Úloha a šmykľavka

V Zálesí pri hájiku stojí stará ovčiareň.

V izbe sedí chlapček maličký, ale starosti má veľké. Pred ním leží na stole školská úloha, ale pred oknami sa blýska pekná šmykľavka. Chlapčekovi sa zdá, že úloha sa usmieva a pekne prosí:

„Buď tu, Toníček, so mnou. Piecky príjemne hrejú, budeme sa tu spolu rozprávať.“

A šmykľavka, šibalská, do okienka nazerá, tiež milo sa usmieva a Toníčka láka:

„Poď, Toníček, poď von! Som hladučká ako cín a blýskam sa ako striebro! Odveziem ťa pekne z kopčeka až na Pražský most.“

A Toníček sedí, díva sa na úlohu, díva sa na šmykľavku a zase nevie, koho by poslúchol. Napokon povie:

„Najprv šmykľavka — potom úloha!“

A hop! už bol vonku pred chalúpkou.

Šmýkal sa až do večerného zvonenia. Keď odchádzal, zdalo sa mu, že šmykľavka za ním volá:

„Príď, Toníček, zajtra zas!“

Toníček sľúbil, že zajtra príde, a bežal domov.

Úloha ešte ležala na stole. Ale na chlapčeka sa neusmievala. Mala očká ospalé a Toníček tiež. Úloha išla spať do tašky a Toníček do postieľky.

I vo sne sa mu zdalo, že sa vezie po šmykľavke a že ide na Pražský most. Stretol tam uplakané dievčatko.

„Čia si, úbožiatko?“ pýtal sa a bolo mu dievčatka ľúto, že plače.

„Toníčkova úloha,“ povedalo dievčatko smutne. A Toníček sa vo sne už ani raz nezasmial.

Keď sa ráno prebudil, bežal k taške a sľuboval úlohe, aby neplakala, že nabudúce bude s ňou sedieť doma tak dlho, kým nebude hotová.

Úloha neplakala, ale Toníček predsa šiel do školy smutný.

V škole povedal pán učiteľ:

„Toníček, Toníček, si neporiadny žiačik. Zabudol si na úlohu.“

Toníček sklopil oči a zahanbil sa. Ale po chvíli si pomyslel:

„Keby už radšej zvonček zazvonil, aby bolo po škole.“

Bál sa, aby mu šmykľavka neušla.

A keď zvonček zazvonil a deti vyšli zo školy, bol Toníček doma prvý.

Zase si položil na stôl úlohu, ale šmykľavka pred oknom sa ešte viac trblietala než včera a ešte ľúbeznejšie hovorila:

„Poď, Toníček, poď von, pôjdeme spolu až na Pražský most.“

A keď Toníček nešiel, volala:

„Ak nepôjdeš ty, pôjde Pepánek Tichých!“

Toníček vyhliadol z okna a hľa! Pepánek Tichých už bežal.

Čo mal Toníček robiť? Rád by úlohu dokončil, to je pravda, ale rád by sa zviezol po šmykľavke do Prahy. I povedal:

„Najprv šmykľavka — potom úloha.“

A už bol vonku.

Na druhý deň povedal pán učiteľ:

„Toníček, Toníček, zase nemáš úlohu. Si zo všetkých detí posledný. Taký žiačik ešte v Zálesí nebol, aby bol v učení vzadu.“

Počuli to zálesské deti a na ceste domov povedali žiakom z vyšších tried.

„Počkaj, Toník, počkaj,“ domlúvali mu chlapci. „Robíš celému Zálesiu hanbu. To ti trpieť nebudeme.“

Radili sa. Radili sa, ako by Toníčka napravili. Postavili sa do kolieska, niečo si šepkali a všetci rýchlo hlavami pokývali.

„Tak, tak,“ povedali a rozbehli sa domov. Tam poukladali tašky a hybaj k ovčiarni.

Len sa pozrite, čo tam robili. Navalili veľkú guľu zo snehu a hybaj! ku dverám.

Toníček bol práve v izbe. Započul vonku jasot kamarátov a už sa pod ním nôžky rozihrali. Vybehol do siene a chce rýchlo von.

Otvorí dvere a hľa! Pred dverami stojí tesne veľká snehová guľa, že Toníčkovi ani baranica cez ňu nevykúka.

Hneď sa do nej ručičkami zapiera, aby ju odvalil. Ale guľa stojí ako skamenený strážca a za ňou sa deti smejú, že Toníček je zamknutý na veľký zámok.

A Toníček si myslí:

„Aha! Chlapci chcú sami ísť na Pražský most. Ale šmykľavka, pane, čaká na mňa.“

A nahlas vraví:

„Pustite ma von! Pôjdeme všetci, ale šmykľavka chce, aby som ja bol kočišom.“

Ale chlapci na to:

„Najprv úloha — potom šmykľavka.“

A frr! rozbehli sa po ľade. Guľu nechali pri dverách, aby malého nepokojníka nepustila von.

