Svätopluk

Pred viac ako tisíc rokmi sa okolo dnešnej Moravy rozprestierala Veľkomoravská ríša, veľké kráľovstvo, v ktorom panoval kráľ Svätopluk. Cítil sa už starý a chcel odovzdať časť svojej moci svojim dvom synom, Mojmírovi a Svätoplukovi mladšiemu. Preto zvolal do hlavného mesta ríše Velehradu významných hodnostárov, bojovníkov i hostí zblízka aj z diaľky.
V meste Velehrade bolo rušno. Všetci, ktorí sa sem zišli, zapĺňali ulice aj námestia a stajne boli preplnené koňmi. Všetci mali rovnaké myšlienky. Ako to dopadne s osudom ríše, keď v jej čele nebude jeden mocný vládca, ale dvaja jeho synovia, o ktorých bolo známe, že sa nemajú radi? Medzi pozvanými boli aj mnohí, ktorí len čakali na príležitosť, ako sa vymaniť z kráľovho poddanstva. Ako hneď kňažná Lutomíra, dcéra kniežaťa Braslava, ktorý sníval o tom, že sa sám zmocní Svätoplukovho trónu.
Lutomíra bola mladá a krásna, mala veľké čierne oči a bohaté čierne vlasy, zapletené do vrkočov. Keď sa usmiala, každého okúzlila. A keď prehovorila hlasom, ktorý znel ako zvon, každý pocítil, že ho opradá jej čaro. Preto ju sem poslal jej otec knieža Braslav. Jej krása sa hodila na to, aby bola úspešnou vyzvedačkou.
Nejeden muž, bojovník, veliteľ, dvoran podľahol jej čaru a prezradil jej mnohé tajomstvo. Jednou z jej obetí bol aj Svätoplukov pisár a spevák Záboj. Keď sa naňho kňažná Lutomíra viackrát usmiala a keď ho viackrát požiadala, aby jej zaspieval, uveril aj Záboj, že ho má kňažná Lutomíra rada, a vzplanul k nej ohnivým citom. Ohnivým a márnym, pretože kňažná mala k obyčajnému pisárovi a spevákovi príliš ďaleko. Necítila k nemu ani trošku lásky. Bol pre ňu len nástrojom jej ctižiadostivých plánov. A keď si Záboj myslel, že pre ňu znamená viac, vedela ho kňažná kruto usadiť. Ako v ten deň, keď zasa zastihla Záboja osamote.
„Zaspievaj mi, Záboj, nejakú pieseň, ale len pre mňa,“ pozrela naňho túžobným pohľadom.
Záboj bol šťastný. Zahral takú, ktorá bola vyznaním jeho lásky, a spieval k tomu slová, ktoré ho práve napadali:

Kalina nežná,
sladká, krásna kňažná,
sním o tebe deň čo deň .....

Keď skončil, chcel kňažnú objať. Ale kňažná mu prudko odrazila ramená a rozkričala sa:
„Čo si to trúfaš, Záboj? Zabudol si, že si len pisár a spevák a ja kňažná?“
„Ach, viem, že som len obyčajný človek,“ sklonil Záboj hlavu a zosmutnel.
„Zaplatím ti za tvoj spev, to ti nestačí?“ povedala kňažná povýšenecky.
„Nechcem zlato, kňažná Lutomíra, chcem ťa stále vidieť,“ roztúžil sa Záboj a zabudol na svoju potupu. „Vidieť tvoju krásu je pre mňa šťastie.“
Kňažná sa naňho vypočítavo zadívala. „To môžeš, Záboj,“ povedala pomaly, „ale s jednou podmienkou. Urobíš, o čo ťa požiadam?“
„Urobím, kňažná!“ vykríkol.
„Prisaháš?“
„Prisahám.“
Kňažná Lutomíra priblížila svoju tvár k jeho, až sa mu zatajil dych, obzrela sa, či ich nikto nevidí a nepočuje, a šeptom mu hovorila:
„Prezrádzam ti veľké tajomstvo, Záboj. Zvrhneme kráľa Svätopluka z trónu. Ale jeho nástupcom nebude mladý Svätopluk ani druhý syn Mojmír, ..... tušíš už, kto?“
„Hovor ďalej, kňažná,“ zašepkal Záboj s úzkosťou.
„Bude ním sám môj otec Braslav, Záboj,“ pokračovala kňažná. „A ja by som bola dcérou kráľa. Chceš, aby som bola dcérou kráľa?“
Jej slová boli strašné. Záboj miloval kňažnú Lutomíru, ale miloval aj svojho kráľa Svätopluka. Viedol v sebe veľký zápas. Kňažná to vycítila a zvádzala ho:
„Nechcem od teba, aby si zabíjal svojho kráľa. Nič sa nemusí meniť v tom, čo si doteraz robil. Len maličkosť. Dostaň sa do kráľovej družiny a počúvaj, o čom sa tam hovorí. A potom ..... potom by si ma mohol vídať aj denne, Záboj. S podmienkou, že mi vždy povieš, čo si sa u kráľa dozvedel. Sľubuješ mi to?“
„To nie je možné, kňažná,“ povedal Záboj so suchými perami. „Ako by som sa mohol dostať do kráľovej blízkosti? Ja, obyčajný pisár a spevák? Ani nemám rád mávanie zbraňami.“
„Akými zbraňami, Záboj?“ zbystrila kňažná pozornosť. „Vieš snáď niečo, čo neviem ja?“
„Kráľ sústreďuje svoje vojská a po dnešnej slávnosti, keď odovzdá vládu do rúk svojich synov, vytiahne s vojskom proti nepriateľovi.“
„Proti Frankom?“
„Áno, kňažná,“ povedal Záboj a nemohol pochopiť, prečo to všetko tak ľahko prezradil.
„To znamená, že vojsko nebude v krajine, ale na ťažení,“ uvažovala kňažná nahlas. „Vďaka, Záboj, za tú skvelú správu.“
Záboj si až teraz uvedomil, že sa stal zradcom svojho kráľa. Ale keď sa pozrel kňažnej do očí, hneď na to zabudol.
„Dostaneš svoju odmenu, Záboj,“ ďakovala mu kňažná sladkým a vľúdnym hlasom. „A nie v zlate. Ale teraz rýchlo. Napíš mi túto správu, ktorú ti poviem. Okamžite ju odošlem otcovi.“
Prinútila Záboja, aby jej vlastnou rukou pisára napísal dôležitú správu, a sama potom obozretne priniesla cvičenú holubicu, ktorú si vzala so sebou na Velehrad. Pripevnila zvitok so správou holubici k nožičke a vypustila ju do vzduchu. Holubica zakrúžila nad ich hlavami a zamierila smerom, kde stál hrad Lutomírinho otca, kniežaťa Braslava.
Záboj sa stal zradcom. Ale lásku kňažnej Lutomíry tým nezískal. Len neurčité sľuby neurčitej priazne.

Slávnostné zhromaždenie sa začalo.
Blížila sa chvíľa, keď mal kráľ slávnostne prizvať k vláde aj svojich dvoch synov, Mojmíra a mladého Svätopluka. Obaja synovia netrpezlivo čakali na ten okamih. Ani v najmenšom ich to nezbližovalo. Naopak. Navzájom sa nenávideli. Každý si predstavoval vládu inak, a práve opačne než ten druhý. Sotva sa stretli, už sa pustili do hádky. Márne sa ich snažil kráľov verný služobník, župan Dragomír, priviesť do zmierlivej nálady.
