Vodná pani

V jednej krajine panoval kráľ, ktorý bol nesmierne bohatý. Zlatom a striebrom boli steny a podlahy v kráľovských komnatách vykladané, po hodvábe a damasku sa chodilo, a keď sa kráľ so svojou krásnou manželkou po záhrade prechádzal, nemohol nikto pre lesk drahých kameňov, ktorými boli ich rúcha ozdobené, oči k nim povzniesť. Už niekoľko rokov žil so svojou manželkou veľmi spokojne, len jediné jeho srdce trápilo, že nemal žiadnych detí.
Jedného dňa sedeli spolu v záhrade, tu príde sluha ku kráľovi a oznamuje, že pripláva koráb z cudzích krajín, ktorého veliteľ žiada hovoriť s kráľom. I odišiel hneď kráľ do zámku a cudzinca zavolať dal; tento prišiel, poklonil sa, pobozkal zlatom pretkané rúcho a potom vyriadil prosbu svojho pána, ktorý bol kráľovým najmilším priateľom a snažne prosil, aby mu prišiel na pomoc proti nepriateľom, ktorí ho zo všetkých strán obkľučujú a pred ktorými sa nedá ubrániť. Nemoha kráľ tú prosbu nevyslyšať, povedal veliteľovi, aby pri dvore počkal, kým svoj ľud pozbiera a koráby usporiada. Nato mu bola vykázaná skvostná komnata na odpočinok a dané jedla a pitia veľká hojnosť.
Kráľ rozoslal poslov po celej krajine, aby zvolali všetkých mladých a silných mužov k jeho dvoru. Kráľovná však, keď o tom začula, plakala a nariekala horko, prehorko. O niekoľko dní, keď sa ľud zhromaždil a všetko na odplávanie pripravené bolo, dal kráľ pre všetok ľud veľkú hostinu pristrojiť. Najprv sa obetovalo bohom, potom sa jedlo, pilo a spievalo. Keď bolo po hodovaní, vybral si kráľ tých najstatnejších, ostatných však obdarovaných poslal domov. Nato odovzdal riadenie krajiny svojej manželke, a rozlúčiac sa s ňou, odplával so všetkým zástupom.
Kráľovnej bolo úzko samej v tých nádherných komnatách. Dala si teda postaviť malé obydlie neďaleko brehu, kde chcela manžela očakávať. Niekoľko dní po jeho odchode prechádzala sa po záhrade, až sa unavila, sadla si pod košatý strom a zaspala. Tu sa jej snívalo, že stojí pred ňou pani vysokej postavy, smutná, bledá, ale nadmieru krásnej tváre. Telo jej zakrývali zelenkavo priesvitné šaty, od hlavy až po päty viala biely závoj, celý perlami posiaty. Naľakala sa kráľovná tejto nadpozemskej bytosti. Tá sa však k nej sklonila a hlasom jemným prehovorila:
„Nestrachuj sa ma, kráľovná, ja prichádzam, aby som Ťa potešila. Som vodná pani a príbuzná Tvojho rodu. Viem, že si želáš, aby si mala len jediné dieťa; preto počúvaj, čo vravím. Keď sa zobudíš, uvidíš nad sebou na strome jablko; to vezmi a zjedz, a Tvoje želanie sa splní. Keď budeš mať syna, potom ma opäť uvidíš.“
Zmizla a kráľovná sa zobudila. Rýchlo si pretrela oči a pozerala na strom, či tam osudné jablko uvidí. Viselo jej práve nad hlavou, a nad ním vtáčik, ten zletel na konárik, a jablko padlo kráľovnej do lona. Bolo také krásne, že by ho maliar krajšie nebol namaľoval.
„Veru, takého dobrého a lahodného ovocia som za života neokúsila,“ povedala, keď jablko zjedla.
Nato šla do zámku, ale nikomu ani slova nepovedala, lebo si neverila,
či to predsa aké následky mať bude. Už čoskoro cítila, že vodná pani hovorila pravdu, a v srdci jej za to ďakovala. Keď uplynul určitý čas, porodila syna. Tu bolo radovanie po celej krajine; dvorania jej chceli kráľovi o tom správu dať, ale kráľovná nechcela, aby mohla manžela prekvapiť.
Zatiaľ očakávala kráľovná s túžobnosťou návštevu víly. Večer, keď kráľovná zaspala, otvorili sa dvere a do spálne vstúpila vodná pani, rozhrnula ťažké opony, ktorými bolo kráľovské lôžko zakryté, a pristúpila k mladej matke.
„Vďaka Tebe!“ zvolala kráľovná, z rúk jej dieťatko podávajúc. „Pozri, akého krásneho syna mám.“
Víla ho vzala do náručia, a dlho smutne mu do tváre hľadiac, opäť ho matke podala a povedala:
„Tvoje želanie sa splnilo; nebudeš sa však dlho s dieťaťom tešiť.“
„Čože vravíš?“ pýtala sa naľaknutá kráľovná. „Čo sa stane s mojím dieťaťom, mám ho zasa stratiť?“
„Nezúfaj a dúfaj,“ povedala mierne víla. „Osud Ti syna časom svojím z náručia vytrhne. Mnoho nešťastia naň čaká, ale jedna vec ho od všetkého zlého zachráni a šťastne sa vráti opäť k Tebe. Na vode sa nemá ničoho báť, tam ja budem jeho ochrankyňou. Tento prsteň,“ pritom stiahla z ruky zlatý krúžok s rubínom ako kvapka krvi a dala ho matke, „zaves synovi na krk, on ho od mnohého zlého rovnako uchráni. Ak ho však niekedy niekomu z lásky dá, stane sa on namiesto mňa jeho ochrancom. Vedz, že ho už jeden z Tvojho rodu nosil.“
„A kto?“ pýtala sa zvedavo kráľovná.
