Verné žriebätko a statočný princ

Toto je pokračovanie príbehu o Jankovi, ktorý sa dal najať u mlynára za tri pohlavky, ktoré mu mal vyplatiť, čo sa mlynárovi nepáčilo a rád by sa ho zbavil, a tak mu prikázal zísť do studne a paholci naňho zhodili mlynský kameň, ktorý mu spadol na plecia tak šikovne, že mu hlava vykúkala cez otvor, a tak si Janko pochvaľoval, keď vyliezol von:
„Pozrite sa na môj pekný golier.“ Mlynár vyskúšal ešte pár iných trikov, aby ho dostal na druhý svet, ale nič mu to nepomohlo, musel si tie tri pohlavky vychutnať; veď mu ten prvý Janko luskol len dvoma prstami, od toho bol chorý osem dní, ale po druhom zostal ležať polomŕtvy, a tak mu ten tretí dobromyseľný Janko odpustil a odtiahol ďalej k jednému ovčiakovi.
Keď mal nasledujúceho dňa prvýkrát vyháňať, ovčiak mu povedal:
„Janko, môžeš pásť kdekoľvek, len nie na obrovskej lúke.“
„Dobre, dobre,“ zabručal Janko a vyhnal sa rovno cestou na obrovskú lúku. Sotva sa tam obzrel, už sa naňho rútil obor z hôr a reval:
„Čo tu robíš na mojej pastve?“
„Tak ti nič nie je,“ povedal Janko a troma prstami mu za uši udrel pohlavok, až sa oborisko, ako dlhé, tak široké, natiahlo na zem. Večer tú historku rozprával ovčiakovi, ale ten pokrútil hlavou a povedal:
„Janko, ak to raz šlo dobre, nabudúce nemusí. Zajtra vyžeň ovce niekam inam.“
„Dobre, dobre,“ povedal Janko, ale druhého rána sa so stádom aj tak vybral na obrovskú lúku. Hneď sa tam zjavil revúci obor:
„Čo tu robíš na mojej pastve?“
„Tak ti nič nie je,“ povedal Janko a udrel mu jeden za uši štyrmi prstami tak, že ho už v živote nič nezabolí. „Čo to leží na druhej strane hory?“ pomyslel si Janko:
„Keby to nebolo niečo zvláštne, nestáli by tu tí obri na stráži.“ Šiel k ovčiakovi a povedal:
„Vezmi si svoje stádo späť, to pasenie ma už unavilo, idem do obrej krajiny.“ Ovčiak sa ho od toho pokúšal odradiť, ale on na to nepočúval a šiel.
Bola to vysoká, prevysoká hora, na ktorú musel vyšplhať, a za ňou ležala jedna hlboká, prehlboká dolina, v ktorej stál nádherný zámok. To sa Jankovi vôbec nezdalo zlé. „Tu bude lepšie živobytie ako v mlynárovom dome alebo na ovčiakovom salaši!“ vyskočil od radosti a vošiel dovnútra. Tu vám bolo prepychu a nádhery, jedna komnata krajšia ako druhá; v tej poslednej viseli samé obrie kabáty. Potom šiel do stajne, kde stáli traja kone, ale to vám boli kone! Zvláštnejšie nenájdete ani v cisárskej stajni! Ten prvý bol sivák, ten druhý vranec a ten tretí hnedák. Janko jedného po druhom pohladkal a potľapkal, keď tu zrazu začul volanie:
„Janko! Janko!“ Obzrel sa, ale žiadneho človeka nevidel. „Janko! Janko!“ zavolal niekto znova a tu spozoroval, že ten hlas prichádza z kúta, kde stojí sivák, a keď šiel bližšie, sivák zavolal po tretí raz. „Janko! Janko!“
„Čo by si rád?“ opýtal sa. Koník odvetil:
„Osedlaj ma a poď so mnou na Sklenenú horu, ale nesmieš sa tam nechať zadržať, bude to tvoje šťastie.“
„Mňa zadržať?“ opýtal sa Janko. „O to sa postarám!“ Osedlal koníka a išli. Ale to vám bola cesta, sivák krivkal a vliekol sa, že to bolo na ľútosť. Za tým zámkom, práve pred Sklenenou horou, ležala dedina, a keď tade Janko išiel, bežalo za ním všetko, čo malo nohy, a všetci sa smiali a volali:
„Čo ten tu chce na tej svojej krívajúcej herke?“ Ale Janko sa nedal zmiasť a pomyslel si:
„Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!“
Na druhej strane dediny pod Sklenenou horou sa koník zrazu trikrát otriasol a v okamihu bolo po krívaní a bol celý vyparádený, rovnako ako Janko, ktorý mal zlatý pancier, na hlave zlatú prilbu a na boku mu visel poriadny meč.
