Spadlístok a Maľovánek

Skončili sa prázdniny, slniečko začínalo strácať svoju letnú silu a vo svojich postieľkach sa začali prebúdzať škriatkovia Spadlístok a Maľovánek. Sú to jesenní škriatkovia, ktorí zodpovedajú za lístie stromov. Aby sa správne vyfarbilo a v správnu chvíľu opadalo.

Spadlístok má pelech hlboko pri koreňovom miazgovom jazierku. Začiatkom septembra začnú na jeho dno dopadať prvé kvapôčky miazgy, ktorá sa pred zimou vracia z konárov do jazierka, a tento zvuk Spadlístka spoľahlivo prebudí. Pretiahne sa, jedným otvoreným očkom žmurkne do jazierka, spokojne pokývne hlavičkou, že je všetko ako má byť, a už šplhá hore.

„Maľovánek, vstávaj, už je čas!“ budí cestou svojho kamaráta. „To už je zase jeseň?“ Maľovánkovi sa nechce z periny, ale povinnosť je povinnosť. Vyšplhajú spolu až do konárov a dajú sa do práce.

Maľovánek je škriatok nepokojný, baví ho behať z miesta na miesto. Tam namaľuje jeden alebo dva lístky nažlto a už uteká inam. Cestou natiera lístky len tak halabala, tu mázne, tam mázne. Tu pridá trochu červenej, tam si dá záležať a potom zas chvíľu poctivo vyfarbuje lístky od kraja do kraja.

„Maľovánek, ty musíš farbiť vždy niekde inde?“ Spadlístok za ním nestíha pobehovať a uvoľňovať zovretie stopiek listov. Lístie sa drží naozaj pevne svojich konárikov, ale škriatok je na to vybavený čarovným prútikom. Dotkne sa ním päsťky lístka, tá svoj stisk povolí a už sa lístok kĺzavo znáša zo stromu na zem.

„Všetky lístky čakajú na farbičky, preto ich roznášam všade!“ Hoci oddýchnutý Maľovánek má energie na rozdávanie, spočiatku veľa práce neurobí, ale nabehá sa za celý deň až-až! A úbohý Spadlístok s ním.

Prejde september, z polí a lúk začína fúkať chladný vietor, október preberá svoju vládu. Maľovánek sa už dosť nabažil pobehovania a dáva sa do poriadnej práce. Maľuje jeden lístok vedľa druhého žltou farbičkou, sem-tam namočí štetec do červenej, aby bola trochu zmena. Spadlístok za ním listom uvoľňuje stopky a tie sa ako farebné padáčiky znášajú k zemi.

„To nám to ide pekne od ruky,“ pochvaľujú si škriatkovia. Pracujú neúnavne, a predsa sa zdá, že lístia neubúda, stále je ho na strome veľa.

Rýchlo sa blíži november, starým menom listopad. Už podľa mena mesiaca, v ktorom má byť práca hotová, a ešte jej toľko zostáva! Maľovánek sa rozhodne! Vylezie so svojimi farbičkami na najvyšší konár, rozmachne sa a vyleje celý zvyšok žltej na lístie naraz. A červenú tiež. Naraz je celý strom vo farebnom kabátiku.

„Ty si tomu dal! Toto nestihnem všetko uvoľniť! Vieš, koľko to dá práce,“ spľasne rukami Spadlístok. Ale poradí si! Vylezie za Maľovánkom, postaví sa až na vrcholček najvyššieho konára a zavolá na vietor, ktorý uháňa okolo: „Prosím ťa, vetrík, pomôž mi dokončiť moju prácu, roznes kúzlo z môjho prútika ku všetkým lístkom, aby mohli zo stromu dolu.“

„Rád, to ja rád!“ Vietor naberie hrsť Spadlístkovho kúzla a fííí! Rozfúka ho do koruny stromu. Lístky v tom okamihu majú voľné ručičky, púšťajú sa jeden za druhým a plachtia dolu k zemi. Maľovánek a Spadlístok obídu ešte naposledy celý strom:

„Tak Maľovánek, a na tento rok máme hotovo!“

„Máme, Spadlístok, nikde nezostal jediný nevyfarbený lístok a na zemi sú už tiež všetky!“ pochvaľujú si škriatkovia a vydajú sa spokojne späť ku koreňom, aby sa uložili znova do budúcej jesene na spánok. Musia načerpať dosť síl. Strom za rok zase o trochu povyrastie, zmestí sa naň viac lístia, takže ich čaká aj o trochu viac práce. To je údel škriatkov a oni si ani trochu nesťažujú. Naopak, svoju prácu robia s radosťou a spoľahlivo.