Prečo je voda v mori slaná

Žili raz dvaja bratia. Mladší bol chudák, ale starší zato náramný boháč.
Prišiel veľký sviatok. Gazdinky na dedine varia, pečú, smažia, chudák však má v špajzi prázdno, ani myšku by tam neuživil.
A tak sa chudobný brat vybral k bohatému.
„Buď zdravý,“ hovorí.
„Buď zdravý,“ odvetil boháč.
Ale tvár sa mu skrivila, akoby do šťavelu zahryzol ..... dovtípil sa zrejme, prečo k nemu chudobný brat prišiel. A ten sa naozaj spýtal:
„Nedaroval by si mi niečo, aby som mohol osláviť sviatok?“
„Prečo nie? Dám,“ hovorí boháč. „Ale musíš sľúbiť, že splníš moje želanie.“
„Čo povieš, všetko urobím,“ odvetil chudák.
„Tak si vezmi údenú šunku a choď mi čo najďalej z očí, hoci až do samého pekla.“
„Pôjdem. Svojho sľubu sa nezriekam.“
Chudobný brat vzal šunku pod pazuchu a šiel. Išiel a išiel, išiel celý deň, ale do pekla nedošiel.
Medzitým prišiel večer a celkom sa zotmelo. Vtom zbadal chudobný brat neďaleko malé svetielko.
Tam už to možno bude, povedal si a pustil sa za svetielkom.
A naozaj, neuplynula ani hodina a chudák stál pri bráne samotného pekla. Sotva prekročil prah, zbehli sa k nemu všetci čerti. Tlačili sa okolo neho ako na jarmoku, pozerali na šunku a oblizovali sa. Čerti si totiž na bravčovinu náramne potrpia!
„Predaj nám šunku!“ kričali naňho zo všetkých strán.
„Hm,“ hovorí chudobný brat, „zohnal som si šunku na sviatky, ale keď tak prosíte, predám. Koľkože dáte?“
Vtom ho jeden z nich, ten najmenší, plešivý čertík, potiahol za rukáv a zašepkal mu do ucha:
„Odkroj mi kúsok a poviem Ti niečo.“
Chudák odkrojil kúsok šunky a podal mu ho. Čertík potichučky zašepkal:
„Nepredávaj tú šunku ani za zlato, ani za striebro, ale žiadaj starý mlynček, čo stojí za dverami.“
Chudák čertíka poslúchol.
Čerti mu nanosili zlata aj striebra, ale on sa na ne ani nepozrel.
„Nie,“ povedal, „takto sa spolu nedohodneme. Dám Vám šunku len za starý mlynček, ktorý stojí u Vás za dverami.“
Toto sa čertom vôbec nechcelo páčiť. Čertovský starosta ho prehováral tak i onak, ale chudobný brat stál na svojom.
„Ak nedáte mlynček,“ hovorí, „uvidíte šunku asi tak ako uši na vlastnej hlave.“
Potom s ním obchodujte! Čerti si odpľuli a mlynček mu nakoniec vydali. Predal im teda šunku, ale najprv si tajne odrezal najtučnejší kúsok a ukázal ho pod kabátom plešivému čertíkovi. Potom zaželal všetkým čertom dobrú chuť a vykročil z pekla von.
Prešiel len kúsok, keď ho ten plešivec dobehol.
Chudobný brat ho chytil za ucho a povedal:
„Neoklamal si ma, ďasík? Namiesto striebra a zlata si mi podsunul akýsi hrdzavý krám!“
„Čo Ťa nemá!“ zapišťal čertík. „Veď to je tá najkúzelnejšia vec na svete. Stačí len trikrát zaklopať mlynčeku na veko a začne sa sám točiť. Čo prikážeš, to Ti mlynček namelie ..... stačí len zbierať. Potom zaklopkaj trikrát na dno a bude koniec.“
„No, vďaka Tebe, ak neklameš,“ povedal chudobný brat.
„Tu máš odmenu.“
Čertík zobral kúsok šunky a chudák sa ponáhľal domov. Hoci bežal, akoby mu za pätami horelo, dorazil až o polnoci.
„Kdeže si sa potuloval?“ spustila naňho žena. „V iných domoch sa stoly pod jedlami len prehýbajú, a u nás nevonia ani sviatočná polievka.“
„Nehnevaj sa, žena, mal som jednu dôležitú vec a musel som kvôli nej ísť na ďalekú cestu, preto som sa oneskoril. Ale pozri, čo som za to priniesol.“
Vtom vytiahol chudobný brat spod kabáta svoj mlynček a začal ho otierať a čistiť. Vyleštil ho, že sa leskol ako sklo, a hovorí žene:
„A teraz poroč, čo potrebuješ na sviatky.“
„Aké poručenie?“ odvetila žena. „Stačil by nám aj bochník chleba a kúsok mäsa.“
„Počuješ, mlynček, čo Ti hovoria?!“ zvolal chudobný brat a zaklopal trikrát na veko.
Mlynček zaškrípal a začal sa točiť ako o závod.
Bochník za bochníkom padal na stôl a potom sa vyvalil obrovský kus mäsa. Do červena upečený, osolený, okorenený, len zahryznúť a pochvaľovať.
Muž so ženou si sadli za stôl a oslavovali sviatok.
Na druhý deň namleli zase kopu dobrých jedál a pozvali na hostinu všetkých príbuzných a susedov.
Hostia jedli, pili a nešetrili chválou na gazdu. Len bohatému bratovi rástlo sústo v ústach zo samej závisti.
„A kde si to všetko zohnal?“ pýtal sa chudáka.
„Ale nikde, mám za dverami dobrú špajzu,“ odvetil brat.
K večeru sa už chudobnému bratovi od sladkého jedla a silného pitia zamotala hlava a dostal chuť pochváliť sa pred ľuďmi.
