Pierko Finista Jasného sokola

Býval raz jeden starček a ten mal tri dcéry: najstaršia a prostredná mysleli len na parádu, najmladšia sa starala o celé hospodárstvo. Všetko vie, všetko jej ide od ruky, a popritom krásavica ako z rozprávky: obočie sobolie, oči sokolie a dievčenská ozdoba ..... plavý vrkoč do pása prekrásny.
Raz sa otec chystá do mesta na trh, pýta sa svojich dcér, čo im má kúpiť. Najstaršia prosí:
„Kúpte mi, otecko, purpurový hodváb na nový sarafán.“ I prostredná dcéra chce hodváb na nový sarafán, len azúrový.
„A čo ty, dcérka milá?“ spýtal sa otec tej najmladšej. „Kúpte mi, otecko, pierko Finista Jasného sokola.“
Otec sa podivil, rozlúčil sa s nimi, sadol na voz a odišiel do mesta. Starším sestrám tam nakúpil, o čo ho prosili, ale nech hľadal ako hľadal, pierko Finista Jasného sokola na celom trhu nenašiel.
Vrátil sa domov, staršej a prostrednej dcére daroval prekrásny hodváb. „Tu máte, dcérky, čo ste si priali. Ale pre teba,“ povedal svojej najmladšej, „som pierko Finista Jasného sokola na celom trhu nenašiel.“
„Nevadí, otecko, možno sa to inokedy podarí.“
Staršie sestry strihajú, nové sarafány si šijú, najmladšej sestre sa posmievajú. Tá však len mlčí, ani nemukne.
Znova sa otec chystá do mesta na trh a pýta sa:
„Tak, moje dcérky, čo vám mám kúpiť?“ Najstaršia a prostredná ho prosia o šatky, najmladšia zasa:
„Kúpte mi, otecko, pierko Finista Jasného sokola.“
Sadol otec na voz a odišiel do mesta. Na trhu kúpil dve šatky z prekrásnej látky, ale pierko Finista Jasného sokola ani za nič nevedel nájsť. Vrátil sa domov a vraví:
„Moja milá dcérka, pierko Finista Jasného sokola som zase nezohnal.“
„Nevadí, otecko, možno sa to inokedy podarí.“ Po tretí raz ide otec do mesta na trh a pýta sa:
„Povedzte, dcérky, čo vám mám kúpiť?“ Najstaršia a prostredná prosia:
„Kúpte nám, otecko, náušnice.“ A najmladšia znova ako predtým:
„Mne kúpte, otecko, pierko Finista Jasného sokola.“
Prišiel starec do mesta, na trhu kúpil zlaté náušnice, rozbehol sa hľadať pierko pre svoju najmladšiu; hľadal, hľadal ..... nikto o ničom takom nevedel. Zarmútil sa a odišiel. Len čo vyšiel za bránu, ide mu v ústrety šedivý starček, v ruke škatuľku. „Čože to nesieš, starký?“
„Pierko Finista Jasného sokola.“
„Začo ho predáš?“
„Za tisícku ti ho dám.“ Otec zaplatil a rýchlo so škatuľkou domov.
Prišiel, dcéry ho vítajú, obom starším dal zlaté náušnice, najmladšej vraví:
„Tak hľa, dcérka premilá, konečne tu mám darček aj pre teba, vezmi si.“ Najmladšia dcérka div radosťou neskákala, vzala si škatuľku, maznala sa s ňou, celú ju vybozkávala, pevne ju tisla na srdce.
Po večeri išli všetci spať do svojich izbičiek. Prišla aj ona do svojej komôrky, otvorí škatuľku, pierko pustí na zem a povie:
„Finiste Jasný sokole, navštív ma. Ženích vytúžený, ukáž sa!“ V tom pred ňou stojí prekrásny mládenec. Trochu sa zľakla, keď sa s ňou však pustil do reči, hneď jej bolo veselo a milo pri srdci. A tak sa rozprávali. Započuli ich sestry a pýtajú sa:
„S kým sa to tam, sestrička, zhováraš?“
„Sama si rozprávam,“ odpovedá im krásna dievčina.
