Stolček Prestrisa, osliak Zlatodaj a obušok Z vreca von

Pred dávnymi časmi býval jeden krajčír, mal troch synov a len jednu jedinú kozu. Tá koza musela dostávať dobré krmivo, keď ich svojím mliekom všetkých živila, a každý deň ju museli vodiť na pašu. Synovia sa v tom statočne striedali.
Raz ju najstarší zaviedol na cintorín, kde rástla najkrajšia tráva, celkom hodvábna, nechal ju tam pásť a voľne pobehovať. Večer, keď bol čas ísť domov, spýtal sa:
„Napásla si sa, kozička? Máš dosť?“
Koza odpovedala:
„Nič viac už nezjem, som plná po okraj, ani lístok mi nedaj, mek, mek, mek.“
„Tak poď domov,“ povedal mládenec, vzal ju na povraz, odviedol do chlieva a tam ju uviazal.
„Tak čo,“ spýtal sa starý krajčír, „je koza poriadne napásaná?“
„Až do aleluja,“ odpovedal syn, „napásla sa toľko, nič by už nemohla prehltnúť.“
Ale otec sa chcel ešte sám presvedčiť, zašiel do chlieva, pohladkal milú kozu a spýtal sa:
„No čože, kozička, si napásaná?“
Koza odpovedala:
„Čo som sa napásla? Len som skákala, hrob po hrobe obchádzala, ani lístoček nenašla.“
„Čo to počujem?“ zvolal krajčír, bežal do domu a rozkričal sa na syna:
„Ty jeden luhár, ty budeš hovoriť, že je koza napásaná, a nechal si ju hladnú?“ A v tej zlosti schmatol zo steny drevený krajčírsky lakeť a ním ho vyhnal z domu.
Druhý deň bol na rade prostredný syn. Ten vyhľadal za plotom lúčku, kde bolo plno ďateliny, mliečov a inej chutnej trávy, a koza to všetko spásla dohola. Večer, keď sa chystal domov, spýtal sa:
„Napásla si sa, kozička? Máš dosť?“ Koza odpovedala:
„Nič viac už nezjem, som plná po okraj, ani lístok mi nedaj, mek, mek, mek.“
„Tak poď domov,“ povedal mládenec, zaviedol ju domov a uviazal v chlieve. „Tak čo,“ povedal starý krajčír, „je koza poriadne napásaná?“
„Až do aleluja,“ odpovedal syn, „napásla sa mi toľko, nič už by nemohla prehltnúť.“
Ale krajčír sa na jeho slová už veľmi nespoliehal, zašiel do chlieva a spýtal sa:
„No čože, kozička, si napásaná?“ Koza odpovedala:
„Čo som sa napásla? Len som sa nabehala, samú krtinu a mravčí kopček našla, ani lístoček nenašla.“
„No počkaj, ty darebák!“ vykríkol krajčír, „takú dobrú hovädinu nechávať hladnú!“ bežal do domu a lakťom vyšibal mládenca z dverí.
Teraz prišiel na rad tretí syn. Ten sa chcel otcovi zapáčiť, vyhľadal krovie s pekným šťavnatým lístím a nechal kozu obhrýzať mladé výhonky. Večer, keď sa chystal domov, spýtal sa kozy:
„Napásla si sa, kozička? Máš dosť?“ Koza odpovedala:
„Nič viac už nezjem, som plná po okraj, ani lístok mi nedaj, mek, mek, mek.“
„Tak poď domov,“ povedal mládenec, zaviedol ju do chlieva a tam ju uviazal. „Tak čo,“ povedal starý krajčír, „je koza poriadne napásaná?“
„Ocko,“ odpovedal syn, „napásla sa mi toľko, viac by už nemohla prehltnúť.“
Lenže krajčír mu neveril, zašiel do chlieva a spýtal sa:
„No čože, kozička, si napásaná?“
Zlomyseľné zviera však odpovedalo:
„Čo som sa napásla? Len som sa nalezla, tŕnie a holý stromček našla, ani lístoček nenašla.“
„To je prolhaná háveď!“ zvolal krajčír, „ani kúska svedomia nemá, jeden ako druhý. Ale už si zo mňa blázna robiť nebudete!“ A od zlosti celý bez seba vbehol do domu, schmatol lakeť a zbil úbohému chlapcovi chrbát tak poriadne, že mládenec ušiel z domu.
