Nesyta

Chalupník jeden nemal žiadne deti. Koľkokrát vravel žene:
„Keby nám dal pánboh len jedno dieťa, aby som sa mal z čoho potešiť a to trochu náradia komu odkázať; ani neviem, pre koho sa starám.“
I vyslyšal pánboh jeho prosbu a žena mu porodila syna.
Keď mal chlapec tri dni, už ho matka prsiami uživiť nemohla a musela ho kŕmiť kašou. Zjedol jej dve tri misky, a predsa kričal od hladu. Nevedela žena, čo si má s ním počať. V úzkosti mu ukrojila chleba, a tým prišla chlapcovi vhod. V okamihu nezostalo z krajca ani omrvinky.
Od tej chvíle mu dávala všetko, čo sami jedli, a chlapec rástol ako buk. Čo zjedla mama aj s ocom, to zjedol on sám, preto mu hovorili Nesyta, a to meno mu potom navždy zostalo. Deň odo dňa ho pribúdalo, ale zo sýpky ubúdalo. Mama celý deň nerobila nič iné, len pri krbe stála a pre Nesytu varila.
Mrzelo to rodičov dosť, a často ocko hovoril:
„Žena, toho chlapca nám pánboh dal za trest; ak bude dlho doma, nezostane nám než palica a mošňa.“
„A načo ho necháš doma? Pošleme ho do služby, silný je dosť, môže duby rúbať; nech sa len vypraví.“ Tak prizvukovala žena svojmu mužovi. Keď mal Nesyta dvanásť rokov, bol veľký ako ocko, a vytrhnúť jedľu aj s koreňmi mu bolo hračkou. Poslali ho teda rodičia do služby. Nesyta šiel, ale pozeral, kde by bol poriadny dvor, lebo nechcel do malého, bojac sa, že by dostal málo jesť. I vidí mlyn, a do toho chutne zamieril. Pán mlynár stál práve na hrádzi.
„Nech to slúži na zdravie, pán otec,“ pozdravil Nesyta mlynára.
„Daj to pánboh! Čo by si rád?“ pýtal sa mlynár dedinského junáka.
„Idem sa spýtať, či by ste nepotrebovali čeľadníka. To Vám ale najprv hovorím, že zjem za desiatich, ale aj za desiatich práce urobím.“
„No, jesť máme, chvála bohu, dosť, a keď budeš pracovať, ako hovoríš, nebudem sa na sústo obzerať,“ odpovedal so smiechom mlynár.
Nesyta zostal teda u mlynára v službe. Bolo to ráno, a mlynár prikázal novému čeľadníkovi, aby zapriahol a vzal potrebné náradie, že pôjdu do lesa. Žene prikázal, aby navarila asi pre šesť osôb viac. Keď prišiel k vozu, videl, že tam nie je ani sekera, ani palica, ani iné potrebné veci. Pýta sa Nesytu, prečo to neberie.
„Len poďte, gazda, nie je toho treba. Také náradie by bolo pre mňa slabé.“
Mlynár nevedel, čo si má myslieť, ale sadol si predsa na voz a išiel do lesa. Tu sa až divil. Nesyta schytil strom a prevrátil ho ako peň, olámal konáre a hodil na voz, akoby to boli paličky. To sa mlynárovi veľmi zapáčilo; umienil si, že takého čeľadníka tak ľahko nepustí. Prišli domov, Nesyta zložil a šiel na obed; mlynárka pozerala, kde je tých šesť osôb, a keď videla len čeľadníka, pýtala sa muža. Ten až vtedy rozprával, akého má robotníka. Mlynárka nepovedala nič viac a dala mu pred všetkými najesť sa. Keď všetko zlopal, čo bolo pre šesť osôb pripravené, pýtal sa ho mlynár:
„No čeľadník, najedol si sa?“
„Tak trochu, ale hlad mám ešte, že by som vlka zjedol,“ odpovedal Nesyta a obzeral sa po peci, kde stála misa a na nej po vertli vdolkov, bochník chleba a nátierka.
