Labuť

V jednej krajine panoval kráľ, ktorý mal veľmi pekného a dobrého syna, ktorého nadovšetko miloval; o to viac ho však nenávidela kráľovná, jeho macocha. Ona nemala síce žiadne vlastné deti, ktorým by azda závidela jeho prednosť; nenávidela ho iba preto, že sama chcela panovať, v čom jej on jediný bol prekážkou, pretože otec z veľkej lásky svojej chcel mu v krátkom čase odovzdať vládu.
Na to však ona nechcela nijako privoliť. Vedela dobre, že by jej nepomohla ani lesť, ani akákoľvek chytrosť, v ktorej bola u kráľa veľmi zbehlá, hľadala teda pomoc v inom prostriedku, ktorý bol oveľa hroznejší; jej čierne srdce bolo však schopné všetkého.
Niekoľko míľ od hlavného mesta bývala v lese stará čarodejnica, ktorá bola ďaleko široko známa pre svoje čary a tajné umenie. K nej sa kráľovná uchýlila.
Prezlečená išla do lesa, v ktorom stará bývala. Keď prišla až na určené miesto, zazrela jaskyňu, pri ktorej vchode strážili dva draky. Tie len čo kráľovnú zazreli, hneď z papúľ a z očí na ňu sršali oheň, ona sa toho však nezľakla a silným hlasom volala starú do jaskyne. Tá za malú chvíľu vyšla a za ňou dve mačky, dve sovy a ešte iné čudné netvory.
„Čo žiadaš, kráľovná?“ pýtala sa jej čarodejnica.
Kráľovná sa čudovala, že ju žena spoznala, a povedala jej:
„Veľa som počula o Tebe i o Tvojom umení, a preto by som Ťa rada poprosila o pomoc vo veci, na ktorej mi veľmi záleží a za ktorú by som Ťa kráľovsky odmenila.“
„Ak je to, čo žiadaš, v mojej moci, chcem Ti byť po vôli,“ odpovedala stará, sľúbenej odmeny sa ani nemohúc dočkať.
„Poznala som,“ vravela kráľovná, „že poznáš tie najtajnejšie veci, a preto by bolo skoro zbytočné rozprávať Ti, že mám syna neobyčajnej krásy, ktorého nenávidím a ktorého by som sa rada zbavila, pretože mi bráni v ceste k trónu. Ak je Ti možné premeniť ho na akékoľvek zviera a vyhnať ho od dvora, dám Ti, čo sama budeš chcieť.“
„To je iste ťažká vec,“ odpovedala po dlhom rozmýšľaní čarodejnica, „ale pokúsim sa o to. Zajtra na poludnie prídem k Tvojmu dvoru.“
Spokojná s týmito slovami odišla kráľovná z lesa. Na druhý deň na poludnie prišla čarodejnica, všetkým ostatným neviditeľná, ku kráľovnej, ktorá v komnate plná netrpezlivosti čakala. Čarodejná žena, podopierajúc sa o hadovito točenú palicu, prehovorila k nej: „Predovšetkým musím mať od princa niekoľko vlasov.“
„To bude iste ťažká vec,“ vravela kráľovná, prechádzajúc sa v myšlienkach po komnate; za chvíľku však odišla do záhrady, kde sa princ v poslednom čase obyčajne zdržiaval a kde náhodou aj vtedy pod stromom sladko spal. Keď ho zazrela, bola rada, že tak skoro a tak ľahko príde k vlasom. A bežala to povedať starej, ktorá bez meškania spiacemu princovi ostrými nožnicami opatrne niekoľko vlasov ustrihla.
Bol však ten princ taký krásny, že ho aj tvrdému srdcu čarodejnice bolo ľúto; preto si umienila, že ho nechce navždy zničiť, ako kráľovná nariadila. Keď opäť prišla do zámku, zatvorila sa v jednej izbe a tam robila svoje čary. Princ spal pokojne. A zdalo sa mu, že sa k nemu blíži škaredá žena, ktorá sa ho dotýka čiernou palicou a vraví:
„Premeň sa na krásnu bielu labuť, s citom však ľudským; spev Tvoj nech je taký ľúbezný, že kto Ťa započuje, každý si Ťa zamiluje. Ak si v tej podobe získaš srdce najkrajšej princeznej, aby kvôli Tebe pohrdla mocným princom a Teba si vzala za manžela, budeš vyslobodený; tá však, ktorá je príčinou Tvojho zakliatia, sa v tú chvíľu premení na škaredého pavúka.“
Zdesený týmto krutým snom, pretieral si princ oči, aby sa zo spánku prebudil; keď sa mu to podarilo, nesmierne sa zľakol, lebo videl, že je premenený na labuť a že pláva po jazere. A začal nariekať spevom tak bolestným, že sa všetci z celého zámku zbehli a túto labuť počúvali. Sám kráľ prišiel a s bolesťou v srdci počúval ten labutí spev. Úbohý nemal ani tušenie, že je to jeho vlastný milovaný syn.