„Správne hovoríš,“ povedal na jeho slová Mojmír, „že sú časy ťažké. Ako by neboli, keď je medzi ľudom toľko utrpenia! A biedy a hladu! Tu máme blahobyt, ale v krajine nie je a na mnohých hradoch sa chystá vzbura proti kráľovi. Keď sa ujmem vlády, prepustím hneď všetkých, ktorí trpia v otroctve a sú hanbou našej ríše.“
A Mojmír sa tak rozohnil, že svoje slová hádzal na brata ako ostré šípy. Mladý Svätopluk mu odpovedal rovnako nahnevane.
„Ty sám si zlý, Mojmír!“ kričal. „Vidíš len biedu, ale nevidíš aj bohatstvo! Vidíš hlad a nevidíš skvelé víťazstvá našich vojsk! Zabúdaš, že bez biedy nie je blahobyt a bez otrokov sa nedajú stavať obranné valy proti nepriateľom.“
Jeho slová boli stále ohnivejšie a nakoniec by azda boli zviedli pred očami župana Dragomíra bratovražedný zápas. Ale keď sa ozvalo slávnostné trúbenie kráľovských trubačov, oznamujúcich príchod kráľa, museli bratia v hádke ustať. Ich oči však neprestali svedčiť o tom, že ich spor bude pokračovať. Zasunuli meče a prudko oddychovali. Odstúpili od seba a čakali.
Vstúpil kráľ Svätopluk v sprievode starešinov a telesnej stráže. Usadil sa na trón a obzrel sa. Na jeho pokyn si sadli aj obaja synovia do kresiel po stranách trónu. A už vchádzali družiny jednotlivých hradov v krajine, držitelia úradov a moci, bojovníci aj kňazi a hostia. Volaním slávy pozdravili všetci svojho kráľa, keď oznámil, že dnešným dňom chce odovzdať podiel na vláde obom svojim synom.
Hneď potom bol povolený do siene prístup prosebníkom podľa starého zvyku. Celý zástup úbohých ľudí sa tlačil k trónu. Ale skôr než niekto z nich mohol predniesť svoju prosbu, predrala sa medzi nimi k trónu kňažná Lutomíra, privádzajúca akúsi plačúcu ženu.
„Ustúpte,“ volala svojím jasným hlasom, „táto žena má prednosť pred všetkými! Počuj, kráľ Svätopluk. Jej meno je Blagota a ona sama je doteraz otrokyňou na statkoch tvojho vladyku Bogata. Tri dni už tu čaká, kedy bude môcť pred tebou pokľaknúť a prosiť ťa o záchranu svojej úbohej dcéry. Sama ti povie, akou trýzňou trpí jej materinské srdce!“
Otrokyňa Blagota sa vrhla pred kráľom na zem a vzlykala:
„Mám jedinú dcéru, kráľ, čistú holubičku, a srdce mi pukne, keď zahynie. Pred týždňom zomrel Dragoš, syn nášho vladyku, a kruté pohanské zvyky, ktoré u nás ešte vládnu, prikazujú, aby bola zaživa upálená na hranici s Dragošom. Nikto ju už nemôže zachrániť, len ty, kráľ. Moja dcéra Milena je teraz mučená a týraná vo väzení a ja, nešťastná matka, volám k tebe, kráľ, o zastanie. Zľutuj sa nad úbohou matkou a vyslobodz moju dcéru z moci pohanského vladyku!“
Kráľ Svätopluk nechcel rozsudzovať sám. Chcel dať príležitosť svojim synom, aby ukázali, koľko je v nich vladárskej múdrosti. Udelil slovo Mojmírovi aj mladému Svätoplukovi. Ale tým len oživil spor medzi bratmi. Mojmír navrhoval okamžite oslobodiť všetkých otrokov vo všetkých krajoch a zrušiť kruté pohanské zvyky, zrúbať pohanské modly a postaviť namiesto nich kresťanské kaplnky a chrámy.
Knieža Svätopluk, jeho brat, navrhoval pravý opak.
„Veľmi málo záleží na živote jednej otrokyne!“ volal. „Hlavné je, aby bojovníci pevne držali zbrane, nech sú pohania alebo kresťania. A radšej nech vládnu v krajine staré pohanské zvyky, než aby nad nami víťazil nepriateľ!“
Kráľ dal za pravdu mladému Svätoplukovi.
„Ríša stojí pred vojnou s nepriateľom a bojovníci nesmú byť oslabení zbytočnými rozbrojmi a zavádzaním nových zvyklostí. Práve v tomto čase ide o všetko. Chystám výpad proti nášmu odvekému nepriateľovi, proti Frankom. Môj syn Svätopluk má pravdu.“
To bolo niečo, čím len podráždil svojho syna Mojmíra.
„Hanba, otec!“ volal Mojmír, „že schvaľuješ staré prežitky otroctva, ktoré je škvrnou na našej ríši! Ak mám vládnuť podľa tvojho želania nad polovicou krajiny, potom si kladiem zrušenie otroctva za podmienku. Dosť je trpké, že ty sám si nastúpil na trón zradou strýka Rastislava!“
Skôr než mohol kráľ, hnevom zrudnutý, odpovedať, vykríkol na brata mladý Svätopluk:
„Ty sa hanbi, Mojmír, za svoju pochabosť! Ak sa mám ja ujať vlády nad polovicou ríše, kladiem si za podmienku, aby bol Mojmír prinútený súhlasiť so mnou. Je na tebe, otec, aby si mu to rozkázal. Naše vojsko nie je také silné, ako si myslíš, lebo si toľkokrát nečestne zradil našich spojencov, že ťa už všetci opustili.“
„Tak hovoria so mnou moji vlastní synovia?“ vzpriamil sa kráľ na svojom tróne. „Ako dva vlci sa bijete pred svojím otcom a namiesto vďačnosti mu vraciate nenávisť?“ Zatmelo sa mu pred očami, ako ho ovládol hnev. Schmatol karabáč a vykročil proti synom, ktorí tu stáli proti nemu s planúcimi očami. Zdvihol ruku, aby udrel, ale padol a myslel si, že zomrie. Len ťažko chrčal:
„Preč odo mňa ..... preč ..... “
Stráže vytlačili zástup prosebníkov a zhromaždenie opustilo sieň. Nad kráľom sa skláňali jeho najoddanejší, nie však jeho synovia. Tí odchádzali s hrdými hlavami a s hnevom v zrakoch. Nedbali na záchvat, ktorý postihol ich otca.
Náhle sa žena vrhla Mojmírovi k nohám.
„Knieža Mojmír ..... Ty si pochopil ..... a jediný môžeš ..... nás zachrániť!“ úpela otrokyňa Blagota.
Mojmír sa zarazil. „Vstaň, žena,“ zdvihol ju. Chvíľu váhal, ale potom sa rozhodol. „Poď so mnou,“ povedal a odviedol ju.
Vo veľkej sieni, náhle stíchnutej a ponurej, zostal len kráľ, stenajúci bolesťou, a jeho verný Dragomír a ešte niekto ..... Záboj.
„Župan Dragomír,“ povedal plachým hlasom, „mám liek. Azda kráľovi pomôže.“
A naťahoval ruku, v ktorej držal malú nádobku s liekom.
Dragomír zaváhal. Čo ak je to namiesto lieku jed?
„Napi sa najprv sám,“ prikázal Zábojovi. Keby to bol jed, iste by sa Záboj nenapil. Ale Záboj tak urobil bez rozmýšľania.
Až potom podali liek kráľovi, ktorý sa dychtivo napil. Liek zabral.
Kráľov dych sa upokojil, farba sa mu vrátila do tvári. Oči sa mu po chvíli rozjasnili a kráľ vstal. „Bolo mi zle ..... “ vydýchol. „Ale ten liek ..... kto mi ho podal?“
Dragomír mlčky ukázal na Záboja.