„No, ak máš ešte taký veľký hlad, zjedz tamto, gazdiná pre čeľaď znova zadelá.“ Pritom ukázal mlynár na vdolky. Nesyta si nedal dvakrát povedať, čerstvo schytil misu, a za chvíľku nebolo po vdolkách ani stopy, aj chlieb a nátierka zmizli. Potom až povedal, že sa najedol. Ale mlynárka spínala ruky nad týmto žrútom; po svojej vôli by ho bola hneď vyhnala, hoci mlynár dokazoval, že urobí Nesyta za desiatich práce, že musí teda za desiatich jesť. Pán otec však bol pánom v dome, svoje právo nezadal a žena musela nakoniec stíchnuť. Po nejakom čase sa ozvala znova, ovšem len opatrne a pomaly. Mlynár bol s Nesytom ako sa patrí spokojný a nebol by ho nikdy od seba dal; ale ženino nariekanie a štvanie čeľade ho tak omrzelo, že sa nahneval a Nesytu zo služby vypovedal. Ten sa poďakoval a šiel ďalej; ale predsa ho to mrzelo, lebo sa vo mlyne mal dobre. Vraví si cestou:
„Kam len ísť, aby mi dali dosýta sa najesť?“
„Poď ku mne, ja Ti dám jesť, čo hrdlo stačí,“ ozval sa za ním hlas.
Nesyta sa obzrie a zazrie čerta.
„Kto si?“ pýta sa zvedavo, lebo o čertovi nikdy nepočul, ako vyzerá, a teda ho nepoznal.
„Ja som čert, a ak sa nebojíš, poď ku mne slúžiť; práce nie je veľa, pohodlia dosýta a výsluha bohatá.“
„K Tebe alebo k inému, to je všetko jedno. Čo sa práce týka, tej sa nebojím, keď sa poriadne najem, a s platom budem spokojný, aký mi dáš.“
Keď Nesyta privolil, že pôjde do pekla do služby, vzal ho čert na chrbát, letel s ním vo vzduchu a postavil ho do stredu veľkej siene, kde stáli tri kotly.
„Pod tieto kotly musíš prikladať, to je Tvoja jediná práca,“ povedal čert. „Ak budeš u mňa sedem rokov, dám Ti za výsluhu, čo budeš chcieť. To Ti však hovorím, do kotlov sa pozrieť nesmieš.“
„Nestaraj sa o nič, ja to všetko ako sa patrí urobím,“ odpovedal Nesyta a začal hneď oheň pod kotlami upravovať. Čert nato odišiel, a o chvíľu doniesli čertíci plné misy jedla, tak dobrého, aké nikdy v živote nejedol; k tomu vo džbánoch dobré víno. Nesyta si myslel, ak to bude stále také, tak sa odtiaľto ani nepohnem; a ono to bolo vždy také. Jedál na výber, pitia tiež toľko, k tomu práce málo, čo div, že Nesyta niekedy od samej bujnosti peklom trasil!
Dlho už bol vo službe, ale koľko rokov, to nevedel, lebo sa tam čas nepočíta. Dosiaľ mu nenapadlo, aby sa pozrel, čo v kotloch drží, hoci často, keď prikladal, počul stenanie a vzdychanie. Tu príde zase raz čert a Nesyta sa ho pýta, ako dlho má ešte do siedmich rokov.
„Zajtra to už bude sedem rokov, čo si u mňa; ale myslel som, že tu ešte sedem rokov zostaneš.“
„Veď vidíš, pane, ja by som u Teba zostal, keby bolo len trochu viac práce alebo keby som sa smel niekedy trochu pobehať. Pri tom dobrom jedle a pití človek zleniví a zbujnie; to nie je nič.“
„Ja Ti pomôcť nemôžem; keď sa Ti tu nepáči, musíš späť na svet.“ Po týchto slovách čert odišiel.
Nesyta prikladá, tu počuje v jednom kotli také žalostné vzdychnutie, že ho pri srdci bodlo. I nemohúc odolať, nadvihne trochu veko, a pozerá sa, čo tam vzdychá. Nevidel ale nič, ale počul len bolestný hlas:
„Ach, prosím Ťa, pusť ma z kotla von; ja som úbohá dušička a chcem sa Ti všetkým dobrým odslúžiť.“
Keď to Nesyta začul, otvoril veko celkom, biela holubička vyletela von a sadla mu na rameno, riekuc:
„Teraz Ti poradím, čo Ti bude na dobré. Zajtra, až sa Ťa bude čert pýtať, akú chceš výsluhu, povedz, že nechceš žiadnu inú než ten starý kabát s tými dvoma vreckami, čo tamto na klinci visí. On Ti ho nebude chcieť dať, ale Ty nič iné nechcej a neustupuj.“
„To je všetko dobré, ja Ti za to ďakujem; ale ako, ak sa čert pozrie do kotla a Teba tam nenájde? Tu mi dá namiesto výsluhy poriadny výprask!“
„On sa pred Tebou do kotla nepozrie; keď budeš na svete, nemá k Tebe žiadne právo. Len sa neboj, a buď s pánbohom!“
„Počkaj ešte, holubička,“ zadržal ju Nesyta, „povedz mi predsa, čo je v tých druhých dvoch kotloch?“
„V tom jednom sú nemilosrdné a v tom druhom pyšné srdcia,“ odpovedala holubička a zmizla.
