O začarovanej princeznej

Jeden kráľ usporiadal veľkú hostinu, vtom prišiel nezvaný cudzinec a povedal: „Prišiel som požiadať o ruku tvojej dcéry.“ Kráľ povedal: „Moja dcéra Verunka už má ženícha a ty sa mi nepáčiš.“ Cudzinec sa nahneval, zdvihol ruku a zrazu všetci tak, ako boli, skameneli. Cudzinec povedal: „Verunka, poď!“ Verunka sa pohla, vstala, podala cudzincovi ruku a mlčky, ako telo bez duše, išla za ním. Zatiaľ v podhradí rybár práve chytal ryby a zrazu sa mu do siete zamotal sokol. Rybár dlho neváhal a vymotal ho. Sokol povedal ľudským hlasom: „Čo za to chceš?“ Rybár odpovedal: „Synáčika.“ Sokol vzlietol a rybár plával ďalej. Vtom si všimol, že na vode je hniezdo a v ňom tri veľké vajcia. Naložil ich do lode a išiel domov. V noci sa rybár a rybárka zobudili a videli, že vajcia sú oveľa väčšie. A ráno všetky tri vajcia s veľkým rachotom popraskali a vyliahli sa z nich traja chlapci. Rybárovi noví synovia rástli ako z vody, za týždeň z nich boli mládenci a rybár ich už nemohol uživiť. Vyslal ich teda do mesta, aby si hľadali službu. Mládenci dorazili do kráľovského sídla, ale nikto im službu nedal - všetci boli skamenení. A tu im hneď napadlo, že asi niečo nebude v poriadku. A keď zistili, že jediný človek, ktorý na zámku chýba, je princezná, usúdili, že keď ju nájdu, mohlo by to pomôcť celému kráľovstvu. Pripravili sa teda na cestu, ale pre istotu sa ešte predtým poradili s múdrou babkou bylinkárkou, ktorá hneď vedela, čo sa stalo. Povedala im, že musia princeznú nájsť a priviesť ju späť, aby mohli všetci na zámku odkamenieť, ale vlastne jediný, kto môže princeznú naozaj oslobodiť, je ona sama. Rybárovi sokolí synovia ju len musia nájsť a vysvetliť jej, že čarodeja predsa nemusí poslúchať len preto, že má uhrančivé oči a výrečný hlas. Nemusí za ním chodiť a nemať svoju vôľu a svoj názor len preto, že on je cudzinec a tvári sa, že všetko vie. A keď toto všetko spozná, kúzlo sa samo zlomí, pretože každý človek sa dá ovládať len do tej miery, do akej to druhým dovolí, a keď toto bude vedieť princezná, už ju ani jej kráľovstvo nebude môcť nikto začarovať. Synovia teda išli dlho a dlho, veľa sa vypytovali a ťažko hľadali. (Možno to bude tým, že zvyčajne dobré veci nejdú veľmi ľahko alebo to tak aspoň na prvý pohľad vyzerá, a preto si veľa ľudí myslí, že je jednoduchšie búrať ako stavať a ubližovať ako pomáhať, ale robiť dobré veci je zasa oveľa dobrodružnejšie a navyše sa pritom človek zoznámi a zblíži s mnohými zaujímavými ľuďmi. Preto sa to tak aj volá - DOBROdružstvo.) Keď konečne princeznú na cudzincovom hrade našli a nepozorovane sa k nej dostali, poviem Vám, nebola to vôbec žiadna hračka, vysvetliť jej, ako má seba aj svoje kráľovstvo oslobodiť. Verunka si v tom čase totiž už skoro nepamätala, aká bola pred tým zakliatím, čo mala a nemala rada predtým a že veci môžu byť aj inak, než cudzinec hovorí. Možno to bolo aj tým, že jej čarodej dával každý deň zvláštny elixír, po ktorom mala čudný pocit, ako keby naokolo nič nebolo skutočné a všetko sa