„Ty, Záboj?“ uprel kráľ oči na speváka. „Jediný verný, ktorý mi zostal popri mojom Dragomírovi?“
Záboj sa striasol. Pocítil svoju podlosť, ale nevidel východisko. Sklonil hlavu. Zrada ho pálila dvojnásobne.
„Si skromný ..... ,“ chválil ho kráľ. „Zahraj mi! Mám chuť počuť pieseň z tvojich verných úst. Ale vyskúšam ťa, Záboj. Chcem počuť pravdu. Zaspievaj, čo si o mne spieva ľud!“
Záboj klesol na kolená. „Nechcej to počuť, kráľ ..... ,“ povedal prosebne.
„Prikazujem ti to,“ zvýšil kráľ hlas.
Záboj poslúchol. Siahol do strún a tichým hlasom spieval pieseň, ktorá znela po celej krajine. Proti kráľovi.
Bola to smutná, túžobná pieseň o Svätoplukovej zrade, o očiach jeho strýka Rastislava, ktoré dal vypáliť, o treste, ktorý raz .....
„Dosť!“ zahrmel Dragomír. „Príliš sa odvažuješ, Záboj!“ A pozrel na kráľa, či má Záboja odovzdať strážam.
Ale Svätopluk unavene kývol rukou. „Nechaj ho, za nič nemôže, Dragomír. Zaspieval mi, čo som chcel počuť. Pravdu. Jediný zo všetkých sa mi ju nebál zaspievať. Môže byť väčší dôkaz vernosti? Vedel, že jeho hlava visí na vlásku, a predsa ma poslúchol. A liek mi podal ..... Koľko mám takých verných?“
Záboj sa znova striasol. Dôvera zrádzaného kráľa ho pálila ako strašný jed.
„Nariaďujem ti, Dragomír,“ pokračoval kráľ, „aby bol Záboj prijatý do mojej družiny. Stále musí byť so mnou. Potrebujem takých verných ľudí, keď ma opustili vlastní synovia ..... “
Búchanie na dvere ho prerušilo. Dragomír pristúpil k dverám a zistil, o čo ide. S jeho súhlasom vstúpil vojak hradobnej stráže. V ruke priniesol zostrelenú holubicu. Hlásil, že bola zostrelená šípom z pravej veže a že sa zistilo, že odnášala z hradu tajnú správu.
„Ukáž!“ vytrhol mu kráľ zvitok z rúk. Podal ho Zábojovi. „Čítaj, môj verný!“ prikázal.
Záboj sa striasol po tretíkrát. To, čo musel čítať, bol list, ktorý písal sám vlastnou rukou, ako mu ho diktovala kňažná Lutomíra. Neistým hlasom dočítal správu, ale kráľ aj Dragomír si mysleli, že je tak pohnutý smelosťou zradcu.
„Každý ma zrádza!“ rozkričal sa kráľ. „Každý sa búri proti mne! Ale ešte som neprestal byť kráľom. Dragomír, daj povel, aby moje vojsko okamžite vyrazilo. Povedieš správu ríše namiesto mňa. Ja povediem svojich bojovníkov proti Frankom. Ja, kráľ Svätopluk, sa ozdobím novým víťazstvom a znova upevním svoju slávnu ríšu!“
A tak sa stalo.
Kráľ vytiahol na čele vojska proti nepriateľovi. Naozaj čudnou náhodou bolo, že sa posilňoval myšlienkou na hŕstku svojich najvernejších a počítal medzi nich aj Záboja.

Obaja bratia, zapudení otcovým karabáčom, sa nezmierili ani teraz, keď ich vlastne spájalo to, že obaja boli predmetom otcovho hnevu. Každý z nich síce premýšľal, ako sa postaviť otcovi na odpor, ale každý mal iný plán. Len tvrdohlaví boli rovnako. Bez toho, aby sa dohodli, obaja sa rozhodli navštíviť miesto, odkiaľ prišla otrokyňa Blagota. Mojmír preto, aby zakročil proti otroctvu a pohanským zvykom, mladý Svätopluk naopak, aby v pohanoch získal spojencov.
Nad úbohou Milenou, dcérou otrokyne Blagoty, sa naozaj sťahovali mračná. Čoskoro mala zaplatiť vlastným životom hrozný zvyk spaľovania živých ľudí.
Pohrebná tryzna za hrdinu Dragoša, syna vladyku Bogata, bola v plnom prúde. Nebožtíkovo telo spočívalo na márach, ktoré priniesli na pleciach jeho najbližší príbuzní a zložili na hranicu dreva neďaleko veľkej drevenej sochy, predstavujúcej pohanského boha Peruna. Zazneli pohrebné piesne a rozvinuli sa obradné tance. Milenu priviedli Perunove žrice v putách. Nešťastná sa spočiatku bránila, ale potom ochabla. Bola ako zvädnutý kvet a už si len želala, aby bolo všetkému koniec. Bála sa plameňov, ale dúfala, že omdlie skôr, než ju oheň začne páliť. Netušila, že to dopadne inak. Netušil to ostatne nikto.
Stráže zrazu hlásili príchod cudzinca. Keď ho priviedli, spoznal v ňom vladyka Bogat samotného kniežaťa Svätopluka, syna veľkého kráľa. Vedel o ňom, že je prívržencom pohanov, a preto ho vítal srdečnejšie ako koho iného. Mladý Svätopluk rozčúlene rozprával plamennými slovami o potupe, ktorú zažil.
„Otec ma vyhnal od svojho trónu karabáčom ako chrastavého psa. Ale aj môj zradný brat Mojmír je mojím nepriateľom. Prichádzam vám oznámiť, že Mojmír zamýšľa zrúbať vašich pohanských bohov, prepustiť vašich otrokov na slobodu a zmeniť váš život proti vašej vôli. Som jediný, na koho sa môžete spoľahnúť, a ja vám hovorím jediné slovo: boj!“
Pohania prejavovali svoje prekvapenie aj svoj hnev výkrikmi a rinčaním zbraní. V kniežati Svätoplukovi videli svojho záchrancu. Viackrát mu zvolali slávu a potom stíchli, aby mohol hovoriť ďalej.
„Chvíľa je priaznivá,“ rozprával knieža Svätopluk. „Kráľ je opustený, vyhnal aj môjho brata Mojmíra a má proti sebe mnoho svojich poddaných vladykov. Na čele vojska ťahá proti nepriateľovi a necháva krajinu bez ochrany. Musíme toho využiť. Spojíme sa s Uhrami a obkľúčime kráľa z dvoch strán. A ríša bude naša. Potom zruším všetky novoty a obnovím staré pohanské zvyklosti našich otcov.“
Odpoveďou mu bol jasot zhromaždených. Len vladyka Bogat bol zamyslený. Napokon prehovoril. :
„Nezdá sa mi to dosť prezieravé, knieža Svätopluk,“ povedal. „Naše sily nie sú také mocné, aby premohli kráľa, aj keby sme sa spojili s Uhrami. Musíme postupovať inak. Predovšetkým sa obráťme o radu na toho, v ktorého znamení sme nejedenkrát zvíťazili, na Peruna. On nám zjaví, čo máme robiť.“
Vyzval Perunových žrecov, aby požiadali modlu o radu. Žrecovia začali s novými obradmi, a keď skončili, prehovoril najvyšší zo žrecov čudným, vešteckým hlasom, ktorý budil dojem, že z neho hovorí sám boh Perun:
„Kráľ zomrie rukou vraha. Pomstiteľom bude ten, kto prerušil obrad, a sám sa stane kráľom.“
„Veštba sa týka teba, knieža Svätopluk,“ povedal vladyka Bogat.
„Ja mám zabiť otca?“ zľakol sa knieža.