„Nepočula si nikdy o nešťastnom strýkovi svojho manžela?“
„Ach áno, áno; úbožiak sa vraj zaľúbil do víly, ktorej potom bol neverný; zo strachu pred ňou odplával pred dvoma rokmi do cudzích krajín, ale ona ho vraj predsa z pomsty kdesi pod vodou uškrtila.“
„Tomu nie je tak,“ povedala trasúcim sa hlasom vodná pani, „vedz, že ja som tá víla. Jedno dieťa bolo plodom našej lásky; môj nemilosrdný osud mi však bráni mať ho pri sebe, a preto som hneď po pôrode dieťa s veľkou bolesťou otcovi odovzdať musela. Ale ani on nesmel tu s ním zostať; a preto odplával do cudzej krajiny, aby ho slobodne vychovať mohol. Tu sa jednej noci strhla búrka a koráb rozbila. Milenec môj utonul, aniž som mu život zachrániť mohla. Dieťa však zostalo nažive, vlny ho vyhodili na ostrov, kde ho ľudia našli a k sebe vzali. Ja k nemu teraz nemám žiadnej moci. Telo môjho miláčika leží v mojom podzemnom paláci medzi samým kvetím. Tak ma láska k Tvojmu rodu viaže, a pokoja nemám, keď niekomu z Vás hrozí nešťastie. Ak sa však spojí Tvoja krv s mojou, bude Tvoj rod navždy šťastný a zostane dlho pri slávnom panovaní. Potom aj ja pokoj nájdem. Zapamätaj si moje slová, ale nikomu ich neprezrádzaj. Mňa viac neuvidíš.“
Dve slzy ako perly padli na tvár dieťaťa, keď ho víla naposledy na čelo pobozkala. Na mnohé veci sa jej kráľovná ešte chcela pýtať, ona však už zmizla. Nevedela kráľovná, či sa má nad dieťaťom radovať alebo plakať. Už o niekoľko dní sa jej myseľ tak veľmi usadila, že sa sama tešiť a trochu i poveseliť mohla.
„Veď ona dobrá bytosť,“ povedala sama k sebe, „iste nad ním bdieť bude; veď sama povedala, že jej pokoj v jeho šťastí spočíva.“
Bývajúc s dieťaťom neďaleko vody, bála sa len veľmi málo kam od neho odísť. Chlapček len čo začal behať, už sa vo vode šplechtal, ba aj do rieky, na ktorej brehu rád sa hrával, častejšie padal, ale vlny ho tak ľahučko na breh položili, ako keby ho matka na lôžko kládla.
Už bolo sem-tam od pocestných počuť, že sa kráľ zase vráti, lebo vraj vojna je skončená. S radosťou očakávala kráľovná správu o jeho príchode. Jenže úbohému kráľovi sa zatiaľ viedlo dosť zle. Keď priateľovi svojmu pomohol a domov sa vracal, dal mu tento ešte jeden ľahký koráb, na ktorý mnoho darov a koristi naložil. Čím viac sa k domovu blížil, tým viac jeho srdce domov túžilo, tak, že sa už ani dočkať nemohol. Dal teda z ľahkého korábu tovar preniesť na veľký a sám doň s niekoľkými ľuďmi sadol, aby rýchlejšie plávať mohol. Druhú noc sa strhla búrka a koráb sa o skalu rozbil, kráľ v smrteľnej úzkosti chytil sa dosky, s ktorou ho vlny na ostrov vyhodili. Už svitalo, keď sa zo mdlôb prebudil.
„Ach, že som radšej neutonul v mori, než aby som sa tu hladom umoril; nikdy viac neuvidím drahú družku ani svoju milú vlasť.“
„Prečo by si ju opäť nevidel?“ ozval sa za ním hlas.
S údivom sa obzrúc kráľ, uzrel za sebou človeka v poľovníckom odeve.
„Keby to bolo možné,“ povedal, „tak povedz, človeče, ako sa to môže stať, a ak žiadaš odmenu, dám Ti zlata a striebra, čo sa Ti páčiť bude.“
„Ja nežiadam zlata ani striebra; ak Ti mám odtiaľto pomôcť, musíš mi dať niečo iné,“ odpovedal poľovník.
„Všetko, čo len chceš.“
„Tak mi daj, o čom doma nevieš.“
„Čože by to tak význačné mohlo byť, o čom by som nevedel?“ odpovedal kráľ a prebehol v mysli celý svoj dom a všetko, čo významného mal. „Musí to byť nejaká maličkosť, a ak nežiadaš nič viac, rád Tvoju žiadosť splním.“
„Tak sa mi svojou krvou na tento lístok zapíš.“ Pritom vytiahol poľovník pergamenový lístok a kráľovi ho podal. Kráľ sa pichol do malíčka a vlastnou krvou zapísal.
„Za jedenásť rokov si po to prídem.“ Nato podal kráľovi fľaštičku s akousi vodou, po ktorej kráľ, keď sa jej napil, tvrdo zaspal. Ale ako sa čudoval, keď precitnúc, ležal na vŕšku neďaleko svojho hlavného mesta! Myslel, že to všetko je len sen, a bežal s radosťou domov. Dvorania ho hneď poznali, a bolo krikov a plesania toľko, že to kráľovná až do svojich komnát počula. Nevedela, čo sa stalo, a v úzkosti schmatla Milostína (tak sa chlapec volal) a vybehla von; ale aké to bolo prekvapenie pre ňu, keď kráľa uzrela!