„Ach, čo je to zo mňa zrazu za pekného mládenca, to si dám páčiť!“ zvolal Janko, keď sa videl odrážať na Sklenenej hore ako v zrkadle. Tu koník povedal:
„Teraz sa pevne drž v sedle, Janko, nenechaj sa ničím pomýliť a udatne rozdávaj rany.“
„Siváčik, ty ma ešte nepoznáš! Inak by si vedel, že rozdávať rany viem!“ Tu sa sivák vzopäl a mohutnými skokmi vyrazil na Sklenenú horu, až mu spod kopýt lietali iskry a črepiny. Hore dorazili na veľké priestranstvo, kde bolo zhromaždených na tisíc rytierov, lebo sa tu konal turnaj. Mnohí vyskúšali svoje umenie aj s Jankom, ale on rozdával také rany, že z neho čoskoro padol na jeho protivníkov strach, a oni sa vzdávali jeden za druhým. Sám kráľ ho chcel pozdraviť, ale tu sa sivák zrazu obrátil a uháňal preč. Keď sa vrátili dolu do dediny, bola už hlboká noc, takže mohol ísť na zámok vo svojom zlatom pancieri, bez toho aby ho niekto zbadal.
Na druhý deň ráno zašiel do stajne, aby sa pozrel na kone, tu sa znova ozvalo:
„Janko! Janko!“
„Čo by si rád, siváčik?“ opýtal sa, ale siváčik povedal:
„Ja som ťa nevolal, to bol hnedák.“ Janko šiel k hnedákovi a opýtal sa:
„Čo by si rád, hnedáčik?“
„Osedlaj ma, Janko, a poď so mnou na Sklenenú horu, ale nenechaj sa tam zadržať, bude to tvoje šťastie.“
„Zadržať, vravíš? Opýtaj sa siváčika, či ma niekto dokáže zadržať,“ povedal, vzal sedlo a uzdu, koňa osedlal a vyskočil naňho. Keď vyšiel, hnedák krivkal, že to nebolo na pozeranie, a celá dedina sa smiala, ale Janko na ňom sedel vážne ako cisár a hovoril si:
„Keby ste vedeli, čo viem ja.“ Na druhej strane dediny pod Sklenenou horou sa hnedák trikrát zatriasol a zrazu nebol on ani Janko na nepoznanie, tak žiarili v postroji a pancieri z červeného zlata a v prilbe s nádherným chochlom.
„No, drž sa pevne v sedle a udatne okolo seba seč,“ povedal hnedák a Janko odvetil:
„Ja viem, viem všetko, vpred!“ Kôň vyrazil ako vietor a skákal po Sklenenej hore nahor, akoby mal krídla, zatiaľ čo Janko sedel v sedle vzpriamene a hrdo ako ten najlepší jazdec na svete. Keď dorazili na turnaj, obrátili sa k nim všetky oči, lebo takého krásneho rytiera tam ešte nevideli. Janko vytasil svoj meč, zamával ním a zvolal:
„Tak páni, kto má chuť bojovať, do toho!“ Tu vyskočili jeden po druhom a oborili sa na Janka, ale žiadny z nich s ním nič nepochodil, ku komu sa priblížil, ten mal za malú chvíľu dosť, toľko si ani neprial. Zrazu zatrúbili trúbky na znamenie, že turnaj je u konca. Tu kráľ vstal, aby Janka pozdravil, ale jeho hnedák sa otočil a uháňal preč. Domov na obrí zámok prišli opäť nepozorovaní a vyspali sa po tej námahe do ružova.
