Princ Dafin, verný Afin a krásna Kyraline

Priadiem vám rozprávanie ako hodvábik, moji milí, priadiem rozprávku, čo dušu pohladí a srdce zahreje. Že vraj raz žili, že vraj raz boli cisár s cisárovnou, obaja mladí, obaja krásni, obaja mali, na čo si pomysleli. A predsa šťastní neboli ..... No, tak už to na svete chodí, že ani za cisárske zlato sa celkom všetko nekúpi: tomu cisárovi a tej cisárovnej chýbalo dieťatko. Na zámku doktorov ako mravcov, ale bocian každú chvíľu klope na okno v niektorej chalupe, akoby ho nelákalo skvostne vystlané cisárske hniezdo, a pani cisárovná má oči dávno len na plač.
Až raz predstúpil pred cisára akýsi cudzí človek s čiernou tvárou a veľkými perami. Bol to Maur, prišiel do cisárstva z diaľky a vyznal sa v čaroch a kúzlach. Poklonil sa cisárovi až po zem a hovorí:
„Počul som, cisár, že by si rád mal syna. Ak chceš, ja ti k nemu pomôžem. Rozkáž tu tieto mocné bylinky zvariť a potom daj odvar vypiť cisárovnej. Do roka a do dňa budete mať dediča.“
Mladý cisár dal na Maura. Daroval mu za jeho mocné bylinky plnú truhlicu zlatákov a pekného koňa k tomu, a potom bylinky rozkázal zvariť. Lenže čo sa nestalo: kuchárka bylinky zvarila, ale kým odvar odniesla cisárovnej, zvedavo ho okúsila. A tak sa do roka a do dňa v cisárskom zámku narodili dvaja chlapci, jeden cisárovnej a druhý kuchárke. Cisárov syn dostal meno Dafin, kuchárkin Afin.
Dafin a Afin rástli spolu ako rodní bratia. Spolu sa hrávali, spolu sa učili, spolu jazdili na poľovačku a spolu vyrastali na mládencov ako kvet. Ešte chvíľu, ešte chviľočku a budú sa hľadať nevesty!
Zatiaľ však chlapci na ženenie nemysleli. Hľadeli si skôr veselých priateľov a dobrých koní, na ktorých vychádzali za zverou do lesov. Keď sa z nich podvečer vracali, ozýval sa celý kraj spevom trúbok a v bráne zámku ich s úsmevom vítal sám cisár.
Jedného večera ich však cisár privítal s vážnou tvárou. Susedný vladár mu vyhlásil vojnu.
„Musím do boja, milý syn,“ povedal cisár princovi Dafinovi. „Kým ja budem v poli, ty budeš vládnuť za mňa. Tu máš kľúče od všetkých komnát a siení v zámku. Do všetkých môžeš, len do jednej nechoď, do tej, ktorá sa otvára týmto zlatým kľúčikom. Keby si tam vstúpil, bolo by zle s tebou i s nami.“
A potom odovzdal cisár milému Dafinovi ťažký zväzok kľúčov. Bolo ich sto, deväťdesiatdeväť strieborných a jeden zlatý. Nato sa cisár ešte raz so všetkými rozlúčil a na čele vojska vytiahol do vojny.
Princ Dafin zostal v cisárskom zámku sám s matkou cisárovnou a priateľom Afinom. Viedol si múdro, vládol spravodlivo a pamätal na všetko, čo mu kládol na srdce otec cisár. Prechádzal sa komnatami cisárskeho zámku, žasol nad pokladmi v cisárskych sieňach, vyskúšal všetkých deväťdesiatdeväť strieborných kľúčov, ktoré mu otec zveril, len toho stého zo zlata sa radšej ani nedotkol. Ale dni bežali jeden za druhým, otec cisár sa z boja nevracal a princ Dafin musel stále viac myslieť na ten zlatý kľúčik a na zakázanú komnatu, ku ktorej kľúč patril. Obchádzal okolo nej, postával pred ňou a nakoniec neodolal. Vzal zlatý kľúčik, vsunul ho do zámku a otvoril. Komnata bola prázdna, stál v nej len stôl a na tom stole svietil kus krištáľu. Princ pristúpil bližšie, pozrel sa do krištáľu a zostal ako obarený: v krištáli bolo vidieť nádherný zámok celý zo zlata. Žiaril ako slnko, ale ešte jasnejšie žiarila dievka, ktorá v ňom sedela pri okne. Bola to princezná Kyralina, krásna ako žiadna iná, ľalia snehobiela, spanilá ako víla.