„Čie to máš dieťa?“ pýtal sa kráľ vidiac, že kráľovná chlapčeka z rúk nedáva.
„Raduj sa, manžel môj, bohovia naše želanie vyslyšali, je to naše dieťa.“
Ale kráľ bol v tú chvíľu ako hromom omráčený. Rozpamätal sa, na čo sa krvou zapísal, a začal horko plakať. Kráľovnej, ktorá jeho príhodu nepoznala, bolo divné, že si kráľ tak počína, a preto sa ostýchavo pýtala, prečo plače. Ale k jeho šťastiu sa začal naraz od prístavu rozliehať hluk a krik a sluhovia pribehli a hovorili, že vojnový koráb kráľov priplával. Kráľ bol rád, že sa tak nemilej odpovede zbavil, pobádal kráľovnú, aby s ním šla k brehu. Nechcel úbohú matku zarmútiť, a radšej sám tú bolesť niesť. Všemožne sa snažil, aby kráľovnej to prvé stretnutie vyhovoril, čo sa mu podarilo. S jasaním vítal ľud kráľa. Nato sa rozdávali dary, hodovalo sa a na poďakovanie aj bohom obetovalo.
Od tej chvíle však nikto nezazrel u kráľa veselého oka. Jediný pohľad na milované dieťa ho už k slzám donútil.
Kráľovnú to veľmi trápilo, že jej manžel svoju bolesť zveriť nechce, i snažila sa všelijako, aby sa príčiny dopátrala. A kto by mohol milovanej žene čoho odoprieť? Konečne aj náš milý kráľ hrozné tajomstvo žene zveril. Bola to rana pre matku, keď sa o nešťastí, aké dieťaťu hrozilo, dozvedela. Ale v tú chvíľu si spomenula na slová vodnej pani, aby sa totiž s dieťaťom pri vode držala, tam že ho od pádu zachráni. Vieme síce, že sa nemala nikomu s tým zveriť; ale ako sa mohla zdržať, keď vedela, že týmito niekoľkými slovami na smrť zarmúteného manžela poteší? A preto mu len toľko oznámila, čo mu na útechu ohľadom dieťaťa slúžiť mohlo. Nato si manželia umienili, že budú dieťa čo najbedlivejšie strážiť, a osobitne v osudnom roku že sa s ním nikdy od vody nebudú vzďaľovať. Ale kto osudu ujde!
Chlapec rástol, roky plynuli, a tak nastal aj ten od rodičov smutne očakávaný rok. Jedného dňa náhodou, nevediac jeden o druhom, obaja sa od princa vzdialili, a Milostín pustil sa do záhrady a do zámku, kam len zriedka prichádzal. Ale len čo do záhrady vbehol, spustil sa z oblakov veľký orol, a schmatnúc chlapca do svojich pazúrov, vo vzduchu s ním zmizol. Tu nastal plač a nárek úbohých rodičov, keď dieťa nenašli; napokon sa domnievali, že ho snáď vodná pani uschovala, aby ho ochránila. A to ich potešilo.
Orol zatiaľ unášal princa cez hory a doly, až s ním priletel k vysokej skale, na ktorej stál hrad a pod ňou bola nízka chalúpka. Pri nej nechal Milostína stáť a sám k hradu odletel.
Princ nevedel, čo sa s ním stalo, ani čo sa ďalej s ním diať bude. Začal bolestne plakať. Tu vyšla z chyže stará babička, v jednej ruke mlieko, v druhej ovocie nesúc.
„Neplač, chlapče, neplač, a radšej jedz, čo Ti tu prinášam. Keď sa občerstvíš, potom Ti niečo poviem.“
Prívetivá reč babičky a zlý hlad donútili Milostína k jedlu. Keď sa nasýtil, sadla si starena vedľa neho na lavičku a dôverne k nemu prehovorila:
„Počúvaj, holúbok môj; tam na tej skale stojí hrad a v tom hrade zostáva moja dcéra, ktorá Ťa uniesť dala; orol ten bol jej manžel. Ona má tri dcéry. Najstaršia sa volá Drčna, pretože jej celý deň huba ide ako mlynské koleso; druhá sa volá Treperenda, tá sklepe a pretrasie celý hrad a narobí samých mrzutostí. Tá tretia, môj miláčik, volá sa Kráska, pretože je najkrajšia na svete, a k tomu rozumná a dobrá. Matka je veľmi zlá, a ak chceš, aby sa Ti dobre vodilo, musíš sa k nej, ako aj k starším dvom dcéram veľmi lichotiť; ale Kráska Ti neublíži. V túto hodinu chodia vnučky kúpať sa, choď len za moju chalúpku, tam uvidíš v diaľke rybník; neďaleko brehu sa v húštine skry a očakávaj, kým dievčatká prídu. Daj si pozor, kam Kráska šaty položí, a keď bude v rybníku, zľahka sa prikradni a rýchlo ich odnes. Keď sa bude za nimi obzerať, nedávaj jej ich bez výmeny. Teraz už vieš, čo máš robiť, a teda choď.“
Milostín poslúchol rady dobrej babičky a šiel. Skutočne uzrel, keď prišiel za chalúpku, široký rybník dookola hustým vŕbovím obrastený, i došiel až k brehu a tam sa v húštine skryl. Netrvalo to dlho, tu počul šepot a rozhovor dievčat. Vystrčil teda hlavu, aby videl, kam tá najkrajšia z nich šaty kladie; a keď to vedel, zase rýchlo sa schoval, aby ho nevideli. Dievčatá sa vykúpali a šli sa strojiť. Drčna i Treperenda našli svoje šaty, ale Kráska hľadala nadarmo, i čudovali sa tomu, kto by ich bol odniesol.
