Stepas a pán

Pred dávnymi časmi žil na veľkom statku jeden bohatý pán.
Všetkého mal dostatok: v konských stajniach kone, v maštaliach kravy, v stodolách najlepšie zrno. Ale stále mu to bolo málo. Náramne lakomý a všetkými masťami mazaný bol tento pán!
V dňoch, keď sa konal trh, vstával za svitania, vychádzal na cestu, a len čo zazrel gazdu, ako vedie vola alebo koňa na predaj, hneď ho zastavil s otázkou:
„Hej, Jurgis, tak čo, predáš mačku?“
Pán volal všetkých poddaných Jurgis, ich ženy Magdy, voly mačky a kone potkany. Taký už mal zvyk. Nebolo by na tom ešte nič zlé, ale biedou bolo, že za vola alebo za koňa dával pán len o málo viac ako za kocúra alebo za bieleho potkana. A predsa mu rôzni Jurgisovia a Magdy svoj dobytok predávali. Čo mali robiť? Keby nepredali, vzal by si ho zadarmo.
Našiel sa však človek, ktorý bol múdrejší ako ten pán. Volali ho Stepas.
Raz sa náš Stepas vybral, že predá svojho vola. Uviazal ho za rohy na povraz a viedol po ceste na trh. A kde sa vzal, tu sa vzal, z krovia, ktoré rástlo pri ceste, vyskočil pán, postavil sa doprostred cesty a hovorí Stepasovi:
„Hej, Jurgis, predaj mi svojho kocúra!“
„Prečo nie?“ povedal Stepas. „Kúp si. Ale mám jednu podmienku: kocúr tebe a chvost mne.“
„Ty si ale hlupák,“ zasmial sa pán, „načo ti bude chvost bez kocúra?“
„To je už moja vec,“ odpovedal Stepas.
Pán odpočítal Stepasovi pár medených grošov, Stepas odrezal volovi oháňku a išiel svojou cestou.
Na jeseň doľahla na Stepasa núdza znova ..... pánove groše sa čoskoro rozkotúľali. Stepas si usmyslel, že predá koňa.
Viedol ho teda po ceste, až došiel na známe miesto, a tu zase pred ním stojí pán, akoby z útrob zeme vyrástol.
„No, Jurgis, predal si mi kocúra, predaj aj potkana,“ povedal pán.
Stepas sa poškrabal za uchom a ťažko vzdychol.
„Čo robiť,“ odpovedal. „Keď už predať musím, tak radšej svojmu pánovi ako cudziemu.“
Pán vyhrabal vo vrecku pár obúchaných medených grošíkov, hodil ich Stepasovi a už dvíhal nohu, aby si sadol na koňa.
Ale tu hovorí Stepas:
„Počkaj, pane, ty si akosi zabudol na moju podmienku. Dovoľ, aby som najprv odrezal potkanovi chvost.“
„Pre mňa za mňa, odrež,“ zasmial sa pán. „Mne sa potkan hodí aj bez chvosta.“
Stepas odrezal koníkovi chvost, a keď sa vrátil domov, zastrčil ho za trám v strope, hneď vedľa volskej oháňky.
Prišla zima a bieda zlomila Stepasa ešte horšie. Nasekal teda brezových polien, naložil ich na sane, zapriahol sa do nich namiesto koňa a išiel drevo predať.
Ani tentoraz sa však do mesta nedostal. Pán ho zastavil na starom mieste. Zastal pred ním uprostred cesty a hovorí:
„Pekne vítam, Jurgis! Kam to ťaháš tú slamu? Predaj mi ju! Aspoň budem mať čím kravám podostlať.“ Čo mal úbožiak robiť? Predal pekné brezové polená za cenu, za ktorú by nikto ani slamu nedal.
Po nejakom čase pán ochorel. Koľko sa len k nemu z mesta nazvolalo lekárov! Ale žiaden mu nepomohol. Keď sa o tom Stepas dozvedel, prilepil si na bradu čierny plnovous, požičal si od suseda najlepšieho koňa a s uzlíkom pod pazuchou cválal na pánov statok.
Prehlásil sa za lekára z ďalekej krajiny a vstúpil do panského domu. Pánova manželka sa potešila príchodu úctyhodného doktora a odviedla ho do spálne. Lekár prezrel chorému jazyk, poklopkal mu na pľúca, ohmatal brucho a nariadil zakúriť v kúpeli.