Nesyta prikladal pod prázdny ako pod plný kotol, a keď druhý deň čert prišiel, pýtajúc sa, či sa do kotlov nepozrel, zaprel všetko.
„Čo žiadaš teda za výsluhu?“ povedal čert, keď chcel Nesyta späť domov.
„Ja nežiadam nič iné než tamten starý záplatovaný kabát, čo na klinci visí.“
„Čo by si s takým starým kabátom robil, ten nechaj visieť; dám Ti radšej peňazí, koľko chceš,“ začal čert a živou mocou nechcel kabát dať.
Ale Nesyta stál na svojom, že kabát dostať musí, lebo verne slúžil a čert mu prisľúbil výsluhu, nech je to čokoľvek. Čo mal čert robiť, musel mu, hoci dosť nerád, predsa kabát s dvoma vreckami doniesť.
„Aby si ale vedel, čo to máš za kabát, tak Ti to poviem. Kedykoľvek siahneš do pravého vrecka, aj keby to bolo tisíckrát za deň, a povieš, nech je plné toliarov, bude plné, a kedykoľvek siahneš do ľavého a povieš, nech je plné dukátov, bude plné. Máš to bohatú výsluhu za sedem rokov.“
„Bláhový, za to som ale aj v pekle slúžil,“ odpovedal Nesyta, obliekol kabát a chytil sa okolo krku čerta, ktorý ho na svet doniesol, na to isté miesto, odkiaľ ho bol predtým odniesol.
Čert nato zmizol a Nesyta sa obrátil rovno cestou k domovu.
Jeho rodičia boli ešte živí, len že sa im zle viedlo. Koľkokrát si už mysleli, kde sa asi Nesyta potĺka, či niekde od hladu nezomrel. Tu ho zrazu čert prinesie, čierneho, strapatého, v krátkych nohaviciach, popálených čižmách, v záplatovanom kabáte, z odevu vyšúchaného. Sotva ho spoznali.
„I bodaj Ťa pán fráter!“ uvítal ho ocko. „Takto sa chodí zo služby? Strach a hrôza z Teba ide, hneď mi choď z očí.“
„Len sa nehnevajte, ocko, voda s mydlom to všetko napraví, a nadovšetko tieto.“ Pritom siahol do pravého vrecka, myslel si, aby bolo plné, a v tú chvíľu začal hádzať plnou hrsťou toliare na stôl, až to rinčalo. Ocko vyvalil oči a už ani nepípol. Núdza a bieda sa z chalupy vysťahovali, šťastie a radosť sa prisťahovali. Hneď druhý deň dal Nesyta starú chalupu rozobrať a vystaval nový, pekný zámok. Potom kázal, aby sa vyhlásilo, že sa majú všetci chudobní remeselníci, sedliaci a žobráci z ďaleka-širokého okolia k nemu zísť, pretože im chce z núdze pomôcť. Aký to bol zhon, to si môžeme pomyslieť!