„To s Tebou niekto žarty robí, a nakoniec Ti ich vodník poukrýval. No, my na Teba čakať nebudeme, hľadaj si ich sama.“ To povedali a odišli.
Kráska chodila od kra ku kru, stále šaty hľadajúc; naraz začula šuchot, a ako strela bola vo vode. Tu vystúpil Milostín z húštiny a šiel priamo k miestu, kde Kráska stála. Čudovala sa, odkiaľ ten švarný mládenec prichádza a kde vzal jej šaty, ktoré v ruke niesol. „Počuj, mládenček, to sú moje šaty, prosím Ťa, daj mi ich naspäť!“ volala Kráska na Milostína.
„S radosťou,“ odpovedal, „ale čo mi za ne dáš? Zadarmo ich nedostaneš.“
„Nemám nič iné než túto šnúrku perál,“ povedala Kráska, a ukázala na krk, ktorý bol belší ako perly. „Tie by som však nerada opustila, pretože sú mi najdrahšou pamiatkou.“
„Od koho ich máš, že Ti sú také drahé?“
„Je tomu pätnásť rokov, čo ma našli terajší rodičia po jednej búrlivej noci medzi všelijakým náradím, ktoré vlny z rozbitého korábu na breh vyhodili; bola som dieťa asi ročné, v tenkých plienkach zabalené, a mala som tieto perly na krku, a preto mi musia byť najmilšou pamiatkou.“
„A nedáš mi ich, ani keď Ti poviem, že ma sem Tvoja babička poslala?“
„Moja dobrá babička? A kto si Ty?“
Nato, keď jej Milostín všetko porozprával, zložila perly z krku a podala mu ich. On potom svliekol na zlatej šnúrke na prsiach zavesený prsteň a dal ho Kráske, ktorá ho na to miesto zavesila, kde predtým mala perly. Potom sa s ňou láskavo rozlúčiac, odišiel do chalúpky.
Odkedy Krásku uzrel, nestýskalo sa mu už ani z polovice tak ako predtým. S veselou tvárou vošiel k babičke do chalúpky.
„No, ako si pochodil?“ pýtala sa ho.
„Dobre, babička, dobre,“ odpovedal Milostín, perly jej ukazujúc.
„Ty si šťastný chlapec; teraz môžeš smelo do zámku ísť, lebo Kráska bude Tvojou ochrankyňou. Ak budete v niečom mojej pomoci potrebovať, viete, kde som.“
Len čo to dopovedala, prišli po Milostína dve staršie dcéry a odviedli ho k čarodejnici. Ani zlata, ani striebra toľko nikdy ešte nevidel ani v otcovskom zámku; čiernym mramorom bolo všetko vykladané a namiesto početného služobníctva stálo tam rozptýlene len niekoľko veľkohlavých trpaslíkov. Vnútri im vyšla naproti stará, zhrbená, škaredá žena.
„Ach, ako by som mal túto babu milovať!“ pomyslel si Milostín. Tu sa pritočila Kráska a očkom mu pokynula, aby sa nemračil. Rýchlo tvár vyjasniac, pristúpil k babe a vľúdne ju pozdravil.
Ona meriac ho od hlavy až dolu, povedala:
„Len pekne počúvaj, a nebudeš sa tu mať zle. Keď si odpočinieš, dám Ti prácu.“
Po takomto láskavom privítaní odišla zase baba, sprevádzaná veľkým čiernym kocúrom. Bolo nášmu Milostínovi úzko v tom tmavom zámku; i spomenul si na svoju dobrú matku i na svojho láskavého otca, a slzy mu po tvárach padali ako zrnká hrachu.
Kráska mysliac si, prečo asi smúti, nechala ho plakať a po chvíli až potom k nemu pristúpila, vraviac:
„Vidíš, drahý Milostín, keď budeš plakať a stýskať si, bude tu pre Teba oveľa horšie; buď veselý, zabudni na všetko, ja budem s Tebou spokojná a budem sa Ti venovať, ako len možno.“
Milostín si dal povedať, a už za niekoľko dní miloval každý v zámku dobrého, veselého a prívetivého mládenca. Kráska mu pomáhala pracovať, ona ho bavila, aby sa nenudil, takže ani nespozoroval, ako dni, mesiace, ba aj roky utekali. Súc v čarodejníckom umení od babičky dobre vycvičená, nikdy sa z toho tak netešila ako teraz, lebo tým princovi mnohé blahé chvíle spôsobiť mohla. Vedela dobre, že stará nič dobrého s Milostínom nezamýšľa, ale dosiaľ sa jej tajomstva ešte nedopátrala. Jedného dňa šla k babičke a pýtala sa jej medzi iným aj, čo sa s princom stať má.