„Tak nám otvor!“
Cárevič sa udrel o zem, premenil sa na pierko, dievčina pierko schovala do škatuľky a sestrám otvorila. Sestry hľadajú, všade nakúkajú ..... nikde živej duše. Odišli a pierko sa znova premenilo na cáreviča. Len čo začalo svitať, dievčina otvorí okienko, Finist Jasný sokol ju pobozkal a na rozlúčku povedal:
„Každú noc, keď ma tvoja láska zavolá, priletím za tebou, moja milá. A ak sa ti zachce šiat a šperkov, vyjdi na prápražie, mávni mojím pierkom doprava ..... v okamihu sa pred tebou zjavia, po čom tvoja duša túži; mávni doľava ..... všetko zase naraz zmizne.“
Ešte raz ju pobozkal, premenil sa na jasného sokola a odletel za tmavý les. Dievčina hľadela za svojím súdeným, sokolom prejasným, potom zavrela okienko a išla spať.
Od toho dňa k nej Finist Jasný sokol, ten dobrý mládenec, priletával noc čo noc.
Prišla nedeľa, staršie sestry sa chystali na omšu. Naparádili sa do nových sarafánov, uviazali si sviatočné šatky, zlaté náušnice si vzali, najmladšej sestre sa posmievali:
„Čo si oblečieš ty? Nové nemáš nič, tak seď doma s tým svojím pierkom.“
A ona vraví:
„Nevadí, sestričky, mne je aj doma dobre.“
Staršie sestry sa vyobliekali, odišli na omšu, najmladšia sedí pri okienku v starom sarafáne, díva sa na susedov, ako idú do kostola.
Počkala na vhodnú chvíľku, vyšla na prápražie, obzrela sa, či ju nikto nevidí, mávla farebným pierkom doprava a kde sa vzal, tu sa vzal, stál pred ňou krištáľový koč, ušľachtilé kone, slúžka v zlate, nádherné šaty, ozdoby z drahého kamenia.
V okamihu bola krásna dievčina vystrojená, drahokamami ozdobená, sadla do koča a išla do kostola. Ľudia na ňu hľadia, žasnú nad tou krásou, čudujú sa a šepkajú:
„Hľa, aká to cárovná z deviateho cárstva medzi nás prišla!“ Omša ešte neskončila, dievčina odišla z kostola, sadla do koča a zase odišla. Ľudia sa chceli pozrieť, kam to odchádza, ale kde jej bol koniec, nezostala po nej už ani pamiatka.
Krásavica prišla k rodnému prápražiu, rýchlo mávla farebným pierkom doľava ..... slúžka ju v okamihu prezliekla, koč i kone zmizli, akoby sa do zeme prepadli.
Sedí tu dievčatko ako predtým, akoby sa nič nestalo, a hľadí z okienka, ako ľudia chodia z kostola, po chalupách sa rozchádzajú. I sestry sa vrátili domov.
„Ach sestrička, dnes bola na omši krásavica ..... nádhera prenádherná, ako v rozprávke, zrejme cárovná z nejakej cudzej krajiny, pyšná, naparádená, drahokamami ozdobená. A ty sedíš doma, nič si nevidela.“
„Nevadí, sestričky, však ste mi všetko porozprávali, akoby som pri tom bola.“
Prišla druhá a tretia nedeľa, krásna dievčina zase oklamala otca, sestry, znovu oklamala čestných susedov. Až keď sa prezliekala po tretí raz, zabudla si v dlhom vrkoči diamantovú ihlicu.
Staršie sestry sa vrátili z kostola, rozprávajú jej o cárovnej krásavici, pozrú sa na sestru a vidia, že jej vo vrkoči žiari skvostný diamant.
„Och sestrička, čo to máš? Takú ihlicu mala dnes vo vlasoch tá cudzia cárovná! Kdeže si ju vzala ty?“
Krásna dievčina sa zľakla a vykríkla, utiekla do komôrky. Dohadom, šepkaniu, vypytovaniu nebolo konca, ale najmladšia sestra mlčí a len sa usmieva.