jej len snívalo. Čarodej síce tvrdil, že je to elixír nevyhnutný pre jej zdravie, ktorý navyše kryje celú dennú spotrebu vitamínov a stopových prvkov, o mineráloch nehovoriac, ale poznáme čarodejov, však?! Aby sme to skrátili: Rybárovi synovia doniesli princeznej namiesto elixíru čerstvé mlieko, zeleninu a prameňovú vodu a ona hneď začala trochu lepšie vidieť, ako to s ňou naozaj vyzerá. A potom sa striedali v trojzmennej prevádzke a vždy, keď princezná o sebe zapochybovala, hučali do nej ako do dubu, že si predsa môže veriť a že nikto na svete nepozná jedinú a správnu pravdu a že každý má právo na svoj názor, až sa Verunka jedného dňa zobudila a pripadala si, ako by sa prebrala z dlhého a veľmi čudného sna. „Čo tu vôbec ešte hľadám, veď ma doma potrebujú!“ opýtala sa ráno sama seba pred zrkadlom. A hneď si pripravila batôžtek s teplým oblečením a povedala, že rovno vyrazí s rybárovými synmi domov. Cudzí čarodej ich stretol priamo pred hlavnou bránou a zasa skúšal Verunku omotať svojimi čarami, ale tá sa pred neho pekne vzpriamene postavila a zo srdca sa mu vysmiala: „Kdeže, cudzí čarodeju, ja už viem, že môžem veriť aj sama sebe a že keď budem úprimne hľadať, čo je v živote správne a dobré, že ma žiadne Tvoje ani iné čary len tak ľahko neomotajú!“ „A ak ty Verunke stále nedáš pokoj, tak my Ti pekne vyprášime kožuch a vybúchame Ťa a navyše Ti pridáme nejaké tie hrče a modriny za všetko, čo si vyviedol nášmu kráľovstvu aj princeznej!“ povedali rybárovi sokolí synovia ako jeden muž a zatvárili sa nesmierne hrozivo, takže čarodej hneď vedel, že sú na neho tak spravodlivo nahnevaní. A navyše sú všetci traja slušní a poctiví ľudia, ochotní znášať aj hocijaké nepohodlie, keď ide o dobrú vec. A takých ani on nemohol prečarovať, nech by chcel akokoľvek. Dostal strašnú zlosť na všetkých a na všetko. A tá zlosť bola taká strašlivá, že čarodej v tom okamihu zhorel a rozdrobil sa na drobný prášok, ktorý vzal vietor. Aj tak už nebol na nič, ten čarodej, a tak s ním aspoň vietor pohnojil práve rozkvitajúce ovocné stromy. (Vidíte, nakoniec sa vlastne stal užitočným, aj keď proti svojej vôli.) Princezná a rybárovi synovia došli v poriadku domov a sotva Verunka vkročila do zámku, všetci ožili, a to bolo radovania. Odvtedy si však v tom kráľovstve nenechali do vecí zbytočne hovoriť od cudzích čarodejov. Pekne ich privítali, vypočuli, poradili sa s nimi, ale sami si rozhodli, čo budú so svojimi vecami robiť. Aby sme nezabudli aj na princeznú, tá sa po čase vydala a stala sa z nej kráľovná Veronika Prvá, ale rybárovi synovia aj ich rodičia ju i jej manžela kráľa (mimochodom veľmi sympatického a múdreho človeka) chodili veľmi často na zámok navštevovať, aby im občas pripomínali, ako sa darí obyčajným ľuďom. On totiž každý vládca, ktorý zabúda na svojich poddaných, ohrozuje svoju krajinu, jej ľudí a nakoniec aj samého seba. A rybárovi synovia boli potom ešte aj radcami troch synov princeznej Veroniky, ktorí sa o to vládnutie vo svojej krajine pekne po niekoľkých rokoch striedali.