„No, zlaté dievčatko,“ odpovedala, „osud jeho je smutný, poviem Ti to, ale nesmieš nič prezradiť. Poznáš dobre svoju pestúnku, aká je zlá, skúpa a zlatochtivá. Dlhý čas skúmala, ako by bolo možné, aby smrti ušla. Konečne vyskúmala pomocou duchov, že musí dobrovoľne dostať nevinného dvadsaťročného mládenca, a ten že musí byť z kráľovského rodu. Tomu musí po tri dni prácu ukladať. Keď ju vykoná, stratí ona všetku moc a právo k nemu; ak však nie, má ona tretí deň o polnoci deväťoro kvetov nazbierať a uvariť, mládenca zabiť a jeho teplú krv a srdce s koreninami zmiešať a z toho nápoj nesmrteľnosti uvariť. Aby však istá bola, že má nevinného mládenca, snažila sa princa v nežnom veku zmocniť, čo sa jej u otca Milostínovho lsťou podarilo. Dala teda princa mocou uniesť, aby ho tu dochovala. To jej však nič nebude platné, my sa musíme všemožne pričiniť, aby ho zo sveta nevyprevadila. Ty jediná ho môžeš vyslobodiť.“
„Ach, ja by som to rada urobila, len keby som vedela ako.“
„Počkaj len, kým bude čas.“
Milostín nemal ani najmenšieho tušenia, čo s ním stará baba zamýšľa, a vždy sa vľúdne k nej choval, ako aj ku všetkým ostatným. Čím viac však prichádzal do rokov, tým viac ho Kráska tam pútala, ktorú viac a viac miloval. Napriek jeho nechuti plynuli roky tak rýchlo, že mu do dvadsiatich len tri dni chýbali. Už nastala tá doba, ktorú Kráska s hrôzou očakávala. Šla teda k babičke, aby sa s ňou poradila, čo má robiť.
„Premeň sa dnes večer na myšku a zalez pod posteľ pestúnky, tam započuješ, čo bude robiť.“ To aj večer Kráska urobila.
„Čo len zajtra Milostínovi dám za prácu, ktorú by nevykonal?“ pýtala sa stará svojho muža a doložila po krátkom rozmýšľaní:
„Pošlem ho na drevo.“
Myška, rada, že vie, čo na miláčika čaká, vykradla sa zase preč a pospiešila k nemu.
„Keď Ťa zajtra stará pošle do lesa, nerob si z toho nič, ja Ti prídem na pomoc.“
Keď ráno Milostín vstal, vošla k nemu čarodejnica a povedala:
„Teraz pôjdeš so mnou do lesa a tam Ti prácu určím.“ Nato mu kázala vziať drevenú sekeru, pílu a motyku a aby šiel za ňou. Keď prišli pekný kus cesty za zámok, baba sa zastavila a povedala:
„Ako ďaleko tu ten kus lesa vidíš, tak ďaleko ho do večera musíš zrúbať, drevo rozštiepať a do siah urovnať; ak to nebude hotové, zle bude s Tebou.“ Skamenený zostal stáť, keď tie slová od čarodejnice počul; ona sa však po ňom ani neobzrela a rýchlo odišla. Čo mal s drevenými nástrojmi robiť? Sadol si teda na trávnik a očakával Krásku.
Keď slnko stálo najvyššie, priletela biela holubička a posadila sa vedľa neho. On ju chcel vziať do ruky, ale vtom objímal Krásku.
„Teraz ma pusť,“ povedala, „zostaň sedieť, kým za Teba tú prácu neurobím.“
Asi za minútu sa začali storočné stromy kácať, neviditeľné ruky drevo rezali, štiepali a do siah rovnali, a skôr než Milostín poobedoval, bolo všetko vykonané. Kráska zakázavši milencovi, aby o tom nikomu ani slova nehovoril, v podobe holubičky zase odletela. I čudovala sa stará veľmi, keď večer po princa prišla a videla, že s prácou je hotový. Nepovedala však nič. Doma sa vypytovala, kto u Milostína bol, nikto však o ničom nevedel. Musela mlčať.
Večer letela od chalúpky k zámku malá muška a práve do komôrky, kde stará spala.
„Kam zajtra toho chlapca pošlem?“ povedala mužovi čarodejnica.
„To Ti nepoviem,“ odpovedal.
„Pôjde na poľovačku,“ povedala po chvíli stará.
Muška nato odletela k Milostínovi, aby ho pripravila a na druhý deň potešila.
Ráno prišla zase baba k Milostínovi a prikázala mu, aby šiel s ňou; dala mu drevenú motyku, rýľ a lopatu. Prišli až k jednému rybníku, pri ktorom sa zastavili. „Tu,“ povedala stará a ukázala na veľkú lúku vedľa rybníka, „vykopeš jamu a rybník do nej stiahneš, v ktorom potom zlatú a striebornú rybu uloviť musíš.“
Milostín sa však, ako baba odišla, bez starosti na zem posadil a myslel na Krásku. Bol by blázonil, keby sa s drevenými nástrojmi do čoho púšťal. V poludnie priletela zase holubička a princ sa potešil.
„Nič sa neboj, všetko za Teba urobím.“ Nato svoje čary prevádzala. Ako by tisíc krtov v zemi rylo, začali sa dookola na lúke jamky robiť, tak dlho, až na mieste lúky hlboká jama bola, ešte priepust k rybníku, a jedným návalom tiekla voda do jamy; netrvalo to dlho a bola plná. Nato rozprestrela Kráska sieť, a v tú chvíľu sa v nej jedna zlatá a druhá strieborná ryba metala. Dala ich princovi a prikázala zase, aby ju neprezrádzal.
Ak sa prvý večer baba čudovala, čudovala sa druhý ešte viac, keď sa doma vypytovala, nevedel nikto, kto by bol princovi pomáhal.
V noci nato muška opäť počúvala.
„Buď rozumie čarám, čo však ani možné nie je, alebo má škriatka, ktorý mu pomáha,“ povedala stará; „ale zajtra musí jazdiť, a to sotva vyhrá.“
Len čo Kráska jej reč vypočula, pospiechala k babičke po radu a od nej k svojmu miláčikovi.