Nasledujúceho dňa, keď sa v stajni díval na kone, znova sa ozvalo:
„Janko! Janko!“
„Čo chceš, hnedák?“ opýtal sa, ale hnedák povedal:
„Ja som ťa nevolal, to bol vranec.“ Janko šiel k vrancovi a opýtal sa:
„Čo by si rád, môj vraniec?“
„Osedlaj ma, Janko, a poď so mnou na Sklenenú horu, ale nenechaj sa tam zadržať a to bude tvoje šťastie.“
„S tým zadržaním nebude žiadna núdza,“ povedal Janko, osedlal ho, nasadil mu uzdu a išiel preč. V dedine začal vranec krívať, až to nebolo na pozeranie, a celá dedina sa úbohému Jankovi posmievala, ale ten nasadil spokojný výraz. Pod Sklenenou horou sa vranec trikrát otriasol a obaja iskrili zlatom a drahokamami, svet väčšiu nádheru nevidel.
„Teraz sa, Janko, pevne drž v sedle a udatne okolo seba seč,“ povedal vranec.
„Len do toho, vraniec, ja sa už vyznám!“ Ako vietor letel vranec na Sklenenú horu a rovno na turnaj. Tentoraz Janko v zástupe rytierov urobil poriadky, až lietali prilby a panciere, lámali sa meče aj štíty. Tu zrazu zatrúbili trúbky a on otočil vranca, aby sa vydali domov. Ale kráľ prikázal, aby zatvorili bránu, chcel ho totiž zadržať, živého či mŕtveho, sám stál pri bráne s obnaženým mečom a čakal. Keď Janko videl, že je v pasci, cúvol s koňom kúsok späť a potom sa cvalom rozbehol proti bráne a skočil. Kráľ sa po ňom oháňal mečom, aby ho aspoň poznačil, ale Janko mal hrošiu kožu, takže špička meča mu ostala v nohe a zlomila sa.
„Teraz ho už dostanem,“ povedal si kráľ.
Na druhý deň vyslal kráľ zo Sklenenej hory na všetky strany poslov, aby rozhlásili:
„Rytier, v ktorého nohe uviazla špička kráľovho meča, dostane princeznú za ženu.“ Mnohý rytier odlomil špičku svojho meča, vrazil si ju do nohy a potom sa nechal zaniesť ku kráľovi, ale on každého s hanbou zasa vyhnal, lebo žiadna špička sa nehodila ku kráľovmu meču. Janko spočiatku svoje zranenie nespozoroval, špička meča mu prekážala tak málo ako inému drevená trieska. Ale časom sa zranenie podebralo a zapálilo a nakoniec to bolo také zlé, že nemohol ani chodiť, a tak musel poslať po doktora. Keď tento zranenie uvidel a potom z rany vytiahol špičku meča, povedal:
„Prečo sa nehlásite na kráľovskom dvore, aby ste dostali za ženu princeznú? Toto je predsa špička kráľovho meča, je na nej jeho koruna.“
„Ej, tak to ohlás sám, ak máš chuť, určite dostaneš za správu odmenu,“ povedal Janko. Lekár mu ranu rýchlo obviazal a ponáhľal sa ku kráľovi, ktorý hneď nasadol do koča a išiel k Jankovi. Keď prišiel do komnaty na zámku, kde Janko ležal, hneď ho spoznal a zvolal:
„Ty najstatočnejší zo všetkých rytierov, prečo si sa nedal poznať? Aký som rád, že som ťa našiel!“
„No, čo nemá nohy, neutečie,“ povedal Janko:
„A kedy má byť svadba?“
„Až keď sa uzdravíš,“ odvetil kráľ.