„Prečo hovoríš zabiť a otca? Povedz vykonať, čo ti nariadil Perun. Nebudeš vraždiť otca, ale kráľa.“
„Čože túto úlohu nemôže splniť najatý vrah?“ zdráhal sa knieža.
„Perun určil teba. Nebudeš sám. Pridáme ti družinu bojovníkov, ktorí sa odvážia na všetko. S nimi svoju úlohu splníš ľahko. Ale ak ju nesplníš ..... “
Vladyka Bogat nedopovedal. Knieža Svätopluk pochopil a dokončil:
„..... sám stratím hlavu?“
„Áno,“ prikývol vladyka.
Svätopluk cítil, že je v pasci. Cúvnuť už nemohol. Úloha, ktorú mu dávali, mu nebola proti mysli. Bol ctižiadostivý a k otcovi necítil žiadnu lásku. Ale predsa len váhal.
Vladyka Bogat vážnym hlasom povedal:
„Mysli na jasnú stránku tej veci, knieža. Uprázdnený trón bude potrebovať nového kráľa. Teba.“
Knieža Svätopluk zdvihol hlavu a pozrel naňho divokými očami. „Urobím, ako hovoríš!“ povedal stručne. A mlčky ustúpil nabok, zatiaľ čo vladyka Bogat oznámil jeho rozhodnutie ľudu.
Zvolali kniežaťu slávu a pohrebné obrady pokračovali. Čoskoro mala otrokyňa Milena vykúpiť svojím životom Dragošov posmrtný pokoj, ako všetci verili. Sama už otupela. Mala oči červené a suché, hlavu ťažkú a tupú, srdce napoly mŕtve.
Zástup tanečníkov sa rozvlnil okolo Dragošovho tela. Znázorňoval zápas temnôt o človeka. Škaredé masky predstavovali nečisté sily. Ale proti nim povstávali bojovníci s mečmi a štítmi, až ovládli pole. Masky zostali porazené ležať na zemi. Nie nadlho. O chvíľu sa zdvihli k novému útoku. Zapálili hranicu, ktorá vyšľahla vysokým plameňom, a žrice sa chopili nešťastnej Mileny a vliekli ju k plameňom, kam ju chceli uvrhnúť.
V tú chvíľu zazneli poplašné zvuky z miest, kde bdeli stráže. Znamenalo to, že sa objavuje nepriateľ. Ale bolo už neskoro. Nepriateľ mal presilu. Obkľúčil miesto, zneškodnil stráže a prví ozbrojenci sa objavovali pri horiacej hranici, kde sa muži neskoro chápali mečov. Bezbranní tanečníci sa zhlukli do húfu a žrecovia a žrice sa zoskupili okolo Mileny, ako keby ju chceli ukryť.
Na čele ozbrojencov sa objavil druhý Svätoplukov syn, knieža Mojmír. A po jeho boku otrokyňa Blagota, ktorá viedla ozbrojencov rovno tam, kde tušila Milenu. Sama jej strhla putá a zovrela ju v náručí. Ostatní z Mojmírových oddielov vtrhli do chyží a oslobodzovali otrokov, ktorí nevedeli, ako prejaviť svoju vďačnosť. Ozbrojili sa všetkým, čo im padlo do rúk, a vo veľkom húfe sa približovali k hranici, aby zasiahli, ak bude treba.
Vladyka Bogat videl, že je stratený. Nemalo zmysel brániť sa zjavnej presile.
„Čo to má znamenať, knieža Mojmír?“ pýtal sa, premáhajúc zášť. „Si snáď novým kráľom, že tak svojvoľne rušíš právo?“
„Prišiel som zabrániť tomu, aby si vraždil nevinné dievča a udržiaval v otroctve tých, ktorí sú ľudia rovnako ako ty,“ odpovedal mu knieža Mojmír a viac mu nevenoval pozornosť.
Otrokyňa Blagota privádzala Mojmírovi šťastnú Milenu. „To je moja dcéra, knieža,“ hovorila, „bez teba by už nebola medzi živými.“ Milena mala v očiach slzy bolesti aj hviezdy obdivu. „Od tejto chvíle patrí môj život tebe, knieža,“ zašepkala.
„Ale ja som ťa neprišiel znova zotročiť,“ ohradil sa knieža Mojmír. „Moja viera mi prikazuje netrpieť v krajine otroctvo, nedôstojné človeka. Prišiel som oslobodiť aj iných. Ale som šťastný, že si medzi nimi práve ty.“
Priblížil sa pobočník. „Aké máš ďalšie rozkazy, knieža?“ pýtal sa. „Otroci, ktorých sme oslobodili, volajú po tom, aby aj ich bratia dostali slobodu. Sú ochotní vziať zbrane a ísť s nami. Vyhovieš ich volaniu, knieža?“
Bojovníci, chtiví boja, ktorí stáli nablízku, to začuli. „Veď nás, knieža, k ďalšiemu víťazstvu!“ zvolali. „Nech žije budúci kráľ Mojmír!“
Ale Mojmír k nim prehovoril inak, než čakali.
„Môj cieľ je iný, bojovníci,“ povedal. „Môj otec je kráľom a zostane ním až do svojej smrti. Nezdvihnem zbraň proti nemu. Sám musí poznať, že naša pravda je mocnejšia, a pochopiť, že otroctvo oslabuje našu ríšu. Preto zostávam kniežaťom Mojmírom. Ale rád pôjdem na vašom čele s mečom v ruke oslobodzovať bratov tých, ktorých sme oslobodili dnes.“
Teraz aj otroci zvolali Mojmírovi slávu.
Mojmírovi bojovníci nechali vladykovi Bogatovi život a nikomu z jeho poddaných neublížili. Odviedli so sebou len tých, ktorí doteraz trpeli v otroctve.
V blízkosti kniežaťa sa stále držali dve ženy. Matka Blagota a jej zachránená dcéra Milena. Mojmír nemal vernejšie duše ako tieto dve. Tým skôr, že verných prívržencov potreboval. Zostalo mu napríklad utajené, že sa v jeho stopách objavovala kňažná Lutomíra. Z úkrytu pozorovala, čo sa dialo v Bogatovom sídle, a keď Mojmír so svojimi oddielmi odtiahol, dala sa vladykovi spoznať. Bola známa ako jeho spojenkyňa, preto bola privítaná s radosťou. Neskrývala, že aj ona nenávidí Mojmíra. Uistila Bogata o tom, že jej otec Braslav neustáva strojiť úklady proti kráľovi a jeho rodu, a opäť sa rozlúčila. Vracala sa tam, kde táborilo vojsko kráľa Svätopluka. Cestou hovorila sama k sebe:
„Postarám sa, aby sa kráľ dozvedel, akého má syna. Uverí mi a tým sa priblíži svojej skaze. Nakoniec zostanem víťazkou ja.“
Jednu vec nevedela a vladyka Bogat jej neveril natoľko, aby jej to prezradil. Že druhý syn kráľov sa už vybral s družinou bojovníkov zavraždiť vlastného otca.

Keď dorazila kňažná Lutomíra na miesto, kde pri Dunaji táborilo Svätoplukovo vojsko, požiadala stráže, aby ju zaviedli ku kráľovi. Poznali ju a uverili, že prináša dôležité posolstvo. Krása a obratnosť jej umožňovali, že si získavala dôveru u každého.
Kráľ bol chorý.
Ale nechcel veriť svojej chorobe, nikto mu nesmel pripomenúť, že nie je zdravý. Ani Záboj, ktorému teraz kráľ dôveroval skoro najviac.
V kráľovskom stane svietilo svetlo fakle a zvonku prenikal chlad.
