O Nesytovi

Jeden chalupník nemal žiadne deti. Koľkokrát povedal žene:
„Keby nám dal pánboh len jedno dieťa, aby som sa mal s čím potešiť a tú trochu náradia komu odkázať; ani neviem, pre koho sa starám.“
Pánboh vypočul jeho prosbu a žena mu porodila syna.
Keď mal chlapec tri dni, matka ho už z pŕs uživiť nemohla a musela ho kŕmiť kašou. Zjedol jej dve tri misky, a predsa kričal od hladu. Nevedela žena, čo si s ním počať. V úzkosti mu ukrojila chleba, a tým prišla chlapcovi vhod. V okamihu nezostalo z kriačika ani omrvinky.
Od tej chvíle mu dávala všetko, čo sami jedli, a chlapec rástol ako buk. Čo zjedla mama aj s ockom, to zjedol on sám, preto mu hovorili Nesyta, a to meno mu potom navždy zostalo. Deň čo deň ho pribúdalo, ale zo sýpky ubúdalo. Mama celý deň nerobila nič iné, len pri krbe stála a pre Nesytu varila.
Rodičov to dosť mrzelo a často ocko hovoril:
„Ženo, toho chlapca nám pánboh dal za trest; ak bude dlho doma, nezostane nám nič iné než palica a mošna.“
„A načo ho necháš doma? Pošleme ho do služby, silný je dosť, môže duby rúbať; nech sa len vypraví.“ Tak prizvukovala žena svojmu mužovi. Keď mal Nesyta dvanásť rokov, bol veľký ako ocko a vytrhnúť jedľu aj s koreňmi bolo preňho hračkou. Poslali ho teda rodičia do služby. Nesyta šiel, ale poobzeral sa, kde by bol poriadny dvor, lebo nechcel k malému, bojac sa, že by dostal málo jesť. I vidí mlyn, a do toho ochotne zamieril. Pán mlynár stál práve na prahu.
„Nech slúži na zdravie, pán otec,“ pozdravil Nesyta mlynára.
„Daj to pánboh! Čo by si chcel?“ pýtal sa mlynár sedliackeho junáka.
„Idem sa spýtať, či by ste nepotrebovali paholka. To Vám ale najprv hovorím, že zjem za desiatich, ale aj za desiatich práce urobím.“
„No, jesť máme, chvála bohu dosť, a keď budeš pracovať, ako hovoríš, nebudem sa obzerať na sústo,“ odpovedal so smiechom mlynár.
Nesyta teda zostal u mlynára v službe. Bolo to ráno a mlynár prikázal novému paholkovi, aby zapriahol a vzal potrebné náradie, že pôjdu do lesa. Žene prikázal, aby navarila asi pre šesť osôb viac. Keď prišiel k vozu, videl, že tam nie je ani sekera, ani palica, ani iné potrebné veci. Pýta sa Nesytu, prečo to neberie.
„Len poďte, gazda, nie je toho treba. Také náradie by bolo pre mňa slabé.“
Mlynár nevedel, čo si má pomyslieť, ale sadol si predsa na voz a išiel do lesa. Tu sa až divil. Nesyta schmatol strom a prevrátil ho ako peň, polámal konáre a hodil na voz, akoby to boli paličky. To sa mlynárovi veľmi zapáčilo; umienil si, že takého paholka tak ľahko nepustí. Prišli domov, Nesyta zložil a šiel na obed; mlynárka sa obzerala, kde je tých šesť osôb, a keď videla len paholka, pýtala sa muža. Ten až vtedy rozprával, akého má robotníka. Mlynárka nehovorila nič viac a dala mu pred všetkými najesť sa. Keď všetko zlopal, čo bolo pre šesť osôb pripravené, spýtal sa ho mlynár:
„No paholok, najedol si sa?“
„Tak trochu, ale hlad mám ešte taký, že by som vlka zjedol,“ odpovedal Nesyta a obzeral sa po peci, kde stála misa a na nej po štvrtke vdolkov, bochník chleba a nátierka.