Princ Dafin sa na ňu dival dlho predlho, kým sa mu oči nezaliali slzami a obraz v krištáli nezmizol. Až potom zavrel zakázanú komnatu a vrátil sa do svojej izby. Ale od tej chvíle nemyslel na nič iné ako na krásnu Kyralinu a smútok z jeho tváre už nezišiel. Nejedol, nepil, chodil ako vo sne a tretieho dňa ľahol. Ale čo mu je, čo mu chýba, to nikto nespoznal.
Na štvrtý deň sa vrátil z vojny sám cisár. Porazil nepriateľa, zahnal jeho vojsko a veselo sa ponáhľal domov. Ale v bráne cisárskeho zámku ho privítala len cisárovná. Princ ležal chorý vo svojej komnate. Len čo ho otec cisár uzrel, hneď spoznal, koľko odbilo. Zvolal všetkých doktorov svojho cisárstva, povolal všetkých lekárov i felčiarov, bylinkárov a koreňárov, ale všetko márne. Nech to bol hocikto, každý poznal len jednu radu:
„Princa Dafina uzdraví jedine princezná Kyralina, krásna ako žiadna iná, ľalia snehobiela, spanilá ako víla. Cisár, pusť ho, nech sa za ňou vyberie, inak sa utrápi a umrie.“
Ale kde tá princezná Kyralina býva, kadiaľ vedie cesta k jej zlatému zámku, to cisárovi nikto povedať nevedel.
Keď cisár videl, ako jeho jediný syn očividne schádza, predsa len privolil. Prišiel do princovej komnaty, pristúpil k jeho lôžku a povedal:
„Milý syn, keď inak nedáš a inak nechceš, choď si za tou svojou princeznou Kyralinou. Takto by si sa mi tu utrápil! Ale kadiaľ máš ísť a kde ju nájdeš, to ti nepoviem, v tom si musíš poradiť sám!“
Len čo to princ Dafin začul, hneď ožil. Vyskočil z postele, objal otca, zavolal svojho verného druha Afina a začal sa chystať na cestu.
Dlho sa nechystal, jeden deň vstal z postele, druhý deň už vychádzal z cisárskeho zámku a milý Afin za ním. Kým si matka cisárovná stihla trochu poplakať, kým si otec cisár stihol zotrieť slzu v oku, zmizli obaja jazdci za lesom.
Išli dlho, deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, ale hoci sa všade pýtali na princeznú Kyralinu, nikto im nevedel poradiť, kde leží ten jej zlatý zámok. Tak došli raz podvečer až k veľkému čiernemu domu na holom temnom kopci. Mládenci smelo zabúchali na vráta:
„Buch, buch, buch, otvorte, dobrí ľudia, a pusťte ďalej unavených pocestných.“
So škripotom sa vráta otvorili a na prahu stanula starena, vysoká ako strom a čierna ako noc.
„Kto ste, mládenci, a čo hľadáte v týchto končinách, kam ani vták nezaletí?“
A tu povedal milý Afin:
„Hľadáme zámok princeznej Kyraliny, dobrá starenka, ale nikto nám nevie povedať, kde leží, a tak sme došli až sem. Možno nám poradíš.“
Ale starena len pokrútila hlavou:
„Ja vám neporadím a na noc vás tu nechať tiež nemôžem. Keby prišiel môj syn Severák, boli by z vás dva cencúle. Choďte radšej k mojej mladšej sestre, matke Vánka, tá sa vás ujme a možno vám aj dá radu.“
Poďakovali sa mládenci starene vysokej ako strom a čiernej ako noc, pobádali kone a išli ďalej. Za hlbokej tmy prišli k veľkému bielemu domu uprostred širokej rozkvitnutej lúky. Mládenci smelo zabúchali na vráta:
„Buch, buch, buch, otvorte, dobrí ľudia, a pusťte ďalej unavených pocestných.“
Vráta sa ľahučko otvorili a na prahu stanula krásna pani, štíhla ako prút a jasná ako deň.