„Zajtra musíš jazdiť,“ povedala mu, „ale neboj sa, prvý kôň bude Drčna, druhý Treperenda. Aby sa s Tebou vysoko vzniesť nemohli, ovi okolo seba túto červenú šatku, a budeš ako olovo ťažký. Keď z nich zlezieš, odskoč naraz, a keď na Teba budú oheň hádzať, mávni touto bielou šatkou trikrát po sebe, a nič Ti neublíži. Ten tretí kôň budem ja; vtedy odhoď šatky za seba, pretože ja Ti neublížim.“ Nato odišla.
Druhý deň zavčasu ráno zavolala stará Milostína do dvora a kázala vyviesť bieleho koňa.
„Na tom koni musíš vo vzduchu môj zámok sedemkrát objazdiť,“ povedala princovi.
„Rád,“ odpovedal tento, „len či to vydrží.“
Majúc šatku okolo seba ovinutú, chutne na belúša vyskočil; ale ten sa sotva z miesta hnúť mohol, a keď kúsok zaklusal, padol k zemi. Milostín odskočí, a keď kôň začne zlosťou po ňom kopať a ohňom pľuť, mávne trikrát bielou šatkou a oheň zhasne.
„To je zlý kôň,“ povedal, „ak nemáte rýchlejšieho, bude to s jazdou zle dopadať.“
Tu priviedli hnedého. Ale bolo to ako s prvým; čarodejnica už bola celá rozzúrená, a dala napokon vraníka priviesť. Princ zatiaľ hodil šatky za seba, vymrštil sa na koňa, a ten s ním do vzduchu vzniesol ako vták. Keď sedemkrát zámok objazdil, spustil sa zas do dvora.
„To je koník,“ povedal, z neho zoskočiac, „na tom je jazda ako na perutiach.“ Baba behala po dvore ako zlý drak; keď videla, že jej nádej zmarená, zavrela Milostína do pivnice a dala mu za stráž Drčnu a Treperendu. Kráska by ho bola rada vyslobodila, ale bála sa prezradenia, lebo nebola dosť mocná, aby so starou babou zápasila. Šla sa teda s babičkou poradiť; ale v myšlienkach prišla namiesto k chalúpke k rybníku. Tu sa jej však chcelo naraz spať, i sadla pod stromček a zaspala. Len čo oči zavrela, videla pred sebou pani v zelenkavo priesvitnom závoji.
„Ja som Tvoja matka,“ povedala táto jemným hlasom a k nej sa sklonila; „chcem Teba a Milostína odtiaľ vyslobodiť. Pričiň sa, aby si ho pred polnocou zo zámku sem priviedla; tu potom namočte prsteň a perly vo vode, a ukáže sa Vám loďka, do ktorej skočíte. Nech sa okolo Vás deje čokoľvek, nebojte sa ničoho; len čo loď pristane ku brehu, potom vyskočte a choďte pokojne svojou cestou, lebo čarodejnica nebude už žiadnej moci k Vám mať.“ Nato jej vdýchla bozk na tvár a zmizla.
Kráska sa prebudila. Nevedela, či to bol sen či pravda, šla však k babičke a prosila ju, aby jej poradila, čo má robiť.
„Choď len domov,“ radila jej, „a nejako oklam Drčnu a Treperendu, aby sa vzdialili; čo ďalej robiť máš, to už vieš.“
Tu až uverila Kráska, že to bol skutočný sen. Plačúc, ťažko sa s babičkou rozlúčila, ktorá jej bola ako vlastná matka, a odišla navždy z chalúpky. Na ceste, keď tak premýšľala, ako by strážne od Milostína odvrátila, napadlo jej, že sú veľmi maškrtné, a to aj hneď využila.
„Ach dievčatká,“ povedala, keď k nim vošla, „teraz som bola u babičky a strojila večeru; tak dobré jedlo ste naozaj ešte nejedli.“
„Čože nám to vravíš, keď z toho nič nemáme?“
„Prečo nie, babička Vám obom najlepší kúsok schovala, môžete si po neho ísť.“
„Čo Ťa napadá? Veď vieš, kto je tu zatvorený a koho strážime.“
„Veď on Vám neutečie, a pre tú chvíľku nebude tak zle, ja Vám ho postrážim.“
Mali ovšem strach pred matkou, ale maškrtnosť zvíťazila; odovzdali väzňa Kráske a rýchlo odbehli. Len čo si istá bola, že sa nevrátia, otvorila Milostínovi dvere, a ani mu na jeho otázky neodpovedajúc, pospiechala s ním k rybníku. Keď prišli k brehu, namočila prsteň a on perly, a v okamihu sa pred nimi hojdala ozdobná loďka. Obaja rýchlo do nej skočili a pod vodou zmizli. Tu bolo rýb a vodných zvieratiek okolo loďky, len sa to hemžilo, ale žiadne im neublížilo. Koľko hodín tak pod vodou plávali, kým loďka opäť na povrch vyšla, to sa nevie. Naraz sa videli na mori; ale hrôza Krásku obišla, keď sa obzrela a druhú loďku za sebou uzrela, v ktorej čarodejnica jedu plná sedela. Ako šíp leteli po hladine morskej, ale babizňa im už bola v pätách. Tu sa strhol nesmierny vietor, more burácalo a vlny ako domy cez loďky sa valili. Naraz bolo všetko ticho, oni pristáli k brehu, hbito vyskočili a loďka v okamihu zmizla. Pozerali sa po mori, kam sa stará podela, ale nevideli nič iné než triesky rozbitej loďky. Nepochybne že ju víly roztrhali. Milostín a Kráska ďakovali bohom, že z takého nešťastia vyviazli, a putovali ďalej.