Zakliaty princ sa lúčil s vlasťou a plával ďalej; nevedel, kam má ísť, ani nechcel zostať doma. Kráľ sa zatiaľ zháňal po synovi, avšak nadarmo; nikde ho nenašiel. A bol nárek a plač po celom kráľovstve. Umienil si teda kráľ, že sa opýta starej čarodejnice, či by ona nevedela, kam sa jeho syn podel. Tá mu povedala pravdu, hoci nepovedala, že ona a kráľovná sú toho príčinou. A kráľ narekal a smútok ani odložiť nechcel, kým by syn nebol vyslobodený.
Ten plával stále ďalej a ďalej, až prišiel z jazera do veľkej rieky, kde videl mnoho, premnoho vtákov, ktoré si rozprávali, kde boli a čo videli; vtedy si spomenul, že mu stará povedala, že ak nájde princeznú, ktorá si ho zamiluje a vezme si ho za manžela, bude vyslobodený. A umienil si hľadať pannu, ktorá by bola najkrajšia na celom svete.
Primiešal sa teda medzi vtákov a vypytoval sa ich, či by niektorý z nich o takej princeznej vedel. Ale nijaký mu nevedel dať istú správu. Vedeli síce o krásnych princeznách, ale žiadna z nich by sa nemohla nazývať najkrajšou. Plával teda ďalej, až prišiel k moru, kde lietalo množstvo lastovičiek. A pýtal sa jednej, či by ona o takej panne vedela.
„Počula som o jednej panne,“ zaštebotala, „ktorá je najkrajšia na celom svete, ale neviem, kde sa zdržiava.“
„To Ti poviem ja, a ak chceš, aj Ťa tam zavediem,“ zagrúlil divý holub, ktorý zachytil ich posledné slová. „Ja viem o tej krásnej princeznej, bývam tam niekedy a vždy z jej ruky dostávam najlepšie jedlá. Ak súhlasíš, ukážem Ti k nej cestu.“
Labuť bola plná radosti, že sa dozvedela o panne, ktorá by ju mohla vyslobodiť. Sivý holúbok sa vzniesol do povetria a s labuťou odletel do diaľky. Dlho leteli, kým uzreli tú krajinu, kde tá krásna princezná s otcom prebývala.
Jedného dňa zrána však holúbok radosťou zatriepal krídlami, keď zazrel kráľovský zámok. „Tu je to teda a tam v tej záhrade je rybník, kde sa zdržuje vodné vtáctvo, a na tých krásnych stromoch zasa my poletujeme; popoludní príde princezná a prinesie nám v bielučkých rukách hojnosť potravy. Spustime sa teda do tej záhrady a tam ju očakávajme.“
Ako povedal, tak urobil. Keď po hladine krištáľového rybníka kráľovská labuť plávala, začala spievať. Dcéra kráľova, menom Lída, sa práve pozerala z okna. „Čo je to za ľúbezne bolestný hlas?“ vravela sama k sebe, „kto to tak nádherne spieva?“
Tu priletel k oknu holúbok a zaklopal zamyslenej panne na plece.
„Hľa, hľa, kdeže si sa tu zasa vzal? Chce sa Ti jesť?“ A podávala mu jedlo, holub však poletoval ďalej a ďalej a vábil princeznú za sebou po záhrade, až prišla k rybníku. „Ach, to je nádherná labuť,“ vykríkla, a na holúbka zabudnúc, bežala k labuti a podávala jej sladké zrná. Princ onemel nad krásou tej ženy a cítil, ako mu pod snehobielym perím bije srdce. Nebol iste na takú stravu zvyknutý, ale z jej ruky by bol prijal všetko.
„Spievaj, krásna labuť, ešte raz zaspievaj,“ prosila Lída.
A nedala sa k tomu dlho nútiť. Prívetivo k nej pozdvihnúc svoje krásne oko, začala tak ľúbezne spievať, že Lída mala okolo srdca čudne. Nemohla ani uveriť, že by to bol vtáčí hlas. Vtedy prišiel aj sám kráľ a tiež sa tomu krásnemu spevu čudoval. Od tej chvíle princezná najradšej sedávala pri rybníku a zabávala sa s labuťou, a tá rozumná a zamilovaná labuť sa tiež nikomu inému hladiť nedala než jej. A keď z vody von vyšla a princeznej ležala pri nohách, ba aj na lone, a červeným zobákom bozkávala jej biele ruky a ružové ústa, želala si Lída, aby nebola labuťou.
Dlhý čas už trávil princ na krásnom ostrove. Vtedy prišla jedného dňa Lída k nemu a začala si veľmi nariekať. „Spievaj, drahá, spievaj, aby si ten bôľ z môjho srdca zahnala; ach pomysli len, mám si vziať princa, ktorého nemôžem milovať!“
Vtedy sa princ veľmi zľakol a v teskľivom speve prednášal svoj bôľ. Nedlho po Líde prišiel jej ženích, krásny a bohatý princ. Len čo ho zakliata labuť zazrela, začala tak čudne a zúfalo kričať, že si on zapchávajúc uši musel hneď utiecť. Lída jej však srdečne poďakovala.