Tu začali dve staršie za ňou slídiť, v noci pri komôrke počúvať, až raz začuli, ako sa tam so Finistom Jasným sokolom rozpráva. Bežali za otcom:
„Otecko! U našej sestry niekto noc čo noc býva, aj teraz sa s ňou rozpráva!“
Otec vstal, ponáhľal sa k najmladšej dcére, vojde k nej do komôrky, ale cárevič sa už dávno premenil na pierko a pierko v škatuľke odpočíva.
„Ach vy nezdarnice,“ karhal otec staršie dcéry, „čo to tu o nej krivo klebetíte? Starajte sa radšej o seba!“
Sestry však slídia ďalej, až raz zazreli, ako k nej do komôrky oknom priletel sokol. Nastavili teda pascu. Len čo sa vonku zotmelo, pristavili rebrík a do okienka u najmladšej sestry nastražili ostré nože a ihlice.
V noci priletel Finist Jasný sokol, bil sa, krídlami tĺkol, do komôrky však ani za nič nevedel preletieť, len si hruď poranil, krídla porezal. A dievčina spí, nič z toho nepočuje.
„Zbohom, milá moja!“ prehovoril sokol. „Ak ma budeš chcieť nájsť, hľadaj ma za deviatimi krajinami, v desiatom cárstve ..... len tam ma nájdeš, až tri páry železných topánok prejdeš, tri palice liatinové obrúsiš, tri kamenné chleby zješ.“
Dievčina spí, v spánku počuje tie nešťastné slová, ale zobudiť sa nemôže, vstať nedokáže. Až k ránu sa prebudila, obzerá sa ..... vonku svitá, o chvíľku vyjde slnko,
ale dobrý mládenec Finist Jasný sokol stále nikde. Pozrela na okienko ..... krížom-krážom tam trčia ostré nože a ihly, z nich tečie červená krv. Zaplakala, rukami zalomila:
„Vidím, ja úbohá, že mi sestry zahubili druha predrahého, Finista sokola jasného!“ Dlho prehorko plakala, veľa bezsenných nocí pri okienku svojej komôrky pretrpela, skúšala mávať farebným pierkom, ale Finist Jasný sokol neprišiel, sluhov neposlal.
Jadikovala a nariekala, nakoniec prišla s plačom za otcom a poprosila:
„Otecko rodný, dovoľ mi odísť do širokého sveta. Ak zostanem nažive, ešte sa stretneme, ak umriem, v osude mi to bolo napísané.“
Otec sa zarmútil, ale privolil. Dala si ukuť tri páry železných topánok, tri palice z liatiny odliať, pripravila si tri kamenné chleby. Obula si železné topánky, do ruky vzala liatinovú palicu a vydala sa v tú stranu, odkiaľ k nej priletel Finist Jasný sokol, jej druh.
Ide cez sypké piesky a lesy hlboké, cez vysoké hory a rieky divoké.
Ide a ide, les je každým krokom čiernejší a hlbší, korunami sa o nebo opiera. Železné topánky prešla, liatinovú palicu obrúsila, kamenný chlieb do posledného sústa zjedla a tu vyšla na čistinku, hľadí, na čistine stojí chalúpka na kuracích nôžkach a točí sa dokola.
Dievčina zavolá:
„Chalúpka, chalúpka! Zastav sa k lesu zadkom, ku mne predkom! Chcem do teba vojsť, chleba zjesť.“
Chalúpka sa k nej obrátila predkom, dievčina vošla a vidí, že v izbe leží baba Jaga, kostnaté nohy z kúta do kúta, bradu na poličke, nos až k štítu.
