Rytier Jan Burian

Ako pánom bohatým nad iných bol, a predsa stále vojačil, a ako jeho žena sa pre neho trápila a trpezlivo čakala, že sa k nej vráti, a na jeho pamiatku odliať zvon dala

Hrad Ledeč patril kedysi pánom z Říčan a Ledče. Z jednej strany ho obteká potok od Zdeslavic a Leštiny, na druhej strane vody rieky Sázavy. Jeden z jeho pánov, veľký bojovník a chrabrý rytier, pán Jan Burian z Říčan, mal vraj kedysi v hradnej pivnici tri veľké kade plné peňazí. A tu prišiel posol od kráľa, aby sa dostavil so svojimi ľuďmi k zemskej hotovosti, že bude vojna. Keď sa to jeho pani Žofia dozvedela, dala sa do plaču.
„Niet roka, aby si neťahal s kráľom niekam do poľa, a tu potom leží všetko hospodárstvo na mne. Denne sa modlím, pane manželu, aby sa ti nestalo nič zlé, ale iste sa zo žiaľu utrápim.“
Pán Burian nemal rád ženské slzy, a preto sa na paniu nahneval.
„Nie som predsa nejaký zbojník! Keď ma kráľ zavolá, musím ísť, to je moja svätá povinnosť. Ty dbaj na to, aby sa z polí zozbierala všetka úroda, a postaraj sa aj o to, aby ti poddaní včas zaplatili poplatky.“ Keď pani počula o peniazoch, hneď si spomenula na tie tri kade v pivnici.
„Čo budeme robiť s toľkými peniazmi? Keby náhodou pritiahol k hradu nepriateľ, kto vie, či by som sa s ľuďmi ubránila.“
Pani Žofia si vedela vo všetkom poradiť, len svojho manžela nemohla prinútiť, aby sedel viac doma. A jemu tiež prišlo na um, že sa možno ani z tej vojny nevráti a tých peňazí nepoužije. So sebou ich vziať nemohol, nezostávalo mu teda nič iné, než sa nejako rozhodnúť.
„Vieš čo, pani Žofia? Do troch rokov ich azda ustrážiš, a ak sa dovtedy nevrátim, daj z tých peňazí odliať do nášho kostola veľký zvon. Aspoň tu po mne zostane nejaká pamiatka.“
Keď to pani počula, znova sa dala do usedavého plaču a nebolo s ňou rozumnej reči. Mladosť jej pomaly odchádzala a ona si svojho Jana málo užila. Stále ho niekam vypravovala a potom zase čakala, či sa vráti živý a zdravý.
O týždeň pán Jan Burian odišiel s niekoľkými vozmi, koňmi a húfom ozbrojeného ľudu. Vyprevadila ho kus cesty, potom sa s plačom vrátila domov.
K Ledči patrilo niekoľko dedín a dvorov. Pani mala k ruke mnoho slúžok a purkrabiu s paholkami, ale predsa najradšej vedela o všetkom sama, a ak mohla, starala sa. Hrad čnel na strmej skale nad riekou, bol pekný a statný a mnoho izieb tu bolo maľovaných. Pani rada sedávala na lavici pri okne a pozerala sa na vodu.
„Aspoň toto potešenie mi zostalo,“ vzdychala potajomky, ale pred slúžkami si nikdy nedala nič poznať.
Bola zbožná a každú nedeľu išla so svojím sprievodom cez most za rieku, kde stál nový kostol, ktorý pred nedávnom dal pán Jan postaviť. Keď pani zasadla v panskej lavici, vždy si spomenula, ako spolu chodievali na stavbu a tešili sa, že sa čoskoro rebrá klenby vzklenú a zastrešia. Bol z pálenej hliny a z tej boli aj sošky na oltári.