Vrátil sa Toníček do izby. Na stolíku leží úloha, pekne sa usmieva a prosí:

„Buď tu, Toníček, so mnou. Piecky príjemne hrejú, budeme sa tu spolu hrať.“

Sadol si Toníček, sadol, do úlohy sa pustil a za chvíľku bola úloha čisto napísaná.

I poradila Toníčkovi, aby zaklopal na okienko a chlapcom ju ukázal.

Toníček to urobil, chlapci odvalili guľu a z ovčiarne vybehol Toníček ako bujný koníček. Mal radosť, že sa pekne vyšmýka a že mu zajtra nebude pán učiteľ domlúvať. Občas sa obzrel do okienka, či ho úloha vidí, ako vie jazdiť a aký je z neho švihák.

Keď bol na druhý deň pochválený za peknú úlohu, páčilo sa mu v škole tak, že si pomyslel:

„Keby ešte zvonček radšej nezvonil! Je tu pekne a pán učiteľ ma má rád.“

Ale zvonček predsa zazvonil. Deti išli zo školy a Toníček tiež.

Cestou sa vypytoval chlapcov, či ho zase dnes zamknú v ovčiarni? A sľuboval, že si úlohu zase napíše.

Chlapci sa postavili do kolieska, niečo si pošepkali a všetci hlavami pokývali. Potom jeden oznámil:

„Vieš, Toníček, ešte ti celkom neveríme, ale guľu ku dverám už predsa nevaľkáme. Urobíme z nej troch strážcov a tí budú na teba dávať pozor.“

Keď prišli k ovčiarni, rozbúrali guľu a začali stavať. Toníček si ani učenie nezaniesol domov. Drží ho pod pazuchou a díva sa, akých strážcov postavia chlapci pred chalúpkou.

„Hi-hi! Snehulienka!“ smeje sa po chvíli, keď chlapci postavili zo snehu bábku.

„Hihi — Snehuliak — hihi, Snehuliačik,“ zase sa usmieva Toníček, keď chlapci postavili hranatého Snehuliaka, a k nemu ešte bielunkého chlapčeka.

„Len sa ty, Toníček, nesmej,“ vraví Pepánek Tichých, „ak budeš zase nedbanlivý, povie nám to zajtra pán Snehuliak a zase ťa zamkneme na veľký zámok.“

A Vašík Marečkov dodal:

„Ak na teba nepovie Snehuliak, povie Snehulienka, ak nepovie Snehulienka, povie Snehuliačik žalobníček, čo vyvedie pán Toníček.“

Pán Toníček sa zasmial, že sa žalobníka nebojí, a cupky-lupky do chalúpky. Tam si rozložil papier a povedal:

„Najprv úloha — potom šmykľavka.“

Písal a písal, ani sa na šmykľavku nepozrel. Až keď vykonal všetko, čo mu bolo uložené, vybehol z chalúpky ako živé klbko a na šmykľavku.

Tam pobudol až do večerného zvonenia, a keď sa vracal, vravela šmykľavka:

„Príď, Toníček, zajtra skôr.“

Ale Toníček odpovedal:

„Najprv úloha — potom šmykľavka.“

Keď zaspal vo svojej postieľke, zase sa mu snívalo, že ide až na Pražský most. Stretol tam zase dievčatko, ale uplakané nebolo. Smialo sa na Toníčka z diaľky tak priateľsky, že sa spýtal:

„Čia si, zlatko?“

„Toníčkova úloha,“ povedalo zlatko.

„Toníček som ja!“ vraví radostne chlapec, a svoju peknučkú úlohu naložil na sánky a dovezol až do školy.

Keď sa ráno prebudil, stále si spomínal, aký pekný mal sen.

Bežal k taške a sľúbil úlohe, že sa vždy bude starať najprv o ňu a potom až o šmykľavku. Úloha bola rada a spokojne kývala hlavou:

„Tak, Toníček, tak: Najprv práca — potom zábava! Taký poriadok sa patrí každému človeku.“

Po škole sa chlapci zase zbehli k ovčiarni a vypytovali sa snehových strážcov, či nemajú nejakú žalobu na Toníčka.

Snehuliak ani nemukol, Snehulienka tiež nežalovala. A malý Snehuliačik len roztahoval ručičky, aby ho chlapci zviezli aj s Toníčkom na saniach. Chlapci ich naložili na sánky a hybaj z kopčeka! Smial sa pekne Snehuliačik a smial sa pekne aj Toníček! Vždy si potom najprv vykonal úlohu a až potom hľadal zábavu. A zábava ho tešila dvojnásobne.

Veď sa teraz on, chlapec, môže smelo smiať, keď má úlohu napísanú a nemusí sa báť, že sa mu bude snívať o uplakanom dievčatku!