„Kto ste, mládenci, a čo hľadáte v týchto končinách, kam ani vták nezaletí?“
„Hľadáme zámok princeznej Kyraliny, krásna pani, ale nikto nám nevie povedať, kde leží, a tak sme došli až sem. Možno nám poradíš.“
„Poradím, mládenci, len poďte ďalej, opýtam sa na to svojho syna. Ale najprv vás musím ukryť, sem ľudská noha nezablúdi, keby vás tu Vánok našiel, nahneval by sa a nepovedal by mi nič.“
A potom zaviedla mládencov do veľkej siene, trikrát zatlieskala a z bidla pri ohnisku sa zniesol veľký zlatý vták so smaragdovými očami a diamantovým zobákom. Vták rozprestrel krídla, schoval pod ne oboch mládencov a potom sa aj s nimi zase usadil na bidle.
Čoskoro nato sa ozval tichý šum a celým domom sa rozliala vôňa ruží a rozmarínu. Vráta domu sa otvorili samy od seba a do siene vstúpil spanilý mládenec so zlatými vlasmi a striebornými krídlami na pleciach. V ruke držal veľkú kyticu uvitú zo všetkého kvetu, čo ho na jar kvitne. Len čo vošiel, spustil:
„Čuchám, čuchám zemešľapa! Mamička, koho to tu máš?“
Ale krásna pani hostí zaprela:
„Koho by som tu mala, synáčik! Celý deň lietaš nad svetom, to sa ti len zdá. Tu máš večeru, sadni si a jedz.“
Vánok sa upokojil, zjedol misu lesných jahôd, vyprázdnil pohár lanieho mlieka, vypil pohár fialkovej vody a potom si začal s matkou rozprávať.
A tu sa ho krásna pani opýtala:
„Počuj, synáčik, tuto som si spomenula na princeznú Kyralinu. Kde leží ten jej zámok a čo musí človek urobiť, aby ju dostal za ženu?“
A Vánok odpovedal:
„Ja ti to poviem, mamička, aj keď by som bol radšej, aby si to nevedela. Zámok princeznej Kyraliny leží ďaleko, dobrých desať rokov cesty. Ale dá sa k nemu dôjsť aj kratšou cestou za jediný jeden deň, lenže to sa musí čiernym lesom cez potok vriacej zemskej smoly. Z toho potoka lietajú kamene a šľahajú plamene až k samému nebu. Dostane sa cez neho len ten, kto v tom lese nájde kládu, na ktorej jazdia lesné žienky. Keď si na tú kládu sadne a trikrát ju švihne bičíkom, premení sa mu na zlatý koč a zavezie ho rovno pred zámok princeznej Kyraliny. Ale kto to počuje a kto to povie ďalej, ten na mieste skamenie po samé kolená.“
Pani sa zľakla, ale potom sa predsa len znova opýtala:
„A čo potom, čo pred tým zámkom princeznej Kyraliny?“
A Vánok rozprával:
„Pred zámkom princeznej Kyraliny musí ten človek trikrát znova švihnúť tú kládu a ona sa zmení na zlatého jeleňa. Princezná Kyralina bude toho jeleňa chcieť, a keď sa ten človek do neho chytro schová, dostane sa až do princezninych komnát a môže ju ľahko uniesť. Ale kto to počuje a kto to povie ďalej, ten na mieste skamenie až po pás.“
Krásna pani sa zľakla, ale potom sa predsa len po tretí raz opýtala:
„A čo potom, čo keď už budú svoji?“
A Vánok rozprával ďalej:
„Keď už budú svoji, čaká ich ešte jedna ťažká skúška. Starý cisár, otec princeznej Kyraliny, sa na nich nahnevá a pošle za nimi kramára, ktorý im predá krásne košele. Kto si však tie košele oblečie a nezmočí ich v hrdličkiných slzách, ten ochorie a zomrie. Ale kto to počuje a kto to povie ďalej, ten na mieste skamenie od hlavy až po päty.“
Krásna pani sa zľakla a radšej sa už viac nepýtala. Počula toho dosť.