„Plášť nepomôže,“ povzdychol si kráľ, keď mu Záboj prehadzoval cez plecia plášť proti nočnému chladu. „Tu v hrudi mám mráz, ktorý sa nedá zahnať. Pomyslenie na mojich synov ma mrazí, Záboj. Aké nádeje som do nich vkladal, a predsa sa mi odcudzili. Azda preto, že som bol celý život na vojnových ťaženiach a nemal som pre nich nikdy čas. Povedz, Záboj, že za to nemôžem!“
„Vinní sú tvoji nepriatelia, kráľ,“ odpovedal pokorne Záboj.
„Máš pravdu,“ potešil sa kráľ. „Ani ja, ani moje deti nie sme vinníkmi. Tretí z mojich synov Predslav sa radšej uchýlil do kláštora, než aby žil v tomto zradnom svete.“
„A urobil dobre, kráľ,“ prikyvoval Záboj.
„Zato Mojmír a Svätopluk,“ vzdychol kráľ, „aké by to bolo blaho, keby tí dvaja tiež boli v kláštore. Ale kto by potom nastúpil po mne na trón?“
„Netrap sa tým, kráľ,“ tešil ho Záboj a upravoval mu lôžko, „je načase odpočinúť si.“ Kráľ ľahol a ešte chvíľu potichu hovoril sám k sebe, potom zaspal.
Záboj uzavrel stan a sadol si vonku. Nedaleko dohasínal oheň, ale Zábojovi nebola zima. Pálila ho jeho zrada. Myslel na tú, ktorá bola všetkého príčinou ..... na kňažnú Lutomíru.
„Záboj,“ zašepkal niekto zo tmy. Bol to ženský hlas.
Záboj vstal a urobil niekoľko krokov. „Kňažná!“ povedal prekvapene. „Ty tu?“
„Prišla som za tebou,“ lichotila mu sladkým hlasom.
„Za mnou? Neverím ti.“
„Za tebou, Záboj,“ klamala ďalej. „Všetko sa mi v hlave rozležalo. Ocenila som tvoju úprimnú lásku. Chcem sa ti odmeniť.“
„Neverím ti,“ opakoval Záboj, ale jeho hlas už nebol taký pevný.
„Si teraz v kráľovej blízkosti, ako som si želala,“ pokračovala kňažná. „To si iste urobil kvôli mne, však, Záboj, z lásky ku mne?“
„Dala si mi najavo, kňažná, že som pre teba len obyčajný sluha. Prečo ma teraz tešíš prázdnymi slovami?“
„Dobre ti zaplatili, Záboj, že si sa dal kúpiť?“ povedala kňažná vyčítavo. „Povedz, koľko chceš, a dostaneš odo mňa ešte viac.“
„Nestojím o zlato,“ rozohnil sa Záboj. „O nič už nestojím, kňažná. Len keby som nemal pocit, že som podlý.“
Kňažná sa k nemu priblížila, až sa skoro tvárou dotkla jeho tváre.
„A keby som ťa predsa milovala, Záboj?“ zašepkala. „Chceš ma pobozkať? Smieš.“
Zábojovi sa z jej blízkosti zatočila hlava. Neodolal. Načiahol ramená a pobozkal ju.
Kňažná to pokladala za výkupné.
„A teraz hovor,“ povedala drsne a vytrhla sa mu z náručia. „Kedy vyrazí Svätoplukovo vojsko proti nepriateľovi?“
„Dnes ..... ,“ splynulo Zábojovi z pier, ale hneď sa zarazil. Viac už nepovie, umienil si, nebude slúžiť kňažnej ako nástroj jej pikľov. Zbieral odvahu, aby jej to povedal, ale vtom zazneli okolo hlasy.
„Heslo!“ žiadala stráž.
„Pevnosť Blatnograd,“ odpovedal hlas, ktorý, ako Záboj spoznal,
patril Dragomírovi. Užasol nad tým, že Dragomír nie je na Velehrade. Pozrel na kňažnú. „Zlé znamenie,“ povedal.
„Naopak, dobré,“ zasmiala sa krátko kňažná. „Vieš, prečo prichádza? Sama som mu prezradila, že Mojmír búri kraje a oslobodzuje otrokov. Teraz ho nepochybne privádza v putách pred kráľov súd.“
„To je tvoje dielo, kňažná?“ striasol sa Záboj a bol si sám sebe zhnusený pre svoju nerozhodnosť a slabosť. Preklial by svoje srdce, ktoré ho zavádzalo, kam nechcel.
Dragomír už prichádzal. Za ním niekoľko jeho vojakov, ktorí viedli spútaného Mojmíra. A za nimi, odháňaná, ale trpená, klopýtala unavená Milena, ktorá nechcela opustiť svojho záchrancu.
„Kde je kráľ, Záboj?“ povedal Dragomír rázne. „Musím s ním hneď hovoriť.“
„Kráľ spí,“ postavil sa mu Záboj do cesty. „Je zakázané rušiť ho.“
„Ja musím,“ pokúšal sa Dragomír Záboja odstrčiť. „Strašné správy, ktoré prinášam, ho aj tak zbavia spánku.“
Ale nebolo treba, aby zápasil o vstup do kráľovho stanu. Svätopluk vyšiel sám. Mal ľahký spánok a hluk ho zobudil.
„Odhalil som sprisahanie proti tebe, kráľ,“ hlásil mu temným hlasom Dragomír. „Na jeho čele, nerád to hovorím, stál tvoj vlastný syn Mojmír. Dopustil sa zločinu vzbury. Prepadol vladyku Bogata a oslobodil všetkých jeho otrokov. Aj túto,“ a ukázal na Milenu, ktorá si držala dlane na očiach, „za ktorú pred tvojím trónom prosila jej matka Blagota. S oslobodenými otrokmi ťahal Mojmír kraj od kraja a všade rozdúchaval vzbury. Moje vojsko len ťažko uhasilo ten nebezpečný požiar.“
Kráľ pocítil v srdci neznesiteľnú bolesť. Zahľadel sa na Mojmíra a trpko povedal:
„Keby si mi do srdca vrazil svoju dýku, Mojmír, nebola by moja bolesť taká veľká. Čo si za syna, že sa obraciaš proti otcovi a usiluješ o jeho trón i život?“
Viac ako hnev bolo v jeho slovách cítiť zúfalstvo zradeného otca, ktorý v synovi spoznáva svojho vraha.
„Mýliš sa, otec,“ odpovedal Mojmír pevne, „nechcem tvoj trón ani tvoj život. Ctím ťa ako otca i ako kráľa, ale zdvihol som svoj kniežací meč za právo nešťastných, ktorí sú u nás ešte držaní v potupnom otroctve. Nakoniec mi dáš za pravdu, otec. Veď tvoja ríša nesmie rásť z krvi nešťastných.“
„Chce ťa oklamať miernymi slovami, kráľ,“ varoval Dragomír. „Ale moje správy hovoria jasne. Nebol by si už nažive, keby nebolo kňažnej Lutomíry, ktorú tu tiež vidím a ktorá ti to bude opakovať. Ona mi prezradila Mojmírovo sprisahanie a zachránila ti život, kráľ.“
Kňažná Lutomíra pristúpila ku kráľovi.
„Je to pravda, kráľ,“ povedala tvrdo. „Na vlastné uši som počula u vladyku Bogata, ako tvoj syn prisahal, že ťa zbaví života.“
„Lož je to, lož!“ vykríkla prenikavo otrokyňa Milena a vrhla sa kráľovi k nohám. „Bola som pri tom, keď k hranici, na ktorej som mala byť upálená, dorazil knieža Mojmír so svojimi ľuďmi a oslobodil mňa aj mojich nešťastných druhov. Bojovníci ho chceli vyhlásiť za kráľa, ale on sám pred všetkými vyhlásil, že nemá iný cieľ než oslobodzovať otrokov.“
„Ty si dcéra tej ženy, ktorá za teba prosila?“ spýtal sa Svätopluk.