„No, ak máš ešte taký veľký hlad, zjedz tamto, gazdiná čeľadi znova zamiesi.“ Pritom ukázal mlynár na vdolky. Nesyta si nedal dvakrát hovoriť, čerstvo schmatol misu, a za chvíľku nebolo po vdolkoch ani stopy, aj chlieb a nátierka zmizli. Potom až povedal, že sa najedol. Ale mlynárka spínala ruky nad tým žrútom; po svojej vôli by ho bola hneď vyhnala, hoci mlynár dokazoval, že Nesyta urobí za desiatich práce, že teda musí aj za desiatich jesť. Pán otec však bol pánom v dome, svoje právo nevzdal a žena musela napokon stíchnuť. Až po nejakom čase sa ozvala znova, ovšem len opatrne a pomaly. Mlynár bol s Nesytom ako sa patrí spokojný a nebol by ho nikdy od seba dal; ale ženino nariekanie, čeľade podnecovanie ho tak omrzelo, že sa nahneval a Nesytu zo služby vypovedal. Ten sa poďakoval a šiel ďalej; ale predsa ho to mrzelo, lebo sa mal vo mlyne dobre. Hovorí si cestou:
„Kam len ísť, aby mi dali dosýta sa najesť?“
„Poď ku mne, ja Ti dám jesť, koľko hrdlo stačí,“ ozval sa za ním hlas.
Nesyta sa obzrie a zazrie čerta.
„Kto si?“ pýta sa zvedavo, lebo o čertovi nikdy nepočul, ako vyzerá, a teda ho nepoznal.
„Ja som čert, a ak sa nebojíš, poď ku mne slúžiť; práce nie je veľa, pohodlia dosýta a výsluha bohatá.“
„K Tebe alebo k inému, to je všetko jedno. Čo sa práce týka, tej sa nebojím, keď sa poriadne najem, a s platom budem spokojný, aký mi dáš.“
Keď Nesyta privolil, že pôjde do pekla slúžiť, vzal ho čert na chrbát, letel s ním vo vzduchu a postavil ho doprostred veľkej siene, kde stáli tri kotly.
„Pod tieto kotly musíš prikladať, to je Tvoja jediná práca,“ povedal čert. „Ak budeš u mňa sedem rokov, dám Ti za výsluhu, čo budeš chcieť. To Ti však hovorím, do kotlov sa pozrieť nesmieš.“
„Nestaraj sa o nič, ja to všetko ako sa patrí urobím,“ odpovedal Nesyta a začal hneď oheň pod kotlami spravovať. Čert na to odišiel, a za chvíľu doniesli čertíci plné misy jedla, takého dobrého, aké v živote nejedol; k tomu v krčahoch dobré víno. Nesyta si myslel, ak to bude stále také, odtiaľto sa ani nepohnem; a ono to bolo vždy také. Jedál na výber, pitia tiež toľko, k tomu málo práce, čo div, že Nesyta niekedy samou bujnosťou peklom triasol!
Dlho už, pravda, bol v službe, ale koľko rokov, to nevedel, lebo sa tam čas nepočíta. Až doteraz mu nenapadlo, aby sa pozrel, čo v kotloch je, hoci často, keď prikladal, počul stenanie a vzdychanie. Tu príde zase raz čert a Nesyta sa ho pýta, ako dlho má ešte do siedmich rokov.
„Zajtra bude už sedem rokov, čo si u mňa; ale myslel som, že tu ešte sedem rokov zostaneš.“
„No vidíš, pane, ja by som u Teba zostal, keby bolo len trochu viac práce alebo keby som sa smel niekedy trochu pobehnúť. Pri tom dobrom jedle a pití človek zlenivie a zbujnie; to nie je nič.“
„Ja Ti pomôcť nemôžem; keď sa Ti tu nepáči, musíš späť na svet.“ Po týchto slovách čert odišiel.
Nesyta prikladá, tu začuje v jednom kotli taký žalostný vzdych, že ho pichlo pri srdci. I nemohúc odolať, nadvihne trochu veko a díva sa, čo to tam vzdychá. Nevidel však nič, ale počul len bolestný hlas:
„Ach, prosím Ťa, pusť ma z kotla von; ja som úbohá dušička a chcem sa Ti všetkým dobrým odslúžiť.“
Keď to Nesyta začul, otvoril veko celkom, biela holubička vyletela von a sadla mu na rameno, hovoriac:
„Teraz Ti poradím, čo Ti bude na dobré. Zajtra, keď sa Ťa čert bude pýtať, akú chceš výsluhu, povedz, že nechceš žiadnu inú než ten starý kabát s tými dvoma vreckami, čo tamto na klinci visí. On Ti ho nebude chcieť dať, ale Ty nič iné nechcej a neustupuj.“
„To je všetko dobré, ja Ti za to ďakujem; ale ako, ak sa čert pozrie do kotla a Teba tam nenájde? Tu mi dá namiesto výsluhy poriadny výprask!“
„On sa pred Tebou do kotla nepozrie; keď budeš na svete, nemá k Tebe žiadne právo. Len sa neboj, a buď s pánom bohom!“
„Počkaj ešte, holubička,“ zadržal ju Nesyta, „povedz mi predsa, čo je v tých druhých dvoch kotloch?“
„V tom jednom sú nemilosrdné a v tom druhom pyšné srdcia,“ odpovedala holubička a zmizla.