Zato milý princ Dafin, ten toho veľa nepočul. Len čo Vánok začal rozprávať, zaspal pod krídlami zlatého vtáka, ako keď ho do vody hodí. A tak počúval len jeho verný druh Afin. Vypočul všetko, čo Vánok povedal, a dobre si to zapamätal.
Na druhý deň vyletel Vánok ešte pred úsvitom z vrát a čoskoro nato sa zobudili aj obaja mládenci. Milý princ sa hneď začal krásnej pani vypytovať, či jej Vánok niečo povedal, ale tá len krútila hlavou:
„Nič neviem, nič som nepočula, ale možno niečo počul tvoj kamarát!“
A Afin povedal:
„Počul som len toľko, že musíme ďalej cez ten čierny les, čo stojí pred nami.“
Rozlúčili sa mládenci s krásnou paňou, štíhlou ako prút a jasnou ako deň, pobádali kone a zamierili k čiernemu lesu.
Uprostred lesa uzreli žeravý potok zemskej smoly. Kamene z neho lietali a plamene z neho šľahali až k samému nebu. Princ Dafin sa preľakol:
„Cez tento potok sa živí nedostaneme.“
Ale Afin vedel svoje:
„Dostaneme sa, princ, len čo nájdem nejakú kládu, musí tu niekde ležať.“
A naozaj, kúsok ďalej ležala v húštine hrubá kláda. Afin si na ňu sadol, trikrát ju švihol bičom a kláda sa vzápätí premenila na zlatý koč ťahaný dvanástimi ohnivými koňmi.
„Princ, nasadaj,“ zvolal Afin a vtom sa koč rozletel ako vietor cez potok a čierny les do ríše princeznej Kyraliny. Zastal rovno pri bráne princezninho zámku. Tam z neho obaja mládenci vyskočili a koč sa v tú chviľočku zmenil zase na obyčajnú kládu, ktorá zostala ležať v tráve pri plote. Za plotom sa týčil zámok princeznej Kyraliny. Mal kupoly zo samého zlata, steny zo zafírov, dvere z cyprusových kmeňov a okná z čistého krištáľu. Pri jednom z nich stála dievka v strieborných šatách ozdobených perlami. Bola to princezná Kyralina, krásna ako žiadna iná, ľalia snehobiela, spanilá ako víla.
Keď princezná Kyralina zazrela pod oknami princa Dafina, nemohla od neho odtrhnúť pohľad a dívala sa na neho, kým sa jej oči nezaliali slzami a princ nezmizol. Až potom zavrela krištáľové okno a vrátila sa do svojej izby. Ale od tej chvíle nemyslela na nič iné ako na krásneho Dafina a smútok z jej tváre už nezišiel. Nejedla, nepila, chodila ako vo sne a tretieho dňa ľahla. Ale čo jej chýba, to nikto nevedel.
Nespoznali to ani všetci doktori, lekári, felčiari, bylinkári a koreňári, čo ich mal cisár, otec princeznej Kyraliny, v celom svojom cisárstve. Jeden radil to, druhý ono, ale žiadny z nich princeznej nepomohol. Až jedna stará babička cisárovi poradila:
„Ak chceš, aby sa tvoja dcéra uzdravila, cisár, zaobstaraj jej zlatého jeleňa, čo spieva lepšie ako všetky vtáky sveta. Stačí, keď ho princezná bude mať tri dni v komnate, a uvidíš, že bude zase ako rybička.“
Cisár dal na babičku. Rozkázal vyhlásiť v celom cisárstve, čo hľadá, a sľúbil bohatú odmenu tomu, kto mu takého jeleňa prinesie.