„Drží sa nám stále v pätách a vykrikuje, že Mojmír je nevinný,“ vysvetľoval Dragomír.
„Nevidíš, kráľ, že je šialená? Zbláznila sa od strachu z ohňa,“ hlasno volala kňažná Lutomíra.
Kráľ zdvihol Milenu zo zeme. „Hovor sama,“ povedal vľúdne, „chcem ťa vypočuť. Rád si vypočujem, ak vieš niečo, čo zmierni vinu môjho syna.“
Milena si poutierala slzy. Teraz nesmela plakať. Záležalo na každom jej slove. Začala rozprávať, ako s ňou zaobchádzali Perunove žrice a čo všetko vypočula, keď ako zviazaná obeť čakala, kým nadíde jej osudná chvíľa. Rozprávala o tom, ako sa objavil knieža Svätopluk a bol veštbou určený za vraha vlastného otca. Aj o tom, ako Mojmír ani slovom nevystúpil proti otcovi, ale len hlásal, že otroctvo podrýva silu ríše, a preto oslobodzoval zotročených.
Jej slová dojímali a všetci cítili, že hovorí pravdu. Správa o tom, že Svätopluk zamýšľa zavraždiť otca, sa zdala neuveriteľná. Kráľ sa zahĺbil do premýšľania a Dragomír ho nechcel rušiť. Zato kňažná Lutomíra cítila, že musí zasiahnuť za každú cenu. Pritočila sa k Zábojovi a zasyčala mu do ucha:
„Teraz buď ticho a neodvažuj sa ma prezradiť, lebo prezradím teba. Ale ak budeš ticho, vezmem si ťa za odmenu k sebe domov.“ Potom ukázala rukou na Milenu a prerušila kráľovo premýšľanie:
„Never jej, kráľ, ona vie hovoriť ľstivými slovami a dojímať poctivé srdcia. Ale jej myseľ je čierna a úskočná. Sama môžem dokázať, že Mojmír je zradca. Lebo on to bol, kto poslal tvojim nepriateľom správu po cvičenej holubici.“ A slovo za slovom odriekala to, čo písal Záboj vlastnou rukou podľa jej diktátu.
„Nemohla si predsa inak vedieť,“ ožil kráľ a krv sa mu vohnala do hlavy, „čo bolo napísané v liste, ktorý sme zachytili. Dôkaz stačí. Proti nemu nezmôžu nič sebakrajšie dojímavé slová.“ A prikázal strážam:
„Odveďte môjho syna. Bude súdený.“
Záboj ohromený počúval, ako kňažná využila jeho zradu. Polovica jeho bytosti chcela vykríknuť, že to je lož, a priznať sa, odhaliť svoju vlastnú podlosť, ale druhá polovica ho zadržiavala, ochromovala, oslabovala predstavou, že by aj tak nič proti kňažnej nedokázal a len by sa zahubil.
S kráľom zostal Dragomír.
„Ešte máš svojich verných, kráľ,“ tešil Svätopluka úprimne. „Lenže práve preto sa bojím tých druhých ..... “
„Veríš táraniu tej otrokyne o mojom synovi Svätoplukovi?“ vzplanul kráľ. „Mala len svoje lži dobre premyslené a keby nebolo kňažnej Lutomíry ..... To práve bol zmysel lží tej otrokyne: očierňovaním Svätopluka očistiť Mojmíra. Našťastie sa jej to nepodarilo.“
„Kráľovi verní musia byť podozrievaví, aj keď majú na to málo dôvodov,“ namietal Dragomír. „Kto vie, či aj tvoj druhý syn nie je rovnaký ako prvý.“
„Mlč!“ zarazil ho kráľ. „Nikdy by sa neobrátil so zbraňou proti vlastnému otcovi. Je ctižiadostivý, je schopný pletichárenia, ale nikdy otcovraždy.“
„Dobre, kráľ,“ podvolil sa Dragomír. „Ale dovoľ mi aspoň, aby som ťa strážil, keď tu nie je Záboj.“
Ľahol si neďaleko kráľa a čoskoro obaja zaspali. Kráľ tvrdšie, Dragomír len tak ľahko ako na vode. Každú chvíľu sa budil a počúval do tmy. Každý šelest sa mu zdal podozrivý. Dýku zvieral v pravici.
Pri jednom prebudení začul vonku hlasy. Stráž volala:
„Heslo!“
A nejaký hlas odpovedal:
„Pevnosť Blatnograd.“
Dragomír bol razom na nohách. Nemohol si spomenúť, kto by mohol prichádzať v noci z tých, ktorí poznali dnešné heslo.
Zazrel niekoľko postáv, ktoré sa približovali v tme. Skryl sa za záves pri vchode do stanu. Videl, že neznámi majú obnažené dýky. V rozhodujúcom okamihu, keď už nebolo pochýb, že predný zo sprisahancov chce vstúpiť do stanu, skrútil mu Dragomír ruku, z ktorej vypadla dýka. Pokrikom privolal stráže, ktoré zneškodnili ostatných. Kráľ sa zobudil a spočiatku nechápal, čo sa deje.
Dragomír posvietil neznámemu vrahovi do tváre. S úžasom spoznal tvár kniežaťa Svätopluka.
„Hľa, kráľ,“ povedal trpko, „tvoj vlastný syn. Dýka ho usvedčuje.“
„Ty, Svätopluk?“ povedal kráľ. „Vlastný syn ma chcel zabiť?“
„Nie som trstina,“ ozval sa mladý Svätopluk povýšenecky, „aby som sa plazil pred tvojou tvárou a za tvojím chrbtom ti podkopával trón. Bojujem čestne, život proti životu. Neprosím ťa o milosť. Aj bezo mňa sa raz zdvihne ľud tejto ríše a obnoví staré zvyky so starými dobrými bohmi.“
Kráľ Svätopluk nebol mocný slova. Zakryl si tvár. Želal si, aby radšej v tú chvíľu zomrel. Ale smrť neprichádzala. Musel žiť. Vzchopil sa a prikázal Dragomírovi, aby pripravil pre vzpurného syna najtemnejší žalár na devínskom hrade.
Cítil, že je sám.

Skľúčený a chorý sa vrátil kráľ Svätopluk na hrad Devín. Z víťazného ťaženia proti Frankom, ako o ňom sníval, zatiaľ nebolo nič. Akoby sa mu ríša rozsýpala pod rukami. Všetko sa proti nemu spiklo. Cítil ostatne, že už dlho nebude žiť. Premýšľal o svojom živote a zdalo sa mu, že všetko, čo vybudoval, bolo postavené na piesku.
Ležal na lôžku a premýšľal.
V predizbe býval Záboj. Mal rovnako ťažké myšlienky ako jeho kráľ, ale iného druhu. Cítil sa spaľujúco vinný. Jeho zrada, ktorá po zachytení holubice nemohla uškodiť, nadobudla novú podobu. Ak sa nepriizná, zavinie Mojmírovu smrť. A keď sa prizná? To ho práve trápilo, že nevedel odhadnúť, či by tým knieža Mojmíra zachránil. Kňažná by sa tak ľahko nedala. Obvinila by aj Záboja a kto vie, ako by sa to všetko zamotalo. Komu by kráľ veril viac? Kňažnej, ktorá mala doteraz dobrú povesť, alebo Zábojovi, ktorý by sa sám usvedčoval zo zrady?
