Dlhý, Široký a Bystrozraký

Žil raz jeden starý kráľ a ten mal syna. Toho si jedného dňa povolal k sebe a povedal mu: „Milý princ, ja som už starý a možno už dlho nebudem žiť, ale kým umriem, bol by som rád, keby si sa oženil a tým ma potešil.“

Princ sa zarazil a potom kráľovi vraví: „Kráľ, môj otecko, rád by som sa oženil, ale nemám nevestu, ani neviem o dievčine, ktorá by sa mohla stať mojou ženou.“ „To nevadí,“ nenechal sa zaskočiť kráľ. „Tu máš zlatý kľúčik, choď do veže do poslednej komnaty a tam si vyber svoju nevestu.“

Princ nemeškal a hneď sa vybral do veže. Vošiel do poslednej komnaty. Všade boli vyobrazené tie najkrajšie princezné, aké kedy videl. Obzeral sa okolo seba, ale nedokázal si z nich vybrať tú pravú. Zrazu jeho zrak padol na miesto zakryté závesom. Strhol záves a uzrel tú najkrajšiu dievčinu. Mala nádhernú tvár aj nádherné šaty. Bola však nesmierne bledá. Vyzeralo to, že ju niečo veľmi trápi. Princ mal jasno. Rozhodol sa, že iba táto princezná sa môže stať jeho ženou. Hneď pospiechal za kráľom, aby mu to oznámil.

Keď sa kráľ dozvedel, ktorú dievčinu si vybral, vyzeral znepokojene a prehovoril: „Ach, princ, syn môj, toľko krásnych princezných a ty si musel vybrať práve tú, ktorú vo svojej moci drží zlý čarodejník na svojom hrade. Teraz ti neostáva nič iné, než jeho hrad nájsť a zakliatu princeznú vyslobodiť.“

A tak sa princ vybral na cestu. Šiel dlhé dni, ale stále len bezcieľne blúdil. Nedarilo sa mu nájsť správny smer.
Jedného dňa stretol Dlhého. „Dobrý deň, princ, vezmite ma k sebe do služby, uvidíte, že so mnou budete spokojný,“ oslovil ho na jeho ceste. „A čo vieš?“ opýtal sa ho princ. „Ja sa viem naťahovať a môžem byť taký dlhý, ako si len prajete,“ povedal a na dôkaz svojich slov sa natiahol do takej výšky, že prevyšoval aj tú najväčšiu borovicu v lese. Potom sa obzrel po krajine, zmenšil sa a povedal: „Poďte tadiaľto, princ, touto cestou sa najrýchlejšie dostanete z lesa, veď tu len blúdite.“ A ako povedal, tak sa stalo. Čoskoro vyšli z lesa. „Teba rád vezmem do služby, budeš sa mi hodiť. Len sa, prosím, obzri a povedz mi, kde má zlý čarodejník svoj hrad.“ Dlhý sa obzrel a našiel cestu na hrad, po ktorej sa hneď vybrali.

„Tamto je môj kamarát Široký,“ vraví Dlhý po chvíli. „Vezmi ho tiež do služby. Nebudeš ľutovať.“ Došli až k Širokému. „Čo vieš?“ opýtal sa ho princ. „Ja sa viem rozširovať a zapchám každý priestor, hoci by bol akokoľvek veľký,“ odpovedal Široký a začal sa tak rozpínať, že Dlhý musel vziať princa na plecia a cúvať pred Širokým.
„Dobre,“ súhlasil princ, „teba tiež vezmem do služby.“ A tak šli ďalej. Čoskoro Dlhý a Široký vravia princovi: „Princ, tamto je náš kamarát Bystrozraký. Vezmi ho tiež do služby. Nebudeš ľutovať.“ Všetci traja došli až k nemu.

„Kto si a prečo máš zaviazané oči?“ opýtal sa ho zvedavo princ. „Som Bystrozraký a oči mám zaviazané, pretože tak vidím to, čo normálny človek bez šatky, a keď si šatku rozviažem, vidím všetko skrz-naskrz, a ak budem chcieť, dokážem pohľadom spaľovať a drviť veci okolo seba.“ Na dôkaz svojich slov rozviazal šatku a roztavil skalu, ktorá stála pri ceste. „Dobre, beriem ťa do služby,“ súhlasil princ, a tak všetci pokračovali v ceste na hrad za zlým čarodejníkom.

Vďaka schopnostiam Dlhého, Širokého a Bystrozrakého sa do večera dostali až k hradu, v ktorom sa zabývali.
Celý hrad bol čudný. Naháňal strach. Všetko tu bolo bez života, akoby v jedinom okamihu stuhlo všetko, čo tu žilo. Všade naokolo boli skamenení ľudia.
Chvíľu potom, čo sa princ a jeho sprievod zabývali, sa objavil čarodejník. „Čo tu hľadáte?“ opýtal sa zlým hlasom. „Prišli sme vyslobodiť princeznú z tvojho zajatia,“ povedal neochvejným hlasom princ.