Keď to Afin počul, náramne sa zaradoval. Zašiel s princom podvečer k tej kláde pri plote, trikrát ju švihol bičíkom, a hľa, kláda sa v tú chviľočku zmenila na veľkého zlatého jeleňa.
„A teraz sa do neho schovaj, princ,“ povedal Afin a schoval Dafina do jeleňa. Potom sa s jeleňom postavil pred bránu cisárskeho zámku. Za chvíľu bol pri ňom sám cisár:
„Práve takého jeleňa hľadám, dobrý človek. Povedz, čo za neho chceš?“
Ale Afin zlatého jeleňa nepredal:
„Môj jeleň nie je na predaj, cisár, ale rád ti ho požičiam.“
„A čo za to žiadaš?“ opýtal sa cisár.
„Tisíc dukátov,“ povedal si Afin a cisár mu ich s radosťou dal. Potom zavolal sluhov a rozkázal zaniesť jeleňa do komnaty princeznej Kyraliny.
Len čo princezná Kyralina uzrela zlatého jeleňa, hneď ožila. Vyskočila z postele, objala otca a poslala všetkých preč. Chcela byť so zlatým jeleňom sama.
Sotva sa za cisárom zatvorili dvere, sotva doznali na chodbách kroky, sotva sa stratili aj všetky komorné, zlatý jeleň začal spievať. A spieval tak krásne, spieval tak vrúcne, že aj kamene slzili a stromy v lese plakali samou radosťou. Zaplakala si aj princezná Kyralina a potom spokojne zaspala. A práve na to čakal princ Dafin, ukrytý v tom zlatom jeleňovi. Tichučko vykĺzol zo svojej skrýše, pristúpil k spiacej princeznej a pobozkal ju na čelo. Potom sa zase vrátil do jeleňa.
Ráno sa princezná Kyralina zobudila a nevedela, či to bola pravda, alebo sen. Obrátila sa na svoju starú pestúnku:
„Povedz, pestúnka, čo mám robiť. Keď som v noci spala, pristúpil ku mne krásny princ a pobozkal ma na čelo. A ja teraz neviem, či sa mi to snívalo, alebo ma pobozkal naozaj.“
Stará pestúnka princeznej poradila:
„Keď ti dnes jeleň zaspieva, zatvor oči a rob, akoby si zaspávala. Ale nezaspi a počkaj, čo sa bude diať. Ak to nebol sen, príde ťa ten princ pobozkať znova a ty ho chyť do náručia.“
Princezná Kyralina dala na starú pestúnku. Keď zlatý jeleň dospieval a keď si sama od srdca poplakala od šťastia, zavrela oči a robila, že spí. Princ Dafin tomu uveril. Tichučko vykĺzol zo svojej skrýše, pristúpil k spiacej princeznej a pobozkal ju na čelo. Ale do zlatého jeleňa sa už nevrátil ..... princezná Kyralina ho zovrela do náručia a povedala:
„Teraz sa mi už neschováš, krásny cudzinec, teraz mi už neujdeš, krásny princ, tak dlho som na teba čakala, že ťa už nepustím!“
A princ Dafin sa naozaj nevzpieral. Sadol si vedľa princeznej, dal sa s ňou do reči a rozprávali sa až do bieleho rána. Až potom sa zase schoval do svojho zlatého jeleňa.