Istý vojak onehdy našepkával Zábojovi, že by vedel o prostriedku, ako by sa všetko zlepšilo. Tým „všetko“ nemyslel Zábojove starosti, ale všeobecné ťažkosti. Lenže Zábojova vina bola len časťou všeobecného nešťastia. Vojak tvrdil, že to všetko je trest od Peruna, ktorý sa mstí za to, že sa upúšťa od pohanských zvyklostí. Ale keby sa Perunovi, a vojak pritom stíšil hlas a opatrne sa obzeral ..... predložila živá ľudská obeť, ej, Perun by sa uzmieril a všetkým by zasa vysvitlo slnko šťastia!
Záboj mu ani nepritakal, ani neodporoval. Ľudská obeť, myslel si, mal by som to byť azda ja? Alebo kňažná? Alebo obaja spoločne? Z tej poslednej možnosti pocítil záblesk šťastia, azda preto, že aspoň tak by bol spojený s milovanou kňažnou. Smrť by vyrovnala rozdiely medzi nimi aj priepasť medzi jeho láskou a jej zlobou. Myšlienky sa mu hnali v hlave a bol z toho všetkého smutný. Chytil varyto a potichu si pospevoval smutnú pieseň o márnej láske.
Nebol ani prekvapený, keď zazrel kňažnú Lutomíru, ako sa číhavo plíži ku kráľovej komnate. Zazrela Záboja a zablysklo sa jej v očiach.
„Povedz mi, Záboj,“ spustila bez okolkov, „ako sú rozostavené hradné stráže?“
„Nebudem už zrádzať kráľa,“ postavil sa Záboj a tvrdo sa jej zahľadel do krásnych očí.
„Zabudol si na môj sľub, že ťa vezmem k sebe domov?“ začala mu lichotiť a usmievala sa naňho. „Zabudol si na moju lásku?“
„Tvoja láska je mojím prekliatím,“ odmietal Záboj jej úsmevy. „Čo si zo mňa urobila? Pripadám si nízky ako plaz a nevidím žiadne východisko.“
„Ty sa opovažuješ?“ zmenila kňažná tón. „Si naozaj len plaz, ku ktorému sa prirovnávaš. Neprosím ťa, ale prikazujem ti, aby si hovoril!“
„Odíď, kňažná,“ nezľakol sa Záboj, „lebo si budem myslieť, že ťa nenávidím.“
„Vyhrážaš sa mi, Záboj?“
„Poviem všetko kráľovi.“
„To by bola tvoja smrť, Záboj, uvedomuješ si to?“
„Treba, aby sa obetoval niečí život,“ zamrmlal Záboj a sklonil hlavu. Vojakove slová mu opäť prišli na myseľ.
Kňažná videla, že už nad ním nemá moc. Zbledla hnevom. Pristúpila k Zábojovi a potichu mu metala zlé slová do tváre:
„Obetuj sám seba, Záboj, keď si taký nebezpečný plaz. Ja ťa už aj tak nepotrebujem. Kráľ je na smrť chorý, vojsko leží doteraz pri Dunaji. Devín je opustený. Nezáleží na tom, ako sú rozostavané stráže. Naše vojsko čaká na druhej strane Dunaja. Uvidím ho z hradieb a oni uvidia mňa. Stačí, aby som im dala znamenie a oni sa vrhnú na nechránený Devín. A to hneď!“
„Späť, kňažná!“ pokúsil sa ju Záboj zadržať. Ale kňažná sa už rozbehla k hradbám. Ešte krok a stane na najvyššom ochodzi. Záboj sa rozbehol za ňou. „Stoj!“ volal, nedbajúc, že ho budú počuť stráže. Videl, že ju už nedobehne. Lutomíra už chytila šatku, ktorou chcela dať znamenie. Vztýčila sa ako víťazný plameň na ochodzi hradieb. A v tú chvíľu Záboj vystrelil svoj šíp. Ruka sa kňažnej zastavila v pol cesty a sama sa skácala ako podťatá štíhla breza. Prepadla cez hradby a zostala ležať hlboko dolu v priekope, bezvládna, bledá, s nenávistným výrazom v tvári.
Luk vypadol Zábojovi z rúk.
„Obeť Perunovi ..... ,“ zašepkal a slzy mu zaplavili oči. Zostal stáť ako bleskom zasiahnutý stĺp. Nevšimol si, že sa k nemu belhá chorý kráľ.
„Tvoj liek už nepomáha, Záboj,“ hovoril s námahou slabým hlasom. „A prečo by pomáhal? Moja duša už túži po návi, po večnom temnom pokoji ..... Všetko, čo som staval, je v troskách a nezostane po mne nič.“
Záboj neodpovedal.
„Mlčíš, Záboj?“ pýtal sa kráľ. „Už aj tebe je smutno? Prečo mi nezahráš veselú pieseň?“
Záboj sa podobal ľadovej soche. Meravo chytil varyto a siahol do strún. Ozvalo sa len zaúpenie, akoby aj jeho nástroj trpel.
Skôr než ho mohol kráľ vykárať, objavil sa Dragomír. Hlásil kráľovi:
„Tvoj rozkaz je splnený. Vojenský súd bude súdiť tvojich vinných synov. Len ťa prosím, kráľ,“ a Dragomír pokľakol na koleno, „zbav ma povinnosti predsedať súdu. Nemám silu súdiť synov svojho kráľa.“
„A kto iný?“ rozkričal sa kráľ z posledných síl. „Musíš, Dragomír!“
Dragomír nechcel odporovať. Vstal a so sklonenou hlavou povedal:
„Kráľ prikazuje, poslúchnem. Budem súdiť tvojich synov.“
Záboj sa mu postavil do cesty:
„Mňa súď tiež, Dragomír.“
„Za čo?“ podivil sa Dragomír. „Spáchal si snáď niečo?“
„List, ktorý niesla zostrelená holubica, som písal ja, ako mi ho diktovala kňažná Lutomíra,“ povedal Záboj mŕtvym hlasom.
„Čože?“ zapotácal sa kráľ. „Ty, Záboj, si zradca? Ty, ktorému som tak veril?“
Záboj hľadel zaryto do zeme.
„Som ti verný, kráľ, preto sa priznávam,“ hovoril ťažko. „Podľahol som len kráse ženy a poslúchol som jej želanie. Zaslúžim si smrť a vítam ju.“
„Škoda ťa, Záboj, mal som ťa rád,“ povedal kráľ, zdesený takou premierou zrady vo svojom okolí. „Nezomrieš sám. Kde je tá vretenica, ktorá ťa priviedla k zrade?“
„Nežije, kráľ,“ ťažko dýchal Záboj. „Sám som ju zastrelil ako stráže tú holubicu. Leží dolu pod hradbami. Chcela dať znamenie tvojim nepriateľom, ale už nemala čas. Môj šíp bol rýchlejší.“
Kráľ sa chytil za hlavu. Nemal dosť síl, aby vydržal všetko. „Unikla môjmu súdu,“ šepkal, „ale koľko zradcov ešte krúži okolo môjho trónu?“
Dragomír videl, že je tu zbytočný. „Poď, Záboj,“ povedal tichým hlasom, „budem súdiť aj teba.“ Kráľ zostal sám. A zrazu ho zavalil pocit, že sa naňho rúti svet. Zrada jeho synov, zrada kňažnej Lutomíry, zrada toho milého Záboja, a všetky zločiny, ktoré sám spáchal v minulosti, sa znášali na jeho hlavu ako zlovestné havrany. V očiach sa mu zatmelo a mal dojem, že vidí prízrak.
„Len poď, Perun,“ šepkal k prelúdu, „čakám na tvoj trest ..... “ Zem sa s ním zatočila a kráľ klesol na zem.
Keď otvoril oči, videl, že sa nad ním skláňa jeho tretí syn Predslav, ktorý mal na sebe kňazské rúcho s kresťanským krížom.