Teraz ostal starý krajčír s kozou sám. Na druhý deň ráno šiel do chlieva, pohladkal kozu a povedal:
„Poď, milá kozička, zavediem ťa sám na pašu.“ Vzal ju na povraz a doviedol k zeleným húštinám a do rozkvitnutého rebríčka a chrastavca a čo vôbec kozy radi žerú. „Tu sa konečne raz zasa napasieš do sýta,“ povedal jej a nechal ju pásť až do večera. Potom sa jej spýtal:
„No, napásla si sa, kozička?“
Koza odpovedala:
„Nič viac už nezjem, som plná po okraj, ani lístok mi nedaj, mek, mek, mek.“
„Tak poď domov,“ povedal krajčír, zaviedol ju do chlieva a uviazal. Keď odchádzal, ešte raz sa obrátil a vraví:
„Teraz máš konečne raz dosť, teraz si napásaná.“
Ale koza sa k nemu nezachovala o nič lepšie a zvolala:
„Čo som sa napásla? Len som sa nabrkala, kameň a kopček som našla, ani lístoček nenašla.“
Keď to krajčír začul, ostal ako obarený a pochopil, že svojich troch synov zavrhol bez príčiny.
„No počkaj, ty nevďačné stvorenie, vyhnať ťa je málo, ja ťa poznačím, že sa už u žiadneho poctivého krajčíra neohráš!“ Dobehol po britvu, namydlil koze hlavu a oholil ju dohola, že bola hladká ako dlaň. A keďže by jej krajčírskym lakťom preukázal príliš veľkú česť, vzal na ňu bič a švihal ju a švihal, až sa koza odtrhla a divokými skokmi ušla.
Keď teraz krajčír ostal v dome sám a sám, veľmi mu bolo úzko. Spomínal na svojich synov, rád by ich mal zasa doma, lenže nikto nevedel, kam sa podeli.
Najstarší syn vstúpil do učenia k stolárovi a učil sa pilne a neúnavne. Keď konečne dostal výučný list a mal ísť ako tovariš na vandrovku, daroval mu majster stolček. Bol len z obyčajného dreva a nevyzeral nijako zvláštne, ale mal jednu dobrú vlastnosť. Keď ho človek postavil a povedal:
„Stolček, prestri sa,“ milý stolček bol v okamihu pokrytý čistým obrusom a stál na ňom tanier, vedľa neho nôž a vidlička, a misy plné jedla, koľko sa ich len zmestilo, a veľká fľaša červeného vína sa ligotala, až sa srdce smialo. Mladý tovariš si pomyslel: Toto mi vystačí, kým budem žiť. Poďakoval majstrovi a veselo sa pustil do sveta.
Chodil tak z miesta na miesto a vôbec sa nestaral, či je kde hostinec dobrý alebo zlý a či sa tam dostane niečo poriadne alebo nie. A niekedy ani do hostinca nešiel, radšej ostal niekde v poliach, v lese, na lúke, kde sa mu zachcelo, zložil stolček z chrbta, postavil ho pred seba, povedal:
„Stolček, prestri sa,“ a hneď mal všetko, čo srdce ráčilo. Nakoniec sa mu zasteskalo, usmyslel si, že sa vráti k otcovi: ten sa už iste nehnevá a s tým čarovným stolčekom ho iste rád zasa prijme.
Cestou domov prišiel raz večer do hostinca, v ktorom bolo pri všetkých stoloch plno. Hostia ho privítali a pozvali, aby si k nim prisadol a jedol s nimi, inak že ťažko ešte niečo dostane.
„Čo vás napadá,“ odpovedal stolár, „tých pár sústov vám predsa nebudem brať od úst, radšej ja pohostím vás.“
Smiali sa, mysleli si, že len žartuje. On však postavil svoj stolček doprostred výčapu a povedal:
„Stolček, prestri sa.“ V okamihu stálo na stolčeku plno všelijakých jedál, aké by hostinský ani nedokázal zaobstarať, a všetky tak lákavo voňali, až sa hosťom zbiehali slinky.