Vtedy nebolo vraj ešte veľa miest ani dedín, a boli veľké lesy, pasienky a lúky, kde by sa boli mohli úrodné role zakladať. Toho Nesyta využil. Každému sedliakovi dal toľko peňazí, aby si mohol statok vystavať, a vykázal mu miesto tam, kde si mohol pole založiť. Remeselníci mali miesta na stavanie vykázané bližšie k Nesytovmu zámku. Pre chudobných žobrákov, ktorí nemohli pracovať, dal Nesyta vystavať dom, a keď bolo všetko v ňom usporiadané, všetkých do neho ubytoval. K tomu stavaniu bolo treba veľa ľudu, lebo sa pred časmi také nádherné domy nestavali, a teda sa množstvo ľudí tam zišlo a pracovalo. Pán Nesyta nerobil nič iné, len jedol a pil, a po jedle vyhadzoval z vreciek peniaze a dával núdznym. Hoci sa teraz umýval a česal, bol predsa dosť škaredý. Napriek tomu ho ale mali ľudia radi, a keď sa prichádzal pozrieť, ako sa im darí, boli by mu ruky a nohy od samej vďačnosti bozkávali. Jediný ocko nad počínaním synovým hlavou krútil a pripomínal:
„Synu, synu, ja neviem, ako Ti to prejde; keď sa o tom kráľ dozvie, bude s nami všetkými zle!“
„Nevídané, kráľ môže byť rád, keď sa mu pomôže, kde on nevidí. Ostatne nech len príde; ak sa mu to nepáči, ja sa ho nebojím.“
Každý sa snažil, aby mal čo najskôr byt vystavaný a z čoho žiť. Kým sa Nesyta nenazdal, bol jeho zámok obklopený veselými domčekmi. Z diaľky bolo vidieť rady statkov a čisto zorané polia; veselo spievajúci pastieri hnali stáda na tučné lúky. Nesyta mal z toho radosť a prikázal, aby sa toto miesto nazvalo Výsluhov ..... preto azda, že to bolo vystavané z výsluhy.
Ako ocko predpovedal, tak sa stalo. Kráľ sa to dozvedel a veľmi sa nahneval, že sa poddaný osmelil bez jeho dovolenia rozdávať zem, ktorá patrila kráľovi. I poslal na neho pluk vojakov. Nesyta, keď o tom počul, kým boli vojaci ešte ďaleko, prikázal, aby sa pripravili skvostné hody pre všetkých dôstojníkov, a šiel im naproti, aby ich pozval k sebe na hostinu. Vojakom dal každému po toliari na deň, kým by u neho boli, a chleba a vína, koľko vypijú. To sa páčilo vojsku, ktoré bolo od svojho kráľa skromne platené. Milo rado prijali návrh štedrého hostiteľa a priateľsky s ním ťahali. Po prázdnych poliach sa rozbili stany, ale nebolo v nich vojnové chystanie. Celý deň sa ozýval spev a hudba, a v Nesytovom zámku pili na zdravie hospodárovo kráľovskí dôstojníci, ktorým sa nadovšetko páčilo, že denne každý z nich našiel dukát pod tanierom.
Keď sa doniesla ku kráľovi správa, ako sa jeho vojsko drží, nahneval sa ešte viac a poslal za ním iné dva pluky. Ale načo by sa za skromný plat s tak štedrým pánom bili, u ktorého sa kamaráti dobre mali? Nechali toho a nasledovali príklad svojich predchodcov. Teraz už nevedel kráľ inej rady, než ísť k tomu čarodejníkovi a s ním sa zmieriť. Len čo sa Nesyta dozvedel, že k nemu sám kráľ ide, hneď kázal pripraviť ešte skvostnejšie hody, vyšiel mu naproti a s úctivosťou ho k sebe pozval. Tu videl kráľ, aký je Nesyta mocný, a aké musí mať bohatstvo, že toľko peňazí každodenne vyhadzuje. Zazrel aj, ako ho majú všetci radi, vojsko i roľníci i remeselníci, a že sa len ťažko od neho odtrhnú, a nakoniec že by ho ľahko o kráľovstvo pripraviť mohol, umienil si teda, že mu ponúkne svoju jedinú dcéru za manželku, tým že zlému zabráni a svojej zemi že pomôže.
Ako si bol umienil, tak urobil. Ponúkol Nesytovi princeznú svoju jedinú a prisľúbil urobiť ho kráľom. Nesytovi to bolo vhod; nedlho nato šiel s kráľom na nevestu sa pozrieť. Obdarované vojsko ťahalo späť, Nesyta si sadol vo svojom záplatovanom kabáte ku kráľovi do koča a išiel do hlavného mesta.
Princezná Milina bola krásna ako jarná ruža a mala sa dostať dobrému síce, ale škaredému mužovi. Skoro sa kráľ obával, aby sa mu zámer nepokazil. A naozaj by sa bolo tak stalo, keby nebola Milina príliš dobrá a svojho otca z celej duše nemilovala. Sotva od neho počula, že mu hrozí nešťastie, už neváhala a slovo svoje dala. Slzy jej stáli v očiach a ruka sa triasla, keď ju ženíchovi podávala, ale predsa nevzala slovo späť.