Dlho a dlho museli chodiť, kým mesto našli, kde bol princ domovom; konečne sa tam však dostali. Medzi kráľovským mestom a zámkom bola rieka, cez ňu most, niekoľko sto krokov od mosta stál mlyn, a pri tom mlyne zostala Kráska s princom stáť.
„Ty mi daj teraz,“ povedala k nemu, „perly a ja Tebe dám prsteň; musíš ho mať, aby Ťa rodičia poznali.“
„A Ty so mnou nepôjdeš, Kráska?“ pýtal sa princ zarmútene.
„Nie, ja s Tebou nepôjdem, iba keď pre mňa vzkážeš. Jedno mi však sľúb, že dvakrát dvanásť hodín matku nepobozkáš. Ak to zvládneš, bude s Tebou dobre, a skoro sa uvidíme; ak nie, budeš nešťastný, a bohvie kedy sa zídeme.“
Ťažko síce, ale úprimne to sľúbil svojej vyslobodzovateľke, hoci nevedel, čo matke povie. Nato sa rozlúčili. Princ šiel k zámku, Kráska k mlynu. Práve obchádzal mlynár okolo, aby napravil, kde čo chýba, keď k nemu Kráska pristúpila.
„Pán otec, nepotreboval by ste slúžku?“
„Prečo sa pýtate, mladá?“
„Že by som k Vám šla do služby, keby ste ma chceli.“
„Vy zaiste nie ste odtiaľto, že u mňa chcete slúžiť?“
„Máte pravdu, ja prichádzam zďaleka; mala som tu tetku; keď mi matka a otec zomreli, umienila som si, že pôjdem k nej, aby mi nejakú službu zaobstarala; ale na nešťastie je aj ona mŕtva; ja sa nemôžem späť vrátiť, a musím si teda sama službu hľadať.“
„Je mi Vás ľúto, panenka, ale aby som Vám to úprimne povedal, moja žena je veľmi zlá, a máloktorá slúžka u nej štrnásť dní vydrží.“
„Ak nič iné v ceste nie je, tak sa nebojím; ja viem všetko robiť, ľahkú i ťažkú prácu, a iste sa pani mlynárke zapáčim.“
„Poďte teda so mnou.“
Keď prišli do siene, pritackala sa im naproti mlynárka.
„Čo si to vedieš za parádnicu?“ vítala ich veľmi lahodným hlasom.
„No, len pomaly, kým nevieš, oč ide,“ odsekol mlynár. „To je Tvoja nová slúžka; veď si ráno jednu vyhnala, a tak Ti snáď príde vhod.“
Mlynárka našpúlila hubu, podoprela ruky o mäsité boky a prezerala Krásku od hlavy až po päty.
„To bude niečo poriadne, ako vidím.“
„Len si ma podržte a uvidíte, že toho nebudete ľutovať,“ odpovedala Kráska. A mlynárka, ktorá bola v srdci rada, že dievku dostala, dlho sa prosiť nedala. A skutočne bola spokojná. Len čo niečo prikázala, už to bolo hotové; len čo ju niekam poslala, už bola opäť späť. Všetko jej robila po vôli tak, že sa nikdy nemohla na ňu nahnevať. Ale nielen mlynárka, ale každý, kto ju videl, musel ju milovať, pretože bola vždy veselá a prívetivá ku každému, koho videla. .....
Už nie tak dobre sa viedlo princovi. Keď odišiel od Krásky, šiel do zámku a dal sa u svojho otca ohlásiť. Starý kráľ zostal radosťou celý bez seba, keď mu Milostín prsteň ukázal a presvedčil ho, že je naozaj jeho syn. Obaja bežali k matke. Tá ho ovšem chcela bozkávať, on sa však odvrátil a prosil, aby mu odpustila, že ju nesmie pobozkať, kým dvakrát dvanásť hodín nepominie, pretože ho sľub viaže. Zarmútilo to kráľovnú, že vlastného syna, pre ktorého toľko sĺz vyliala, po toľkých rokoch ani pobozkať nesmie; ale jeho sľub jej bol svätý. Utrmácaný po ceste prial si trochu odpočinúť, a rodičia ho hneď na lôžko odviedli, aniž sa ho veľa vypytovali. Keď zaspal, nedalo to kráľovnej, aby sa nešla na syna pozrieť, ktorý bol taký krásny, že na ňom oči nechať mohla. I nútilo ju to a lákalo tak dlho, až nemohúc sa dlhšie zdržať, zľahka ho pobozkala. Myslela, že to nebude škodiť, len keď on sám o tom nič nevie. Avšak aj to predsa škodilo; keď sa princ prebudil, nevedel o ničom, čo sa s ním kedy prihodilo. Tu až zistila matka, že zle konala. Milostín chodil po zámku ako tupej mysle, nič ho netešilo, nič nemrzelo.
Tak to s ním trvalo skoro celý rok. Otec sa tým trápil, pýtal sa, radil sa u skúsených ľudí, ale nikto nevedel rady. Konečne mu napadlo, že ho ožení. Sám mu teda krásnu princeznú vyhliadol a všetko dohodol. Milostína to však ani trochu netešilo, ani keď o tom počul, ani keď princezná prišla. Starý kráľ sa takmer obával, že sa nevesta odradí; tej však išlo viac o to, aby sa kráľovnou stala, a teda si z toho nič nerobila. Tri dni pred svadbou a tri dni po svadbe mali sa veľké hody a všelijaké radovánky sláviť.