„Ťažká choroba postihla chorého!“ vravel. „Len horúca para a zámorská masť ho môže vyliečiť.“ Keď bol kúpeľ do horúca vyhriaty, odniesli doň chorého a nechali ho s lekárom osamote. Lekár ho vyzliekol, položil na lavicu, potom vytiahol čosi z uzlíka, strčil to pánovi pod nos a spýtal sa:
„Vieš, čo to je?“
„Volská oháňka,“ odpovedal pán.
„A nespomínaš si náhodou na toho kocúra s volskou oháňkou, ktorého si odkúpil od Jurgisa?“ povedal Stepas. A začal tou oháňkou sypať pánovi jednu za druhou.
„Spomínam si,“ kričal pán, „hneď som si spomenul!“
„To je dobre, že si si spomenul. Teraz už budeš iste vedieť rozoznať kocúra od vola a Jurgisa od Stepasa,“ povedal gazda, ešte raz pána na rozlúčku prešľahol a vybehol z kúpeľa.
A pán sa rozchorel ešte viac. Stonal a vzdychal, ale o tom, ako ho liečil lekár z ďalekej krajiny, sa nezmienil ani slovíčkom; bránil mu v tom hanba.
Za niekoľko dní sa dal Stepas na pánovom statku vidieť znova. Tentoraz si prilepil fúzy ryšavé, nasadil si modré okuliare a hlavu si ovinul strakatou šatkou na spôsob tureckého turbanu.
Pánova čeľaď ho privítala s náležitou úctou. Tento lekár je iste skutočný učenec, veď tak čudne vyzerá, nerozumie po našom a len znameniami sa dorozumieva!
Cudzinca zaviedli k chorému. Lekár si ho celého poprezeral, poklopkal ho po jednej strane, potom po druhej, pozrel sa do úst a potriasol hlavou. Vážna vraj je to choroba a s liečením bude ťažkosť! Vyhnal všetku pánovu čeľaď z izby a prikázal, aby nikto nevstupoval, aj keby chorý kričal akokoľvek.
Hneď ako ostali lekár a chorý osamote, vytiahol Stepas čosi spod kabáta, ukázal to pánovi a spýtal sa:
„Vieš, čo to je?“
„Konský chvost,“ odpovedal pán.
„A nie je náhodou potkaní?“ povedal na to Stepas.
V tom okamihu pán vedel, odkiaľ vietor fúka. Chcel vyskočiť a volať o pomoc, ale Stepas mu konským chvostom tak vyprášil kožuch, že milý chorý stratil reč. Nasolil mu skrátka, čo sa doňho zmestilo, a ešte to korenil takýmto .....
„Na, aby si vedel, že kôň nie je potkan! Na, aby si nekupoval kone za polámaný päťák!“
A keď mu tak riadne dal za vyučenú, nechal mu konský chvost na pamiatku a odišiel.
Pán nepovedal svojim sluhom nič ani tentoraz, len nariadil, aby všetkých lekárov a doktorov odohnali ku všetkým čertom.
Ale Stepas ho predsa len dostal znova na vábničku. Obliekol si pestrú sukňu, na hlavu uviazal šatku, do uší votkol náušnice ..... nič naplat, bola z neho skutočná cigánka.
A v takomto prestrojení prišiel na panský statok. Ako by sa mohol pán dovtípiť? Rozkázal, aby k nemu cigánku pustili; len nech mi pošepká do ucha nejaké to zaklínanie, pomyslel si, možno že zaženie chorobu.
Cigánka sa pozrela chorému do očí, fúkla mu do dlaní, potom potriasla hlavou a povedala:
„Vzácny pane, ja nie som zvyknutá čarovať medzi štyrmi stenami; poďme radšej do záhrady.“
Pán akosi pozbieral sily, zdvihol sa z postele a šiel za cigánkou. Tá ho zaviedla do krovia opodiaľ domu a zrazu vytiahla zo šatky poleno.
„Vieš, aké je to drevo?“ opýtala sa.
„Brezové,“ odvetil pán.
„A nespomínaš si náhodou na brezové polená, čo sa u teba premenili na slamu?“ povedal Stepas a začal mu milým polienkom premeriavať chrbát.
„Spomínam si, spomínam,“ kričal pán.
„Tak si pamätaj, že sa kravám polená nepodstielajú!“ povedal Stepas, hodil poleno do krovia a išiel svojou cestou.
Pán nevstal celý mesiac z postele, a keď sa uzdravil, nikdy už od poddaných ani voly, ani kone za medené groše nekupoval.