Nesytovi sa panna páčila, pritom však dobre videl, že on sám svojou krásou zle sa jej zapáčil, a srdce ho zabolelo. Už druhý deň sa s nevestou a kráľom rozlúčil, vraviac, že musí doma všetko usporiadať a na svadbu sa pripraviť. Smutný sa vrátil domov.
„No, ako sa Ti nevesta páči?“ pýtali sa rodičia.
„Čo je o to, ona je krásna ako rozkvitnutá konvalinka, a mne sa páči práve dosť, ale ja sa jej nepáčim.“
„A keď si nedáš povedať,“ bručala matka, „vravela som Ti už mnohokrát, prečo ten žobrácky kabát nosíš. Načo v ňom vyzeráš, a dokonca keď sa máš takej vzácnej neveste zapáčiť. Šaty robia človeka, to je staré príslovie. Veď by si sa jej Ty zapáčil, len sa vystroj.“
„Vy môj kabát nechajte; keby ho nebolo, nebolo by ničoho. Ten mi krásy neubere.“
„Máš pravdu, synu,“ povedal otec, ktorý sa s istotou domnieval, že ten starý kabát syn od čarodeja dostal. „Ostatne si z toho nič nerob; ženská sa mení obrátením ruky.“
Nesyta krútil hlavou, bol smutný celý deň, a keď ho mať k jedlu volala, povedal, že nemá žiadny hlad.
„Ja neviem, ten chlapec sa mi nepáči,“ povedala preľaknutá matka svojmu mužovi, vidiac, že stratil chuť do jedla.
„Ale len ho nechaj,“ tešil ju rozvážny ocko; „až sa ožení, veď on bude jesť.“
Nesyta sedel pri okne vo svojej izbičke, nestaral sa o nič a myslel len na Milinu, ktorá mu hlavu a srdce pomiatla. Rád by svoj záplatovaný kabát bol za trochu krásy dal.
Zrazu ho čosi klovne do ruky, a keď sa pozrie, čo to je, vidí vedľa seba bielu holubičku, ktorá k nemu takto prehovorila:
„Ja som tá dušička, ktorú si z pekelného ohňa vyslobodil. Pánboh sám ma k Tebe posiela, aby som Ti povedala, že sa má Tvoje želanie splniť, za to, že si toľko dobrého chudobným urobil. Od tejto chvíle budeš mať krásnu tvár a slušnú postavu. Zostaň vždy dobrým, a nezabudni na pánboha.“
S týmito slovami sa holubica stratila.
Nesyta plný radosti vyskočil, pozrel do zrkadla, a videl svoju škaredú tvár na krásnu premenenú; i začal spievať a od samej veselosti po izbe tancovať. Rodičia to počuli a myslíc, že sa syn azda zbláznil, pribehli od strachu sa trasúc hore k nemu, ale nespoznali ho skôr, až k nim prehovoril. Radovali sa s ním. Druhý deň si dal urobiť desať kovaných truhlíc. Keď boli hotové, postavil ich do izbičky, kde spal, zavrel dvere, a začal do nich oboma rukami z vreciek toliare a dukáty hádzať, a skôr neprestal, kým neboli truhlice plné. Potom otvoril okno, kabát zo seba zvliekol, hodil ho oknom von a kričal:
„Tu máš svoju výsluhu späť, už ju nepotrebujem!“
Čert si kabát schmatol, strčil hlavu do okna a zle sa na Nesytu osopil:
„Ty sa chráň, aby si nám do pazúrov neprišiel, inak Ťa preženieme, ako si nás s peniazmi prehnal. Dokiaľ peklo peklom stáť bude, takého šibalského sluhu do neho neuvediem.“
Nesyta sa smial a želal čertovi šťastnú cestu. Teraz naložil peniaze na vozy, nakúpil pre nevestu drahý šperk, pre seba šaty, krásne sa vystrojil a šiel s rodičmi na svadbu. Ako sa vyjasnili nevestine snivé oči, keď ju objal namiesto škaredého taký pekný ženích! .....
Kráľ bol so svojím zaťom a s jeho bohatstvom spokojný a urobil ho kráľom. Ak robil Nesyta predtým dobrodenia ľuďom, robil ich potom ešte viac. Čert nedostal za všetky tie peniaze náhradu a bol vtedy predsa oklamaný.