„Tak sa rýchlo pustite do príprav,“ povedal Janko a vyskočil z postele, „to komárie uštipnutie na nohe už ani nie je vidieť.“
Tak oslávili nádhernú svadbu a z Janka bol vzápätí princ. O rok princezná porodila syna a sotva bol na svete, v stajni priviedol sivák na svet žriebä.
„To má určite svoj skrytý význam,“ povedal si Janko. „Dobre sa o to žriebä starajte.“
Jankova radosť z chlapca a žriebäťa nemala nakoniec dlhé trvanie, sotva im bol obom rok, vypukla vojna a Janko musel ťahať do poľa a zostal tam celých dlhých sedem rokov, tak dlho tá vojna trvala. Chlapec zatiaľ vyrastal so žriebäťom, a keď mu boli tri roky, volal na neho menom a obaja sa mali navzájom tak radi, že boli ustavične pospolu, od rána do večera. Na zámku žil aj jeden minister a ten sa princeznej tak zaliečal, že nakoniec porušila Jankovi vernosť a držala s ním, veď už na nej nebolo dobrého ani vlásku. To trvalo viac ako šesť rokov, keď tu prišli poslovia, ktorí hlásili, že sa Janko čoskoro vráti domov, pretože už pobil všetkých nepriateľov. Tu minister povedal:
„Keď príde tvoj muž domov, ten chlapec mu povie, že sme držali spolu. Musíš ho zabiť, aby nič nevybrbtal.“ Princezná povedala:
„To rada urobím, len neviem ako.“ Minister jej dal silný jed a povedal:
„Zamiešaj mu to do kávy, potom už neprehovorí.“ Keď prišiel chlapec popoludní zo školy, kráľovná ho zavolala a povedala:
„Môj milovaný synáčik, vypi si svoju kávu.“
„Postav mi to na stôl, mamička,“ odvetilo dieťa, „ja bežím do stajne, aby som sa pozrel na svojho koníka.“
Keď prišiel chlapec do stajne, žriebä ležalo a bolo veľmi smutné.
„Žriebätko, milé žriebä, čo ti chýba?“ opýtal sa chlapec a žriebä povedalo:
„Ach, môj milý synček, ach môj milý synček, nepi svoju kávu, daj ju mačke a uvidíš, čo je vnútri.“ Chlapec bežal späť, dal trochu kávy mačke a sotva to vypila, vyletela ku stropu a rozletela sa na kusy, taký silný ten jed bol.
Minister nevedel, čo si má myslieť o tom, že dieťa nezomrelo, prišiel ku kráľovnej a povedal:
„Je jasné ako slnko, že ten chlapec musí zomrieť, ak nás nemá prezradiť. Tu máš látku na košieľku, zanes ju ku krajčírom, nech ju ešte dnes ušijú, potom bude s ním koniec.“ Princezná urobila, čo jej povedal, a okolo poludnia bola košieľka hotová. Keď prišlo dieťa zo školy, zavolala si ho k sebe a povedala:
„Pozri sa, milovaný synáčik, akú krásnu košieľku som ti nechala ušiť.“
„Polož ju na môj stôl, mamička,“ odvetil, „ešte sa pobežím rýchlo pozrieť do stajne na moje žriebä.“ Keď tam prišiel, ležalo žriebä so zvesenou hlavou. „Žriebätko, ach moje milé žriebätko, čo ti chýba?“ pýtal sa.
„Ach, môj milý synček, ach môj milý synček,“ povedalo žriebä, „nenavliekaj si tú košieľku od tvojej matky. Tam hore v mojich jasliach leží látka, ktorá vyzerá rovnako, zanes ju krajčírom, nechaj si z nej ušiť košieľku a tú si oblečieš. Tú druhú navlečieš psovi a uvidíš, čo sa stane.“ Chlapec poslúchol, a keď psovi navliekol košieľku, tento sa stokrát otočil v kruhu a padol mŕtvy k zemi. Princ bežal ku krajčírom, vyzdvihol si svoju košieľku, ktorú si obliekol, a veľmi mu pristala.