„Daj, nech sa mi pán Burian z vojny vráti,“ modlila sa pani Žofia deň čo deň. Ale rok za rokom prešiel a pán sa z vojny nevracal. Keď sa už tretí rok chýlil ku koncu, rozoslala pani poslov na všetky strany, aby sa po ňom popytali. Potom k sebe zavolala purkrabiu a prikázala mu:
„Predtým než pán odišiel, mal jedno želanie a teraz je na mne, aby som mu ho splnila. Daj pozvať do Ledče majstra zvonolejára, aby na česť a slávu pána Buriana odlial pre jeho kostol nový zvon.“
Keď to purkrabí počul, veľmi sa čudoval, pretože odliať taký zvon nebola maličkosť a bolo na to treba mnoho peňazí.
„Ešte počkaj, moja pani! Možno sa náš pán niekde zdržal a o nejaký čas sa vráti domov. Viem, že nie si pani najchudobnejšia, ale kdeže by sme vzali toľko peňazí na zvon?“
„Pretože si verný služobník, poď so mnou a niečo ti ukážem,“ vzala kľúče a viedla purkrabiu do najvzdialenejšej pivnice, kam nikto nikdy nechodil. Keď otvorila staré dvere, uprostred pivnice stáli tri veľké kade plné zlatých peňazí. „Všetky tie peniaze dáš zvonolejárovi, aby z nich odlial veľký zvon, ako mi pán prikázal.“
Jedného dňa prišiel do Ledče zvonolejár so svojimi pomocníkmi, a keď sa dozvedel, koľko má pani peňazí na ten zvon, dal vyhĺbiť neďaleko kostola veľkú jamu a robiť formu nového zvona. Potom priviezli z ledečského hradu na troch vozoch tri kade peňazí a pani Žofia sama dozerala na zvonolejára, aby všetky peniaze roztavil. Pretože zvon mal byť veľký, pani dala upraviť zvonicu tak, aby uniesla jeho váhu. „Nemôžem na ničom šetriť,“ hovorila purkrabiemu, ktorému bolo ľúto toľkých peňazí. „Keby zvon vytiahli na vežu a tá sa zborila, všetka práca by bola márna.“
„Ja viem, že si všetko dobre uvážila, moja pani, ale ja by som bol rád, keby si myslela aj na seba. Môžu prísť ešte horšie časy,“ varoval ju purkrabí. Mnoho dní trvalo, kým zvonolejári vysušili ohňom jadro, urobili plášť a nalili doň zvonoviny, kým odliali srdce. Keď bol zvon hotový, zišlo sa naokolo mnoho ľudu a farár ho slávnostne pokrstil menom Jana Buriana. Potom ovenčený zvon opatrne vyťahovali na vežu kostola. Dolu všetci čakali, kým srdce prvýkrát udrie do zvona, či bude mať dobrý zvuk. Zvoník rozhojdal srdce na koženom remeni, až udrelo do zvona, ale ten nevydal ani hlásku. Bol hluchý.
Pani Žofia stála dolu medzi pozvanými pánmi a paniami a najradšej by sa bola prepadla od hanby do zeme. Vtom sa k nej prederal davom majster zvonolejár. „Toto predsa nie je možné, urodzená pani! Robil som zvon poctivo a v peci ho dobre vytavil. Ani jedinú trhlinu som na ňom nenašiel, to vám tu pred všetkými prisahám.“
„Čo je to všetko platné, zvonolejár!“ povedala pani Žofia. „Sám vidíš a počuješ, ako tvoje dielo dopadlo. Azda sa dá ešte niečo urobiť, to musíš vedieť ty sám.“
Zvonolejár s pomocníkmi vyliezli hore do veže až k zvonu a tam ho znova prezreli, ale žiadnu chybu nenašli. Keď zase zliezli dolu, povedal zvonolejár pani Žofii: „Tento zvon môže byť leda začarovaný, inak by zvonil tak, že by ho bolo počuť široko ďaleko po celom okolí. A ak chceš, pani, znova ho odlejem.“ Pani Žofia nevedela, čo by na to povedala. Ľudia naokolo sa však tej správy hneď chytili a jeden druhému rozprávali, že ledečský zvon zvoniť nikdy nebude, pretože je začarovaný. Pani zaplatila zvonolejárovi, čo mu bola dlžná, a ten ešte toho dňa odišiel z mestečka. Uplynul čas, zvon visel v kostole a nezvonil.