Nesyta prikladal pod prázdny ako pod plný kotol, a keď druhý deň čert prišiel a pýtal sa, či sa do kotlov nepozrel, zaprel všetko.
„Čo žiadaš teda za výsluhu?“ povedal čert, keď chcel Nesyta späť domov.
„Ja nežiadam nič iné než tamten starý záplatovaný kabát, čo na klinci visí.“
„Čože by si s takým starým kabátom robil, ten nechaj visieť; dám Ti radšej peňazí, koľko chceš,“ začal čert a za nič na svete nechcel kabát dať.
Ale Nesyta stál na svojom, že kabát dostať musí, lebo verne slúžil a čert mu prisľúbil výsluhu, nech je to čokoľvek. Čo mal čert robiť, musel mu, hoci dosť nerád, predsa kabát s dvoma vreckami priniesť.
„Aby si ale vedel, čo to máš za kabát, tak Ti to poviem. Kedykoľvek siahneš do pravého vrecka, aj keby to bolo tisíckrát za deň, a povieš, nech je plné toliarov, bude plné, a kedykoľvek siahneš do ľavého a povieš, nech je plné dukátov, bude plné. Máš to bohatú výsluhu za sedem rokov.“
„Bláhový, za to som ale aj v pekle slúžil,“ odpovedal Nesyta, obliekol kabát a chytil sa okolo krku čerta, ktorý ho na svet doniesol, na to isté miesto, odkiaľ ho bol predtým odniesol.
Čert na to zmizol a Nesyta sa obrátil rovno cestou k domovu.
Jeho rodičia boli ešte nažive, len sa im zle viedlo. Koľkokrát si už mysleli, kde sa asi Nesyta potĺka, či niekde od hladu nezomrel. Tu ho zrazu čert prinesie, čierneho, strapatého, v krátkych nohaviciach, v popálených čižmách, v záplatovanom kabáte vyšúchaného kroja. Sotva ho spoznali.
„I bodaj Ťa pán fráter!“ privítal ho ocko. „Tak sa chodí zo služby? Strach a hrôza z Teba ide, hneď mi choď z očí.“
„Len sa nehnevajte, ocko, voda s mydlom to všetko napraví, a nadovšetko tieto.“ Pritom siahol do pravého vrecka, myslel si, aby bolo plné, a v tej chvíli začal hádzať plnou hrsťou toliare na stôl, až to rinčalo. Ocko vyvalil oči a už ani nepípol. Núdza a bieda sa z chalupy vysťahovali, šťastie a radosť sa prisťahovali. Hneď druhý deň dal Nesyta starú chalupu zbúrať a postavil nový, pekný zámok. Potom kázal, aby sa vydalo vyhlásenie, že sa majú všetci chudobní remeselníci, sedliaci a žobráci zďaleka široka k nemu zísť, pretože im chce z núdze pomôcť. Aký to bol zhon, to si môžeme pomyslieť!