Na druhý deň sa Janko vrátil z vojnového ťaženia domov. Keď dorazil k bráne, ponáhľal sa minister k princeznej a povedal:
„Je jasné ako slnko, že chlapec bude vybrbtávať. Rýchlo si ľahni do postele, rob sa na smrť chorá a urob, čo ti poviem, potom bude všetko v poriadku.“ Potom jej dal veľmi zlú radu a zmizol.
„Kde je moja milovaná žena?“ pýtal sa Janko, keď prišiel do zámku, a bol neutešený, keď počul, že je zrazu na smrť chorá. Ponáhľal sa k nej a našiel ju, ako leží v posledných ťahoch. „Čože nie je na svete nič, čo by ti mohlo pomôcť?“ zvolal. A ona povedala:
„Všetci doktori tu boli a žiadny mi nemohol pomôcť, okrem jedného, ale ten musel hneď odcestovať, pretože mal veľa práce. Povedal, čo mi pomôže, ale to nemôžem urobiť, nemôžem to ani vysloviť, je to príliš strašné.“
„Len to povedz,“ povedal Janko, „nie je mi nič tak drahé, aby som to neobetoval pre tvoju záchranu pred smrťou.“
„Keď teda musím,“ povedala a pokrytecky si pri tom vzdychla, „tak ti to poviem. Aby som sa zachránila, musela by som zjesť v mlieku uvarený jazýček nášho milovaného synčeka.“ Z toho bol Janko nešťastný ešte viac a vyšiel von, keď tu mu skočil do náručia chlapec a za ním pribehlo žriebä. Janko si pomyslel:
„To žriebä sa narodilo v rovnakú hodinu ako syn a sú ako jedno telo a duša, nechám vyrezať jazyk tomu zvieraťu.“ Zatiaľ čo poslali po mäsiara, žriebä povedalo chlapcovi:
„Ach môj milý synček, o chvíľu prídu, aby mi vyrezali jazyk. Popros otca, aby ti predtým dovolil so mnou trikrát obísť dvor, a drž sa pevne v sedle.“ Čoskoro nato prišiel mäsiar s nožom a nožnicami a Janko povedal:
„Priveď to žriebä, milý synček, musíme mu vyrezať jazyk a ten dať ako liek tvojej matke, inak zomrie.“ Chlapec povedal:
„Milý otče, dovoľ mi predtým, ako moje úbohé žriebä zomrie, obehnúť na ňom trikrát nádvorie.“ S tým Janko súhlasil, chlapec vyskočil na koňa a obehol dvor prvýkrát, potom druhýkrát, ale pri treťom kole sa kôň zrazu zdvihol a letel povetrím stále vyššie a vyššie, až celkom zmizol. To sa Janko čudoval, ako sa zrazu princezná rýchlo uzdravila aj bez synovho jazyka.
Kôň s princom zatiaľ preletel cez tri kráľovstvá, až v tom štvrtom sa zniesol dolu a povedal:
„Choď do zámku a daj sa najať do služby. Na čo siahneš, to sa ti podarí ešte trikrát lepšie ako komukoľvek inému. Keby si sa dostal do núdze alebo si len niečo prial, tak zatras touto retiazkou a ja budem hneď pri tebe.“ A dal mu zlatú retiazku, rozlúčil sa a odletel preč. Chlapec šiel na zámok a hľadal službu a oni ho vzali ku koňom, kde mu všetko išlo tak od ruky a bol taký pilný, že majster štajnár nebol so žiadnym paholkom taký spokojný ako s ním.