„Fuj, fuj, fuj!“ vraví baba Jaga. „Doteraz tu ľudský duch oko nezazrelo, ucho nezačulo, a teraz sa tu po svete potuluje, do nosa smrdí, oku škodí! Kam ťa, krásna dievčino, cesta vedie? Prácu hľadáš, alebo pred službou utekáš?“
„Mala som, babička, ženícha Finista Jasného sokola, pierko pestré, ale moje sestry mu zle ublížili, odo mňa ho odohnali. Toho teraz hľadám.“
„Ďaleká cesta ťa čaká, dievčatko! Finist Jasný sokol, pierko pestré, žije teraz pri modrom mori v deviatom cárstve, desiatom kráľovstve a zasnúbil sa tam s cárovnou. Ale to nič, ja ti pomôžem.“
Dala krásnej dievčine jesť a piť, uložila ju spať a ráno, len čo začalo svitať, dievča zobudila a dala jej prevzácny dar: strieborné dnieško a zlaté vretienko. A potom jej prikázala:
„Choď teraz k mojej prostrednej sestre, tá ti poradí. A tu máš odo mňa darček: strieborné dnieško a zlaté vretienko ..... začneš priasť a budeš priasť zlatú niť. Až prídeš k modrému moru v deviatom cárstve, desiatom kráľovstve, vyjde si po brehu na prechádzku nevesta Finista Jasného sokola. Posaď sa tam a priadž. Bude chcieť môj darček kúpiť, nechcej však za neho nič iné, než aby si sa mohla chvíľku pozerať na svojho Finista, sokola jasného.“
Potom vzala baba Jaga klbko, rozkotúľala ho po ceste a dievčine prikázala, aby išla za ním.
„Kam sa pokotúľa, tam si namier aj ty.“
Dievčina starenke poďakovala a vydala sa za klbkom. Znova vedie cesta hustým lesom, stále ďalej a ďalej, les je každým krokom čiernejší a hlbší, korunami sa o nebo opiera. Druhý pár železných topánok už prešla, druhú liatinovú palicu obrúsila, druhý kamenný chlieb do posledného sústa zjedla a tu sa klbko prikotúľalo na čistinu, na čistine stojí chalúpka na kuracích nôžkach a točí sa dokola.
Krásna dievčina na ňu zavolá:
„Chalúpka, chalúpka! Zastav sa k lesu zadkom, ku mne predkom! Chcem do teba vojsť, chleba zjesť.“
Chalúpka sa poslušne obrátila k lesu zadkom, k dievčine predkom.
Dievčina vošla a vidí, že v izbe leží baba Jaga, kostnaté nohy z kúta do kúta, bradu na poličke, nos až k štítu.
„Fuj, fuj, fuj! Doteraz tu ľudský duch oko nezazrelo, ucho nezačulo, a teraz sa tu po svete potuluje, do nosa smrdí, oku škodí! Prácu hľadáš, alebo pred službou utekáš?“
Dievčina odpovedala:
„Mala som, babička, ženícha Finista Jasného sokola, pierko pestré, ale moje sestry mu zle ublížili, odo mňa ho odohnali. Toho teraz hľadám.“
„Och dievčatko, tvoj ženích sa už chystá oženiť, so slobodou sa lúči,“ povedala baba Jaga. „Ale to nič, ja ti pomôžem.“
Dala krásnej dievčine jesť a piť, uložila ju spať a ráno, slniečko ešte nevyšlo, dievča zobudila a dala jej prevzácny dar: striebornú misku a zlaté vajíčko. A potom jej prikázala:
„Choď teraz k mojej najstaršej sestre, tá ti poradí. A tu máš odo mňa darček: striebornú misku a zlaté vajíčko. Až prídeš k modrému moru v deviatom cárstve, desiatom kráľovstve, vyjde si po brehu na prechádzku nevesta Finista Jasného sokola. Kotúľaj pekne
vajíčko po miske. Bude chcieť môj darček kúpiť, nechcej však za neho nič iné, než aby si sa mohla chvíľočku pozerať na svojho Finista, sokola jasného.“
Dievčina sa s babou Jagou rozlúčila a vydala sa za klbkom. Cesta vedie hustým lesom, stále ďalej a ďalej, les je každým krokom čiernejší a hustejší, korunami sa o nebo opiera. Tretí pár železných topánok už prešla, tretiu liatinovú palicu obrúsila, tretí kamenný chlieb do posledného sústa zjedla, nakoniec sa klbko prikotúľalo k chalúpke; stojí tu na kuracích nôžkach, točí sa dokola.
Krásna dievčina na ňu zavolá:
„Chalúpka, chalúpka! Obráť sa k lesu zadkom, ku mne predkom! Chcem do teba vojsť, chleba zjesť.“
Chalúpka poslúchla a obrátila sa k lesu chrbtom, ku krásnej dievčine bránou.