Tenkrát vraj nebolo ešte veľa miest ani dedín, a boli veľké lesy, pasienky a lúky, kde by sa boli mohli úrodné polia zakladať. Toho Nesyta využil. Každému sedliakovi dal toľko peňazí, aby si mohol statok postaviť, a vykázal mu miesto tam, kde si mohol pole založiť. Remeselníci mali miesta na stavanie vykázané bližšie k Nesytovmu zámku. Pre chudobných žobrákov, ktorí nemohli pracovať, dal Nesyta postaviť dom, a keď bolo všetko v ňom usporiadané, všetkých do neho ubytoval. K tomu stavaniu bolo treba veľa ľudu, lebo sa pred časmi tak nádherné domy nestavali, a teda sa množstvo ľudí tam zišlo a pracovalo. Pán Nesyta nerobil nič iné, len jedol a pil, a po jedle vyhadzoval z vreciek peniaze a dával núdznym. Hoci sa teraz umýval a česal, bol predsa dosť škaredý. Napriek tomu ho ale mali ľudia radi, a keď sa prichádzal pozrieť, ako sa im darí, boli by mu ruky a nohy samou vďačnosťou bozkávali. Jediný ocko nad počínaním synovým krútil hlavou a pripomínal:
„Synu, synu, ja neviem, ako Ti to prejde; až sa o tom kráľ dozvie, bude s nami všetkými zle!“
„Nevídané, kráľ môže byť rád, keď sa mu pomôže, kde on nevidí. Ostatne nech len príde; ak sa mu to nepáči, ja sa ho nebojím.“
Každý sa staral, aby mal čo najskôr byt postavený a z čoho žiť. Skôr než sa Nesyta nazdal, bol jeho zámok obklopený veselými domčekmi. Z diaľky bolo vidieť rady statkov a čisto zorané polia; veselo spievajúci pastieri hnali stáda na tučné lúky. Nesyta mal z toho radosť a prikázal, aby sa toto miesto nazvalo Výsluhov ..... preto snáď, že to bolo postavené z výsluhy.
Ako ocko predpovedal, tak sa stalo. Kráľ sa to dozvedel a veľmi sa nahneval, že sa poddaný osmelil bez jeho dovolenia rozdávať zem, ktorá kráľovi patrila. I poslal na neho pluk vojakov. Nesyta, keď sa o tom dopočul, kým boli vojaci ešte ďaleko, prikázal, aby sa pripravili skvostné hody pre všetkých dôstojníkov, a šiel im naproti, aby ich pozval k sebe na hostinu. Vojakom dal každému po toliari na deň, kým by u neho boli, a chleba a vína, koľko vypijú. To sa páčilo vojsku, ktoré bolo od svojho kráľa skromne platené. Radi prijali návrh štedrého hostiteľa a priateľsky s ním ťahali. Na prázdnych poliach sa rozbili stany, ale nebolo v nich vojnové chystanie. Celý deň sa ozýval spev a hudba, a v Nesytovom zámku pili na zdravie hospodára kráľovskí dôstojníci, ktorým sa nadovšetko páčilo, že denne každý z nich našiel dukát pod tanierom.
Keď sa ku kráľovi doniesla správa, ako sa jeho vojsko drží, rozhneval sa ešte viac a poslal za ním ďalšie dva pluky. Ale načo by sa za skromný plat bili s takým štedrým pánom, u ktorého sa kamaráti dobre mali? Nechali to a nasledovali príklad svojich predchodcov. Teraz už nevedel kráľ inú radu, než ísť k tomu čarodejníkovi a s ním sa zmieriť. Len čo sa Nesyta dozvedel, že k nemu sám kráľ ide, hneď kázal pripraviť ešte skvostnejšie hody, vyšiel mu v ústrety a s úctivosťou ho k sebe pozval. Tu videl kráľ, aký je Nesyta mocný, a aké musí mať bohatstvo, že toľko peňazí každodenne vyhádže. Zbadal aj, ako ho majú všetci radi, vojsko aj roľníci aj remeselníci, a že sa len ťažko od neho odtrhnú, a napokon že by ho mohol ľahko pripraviť o kráľovstvo, umienil si teda, že mu ponúkne svoju jedinú dcéru za manželku, tým že zlému zabráni a svojej krajine že pomôže.
Ako si bol umienil, tak urobil. Ponúkol Nesytovi svoju jedinú princeznú a prisľúbil urobiť ho kráľom. Nesytovi to bolo vhod; nedlho nato šiel s kráľom pozrieť sa na nevestu. Ním obdarované vojsko ťahalo späť, Nesyta si sadol vo svojom záplatovanom kabáte ku kráľovi do kočiara a išiel do hlavného mesta.
Princezná Milina bola krásna ako jarná ruža a mala sa dostať dobrému síce, ale škaredému mužovi. Takmer sa kráľ obával, aby sa mu zámer nepokazil. A naozaj by sa bolo tak stalo, keby nebola Milina príliš dobrá a svojho otca z celej duše nemilovala. Sotva počula od neho, že mu hrozí nešťastie, už neváhala a svoje slovo dala. Slzy jej stáli v očiach a ruka sa jej triasla, keď ju ženíchovi podávala, ale predsa nevzala slovo späť.