„Pomôž mi, synu,“ zašepkal kráľ a so synovou pomocou sa posadil do kresla. „Prišiel si za mnou? Ty jediný, ktorý nechceš mať trón, lebo nechceš žiadny trón tohto sveta? Čo žiadaš? Splním ti všetko, o čo si povieš.“
„Prosím len za svojich bratov, otec. Odpusť im, aj keď ich vina je strašná.“
„Mlč!“ vykríkol kráľ. Ale nemal silu, aby dal priechod svojmu hnevu. Cítil sa bezmocný. Zavrel oči.
„Sú krv tvojej krvi, otec,“ počul Predslavov mierny hlas. „Buď milosrdný. Nezahub svoj vlastný rod. A nechcej, aby cudzí raz zasadol na tvoj trón.“
Synove slová tíšili kráľovu bolesť. Bol v nich pokoj, bola v nich zvláštna sila. Ale neodpovedal.
Na ďalší rozhovor nebol ani čas.
Prichádzali členovia vojenského súdu na čele s Dragomírom. V putách privádzali stráže Mojmíra a mladého Svätopluka a za nimi viedli aj spútaného Záboja.
Dragomír mlčky a zachmúrene pristúpil ku kráľovi. Podával mu listinu. „Rozsudok súdu,“ povedal stručne. „Podpíš, kráľ.“
Kráľ chytil listinu a zo všetkých síl sa hrdo vzpriamil. Koľkokrát takto stál pred svojimi vernými ako plameň. Dnes sa podobal dohárajúcemu ohňu. „Počujte moje rozhodnutie,“ vyslovil čo najhlasnejšie.
Nastalo ticho. Kráľ chvíľu čakal. Potom povedal:
„Zložte obom bratom putá. Sú voľní.“
V očiach všetkých prítomných sa objavil úžas. V očiach Dragomíra dokonca iskierka radosti. Ale nikto neporušil ticho. Stráže zložili vinníkom putá.
Kráľ chytil listinu a jediným rázom ju roztrhol na dvoje a odhodil. A zdvihol hlas:
„Počujte ma, ty, synu Mojmír, ty, Svätopluk, aj ty, Predslav. Záujem ríše je viac než bolesť otca. Preto rozhodujem takto. Tebe, Mojmír, dávam kráľovskú korunu. Tebe, Svätopluk, nitrianske kniežatstvo. Len ty, Predslav, budeš ďalej sluhom božím. Tak znie môj testament. Ty, Dragomír, zariaď, aby bol napísaný.“
Potom prikázal, aby doniesli tri prúty. Keď sa tak stalo, kráľ chytil prúty a podal ich synom. „Skúste ich prelomiť, keď sú pohromade,“ povedal. „Nepodarí sa vám to. Trojica prútov je silnejšia ako jediný. Ale skúste prelomiť každý prút samotný. Nič nie je ľahšie, zvládnete to dvoma prstami jednej ruky.“ Bratia tak urobili. Trojicu prútov z nich neprelomil žiadny. Ale jednotlivý prút postupne zlomil každý.
„Tak aj vy, moji synovia,“ pokračoval kráľ. „Ak budete zhodní, nikto vás nepremôže. Ak však budete nezhodní a proti nepriateľovi každý sám, rozdrví vás nepriateľ jedného po druhom. Podajte si ruky, synovia moji, na znamenie, že ste mi porozumeli.“
Ale len Predslav ponúkal ruku bratom. Mojmír a Svätopluk skryli pravice za chrbát. Svätopluk sa pozeral na Mojmíra vraždychtivými očami. Cítil sa urazený tým, že sa nestal kráľom. Mojmír mu čelil hrdým, pohŕdavým pohľadom. Vtedy knieža Svätopluk konečne zdvihol hlas. Žiadal otca, aby bol Mojmír potrestaný za to, že oslobodzoval otrokov a rušil ustálený poriadok. Inak vraj odmieta prijať nitrianske kniežatstvo. Mojmír vzplanul. Pohrozil bratovi pomstou, len čo bude korunovaný. Svätopluk siahol po meči, Mojmír tiež. Svätopluk pristúpil a sekol po bratovi, a bol by ho zabil, keby sa nestalo, čo sa stalo.
Milena, ktorá sa vkradla ako tieň za strážami, čo priviedli Mojmíra, sa vrhla dopredu a vlastným telom zaštítila Mojmíra. Svätoplukov meč ju zasiahol a Milena padla ako podťatý klas.
Mojmír pustil meč a sklonil sa k umierajúcej. Svätopluk, bez slova, s pohŕdavým výrazom v tvári, sa vzdialil. Bolo jasné, že spor bratov skončí na vojnovom poli.
Milena umierala. Jej oči šťastným pohľadom spočinuli na tvári toho, ktorý jej nedávno zachránil život. A náhle jej zrak stuhol, schladol a stratil živosť, akoby sa duša, za ním skrytá, vzdialila do ďalekých končín.
Až teraz Mojmír vzhliadol k otcovi. Ale kráľ Svätopluk už tiež ležal v bezvedomí pred svojím trónom. Dragomír sa nad ním skláňal a pokúšal sa započuť, čo hovorí. Bolo to skôr chrčanie než slová, ale dalo sa rozumieť. „Sami ..... sa staniete otrokmi ..... nezhodní ..... ,“ chrčal umierajúci kráľ. „Preklínam vás ..... “
Srdce mu vypovedalo službu a kráľ zmĺkol. Dragomír sa vzpriamil a slávnostne zvolal:
„Slávny kráľ, veľký vládca Svätopluk, skonal.“
„Otec!“ vykríkol Mojmír a klesol k mŕtvemu telu.
Ale z kráľových úst už nezaznelo ani slovo. Tvár mu stuhla do chladnej masky. Zdalo sa, akoby sa až teraz upokojil a našiel pokoj.
Dragomír zdvihol Mojmírovi pravú ruku. „Pozdravme nového vládcu, kráľa Mojmíra! Podľa vôle svojho otca bude vládnuť nad Veľkou Moravou.“
„Zdravý buď kráľ Mojmír!“ zvolali všetci prítomní aj stráže, stojace po boku spútaného Záboja, ktorý počúval so sklonenou hlavou. Na Dragomírov pokyn ho odviedli. Súd nad ním sa odkladal. Nemohol sa skončiť inak než trestom smrti. To vedeli všetci, aj Záboj, ktorý už po inom netúžil. Chcel tam, kde boli všetci tí mŕtvi tohto dňa: kňažná, Milena aj kráľ. Dúfal, že tam je pokoj.
Mŕtveho kráľa uložili na máry a odniesli, aby sa s ním mohol rozlúčiť všetok ľud, než dôjde k slávnemu pohrebu.
Až teraz mohol Mojmír oplakať smrť dobrej Mileny, ktorá ho zachránila nastavením vlastného života. Ale vážnosť situácie mu znemožňovala dlho smútiť. Bolo treba bezodkladne zvolať poradu bojovníkov a rozhodnúť o ďalších osudoch ríše aj o tom, ako čeliť očakávanému odporu brata Svätopluka. Ríša bola rozdelená bratovražednou nenávisťou a príklad troch prútov bol daný synom márne.
„Šťastný je kráľ, že sa nedožil týchto chvíľ,“ myslel si verný Dragomír, keď vchádzal na poradu ku kráľovi Mojmírovi. A v kútiku mysle mu blysla myšlienka, aký je šťastný aj Mojmírov brat Predslav, že sa môže uzavrieť v úzkej mníšskej cele a vidieť svet len zamrežovaným okienkom. A jasne mu vyplynula myšlienka:
„Kiežby som sa aspoň ja nedožil dňa, keď bude každý prút jednotlivo zlomený.“