Na poludnie si po jeleňa prišiel Afin. Priviedol ho do princezninych komnát sám cisár. Uplynuli dva dni a bolo treba jeleňa vrátiť. Ale princezná Kyralina o tom nechcela ani počuť. Plakala a nariekala, až srdce usedalo. A tu sa k nej Afin pritočil a potichu jej povedal:
„Neplač, princezná, radšej popros otca cisára, aby ťa pustil so zlatým jeleňom až k bránam mesta. Tam už bude čakať koč s dvanástimi ohnivými koňmi, a ten ťa zavezie aj s tvojím milovaným princom do jeho cisárstva.“
Princezná Kyralina dala na Afinovu radu. Prestala nariekať, utrela si slzy bielou šatkou a poprosila otca cisára, aby ju pustil so zlatým jeleňom aspoň k bránam mesta. Cisár netušil nič zlé a privolil. Cisárski sluhovia odniesli zlatého jeleňa s veľkou slávou až na kraj mesta a princezná Kyralina išla s Afinom za ním. Za mestskou bránou švihol Afin zlatého jeleňa trikrát bičíkom a v tú chviľočku tam namiesto jeleňa stál zlatý koč ťahaný dvanástimi ohnivými koňmi. Princ Dafin už sedel vnútri.
„Princezná, nasadaj,“ zvolal Afin, vysadil princeznú Kyralinu do koča, a vtom sa už kone rozleteli ako vietor rovno domov do cisárstva Dafinovho otca.
Otec cisár a matka cisárovná privítali syna s veľkou radosťou a ešte ten deň usporiadali slávnu svadbu. Po tej svadbe žili princ Dafin a princezná Kyralina so svojím verným priateľom Afinom v najlepšej zhode, akú si môžete predstaviť.
Princ Dafin a princezná Kyralina žili v šťastí a zhode, zato starého cisára, otca princeznej Kyraliny, užieral hnev. Neodpustil svojej dcére a zaťovi, ako ho oklamali, a chystal pomstu. Jedného dňa vyzerala princezná Kyralina z okna svojej komnaty a uvidela pred zámkom potulného kramára. Predával košele, ale tie košele boli také krásne, také jemné a tak pekne vyšívané, že takéto ani sama nemala. Poslala po kramára, kúpila si od neho dve tie košele a ešte ten deň si jednu z nich obliekla. Ale beda, tie košele boli začarované, a len čo si ju princezná Kyralina obliekla, bolo s ňou zle. Nejedla, nepila, chodila ako vo sne a tretieho dňa ľahla. Ale čo jej chýba, to nikto nevedel.
Nikto to nevedel, nikto to nespoznal, ani všetci doktori, lekári, felčiari, bylinkári a koreňári, čo ich princ Dafin zvolal k svojej chorej žene. Jeden radil to, druhý radil ono, ale žiadny princeznej nepomohol. Len milý Afin vedel, čo by princeznej pomohlo, ale keby to povedal, keby povedal, čo počul, bolo by s ním zle. A tak radšej mlčal a počkal, kým príde noc. Potom sa potajomky prikradol do komnaty princeznej Kyraliny a urobil, čo bolo treba, zmočil princeznú i jej košeľu hrdličkinými slzami. Kým však mohol z komnaty vykĺznuť, pristihla ho stráž.
„Čo tu robíš? Ty si princeznú očaril!“ spustil veliteľ stráže a už viedol úbohého Afina k princovi Dafinovi.
Princ veliteľovi uveril. Nedbal na to, že sa princeznej ako kúzlom uľahčilo, nedbal na to, že mu Afin dosiaľ vždy verne slúžil, nahneval sa a odsúdil Afina na smrť.
A tu Afin prehovoril a povedal:
„Keď teda mám umrieť, princ Dafin, splň mi, prosím, posledné želanie a daj zvolať celý dvor. Chcem ti niečo povedať.“
Princ Dafin nemohol nesplniť posledné želanie svojho druha. Dal zvolať celý dvor, dal zavolať aj svoju ženu princeznú Kyralinu, a keď sa všetci zhromaždili, prikázal Afinovi:
„Tak hovor a povedz, čo si mi chcel povedať. Ale nemysli si, nech povieš čo povieš, smrti neujdeš.“
„To viem,“ odpovedal smutne Afin. „A preto dobre počúvaj. Bol raz jeden princ a ten sa zamiloval do jednej princeznej z ďalekého cisárstva a vybral sa ju hľadať. Na tej dlhej ceste ho verne sprevádzal jeho priateľ.“
A potom rozprával milý Afin do podrobna, ako to všetko bolo, ako prišli do bieleho domu, kde býval Vánok, ako vypočul, kadiaľ majú ísť, kým princ všetko zaspal, a ako sa potom na čarovnej kláde dostali až k zámku princeznej Kyraliny.