Večer sedela princezná pri okne a rozmýšľala, ako by sa zbavila nemilého ženícha; veď na druhý deň mala byť s ním buď zasnúbená, alebo navždy zbavená otcovho domu. Vtedy ju z jej rozmýšľania vytrhol sivý holúbok silným klovnutím do pleca.
„Dám Ti dobrú radu,“ vravel jej, „zajtra zvoľ za manžela svoju bielu labuť, urobíš dobre a vyslobodíš krásneho princa.“ Nato odletel.
Princezná sa nemohla ani spamätať z údivu. Vtedy zasa počula bolestný spev labute a pocítila vo svojom srdci, že to nemôže byť obyčajný nerozumný vták. Upokojená si ľahla na lôžko.
Labuť však plávala a nariekala celú noc; lebo prišla doba, keď sa malo rozhodnúť o jej vyslobodení. Ak princezná zvolí princa, umienila si, že zahynie smrťou, pretože bez nej a v takej podobe bol jej život hrozný. Keď sa rozednievalo, nastal veľký ruch a hluk po celom zámku, hostia prichádzali a všade sa chystali prípravy na zasnúbenie. Len princezná na to nemyslela. Keď sa priblížila hodina a ona už v bielom šate, ozdobená drahými kameňmi a perlami a pripravená čakala, prišiel po ňu otec a ženích, tiež celý v zlate a striebre odetý, aby ju viedli do veľkej siene.
„Nie tu,“ vravela, keď tam prišli, „k rybníku poďte, tam Vám svoj rozsudok oznámim.“
Šli teda do záhrady až k rybníku. Labuť sa zľakla a myslela, že sa už Lída s ňou prichádza rozlúčiť. Tá však vravela:
„Nemôžem si, otče, vziať ženícha, ktorého si mi určil, a radšej sa od Teba odlúčim, ak budeš trvať na svojom; dovoľ však, aby som túto labuť smela vziať do svojho zajatia a zasnúbiť sa s ňou.“
Kráľ si už myslel, že dcéra stratila rozum. Tá však zavolala k sebe speváka a tisla ho do náručia. „Ty si môj ženích a budúci manžel.“
Sotva to dopovedala, privinul ju k srdcu krásny mladík a namiesto červeného labutieho zobáka ju bozkávali jeho ružové pery. Všetci onemeli; Lída však v srdci vrúcne ďakovala holúbkovi za dobrú radu. Keď sa princ z jej náručia vyprostil, pristúpil ku kráľovi a všetko mu povedal, ako sa to s ním stalo. Kráľ tomu však uveriť nechcel; ale keď dcéra začala prosiť a princ sa sám ponúkal ako záruka, ak by chcel kráľ poslať k jeho otcovi, vtedy napokon privolil.
Odbitý ženích už nemeškal, ale hneď odišiel.
Zasnúbenie milencov sa slávilo hlučne a skvostne. V noci, keď princ prišiel do svojej spálne, videl holúbka sedieť na okne. „Ty dobrý vtáčik,“ vravel k nemu princ, „Tebe jedinému za všetko ďakujem; povedz mi, kto si, viem, že nie si obyčajný vták, a rád by som sa Ti odslúžil.“
„Ja som bol u Tvojho dedka v službe,“ povedal holúbok, „a keď zomrel, prišiel som k jednému čarodejníkovi, ktorý mi dal za manželku svoju dcéru a naučil ma to umenie. Nemohol som zabudnúť na Tvoj rod, a preto som sa po jeho smrti aspoň bližšie k mestu, kde Tvoj otec prebýva, usadil. Videl som Ťa často a mnoho nešťastia od Teba odvrátil. Posledné som však nemohol odstrániť, pretože to nebolo v mojej moci. Keď však stará čarodejnica obmäkčená Tvojou krásou urobila pri Tvojom zakliatí výnimku, predsavzal som si, že ju splním, čo sa mi tiež podarilo. Tvoja macocha sa premenila na pavúka, a len čo Ťa uvidí na tróne, od zlosti praskne. Otca som o všetkom informoval, a už je na ceste Ti v ústrety. Buď šťastný a spomeň si niekedy na mňa. Nemám nikoho a v samote dlho žiť nebudem, a preto odmenu nežiadam.“ Skôr než sa princ mohol spamätať, bol starček preč.
Na druhý deň sa mladí manželia rozlúčili s otcom a išli k otcovi princovmu. V polovici cesty sa s ním stretli a vítal s veľkou radosťou syna i dcéru. Keď prišli domov, bol princ hneď zvolený za kráľa. Ako holúbok povedal, tak sa stalo; v izbe kráľovnej nebolo po zmene princovej vidieť nikoho okrem škaredého pavúka, ktorý pri zvolení nového kráľa praskol. Mladý kráľ poslal slávne poselstvo po otca svojej manželky, a keď prišiel, slávili sa hlučné a radostné hody, pričom kráľ nariadil, že sa v celej jeho krajine nesmie zabiť nijaký holub, na večnú pamiatku jeho vyslobodenia. V kráľovskom rybníku sa chovalo mnoho a mnoho labutí na pamiatku, ktoré kráľovná sama kŕmievala; ale žiadna nevedela tak krásne spievať ako ten zakliaty princ.