„Poslúžte si, priatelia,“ povedal stolár, a keď hostia videli, že to myslí vážne, nedali si dvakrát pripomínať, pritisli sa, vytiahli nože a krájali si a jedli, čo sa dalo. A kedykoľvek sa niektorá misa vyprázdnila, hneď sa na jej miesto sama od seba postavila misa plná. Tomu sa nemohli vynadívať.
Hostinský stál v kúte a vyvaľoval oči. Nevedel, čo povedať, ale myslel si: Takého kuchára mať v hostinci, to by sa mi, pánbožko, zišlo.
Stolár a jeho spoločnosť sa veselili dlho do noci. Ale všetko má svoj koniec, a tak sa rozlúčili a išli spať. Mladý tovariš si tiež ľahol a divotvorný stolček postavil k stene. Hostinský však od samého rozmýšľania oka nezažmúril, drevený kuchár mu nešiel z hlavy. Až si spomenul, že má v komore medzi haraburdím starý stolček, ktorý vyzerá celkom rovnako. Potichučky ho priniesol a vymenil za ten divotvorný.
Ráno stolár zaplatil za nocľah, vzal stolček na chrbát, ani ho nenapadlo, že by mal falošný, a išiel svojou cestou. K poludniu došiel domov a otec od samej radosti div neplakal. Keď sa spolu privítali, spýtal sa ho:
„Tak čo, synček, čím si sa vyučil?“
„Som vyučený stolár, ocko.“
„Dobré remeslo,“ odpovedal ocko. „A čo si si z vandrovky doniesol?“
„To najlepšie, čo som si doniesol, je tento stolček, ocko.“
Krajčír si stolček poobzeral zo všetkých strán a povedal:
„Na tvoj majstrovský kus práve nevyzerá, veď je to starý, nevzhľadný stolček.“
„Ale je to stolček Prestrisa,“ odpovedal syn. „Keď ho postavím a poviem mu, aby sa prestrel, hneď sú na ňom samé vzácne jedlá a k nim víno, po ktorom srdce okreje. Choďte, ocko, a pozvite všetkých príbuzných a priateľov, nech sa raz aj oni dobre posilnia. Stolček všetkých nasýti a občerství.“
Keď bola spoločnosť pokope, postavil svoj stolček doprostred izby a povedal:
„Stolček, prestri sa.“ Ale stolček sa ani nepohol a ostal holý a prázdny ako každý iný stolík. Teraz konečne úbohý tovariš spoznal, že mu niekto stolček vymenil, a hanbil sa, že pred zvanými hosťami vyzerá ako luhár. Príbuzní sa mu len vysmiali a museli sa rozísť rovnako hladní a smädní, ako prišli. Ocko znovu vytiahol svoje šitie a krajčíril ďalej, a syn vstúpil do práce k stolárskemu majstrovi.
Druhý syn sa dostal k jednému mlynárovi a učil sa u neho mlynárskemu remeslu. Keď mal učňovské roky za sebou, povedal mu majster:
„Keďže si sa tak dobre držal, darujem ti osliaka. Ale je to neobyčajný osliak, zapriahnuť sa nedá a vrecia nenosí.“
„A načo teda je?“ spýtal sa mladý mlynár.
„Sype zlato,“ odpovedal mlynár. „Keď ho postavíš na plachtu a povieš: ‚Zlatodaj, zlato daj,‘ začne ti osliak sypať zlaťáky.“
„To je teda niečo,“ povedal mladý mlynár, poďakoval a vydal sa do sveta.
