od smiechu. Ale nikto na celom svete sa mu nezasmial.

„Hm,“ zarazilo sa Slniečko. „Veľa zmyslu pre humor teda ten svet nemá. Možno ho tlačí nočná mora. S tým by sa malo niečo urobiť.“ A len čo to povedalo, z trávy vzlietla mora a zamračene letela preč. „Mora!“ volalo Slniečko. „Počkaj! Ako to vyzeráš?“ Mora privrela urazené oči. „Vyzerám správne,“ zahundrala dôstojne ako mudrc. „Presne tak majú mory vyzerať.“ Tvárila sa ako u zubára a Slniečko si povedalo, že teda ako mora by vyzerať nechcelo. „A nemohla by si,“ opýtalo sa potom, „vyzerať trošku inak? Maličko veselšie, vieš?“ „Veselšie?“ zakvílila mora ako meluzína. „Veď nie som na smiech!“ „A načo si?“ povedalo Slniečko. Ale mora sa nasrdila a otočila sa. Bola sivá ako zatiahnuté nebo. Náhle dostalo Slniečko nápad. Na dne téglikov mu zostalo trochu farieb, len tak párkrát na omočenie. „Počkaj, mora!“ povedalo. „Mám tu prekvapenie! Budeš sa čudovať! Len chvíľku seď!“ Namočilo štetce a skôr než mora žmurkla, urobilo jej na krídlach žlté bodky, modré krúžky a červené kučierky, takže mora vzápätí vyzerala ako kraslica. Hneď sa zleteli mory v húfe. Mory, jedna smutnejšia ako druhá, zaplieskali krídlami a už nariekali:

„To je rana, to je rana! Úbohá mora, vyzerá ako blázon! To je nešťastie!“ „Apríl!“ zasmialo sa Slniečko. „Toto nie je mora! Dámy – práve som vynašlo motýľa!“ A tá mora vzlietla nad rybníček a pozerala sa, ako teraz vyzerá. Najprv sa zľakla, ale potom sa pozrela lepšie. Videla, že jej to veľmi pristane. Bola pekná a tiež trochu smiešna a maličko sa tomu zasmiala. Síce len potichu, no bolo to prvýkrát od počiatku sveta, čo vôbec niekto počul smiech mory. Ostatné mory vyvalili oči. Ale Slniečko namočilo štetce a veselo skríklo: „No čo, vy kanimory! Ktorá chce ísť za motýľa? Ale rýchlo, rýchlo, farieb ubúda!“ Mory sa vrteli. Hanbili sa. Ale vtom motýľ vzlietol a začal v jasnom rannom svetle tancovať. A bolo to také veselé a pekné, že aj mory sa museli usmiať. Vyleteli k Slniečku a to ich pomaľovávalo, robilo na nich zúbky aj dolíčky, vlnovky aj čiarky, až zo všetkých boli krásni motýle.

„My vyzeráme! To sme šašovia!“ pišťali šťastne a vírili vzduchom. Ale to už Slniečku farby došli. Tégliky boli prázdne, len v jednom zostala zlatá mláčka. „Čo s ňou?“ povedalo si Slniečko. „Touto už nenafarbím ani kurča!“ Ale potom ho zas niečo napadlo. „Pozrite sa na mňa!“ zavolalo. „Ukážem vám kúzlo!“ Všetci zvedavo vzhliadli k nebu. Vtom Slniečko chrstlo farbu dolu. Rozstrekla sa na tisíce kvapiek a každému, kto sa práve pozeral, naskákala sprška zlatých piehov. „Apríl!“ vykríklo Slniečko a od smiechu mu vytryskli slzy. Vzápätí sa spustil dáždik, zlatý dážď slnečného smiechu, a kropil celú širokú Záhradu.

A tak vznikli motýle a tak vznikli piehy. A tak vznikla zábava (a tá je veľmi dôležitá!). Slniečko sa stále smialo cez slzy, až na bláznivom aprílovom nebi vysvitla dúha a stála medzi Záhradou a nebom ako pestrý most.