„Ale že som to počul a že som to povedal ďalej, musím teraz skamenieť po samé kolená.“
A naozaj, v tú chvíľu bol Afin po kolená z kameňa.
Princ Dafin spoznal, čo spôsobil, ale mlčal.
A Afin rozprával ďalej, ako kládu premenil na zlatého jeleňa, ako v tom jeleňovi ukryl princa Dafina a ako nakoniec priviezol princeznú Kyralinu až do Dafinovho cisárstva.
„Ale že som to počul a že som to povedal ďalej, musím skamenieť až po pás.“
A naozaj, v tú chvíľu bol už Afin z kameňa až po pás.
Princ Dafin spoznal, čo spôsobil, a vykríkol:
„Mlč, Afin, nehovor ďalej, ja ti verím.“
Ale Afin pokrútil hlavou:
„Keď som už začal, tak to aj dopoviem, nech vyjde pravda najavo celá.“
A rozprával ďalej, ako sa otec princeznej Kyraliny nahneval, ako chystal pomstu a ako poslal k svojej dcére potulného kramára s očarovanými košeľami.
„Keby som tú princezninu košeľu nezmočil hrdličkinými slzami, bola by princezná Kyralina zomrela. Ale že som to urobil, že som to počul a že som to povedal ďalej, musím teraz skamenieť od hlavy až po päty.“
A naozaj, v tú chvíľu bol Afin celý z kameňa.
Princ Dafin spoznal, čo spôsobil, a dal sa do plaču. A princezná Kyralina plakala s ním. Ale plač a slzy nič nepomohli.
Verný Afin tam stál ako socha z kameňa a ani sa nepohol.
Tri dni a tri noci oplakávali princ a princezná verného priateľa a ani potom ich žiaľ neprestal. Postavili si skamenelého Afina do svojich komnát, aby ho mali na očiach a aby nikdy nezabudli, čo pre nich urobil.
Tak plynuli dni, tak plynuli týždne, tak uplynul celý rok, a princeznej Kyraline sa narodil krásny chlapec. Deň nato mal princ Dafin čudný sen. Snívalo sa mu, že k nemu pristúpila krásna pani celá v bielom a tá pani povedala:
„Ak chceš prebudiť k životu svojho verného priateľa Afina, musíš obetovať svoje dieťa a poliať ten kameň synovou krvou.“
Bol to krutý sen, a keď sa opakoval druhú a tretiu noc, povedal o ňom princ svojej žene. Princezná Kyralina sa tomu nečudovala, jej sa to isté snívalo tiež tri noci. Vzala synčeka z kolísky, pobozkala ho na čelo a podala princovi Dafinovi:
„Urob, čo ti tá biela pani prikázala.“
A princ Dafin synčeka vzal a s ťažkým, preťažkým srdcom urobil, čo bolo treba. Len čo skanula synčekova krv na kamennú sochu, verný priateľ Afin otvoril oči, povzdychol si a povedal:
„Ach, princ, to som dlho spal.“
A tu povedal princ Dafin:
„A spal by si navždy, brat, keby sme pre teba neobetovali nášho synčeka.“
Keď Afin uzrel, čo sa stalo, schmatol bez váhania nôž, pichol sa do malíčka a pokropil úbohé dieťa svojou krvou. V tú chviľočku malý princ ožil, otvoril oči a smial sa ako predtým.
Tak sa to všetko nakoniec dobre skončilo. Princ Dafin dal usporiadať veselé hody, a keď po čase starý cisár zomrel a princ Dafin nastúpil na jeho miesto, vymenoval verného Afina za svojho prvého radcu. Od tej chvíle spolu panovali v zhode a šťastí až do konca života a do konca života spomínali, ako to všetko bolo, keď sa kedysi vydali do sveta hľadať princeznú Kyralinu.
A tak po nich zostala len pamiatka a táto moja pekná rozprávka.