Na jar prišla zase jarná povodeň a vzala cez rieku drevený most. Ledečania začali stavať práve nový, keď sa zrazu ozvalo z kostola silné vyzváňanie. „Ján Burián! Ján Burián! Ján Burián!“
Len čo to pani Žofia začula, pribehla k oknu, aby sa pozrela, čo sa deje na druhej strane. Ľudia sa odevšadiaľ zbiehali a ukazovali si na vežu kostola. Hneď poslala po purkrabiu, aby k nej prišiel, a prikázala mu:
„Pošli za rieku niekoho spoľahlivého z čeľade, nech sa dozviem, prečo ten zvon zrazu vyzváňa!“
„Už som poslal, moja pani, ale je to div divúci. Tak dlho bol ten zvon bez hlasu a zrazu sa sám od seba rozozvučal. To by mohlo byť nejaké znamenie.“ Pani otvorila okno, aby lepšie počula. Zvon vyzváňal jasným hlasom na všetky strany:
„Ján Burián! Ján Burián! Ján Burián!“
„Ja viem, čo sa stalo. Pán Burian sa vracia z vojny. Uvidíš, pán purkrabí, že ho obaja ešte dnes uvidíme,“ povedala pani so slzami v očiach purkrabiemu.
Ten nemal odvahu vyhovárať jej to zbožné želanie. Dobre vedel, že na Ledeč za celý ten dlhý čas neprišiel od pána žiadny posol.
„Chystaj veľkú hostinu, nech nášho pána veselo privítame!“ prikazovala mu pani Žofia.
„Azda by si ešte mala počkať, moja pani! Nerád by som, aby si klamala samu seba.“
„Len choď už, choď! Ja verím, že je tomu tak!“ volala pani a nedala sa od svojho úmyslu odvrátiť.
Potom sa rýchlo odela do sviatočných šiat a vyšla na koni aj s družinou cez nový most na druhú stranu rieky Sázavy. A zvon vyzváňal bez ustania: „Ján Burián! Ján Burián!“
Kostolník vyliezol do veže, aby sa pozrel, kto ho rozhojdal, ale nikoho tam nenašiel. Srdce zvona sa hojdalo sem a tam a nedalo sa zastaviť. Pani dojachala až ku kostolu a vošla dovnútra, aby sa pomodlila za svojho manžela. Vtom začula volanie, že ledečský pán Jan Burian ťahá so svojimi ľuďmi z vojny domov. Vybehla pred kostol a z diaľky videla prichádzať jazdcov so zástavami a za nimi plne naložené vozy. Zvon stále vyzváňal:
„Ján Burián! Ján Burián! Ján Burián!“
Keď rytier Jan Burian z Říčan a na Ledči dojachal ku kostolu a s pani Žofiou sa privítal, sám vystúpil hore k zvonu a položil naň dva prsty.
„Dosť už, dosť! Vrátil som sa domov a ďakujem pánubohu za všetko.“
Len čo to dopovedal, v tej chvíli sa zvon utíšil. Pán Burian zostúpil medzi svojich, ktorí ho vítali a vyvolávali mu slávu. Pred všetkými tiež poďakoval pani Žofii za vernosť, s ktorou naňho toľko rokov čakala a dodržala daný sľub.
Šťastný bol návrat pána Jana Buriana domov, ale nie posledný. Nepriatelia stále dotierali na českú zem a nevyhli sa ani ledečskému hradu, ktorý jedného dňa spustošili. Zvon Jan Burian vyzváňal kraju po celé stáročia a boli na ňom vraj vidieť stopy dvoch prstov pána z Říčan. Až raz pri požiari kostola sa roztavil, ale to už pán Jan ani pani Žofia dávno nežili.