Verný ovčiak

Raz prišiel k uhorskému kráľovi Matejovi na návštevu bohatý cisár z cudzej krajiny so svojou prekrásnou dcérou. Každý deň sa konali slávnosti, hostiny a rôzne oslavy. Prebiehala zábava, pri ktorej sa hovorilo o rôznych veciach. Raz prišla reč na podivuhodného ovčiaka, ktorý slúži maďarskému kráľovi. Zvláštnosť spočívala v tom, že ten ovčiak ešte nikdy v živote neklamal.
„Tomu však neverím,“ povedal cisár. „Ešte nikdy nežil nikde človek, ktorý by ešte nikdy neklamal, a ani nikdy na zemi žiť nebude.“
„Naozaj tomu môžeš veriť, keď ti to hovorím,“ odpovedal Matej. „Volá sa Jánoš a stráži moje ovce pri Tise. V jeho stáde je aj môj zlatý poklad, jahniatko so zlatým rúnom. A tento chlapec nikdy neklame.“
Cisár z cudzej krajiny tomu však nemohol uveriť. Matej však skálopevne tvrdil, že to tak je. Nakoniec sa obaja stavili.
„Sám pôjdem k Tise a prehovorím tvojho ovčiaka na nejakú lož,“ povedal cisár. „Ak sa mi podarí, že tvoj ovčiak aspoň raz zaklame, dáš mi pol svojho kráľovstva. Ak zlyhám, dám ti sám pol svojej ríše.“
„Ruku na to!“ Kráľ prijal túto výzvu priaznivo, pretože ovčiakovi úplne dôveroval.
Nasledujúceho dňa sa cisár vydal na cestu, aby zviedol verného ovčiaka k lži. Rýchlo našiel kráľovské stádo oviec so slávnym ovčiakom. Zdvorilo sa pozdravili. Cisár dlho nemeškal a začal uskutočňovať svoj plán.
„Počúvaj, Jánoš! Predaj mi tú krásnu ovečku so zlatým rúnom!“
„To nejde, Výsosť! To jahniatko je najobľúbenejším kusom môjho kráľa. Ako by som ho mohol predať?“
„Môžeš ho pokojne predať. Dal by som ti také poklady, že by si ich vôbec neunesol. Mohol by si sa dať voziť šesťfogatom po krajine.“
„Vaša Výsosť musí pochopiť, že od kráľa mám najväčší poklad. Okrem toho by sa z koča nedali hnať ovce.“
„Ach, hlupák! Keby si bol taký bohatý, nemusel by si už vôbec pracovať. Mohol by si byť skutočným pánom.“
„Ja som pánom aj teraz. Svojím vlastným pánom.“
Jánoš bol veľmi tvrdohlavý a cisár sa musel vrátiť do kráľovského paláca naprázdno. Ale v Budíne dostal vynikajúci nápad. Poslal k ovčiakovi svoju spanilú dcéru so zlatom a tucetom fliaš dobrého vína. Dúfal, že jeho dcéra svojou krásou môže u ovčiaka dosiahnuť viac, než sa podarilo jemu. Keď Jánoš uvidel cisárovu dcéru, zdvorilo ju pozdravil. Ponúkala mu všetko zlato výmenou za zlaté jahniatko, ale Jánoš sa nedal prehovoriť.
„Nemôžem ti jahniatko predať, môj kráľ by ma potrestal,“ odpovedal Jánoš, na ktorého urobila cisárova dcéra očarujúci dojem.
„Ale Jánoš, akú cenu má jahňa oproti celému kráľovstvu?“
„Ako potom odpoviem kráľovi na otázku, kde je jeho najobľúbenejší poklad? Že sa utopil, alebo že vlk zaútočil na stádo? Ach, neviem klamať. To sa ešte nikdy nestalo.“ Na to povedala prefíkane cisárova dcéra:
„Mali by sme teda spolu vypiť toto dobré víno, než odídem domov. Veď by ho bola škoda!“
Sluhovia priniesli dobré víno z koča a Jánoš začal piť. Hm, to však chutilo! Cisárova dcéra sa mu tiež celkom páčila. Čím viac pil, tým bol veselší.
Nakoniec vraví:
„Daj pozor, holubička! Za žiadne peniaze, za žiadne zlato by som nepredal kráľovu najobľúbenejšiu ovečku, ale môžeš ju mať za jeden žeravý bozk!“
A pretože sa Jánoš krásnej dievčine tiež páčil, dlho s bozkom nemeškala. Tým bola vec vybavená. Jánoš stiahol na želanie cisárovej dcéry ovečku z kože a vydal sa na cestu do Budína spolu s cisárovou dcérou. Mäso upiekli a zjedli.
Cisár sa radoval, že jeho dcéra bola taká úspešná. Už si bol istý svojím víťazstvom.
Oznámil hneď Matejovi, že musí pozvať Jánoša do paláca a žiadať vysvetlenie.
„Uvidíme, čo zaklame!“
Matej dal priviezť Jánoša od Tisy. Kráľovský posol našiel Jánoša veľmi smutného. Odvtedy, čo pominula opilosť, bolo Jánošovi biedne. Aj keby si dal pre dobrú lož hlavu kameňom rozbiť, nestačilo by to. Žiadny div. Jednoducho nevedel klamať. Teraz musel ísť ku kráľovi.
Vznešená spoločnosť práve obedovala, keď prišiel Jánoš. Kráľ sa hneď opýtal svojho najobľúbenejšieho ovčiaka, či mu môže povedať niečo zvláštne.
„Môj pane, nie je nič nové,“ odpovedal Jánoš plný starostí. Jeho pohľad sa stretol s pohľadom prekrásnej cisárovej dcéry. Hneď bol lepšie naladený.
„Ale ja som počul niečo o jahniatku so zlatým rúnom,“ povedal Matej.
„Ach áno, skutočne,“ zabrumlal Jánoš.
„Vymenil som ovečku so zlatým rúnom za čiernu ovečku. A táto ovečka je najkrajšia na celom svete.“
To sa zdalo Matejovi byť veľmi dobrou odpoveďou a pýtal sa ovčiaka ďalej:
„Priviedol si mi tú ovečku ukázať?“
„Nemusel som ju viesť, pane kráľ, sedí vedľa vás.“
Matej zatlieskal od radosti, pretože vyhral stávku. Verný ovčiak neklamal. Cisár nemal inú voľbu. Musel dať uhorskému kráľovi pol svojej ríše, ten ju daroval Jánošovi. Cisár však stratil ešte viac, svoj najdrahší poklad, totiž svoju dcéru. Stala sa ženou pravdovravného ovčiaka, ktorý sa náhle stal kráľom. Mladý pár mal slávnostnú svadbu a možno žijú šťastne ešte dnes!