V chalúpke v izbe zase baba Jaga, kostnaté nohy z kúta do kúta, bradu na poličke, nos až k štítu, zo všetkých troch babíc je táto najstaršia.
„Fuj, fuj, fuj! Doteraz tu ľudský duch oko nezazrelo, ucho nezačulo, a teraz sa tu po svete potuluje, do nosa smrdí, oku škodí! Kam ťa, krásavica, cesta vedie? Prácu hľadáš, alebo pred službou utekáš?“
Krásna dievčina odpovedala:
„Mala som, babička, ženícha Finista Jasného sokola, pierko pestré, ale moje sestry mu zle ublížili, odo mňa ho odohnali. Toho teraz hľadám.“
„Oj krásna dievčinko, hlavička úbohá, ten sa už s cárovnou oženil,“ povedala baba Jaga. „Ale to nič, ja ti pomôžem.“
Dala krásnej dievčine jesť a piť, uložila ju spať a ráno, ešte na nebi hviezdičky nezhasli, dievča zobudila a dala jej prevzácny dar: zlatý rám na vyšívanie a zlatú ihličku. A potom jej prikázala:
„Vydaj sa na cestu, dievčatko. A tu máš odo mňa darček: zlatý rám na vyšívanie a zlatú ihličku. Až prídeš k modrému moru v deviatom cárstve, desiatom kráľovstve, sadni si na breh a vyšívaj, stačí len rámik držať, ihlička vyšíva sama. Príde k tebe cárovná, s ktorou sa Finist Jasný sokol oženil, bude chcieť kúpiť môj darček, nechcej však za neho nič iné, než aby si sa mohla chvíľočku pozerať na svojho Finista, sokola jasného.“
Dievčina horko zaplakala, poďakovala starenke a vydala sa za klbkom.
Ide a ide, les je každým krokom redší a redší, už sa pred ňou rozprestrelo more, široké a voľné, v diaľke ako oheň horia zlaté kupoly na vysokých palácoch z belostného kameňa.
To je zaiste cárstvo Finista Jasného sokola, pomyslela si dievčina, sadla na jemný piesok, vybrala strieborné dnieško a zlaté vretienko a začala priasť ..... od vretienka sa jej vinie zlatá niť.
Zbehli sa k nej ľudia, vynadívať sa nemôžu.
V tom ide po brehu cárovná so svojimi pestúnkami, s dojkami, s vernými komornými. Zazrela krásnu dievčinu, zastavila sa pri nej a hneď že chce kúpiť to strieborné dnieško a zlaté vretienko.
„Dám ti ich darom, cárovná,“ vraví dievčina, „len mi láskavo dovoľ chvíľočku pozrieť na tvojho Finista, sokola jasného.“
Cárovná sa takmer nahnevala, nechcela však prísť o takú hračku.
„Nech je teda po tvojom. Daj mi svoje strieborné dnieško a zlaté vretienko, a v noci, keď môj Finist Jasný sokol zaspí, príď sa naňho pozrieť.“
Cárovná si vzala strieborné dnieško aj zlaté vretienko, večer primiešala Finistovi Jasnému sokolovi do nápoja spavú bylinku, aby tvrdo spal a zavčasu nevstával, a komorným prikázala, nech zavedú krásnu dievčinu do zámku k jej manželovi Jasnému sokolovi Finistovi.
Dlho sa dievčina trápila nad spiacim ženíchom, predlho plakala nad svojím milým:
„Prebuď sa, prebuď, Finiste Jasný sokole! Ja, krásna dievčina, som za tebou prišla, tri páry železných topánok som prešliapala, tri palice liatinové obrúsila, tri kamenné chleby do posledného sústa zjedla a stále som ťa, milý môj, po svete hľadala.“
Ale Finist Jasný sokol tvrdo spí a nič ho nezobudí. Tak ubehla noc.