Deň pred svadbou bol určený hon, na ktorý sa hostí zjazdilo ako maku. Kráľ, Milostín a nevesta išli na koňoch popredu. Museli cez mesto, a teda skôr cez most. Keď prišli do polovice, nemohli ďalej; kone zostali ako primrznuté, a keby ich boli zabili, nemohli sa z miesta pohnúť. Starý kráľ zoskočil z koňa a chcel pešo most prejsť, ale to tiež nešlo. I nevedel, čo si má o tom myslieť. Nikde nebolo vidieť človeka, jedine pod mostom plákala mlynárova slúžka bielizeň.
„Hej, dievča,“ kričal na ňu kráľ, „čože sa stalo, že nemôžeme cez most?“
„Keby ste ma pozvali dnes k stolu, pomohla by som Vám.“
„Kdože si?“ pýtal sa s údivom kráľ.
„Mlynárova slúžka,“ odpovedala Kráska.
„Ak to dokážeš, máš moje slovo, že dnes s nami hodovať budeš.“
Nato sa Kráska dotkla mosta, a kone klusali ďalej. Kráľovi to však stále ležalo v hlave, čo to bolo za čudné dievča. Vypytoval sa sem-tam, ale každý ju chválil. Len čo prišiel domov z honu, povedal to kráľovnej, a tá bola ešte dychtivejšia tú neobyčajnú slúžku uzrieť. Odkázali po ňu. Už sedeli všetci hostia pri stole, len vedľa Milostína bolo prázdne miesto pre mlynárovu slúžku pripravené. Tu otvorí sluha dvere, a do nich vkročí pani v skvostných a nádherných šatách, a tak krásna, že na nej všetkých zraky ako u vyjavených ostali uprené.
„Milostivý kráľ, ja prichádzam, aby som Vám pripomenula dané slovo. Ja som mlynárova slúžka,“ povedala ku kráľovi pristúpiac.
Kráľ ako aj ostatní nechceli ani vlastným zmyslom veriť, že by to slúžka bola; ale vstali a ochotne ju na miesto jej ponechané doviedli. Ale Milostín si jej ani nevšímal a hľadel si len dobrého jedla. Keď bolo po tabuli, prikázal kráľ, aby každý niečo rozprával alebo spieval. Nebolo tu, kto by s ochotou návrh nebol prijal; všetci sa už s tým vyrovnali, a prišlo teraz na Milostína a na Krásku, aby myseľ spoločnosti poveselili. I urobila im podľa vôle, ale ani piesňou, ani rozprávkou, ale vzala jadierko z jablka a vstúpila doprostred siene. Tam urobila kruh a hodila jadierko doň. Za chvíľku vypučala zo zeme zelená ratolesť, rástla vždy vyššie a vyššie, až to bol stromček; tu sa na ňom urobil púčik, z ktorého, keď sa rozpukol, usmievalo sa jablko ako krv červené. Kráska ho odtrhla, a vzavši nôž, na dvoje rozrezala; polovicu si nechala, polovicu dala Milostínovi. Ten ju ľahostajne od nej vzal a zjedol. Ale len čo sa to stalo, vyskočil princ hore a padol Kráske okolo krku. Hostia mysleli, že je čarovným jablkom očarovaný; ale keď po prvom výlevu radostného stretnutia princ s Kráskou k rodičom pristúpil a slovo od slova všetko rozprával, čo sa s ním kedy stalo, tu až videli, že je pri úplnom rozume. Rodičia nemohli inak urobiť, než ich sobáš požehnať.
Keď prvá jeho nevesta mrzuto domov odišla, nastúpila Kráska na jej miesto a druhý deň sa slávila svadba skvostne a hlučne. Mlynár a mlynárka boli tiež pozvaní. ..... Večer šla Kráska do záhrady a došla v myšlienkach až k vode. Myslela na matku; rada by bola túto milú tvár ešte raz uzrela. I napadlo jej, že by sa jej snáď zjaviť mohla, keby perly vo vode namočila; urobila tak. Tu sa voda rozdelila a Kráska uzrela matku, ktorá na ňu kývala. I zišla do vody a padla matke do náručia. Ale ako tam v hlbine bolo krásne! Keď prišli až dolu, viedla ju vodná pani do svojho krištáľového paláca. Strieborný a zlatý piesok pokrýval chodníky, po ktorých sa zelenokučeravé víly vznášali. Keď vstúpila Kráska dovnútra, uzrela uprostred chladnej siene na zelenom koberci, ľaliami a ružami dookola posiatom, krásneho muža ležať. Bol mŕtvy.
„To je Tvoj otec,“ povedala smutným hlasom vodná pani, keď k nemu Kráska pristúpila, a celý príbeh svojej lásky jej rozprávala. Kráska s plačom počúvala.
„Ty si šťastná,“ dokončila vodná pani svoju reč, „Rod Tvoj bude dlho panovať v sláve a šťastí. Ja Vám budem vždy nablízku, aby som Vás mocou svojou od zlého chránila.“
Ešte raz pobozkala Kráska matku, pozrela na bledé tváre otcove a od vodnej pani sprevádzaná uberala sa z krištáľového paláca. Zeleným prútikom rozdelila matka opäť vody, aby Kráska za sucha hore vyšla. Keď sa vrátila domov, rozprávala svojmu manželovi, ktorý sa už všade po nej pýtal, kde bola a všetci dobrej pani vďaky vzdávali. Druhý deň trvali radovánky až do noci, a konečne sa aj na loďkách po vode plavilo; tu sa prihnala veľká vlna a položila mladým manželom, ktorí na okraji lode stáli, skrinku k nohám. S údivom ju otvorili, i bola plná klenotov. Bolo to veno mladej kráľovnej, ktoré viac stálo než celé kráľovstvo. Obaja panovali dlhé roky slávne a šťastne, a po nich ich deti, tak ako im to vodná pani predpovedala.