Celých šesť rokov žil princ v stajni, keď tu jednej nedele prišiel do kráľovskej záhrady, kde práve viazal záhradník kyticu pre princeznú. Tu mu povedal:
„Dovoľ mi vyskúšať viazanie kytice.“
„Kone vieš čistiť naozaj dobre, ale viazať kytice, to je kumšt, radšej sa drž ďalej,“ povedal záhradník. „To sa uvidí, až to vyskúšam,“ povedal chlapec, odtrhol si pár kvetov, niečo zelené k tomu a urobil kyticu, až jednému prechádzali zmysly. „Teba je v stajni škoda,“ povedal záhradník, bežal ku kráľovi a docielil toho, že z princa bol záhradnícky pomocník. Veď to bolo v záhrade čoskoro vidieť, že sa jej venuje iná ruka, kvety kvitli krajšie a bohatšie, rástli tu zrazu doteraz nevídané druhy, a stromy niesli toľko ovocia, až sa konáre pod jeho ťarchou prehýbali. Každú sobotu, keď urobil svoju prácu a záhrada bola opustená, zatriasol princ retiazkou a hneď pri ňom stál jeho kôň, na ktorého vyskočil, a on sa zatriasol a v okamihu sa obaja blyštali a žiarili zlatom, striebrom a drahokamami. Potom sa prechádzali po záhrade a mali z toho veľkú radosť. Ale tá žiara sa odrážala do okna princezninej komnaty a ona ich vždy videla, ale nikomu o tom nepovedala, pretože si myslela, že to môže byť len anjel, ktorý sa tu zjavuje, a keď o ňom prehovorí, zmizne a ona ho už nikdy neuvidí.
Jedného dňa však zbadala, ako do záhrady vošiel záhradnícky učeň, vytiahol retiazku a zatriasol ňou, tu sa zjavil kôň a on naň vyskočil a v okamihu celí žiariaci jazdili po záhrade. Tu v nej vzplanula láska, ktorá bola taká silná, že z toho ochorela a plížila sa po zámku ako tieň. Keď to jinoch počul, prinášal jej každý deň dve kytice, aby ju tým potešil a trochu rozveselil. Ona mu vždy ako poďakovanie podala ruku a pozerala sa naňho tak milo a tak krásne s ním rozprávala, že svoje srdce dlho neustrážil. Slnko ešte nevidelo toľko šťastia, ako v tom okamihu, keď princ otvoril svoje srdce a ona ho uzavrela do svojho srdca; jeden v druhom našli veľký poklad lásky. Kto má však pravú lásku, má aj pravú odvahu. Nasledujúceho rána šla princezná k otcovi a prosila ho, aby sa mohla za záhradníckeho učňa vydať, aj keby s ním musela pracovať a drieť do úmoru, to jej nevadí, pretože žiadny iný ju nemôže urobiť šťastnou. Kráľ sa veľmi nahneval, keď také niečo počul, a povedal:
„Dám ti tri dni na rozmyslenie, ak zostaneš pri svojom úmysle, potom ti za trest tvoje želanie splním a bývať budete v kurníku.“
„Radšej budem bývať so záhradníkom v kurníku, ako bez neho na tom najkrajšom zámku na svete,“ povedala princezná a potom vo všetkej tichosti slávili svadbu a nasťahovali sa do kráľovského kurníka. Princezná pracovala ako obyčajná slúžka od skorého rána do neskorého večera a mala čo robiť, pretože držala na čistotu, na čo hydina nedbala. Tú všetku drinu by rada zniesla, len keby sa jej pri tom neustále dvorania a dvorné dámy nevysmievali, to ju vždy bodlo pri srdci. Často sa sťažovala svojmu mužovi, keď prišiel z práce v záhrade, ten jej vravieval:
„Len počkaj času, milá žena, ty sa ešte budeš smiať a tí ostatní plakať.“