Ráno cárovná dievčinu vyhnala, Finist Jasný sokol precitol a hovorí cárovnej:
„Ako som dnes dlho spal! Niekto tu bol pri mne, celú noc nado mnou preplakal, ale ja som ani oči nemohol otvoriť ..... tak mi bolo ťažko.“
„To sa ti len snívalo,“ vraví cárovná, „živá duša k tebe nevkročila.“
Druhého dňa znova sedí dievčina na brehu modrého mora ..... kotúľa zlaté vajíčko po striebornej miske.
Cárovná si vyšla na prechádzku, uvidela to zlaté vajíčko, zazrela striebornú misku a hneď že ich kúpi, že tú hračku musí mať.
„Dám ti ich darom, cárovná, len keď mi dovolíš chvíľočku pozrieť na tvojho Finista, sokola jasného.“
Cárovná súhlasila, a keď prišiel večer, znova uspala Finista Jasného sokola spavou bylinkou.
Zas krásna dievčina prehorko plače nad svojím milým, nemôže ho však zobudiť:
„Prebuď sa, prebuď, Finiste Jasný sokole! Ja, krásna dievčina, som za tebou prišla, tri páry železných topánok som prešliapala, tri palice liatinové obrúsila, tri kamenné chleby do posledného sústa zjedla a stále som ťa, milý môj, po svete hľadala.“
Ale Finist Jasný sokol tvrdo spí a nič ho nezobudí. Tak ubehla noc.
Ráno cárovná dievčinu vyhnala, Finist Jasný sokol precitol a hovorí cárovnej:
„Ako som dnes dlho spal! Niekto tu bol pri mne, celú noc nado mnou preplakal, ale ja som ani oči nemohol otvoriť ..... tak mi bolo ťažko.“
„To sa ti len snívalo,“ vraví cárovná, „živá duša k tebe nevkročila.“
I tretieho dňa sedí krásna dievčina na brehu modrého mora, smutná, nevesela, v ruke drží zlatý rám, ihlička sama vyšíva, niť k niti pribúda. Ľudia sa pozerajú, vynadívať sa nemôžu. Uvidela to aj cárovná, a hneď že ten rámik aj ihlu kúpi.
„Dám ti ich darom, cárovná, len mi dovoľ chvíľočku pozrieť na tvojho Finista, sokola jasného.“
Cárovná súhlasila, vrátila sa do zámku a večer zase svojho muža uspala tou spavou bylinkou. Len čo tvrdo zaspal, poslala pestúnky po krásnu dievčinu.
Dievčina prišla, budí svojho milého, objíma ho a bozkáva, pri tom horko prehorko plače ..... milého však zobudiť nemôže:
„Prebuď sa, prebuď, Finiste Jasný sokole! To ja, krásna dievčina, som za tebou prišla, tri páry železných topánok som prešliapala, tri palice liatinové obrúsila, tri kamenné chleby do posledného sústa zjedla a stále som ťa, milý môj, po svete hľadala.“
Dlho plakala, dlho ho budila, vtom mu na tvár skanula jej horúca slza. Akoby ho tá slza ohňom popálila, v okamihu sa prebudil, zazrel svoju krásnu dievčinu a tak sa zaradoval, že sa to ani povedať nedá.
Rozprávala mu, čo všetko sa stalo, ako jej ho zlé sestry závideli, čo pre neho zažila i ako s cárovnou obchodovala.
Zamiloval si ju Finist Jasný sokol ešte viac ako predtým, pobozkal jej sladké ústa, bez meškania rozkázal, aby prišli kniežatá a bojari, najrôznejší hodnostári, a spýtal sa ich:
„Rozsúďte sami, s ktorou ženou mám tráviť život: s tou, ktorá ma predávala, alebo s tou, ktorá ma vykúpila? S tou, ktorá za mnou putovala cez sypké piesky, cez lesy hlboké, cez vysoké hory a rieky divoké, alebo s tou, ktorá sa ma pre trochu zábavy ochotne vzdala?“
Všetky kniežatá a bojari, najrôznejší hodnostári rozmýšľali a svorne rozsúdili: nech zostane s tou, ktorá ho vykúpila.
A to aj Finist Jasný sokol, pierko pestré, na mieste urobil.
Do trúbok zatrúbili, z mažiarov vystrelili, hostinu vystrojili a oboch zosobášili. A tak spolu šťastne žili, blahobyt užívali.