Nemusel vandrovať za remeslom, vandroval pre zábavu. Keď potreboval peniaze, stačilo, aby povedal osliakovi:
„Zlatodaj, zlato daj,“ a hneď mu zlaťáky len pršali a on nemal nič iné na práci ako ich zo zeme pozbierať. Nech prišiel kamkoľvek, žiadal len to najlepšie, a čím drahšie, tým lepšie, pretože mal mešec stále plný. Keď tak nejaký čas chodil svetom, vravel si:
„Musíš sa už aj pozrieť za ockom, keď so sebou privedieš osliaka Zlatodaja, to on iste zabudne na svoj hnev a pekne ťa privíta.“
Ale čo sa nestalo: cestou mladý mlynár zapadol práve do toho hostinca, v ktorom jeho bratovi vymenili stolček. Svojho osliaka viedol za ohlávku a hostinský mu ju chcel vziať z ruky a uviazať zviera v stajni. Ale mladý mlynár povedal:
„Len sa nenamáhajte, svojho ušiaka si zavediem do stajne sám a aj si ho sám uviažem, musím vedieť, kde stojí.“
Hostinskému to bolo čudné a hovoril si, že z hosťa, ktorý si sám opatruje osla, veľa nevyťaží. Ale keď cudzinec siahol do vrecka a vytiahol dva zlaťáky a požiadal, aby mu zohnal niečo dobré na zub, hostinský vyvalil oči a behal a zháňal to najlepšie, čo sa dalo zadovážiť. Po večeri sa hosť spýtal, čo dlhuje, a hostinský ako pravý odierač hostí odpovedal, že pán musí ešte pár zlaťákov pridať. Mladý mlynár siahol do vrecka, ale to už bolo prázdne.
„Počkajte chvíľku, pán hostinský,“ povedal, „ja si len odskočím po peniaze.“ Ale vzal so sebou obrus. Hostinský bol zvedavý, načo ho potrebuje, tajne sa plížil za ním, a keď hosť zatvoril dvere stajne na závoru, nakukal tam dierkou po suku. Cudzinec rozprestrel obrus pod osla, zavolal:
„Zlatodaj, zlato daj,“ a z osliaka v okamihu začali spredu zozadu pršať zlaťáky. „Ach, hrom,“ čudoval sa hostinský, „tu sa razia zlaťáky, že človek ani mrknúť nestačí! Taký živý mešec, to by sa mi zišlo!“
Hosť zaplatil účet a išiel spať. Ale hostinský sa v noci odkradol z domu do stajne, ušatého mincmajstra odviedol preč a na jeho miesto uviazal iného osliaka.
Zavčasu ráno sa mladý mlynár s osliakom vydal na cestu a myslel si, že vedie svojho Zlatodaja. Na poludnie prišiel k otcovi, ten sa zaradoval, že ho konečne zasa vidí, a úprimne ho privítal.
„A synček, čím si?“ spýtal sa ocko.
„Mlynárom, ocko,“ odpovedal syn.
„A čo si si z vandrovky doniesol?“
„Priviedol som si osliaka, nič iné nenosím.“
„Oslov je tu dosť,“ povedal otec, „to by mi bola dobrá koza predsa len milšia.“
„To sa rozumie,“ odvetil syn, „lenže toto nie je obyčajný osol, to je osliak Zlatodaj. Keď mu poviem: ‚Zlatodaj, zlato daj,‘ napadá vám z toho ušiaka plná prestierka zlaťákov. Odkážte, ocko, všetkým príbuzným a ja z nich všetkých urobím boháčov.“
„To si dám páčiť,“ chválil si krajčír, „keď je to také, nemusím sa už ďalej trápiť so šitím.“ A sám odbehol a zvolával príbuzenstvo.
Len čo boli všetci pokope, vyzval ich mladý mlynár, aby urobili miesto, rozprestrel svoju plachtu a priviedol osliaka do izby. „Teraz pozor,“ povedal im a zavolal:
„Zlatodaj, zlato daj.“ Osol sa preľakol, strihal ušami, zahíkal, padalo z neho, ale zlaťáky to neboli. No, každý osol to na mincmajstra nedotiahne. Úbohý mlynár tu stál ako obarený, videl, že ho oklamali o jeho osliaka, a musel teraz príbuzných poprosiť o odpustenie. A tak išli domov rovnako chudobní, ako prišli. Ockovi neostávalo nič iné, len sa dať zasa do šitia, a mládenec musel slúžiť vo mlyne.