„Dobre,“ súhlasil čarodejník. „Ak ju po tri noci ustrážite, dám ti ju, princ, ak však nie, všetci skameniete.“
Potom priviedol princeznú. Princ, Dlhý, Široký aj Bystrozraký sa zaprisahali, že celú noc budú princeznú strážiť a neusnú ani na chviľočku. Lenže spánok bol silnejší než oni a nakoniec zaspali všetci.

K ránu sa ako prvý prebudil princ a obzrel sa. Krv by sa v ňom nedorezal. Princezná bola preč. Princ hneď zobudil svojich kamarátov a poprosil Bystrozrakého, nech sa po princeznej poobzerá. Bystrozraký sa obzrel a vraví: „Už princeznú vidím, sto míľ odtiaľto je les, v tom lese strom a na tom strome je žaluď a ten žaluď je princezná.“ Dlhý vzal Bystrozrakého na plecia a vybrali sa po žaluď. Neuplynula ani chviľočka a už boli späť. Podali žaluď princovi, ten ho pustil na zem a zo žaluďa sa vzápätí stala princezná. V tej chvíli prišiel čarodejník, a keď uzrel princeznú, zúril a na páse mu praskla jedna z troch železných obručí. Vzal princeznú za ruku a odviedol ju preč.

Princ sa celý deň potuloval po hrade, nemal nič iné na práci. Až zasa podvečer prišiel čarodejník s princeznou.
„Budeš princeznú strážiť ďalšiu noc. Ak ju neustrážiš, skameniete.“ Varoval ich a odišiel. Princ, Dlhý, Široký aj Bystrozraký si znova sľubovali, že v žiadnom prípade neusnú a budú bdelí celú noc. Spánok ich však opäť premohol.
Ako prvý sa ráno prebudil princ. Aj tentoraz spanikáril a zobudil Bystrozrakého. Ten chvíľu hľadal a potom vraví: „Dvesto míľ odtiaľto je skala, v tej skale je drahý kameň a ten kameň je princezná.“ Dlhý vzal Bystrozrakého na plecia a kameň princovi doniesli. Ten ho pustil na zem a kameň sa zmenil na princeznú. Čarodejník bol opäť nahnevaný a tentoraz mu na páse praskla druhá železná obruč.

Ďalší deň sa princ a jeho kamaráti tiež len tak pohybovali po hrade a čakali na poslednú noc. Dúfali, že tentoraz neusnú a princeznú ustrážia. To sa im však znova nepodarilo. K ránu vyskočil princ: „Kde je princezná?“ vykríkol. Zobudil Dlhého, Širokého aj Bystrozrakého. Bystrozraký sa hneď obzrel po okolí, ale trvalo mu dlho, kým princeznú zazrel, no zrazu radostne vykríkol: „Už ju vidím, 300 míľ odtiaľto je čierne more, v tom mori je mušľa a v mušli perla a tá perla je princezná.“
Lenže bolo to veľmi ďaleko. Sám Dlhý nevedel, či takú trasu zvládne prejsť. Vzal so sebou Širokého aj Bystrozrakého a najmä so Širokým sa veľa nanosil, ale Dlhý tušil, že ho bude potrebovať, a tak aj bolo.

Keď prišli k moru, snažil sa Dlhý vyloviť mušľu, ale nebol zasa až taký dlhý a nedosiahol až na dno mora, a tak sa Široký nafúkol, ľahol si k moru a pil a pil, až kým morská hladina neklesla natoľko, že Dlhý mohol vziať mušľu. Potom sa vybrali späť, ale bola to cesta ťažká, Široký niečo vážil a Dlhý mal čo robiť, aby ho doniesol.

V tom okamihu práve do komnaty za princom vstupoval čarodejník. „Tak, kde máš princeznú?“ opýtal sa radostne, keď ju v izbe nevidel. V tej chvíli však niečo cinklo o zem a zrazu tu princezná stála.
To Bystrozraký až sem dovidel a zistil, čo sa deje, a tak Dlhý hodil perlu priamo do princovej komnaty.

Čarodejníkovi praskla tretia železná obruč, premenil sa na havrana a odletel preč.
Zrazu celý hrad ožil. Nehybné sochy sa začali hýbať. Skamenení ľudia zasa žili a ani princezná už nebola taká bledá. Krásne očervenela! Skrátka do celého hradu sa vrátil život. Všetci sa vybrali späť za kráľom na zámok. Kráľ mal radosť, že to takto dopadlo, a hneď vystrojil princovi a princeznej svadbu. Princ chcel, aby jeho verní kamaráti zostali s ním na zámku, ale tí sa s ním rozlúčili. Život na zámku nebol pre nich. Radšej sa znova vybrali na cestu a ak žijú, iste sa niekde túlajú dodnes.