„No tak sa pozrite,“ povedal, „kto Vás napája a kŕmi!“
Doniesol mlynček, postavil ho na stôl a rozkázal mu, aby namlel perníka.
Teraz už bohatý brat celkom stratil pokoj. Chodil okolo brata zo všetkých strán a prosíkal a prosíkal, aby mu mlynček predal. Ale chudák nechcel ani počuť. Vtedy sa boháč nahneval a povedal:
„To nemôže byť inak, než že si ten kúsok priniesol zo samého pekla!“
„Máš pravdu,“ odvetil chudák. „Odkiaľže to vieš?“
„Odkiaľ to viem, do toho Ti nič nie je. Ale teraz mi povedz: neposlal som Ťa do pekla ja?“
„No áno. A čo z toho?“
„To, že keby nebolo mňa, tak by si ten mlynček ani okom nezazrel. Je teda rovnako môj,“ povedal bohatý brat, chytil mlynček a bežal domov.
Na druhý deň vstal zavčasu ráno a hovorí žene:
„Choď s čeľaďou obracať seno, dnes sa o obed postarám ja.“
Napoludnie postavil mlynček na stôl a rozkázal mu:
„Chcem slede a mliečnu polievku!“
Mlynček sa roztočil ako zbesilý. Boháč len podstavoval vedrá. Všetky kastróly, hrnce aj putne už boli plné, ale mlynček sa točil a točil ďalej. Boháč ním trasil, nohami doňho kopal, kričal, nadával, hromžil. A pritom by stačilo len trikrát zaklopať na dno.
A mlynček mlel a mlel. Mliečna polievka sa rozlievala po kuchyni a slede plávali v mliečnych kalužiach. Už to nebola mláka, ale jazero, ktoré stúpalo po kolená, po pás, po hrdlo ..... ešte chvíľku a utopím sa! Bohatý brat sa dal do krika:
„Pomoc! Topím sa!“
Vybehol z chalupy von. Ale mliečne more sa vyvalilo za ním, rozlialo sa po celej dedine, slede len nadskakovali na bielych vlnách. Bohatý brat pribehol k chudobnému.
„Skroť tú čertovskú vec!“ prosil ho. „Pozri sa, čo robí! Zatopí celú dedinu.“
Ale chudák povedal:
„S cudzím majetkom nechcem nič mať. Keby si mi ho dal, bolo by to niečo iné.“
„Vezmi si ho teda, prosím Ťa, len nech prestane mlieť!“
„To už stojí za námahu!“ povedal chudák.
Vytiahol spoza pece necky, spustil ich oknom, vzal so sebou udicu a plavil sa v neckách k bratovej chalupe.
Chalupa stála už po samú strechu v mliečnej polievke. Chudák sa zachytil bidlom za veterný kohútik, vhodil komínom dovnútra udicu a vylovil mlynček. Potom zaklopal trikrát na dno a mlynček sa prestal točiť, akoby ho odrezal.
Celé mliečne more pomaly steklo do mora skutočného. Len slede uviazli v tráve a v krovinách, deťom na radosť. Celý deň lovili ryby na suchu.
Od tých čias žil mladší brat dobre a spokojne. Čoskoro nato si postavil novú chalupu, oveľa väčšiu a krajšiu, než mal starší brat. Chalupa stála na pahorku nad morom a od pivnice až po veterný kohútik na streche bola obložená hladkými črepinkami a pestrofarebnými sklami. Ako sa len ligotala za slnečného dňa i za mesačnej noci! Rybárom to prišlo náramne vhod: chalupa im slúžila ako maják.
Po celej krajine, a dokonca aj v cudzích krajoch, sa šírila slávna zvesť o mladšom bratovi a jeho kúzelnom mlynčeku.
Počul tie správy jeden kupec so soľou a zatúžil uzrieť kúzelný mlynček. Vystrojil koráb a plavil sa k mladšiemu bratovi. Mladší brat ho privítal ako hosťa. Zaklopal mlynčeku trikrát na veko, nariadil mu, aby namlel všelijakých dobrých jedál, a pohostil kupca, že lepšie ani nebolo možné.
Hosť jedol a pil a pritom sa stále len obzeral za mlynčekom.
„Je to pravda, že Tvoj mlynček môže namlieť, čo si len kto praje?“ spýtal sa mladšieho brata.
„Pravda,“ odvetil brat.
„Môže namlieť aj soľ?“
„Aj soľ.“
Vtom zasvietili hosťovi oči. Veď on sa musel po soľ plaviť cez more do cudzích krajín!
Kupec začal mladšieho brata prosiť, aby mu mlynček predal. Ponúkal mu celý vak zlata. Ale mladší brat ani na to nechcel pristúpiť.
V noci, keď všetci v dome zaspali, kupec potichučky vstal, zobral mlynček a dal sa na útek. Ponáhľal sa tak, že aj vak so zlatom tam zabudol.
Dobehol na svoj koráb a dal hneď zdvihnúť plachty. Len čo koráb vyplával na šíre more, kupec postavil pred seba mlynček, zaklopal trikrát na veko a povedal:
„Mel soľ!“
Mlynček začal mlieť. Naplnil celý trup lode, zasypal celú palubu.
Zo začiatku si kupec od radosti spieval, potom zmĺkol a nakoniec začal plakať. Videl, že koráb sa pod takou ťarchou každú chvíľu potopí, ale mlynček mlel a mlel. Ako ho zastaviť, to obchodník nevedel.
Koráb sa ponoril až po boky a hrúžil sa do vody hlbšie a hlbšie. Vlny ho zavalili a on sa potopil až na dno.
A mlynček mlel soľ ďalej aj na dne a točí sa tam dodnes. Preto je voda v mori slaná.