Tretí brat išiel do učenia k jednému sústružníkovi, a keďže sústružiť drevo je veľké umenie, musel sa svojmu remeslu učiť najdlhšie. Jeho bratia sa zatiaľ dozvedeli, kde je, napísali mu, ako zle pochodili, že ich hostinský pri poslednom nocľahu pripravil o to, čo si zaslúžili, jedného o čarovný stolček Prestrisa, druhého o osliaka Zlatodaja. Keď potom aj sústružník dostal výučný list a mal sa vydať na vandrovku, pochválil ho majster, že sa tak dobre držal, daroval mu vrece a povedal:
„Máš v ňom obušok.“
„Vrece si zavesím cez plece a môže mi byť dobré, ale načo obušok? Bude tam len ťažiť.“
„Hneď ti poviem načo,“ odpovedal majster. „Keď ti niekto ublíži, povieš len: ‚Obušok, z vreca von,‘ a obušok vyskočí, hupne medzi ľudí, zatancuje im na chrbte takého dupáka, že sa potom týždeň ani nepohnú. A neprestane, kým nepovieš: ‚Obušok, do vreca‘.“
Tovariš mu poďakoval, hodil vrece cez plece a išiel. A keď niekto na neho dotieral a chcel nad ním získať navrch, mládenec povedal:
„Obušok, z vreca von,“ a obušok v tej chvíli vyskočil a jednému po druhom vyprášil kabát alebo kazajku priamo na tele, ani nepočkal, kým si to vyzlečú. A pracoval tak rýchlo, že kým sa človek nazdal, už bol aj on na rade.
Mladý sústružník dopútoval k večeru do hostinca, v ktorom boli jeho bratia oklamaní. Položil si uzol pred seba na stôl a začal rozprávať, čo všetko vo svete videl, aké zaujímavosti.
„Veď čo,“ vraví, „taký stolček Prestrisa alebo osliak Zlatodaj, to sú užitočné veci, nie že by som nimi pohŕdal. Lenže to všetko nie je nič oproti pokladu, ktorý som získal ja a ktorý so sebou nosím tuto v tom vreci.“
Hostinský nastražil uši. „Pre všetkých svätých, čože to tam môže mať?“ hovoril si. „V tom vreci asi budú samé drahé kamene. Ten by som mal tiež ešte dostať a bolo by to len v poriadku, lebo všetko dobré vždy do tretice.“
Keď bol čas ísť spať, natiahol sa hosť na lavicu a ten vak si podložil pod hlavu namiesto vankúša. A keď sa zdalo, že už tvrdo spí, hostinský k nemu prišiel, opatrne vzal vak za cíp a ľahučko potiahol: chcel skúsiť, či by ho nemohol vytiahnuť a podstrčiť iný. Lenže na toto sústružník už dávno čakal. Ako sa teraz hostinský chystal potiahnuť poriadne, hosť skríkol:
„Obušok, z vreca von.“ Obušok hneď vyletel a hup hostinskému na chrbát a mydlil ho, že to bola radosť. Hostinský kričal až beda, ako keď ho na nože berú, ale čím viac kričal, tým silnejšie mu obušok na chrbte vyklepával takt k tej pesničke, až sa zbitý chamtivec vyčerpaním zvalil na zem. A sústružník povedal:
„Ležiaceho nebijeme, ale ak mi nevydáš stolček Prestrisa a osliaka Zlatodaja, začneme znova.“
„Ach, len to nie,“ skuhral hostinský, už celkom skrotnutý, „rád vám všetko vrátim, len keď prikážete tomu diabolskému raráškovi, aby sa zasa uložil do vreca.“
„Dobre,“ odpovedal tovariš, „aj keď si to nezaslúžiš, dáme ti milosť, ale daj si pozor!“ Potom zavolal:
„Obušok, do vreca!“ a už ho tam nechal a s vrecom pod hlavou spokojne zaspal.
Ráno pri raňajkách si sústružník stolček vyskúšal, potom ho vzal na chrbát, vrece cez plece, osliaka Zlatodaja za uzdu a hneď sa vydal domov k otcovi. Krajčír sa zaradoval, keď aj najmladšieho syna zasa uvidel, a tiež sa ho spýtal, čím sa vo svete vyučil.
„Zo mňa máte sústružníka, ocko,“ odpovedal syn.