Nesytovi sa panna páčila, pritom však dobre videl, že on sám sa jej svojou krásou zle zapáčil, a srdce ho zabolelo. Už druhý deň sa s nevestou a kráľom rozlúčil, hovoriac, že musí doma všetko usporiadať a na svadbu sa pripraviť. Smutný sa vrátil domov.
„No, ako sa Ti nevesta páči?“ pýtali sa rodičia.
„Čo sa toho týka, ona je krásna ako rozkvitnutá konvalinka, a mne sa páči práve dosť, ale ja sa jej nepáčim.“
„A keď si nedáš povedať,“ brblala matka, „hovorila som Ti už mnohokrát, prečo ten žobrácky kabát nosíš. Načo v ňom vyzeráš, a dokonca ak sa máš takej vzácnej neveste zapáčiť. Šaty robia človeka, to je staré príslovie. Však by si sa jej Ty zapáčil, len sa vystroj.“
„Vy môj kabát nechajte; keby ho nebolo, nebolo by ničoho. Ten mi krásu neubere.“
„Máš pravdu, synu,“ povedal otec, ktorý sa s istotou domnieval, že ten starý kabát syn od čarodeja dostal. „Ostatne si z toho nič nerob; ženská sa mení obrátením ruky.“
Nesyta krútil hlavou, bol smutný celý deň, a keď ho matka na jedlo volala, povedal, že nemá žiadny hlad.
„Ja neviem, ten chlapec sa mi nepáči,“ povedala vystrašená matka svojmu mužovi, vidiac, že stratil chuť do jedla.
„I len ho nechaj,“ tešil ju povážlivý ocko; „až sa ožení, však on bude jesť.“
Nesyta sedel pri okne vo svojej izbičke, nestaral sa o nič a myslel len na Milinu, ktorá mu hlavu a srdce pomiatla. Rád by bol svoj záplatovaný kabát za trochu krásy dal.
Zrazu ho čosi štuchne do ruky, a keď sa pozrie, čo to je, vidí vedľa seba bielu holubičku, ktorá k nemu takto prehovorila:
„Ja som tá dušička, ktorú si z pekelného ohňa vyslobodil. Pánboh sám ma k Tebe posiela, aby som Ti povedala, že sa má Tvoje želanie splniť, za to, že si tak veľa dobrého chudobným urobil. Od tejto chvíle budeš mať krásnu tvár a slušnú postavu. Zostaň vždy dobrým, a nezabudni na pánaboha.“
S týmito slovami sa holubica stratila.
Nesyta plný radosti vyskočil, pozrel do zrkadla a videl svoju škaredú tvár v krásnu premenenú; i začal spievať a samou veselosťou po izbe tancovať. Rodičia to počuli a mysliac, že sa syn azda zbláznil, pribehli od strachu sa trasúc hore k nemu, ale nespoznali ho skôr, až kým k nim neprehovoril. Radovali sa s ním. Druhý deň si dal urobiť desať kovaných truhíc. Keď boli hotové, postavil ich do izbičky, kde spal, zavrel dvere a začal do nich oboma rukami z vreciek toliare a dukáty hádzať, a skôr neprestal, kým neboli truhly plné. Potom otvoril okno, kabát zo seba vyzliekol, hodil ho oknom von a kričal:
„Tu máš svoju výsluhu späť, už ju nepotrebujem!“
Čert si kabát schmatol, strčil hlavu do okna a zle sa na Nesytu osopil:
„Ty sa chráň, aby si nám do pazúrov neprišiel, inak Ťa vyženieme, ako si nás s peniazmi vyhnal. Kým bude peklo peklom, takého šibalského sluhu do neho neprivediem.“
Nesyta sa smial a prial čertovi šťastnú cestu. Teraz naložil peniaze na vozy, nakúpil pre nevestu drahé šperky, pre seba šaty, krásne sa vystrojil a išiel s rodičmi na svadbu. Ako sa vyjasnili nevestine snivé oči, keď ju objal namiesto škaredého taký pekný ženích! .....
Kráľ bol so svojím zaťom a s jeho bohatstvom spokojný a urobil ho kráľom. Ak robil Nesyta predtým dobrodenie ľuďom, robil ho potom ešte viac. Čert nedostal za všetky tie peniaze náhradu a bol vtedy predsa oklamaný.