Jedného dňa v krajine vypukla vojna a kráľovská ríša prišla do veľkej núdze. Tu muselo všetko, čo malo nohy, vytiahnuť do poľa a naverbovali aj princa. Aby sa na jeho účet pobavili, pridelil mu kráľ krívajúceho koňa, drevený meč a pušku bez kohútika. Keď jinoch vytiahol do vojny, celý dvor sa mu smial a princezná sa mohla hanbou a zlosťou prepadnúť pod zem. Ale záhradník robil, že nevidí ani nepočuje, vliekol sa na svojej herke za vojskom, a keď prišli do lesa, zmizol v húštine. Potom zatriasol svojou retiazkou a hneď sa zjavil jeho kôň, krívajúcu herku uviazal o strom, vyskočil si na svojho milovaného koňa, ten sa otriasol a obaja sa zatrblietali zlatom a striebrom a princovi na boku visel meč, pred ktorým všetko utekalo a padalo, keď ním zamával. Vyrazil za kráľovským vojskom, ktoré mu bežalo v ústrety, pretože utekalo pred nepriateľom. „Za mnou!“ zvolal princ, keď ho vojaci videli, ako sa smelo postavil nepriateľovi a oboril sa naň a pobíjal ho, ako kováč muchy na nákovke, získali opäť odvahu, obrátili sa a dali sa opäť do boja. Teraz sa dal na útek nepriateľ, kráľ vyhral a získal toľko koristi, že museli priviesť všetky kone zo stajní, aby to pobrali. Sám kráľ išiel záchrancovi, ktorého nepoznal, naproti, aby mu poďakoval, a keď videl, že je poranený na nohe a tečie mu krv, obviazal mu zranenie svojou vreckovkou, na ktorej bola vyšitá kráľovská koruna.
Ale záhradník na nič nečakal a vyrazil cvalom preč a do lesa, kde bola jeho chromá herka. Potom sa obliekol znova do svojich starých handier a išiel domov, zatiaľ čo všetci vojaci a kráľ sa mu posmievali. Princezná spozorovala, že má zranenú nohu, a chcela ho lepšie obviazať, keď tu objavila otcovu vreckovku. V tom okamihu počula, ako vonku vyvolávajú, že kráľ nechá prosiť, aby sa generál, ktorý mu vyhral vojnu a je obviazaný jeho šatkou, u neho ohlásil. „Zanes tú šatku otcovi a povedz mu, že ten generál leží v kurníku,“ povedal princ a ona sa ponáhľala na zámok. On zatiaľ vstal, šiel do záhrady a zatriasol retiazkou. Tu pred ním stál jeho koník, vyskočil naňho, on sa otriasol a opäť obaja žiarili v nádhere. „Keď na zámockom nádvorí uvidíš svoju ženu, vysaď ju hore k sebe,“ povedal kôň a išiel na zámocké nádvorie, kde bol kráľ s celým svojím dvorom, a hľadali princa. Kráľ sa k nemu vrhol, aby mu lichotil krásnymi slovami, ale princ ho nepočúval, ale mu tvrdými slovami vyčítal, ako zle nakladal so svojou dcérou, a nakoniec mu povedal, že nie je obyčajný záhradnícky pomocník, ale urodzený princ. Potom popojazdil k princeznej, zodvihol ju k sebe hore a kôň sa s nimi vzniesol do výšky a letel preč. Kráľovi ostali len oči na plač.
Na jednej rozľahlej lúke sa kôň zniesol dolu. „Teraz zosadni,“ povedal:
„vezmi svoj meč, zamávaj ním a potom mi odtni hlavu.“ Princ bol zvyknutý svojho koňa vo všetkom poslúchnuť a akokoľvek mu to bolo ťažko, tak ho poslúchol aj tentoraz. Ale len čo sa jeho krv dotkla zeme, tu sa ozvalo strašlivé zapraskanie a zrazu pred nimi ležal krásny kráľovský zámok, z lesa bola nádherná záhrada a z hory za zámkom krásne mesto. Zo zámku prichádzali sluhovia a dvorania, z mesta remeselníci a mešťania a zdravili ich ako kráľa a kráľovnú. Tak bolo ich utrpenie u konca a na jeho miesto vstúpilo šťastie a nikdy neopustilo ani ich, ani ich deti.