„Umelé a čisté remeslo,“ pochválil otec. „A čo si si z vandrovky doniesol?“
„Vzácny kúsok, ocko,“ odpovedal syn, „obušok vo vreci.“
„Čože,“ zvolal ocko, „obušok? To je mi vec! Z každého stromu si ho môžeš odseknúť.“
„Ale nie taký, ocko. Keď niekto proti mne zamýšľa niečo zlé, poviem ‚Obušok, z vreca von,‘ obušok vyskočí a začne mu nakladať. A neoslabí, kým chlap neleží na zemi a nezačne prosiť. Vidíte, len tento obušok mi pomohol dostať späť stolček Prestrisa a osliaka Zlatodaja, ktoré mojim bratom zobral ten nenechavý hostinský. Teraz pre oboch odkážte a aj hneď zvolajte všetkých príbuzných. Všetci dostanú jesť a piť a ešte im nasypeme plné vrecká zlaťákov.“
Starý krajčír tomu ešte veľmi neveril, ale predsa si dal povedať a príbuzných zvolal. Potom sústružník rozprestrel doprostred izby plachtu, priviedol osliaka Zlatodaja a povedal bratovi:
„No, braček, prehovor s ním.“ A mlynár povedal:
„Zlatodaj, zlato daj.“ A v okamihu cupkali na prestierku zlaťáky, ako keď sa spustí lejak, a osliak neprestal, kým všetci nemali toľko, že viac neunesli. (Vidím vám na nose, že by ste sa k tomu boli tiež radi nachomýtli!) Potom sústružník priniesol stolček a povedal:
„Teraz zas ty, braček, prehovor s ním.“
A sotva stolár dopovedal svoje „Stolček, prestri sa,“ už bol stolík prestretý a na ňom plno vzácnych jedál, misa vedľa misy. Potom nastalo hodovanie, aké krajčír vo svojom domčeku ešte nezažil. Celé príbuzenstvo ostalo pokope dlho do noci a všetci sa veselili a dobrú vôľu spolu mali.
Ráno krajčír pozbieral ihly a nite, lakeť a žehličku, všetko to zavrel do almárky a potom si žil s tromi synmi blažene ako v rozprávke.
Ale kamže sa podela tá koza, ktorá zavinila, že krajčír svojich synov vyhnal? Aj vám to poviem.
Koza sa strašne hanbila, že má holú hlavu, ušla do lesa a zaliezla do líščej nory. Keď líška Ryška prišla domov, zasvietili na ňu z tmy dve veľké oči, a bolo to pre ňu také zľaknutie, že sa na mieste obrátila a ušla. Stretol ju medveď, videl, aká je vyľakaná, a spýtal sa jej:
„Čo ti je, kmotrička, že sa tak čudne tváriš?“
„Ani sa nepýtaj,“ odpovedala Ryška, „nejaké strašlivé zviera sa mi usadilo v nore a civelo na mňa ohnivými očami.“
„Nestaraj sa, však ho čoskoro vyženieme,“ tešil ju medveď, šiel s ňou a nahliadol do nory. Ale ako uvidel tie ohnivé oči, tiež ho obišla hrôza: s týmto strašlivým zvieraťom nechcel nič mať a utekal odtiaľ.
Stretla ho včela, všimla si, že nie je akosi vo svojej koži, a povedala:
„Ale, ale, strýčko, ty sa tváriš akosi kysle, čo to? Inokedy máš veselosti nazvyš.“
„Tebe sa to hovorí,“ odpovedal medveď. „V nore líšky Ryšky sa usadilo strašlivé zviera, a my ho nemôžeme vyhnať.“
„Je mi ťa ľúto, Bručál,“ zabzučala včela. „Som proti tebe slabá nepatrnica, vy silní sa po takej úbožiačke ani neobzriete, keď vám príde do cesty, ale predsa len si myslím, že vám teraz dokážem pomôcť.“
Letela do líščej nory, sadla koze na tú hladko oholenú hlavu a štipla ju tak silno, že milá koza vyskočila, zameketala a utekala preč ako pominutá. A dodnes nikto nevie, kam až zabehla.