Stará svietilňa

Bola to taká poctivá stará svietilňa, ktorá po mnohé a mnohé roky konala službu, a teraz mala byť odstránená. Sedela posledný večer na svojom stojane a osvetľovala ulicu; bolo jej ako starej baletke, ktorá tancuje posledný večer a vie, že zajtra pôjde do starého železa. Svietilňa sa zajtrajška desila: vedela, že sa zajtra dostane najskôr na radnicu a že si ju tam prezrie tridsaťšesť „otcov mesta“, aby videli, či je na úžitok, alebo nie je na úžitok. Rozhodne sa tam, či ju pošlú niekam na most, aby svietila tam, alebo niekam von do továrne; možno že pôjde rovno k zlievačovi kovov a ten ju pretaví. Mohlo by sa z nej potom síce stať hocičo, ale trápila ju neistota, či si v tom prípade podrží spomienku na to, že bola kedysi pouličnou svietilňou. ..... Ale nech to s ňou dopadne tak či onak, bude sa musieť rozlúčiť s lampiarom a s jeho ženou, ktorých pokladala doslova za svoju rodinu. Stala sa pouličnou svietilňou, keď on sa stal lampiarom. Jeho žena sa vtedy pokladala za príliš vznešenú; len keď šla popri svietilni večer, pozrela sa na ňu, ale vo dne nikdy. Teraz naproti tomu, v posledných rokoch, keď už všetci traja zostarli, lampiar, jeho žena i svietilňa, lampiarova žena ju tiež ošetrovala, čistila ju a nalievala do nej olej. Lampiarovci boli poctiví ľudia, neošudili ju ani o kvapku. Dnes stojí už posledný deň na ulici a zajtra pôjde na radnicu ..... to boli dve zachmúrené myšlienky starej svietilne: môžete si pomyslieť, ako horela! Ale hlavou jej tiahli aj iné myšlienky. Veď toho v živote toľko videla, toľkým ľuďom posvietila ..... možno že rovnako veľa, ako tých tridsaťšesť „otcov mesta“; ale nehovorila o tom, pretože bola stará, počestná svietilňa, ktorá nechcela nikoho urážať, a najmä už nie svojich nadriadených. Pamätala veľmi veľa a občas zahorela, vzplanula, ako by mala pocit:
„Áno, aj na mňa spomínajú! Napríklad ten pekný mladý muž ..... veď je to už pekná rada rokov! Prišiel s listom, bol na ružovom papieri, jemnom, jemňúčkom a so zlatým orezom ..... bol napísaný krásne, ženskou rukou. Mladý muž ho dvakrát čítal, pobozkal ho a pozrel na mňa očami, ktoré hovorili: ‚Som najšťastnejší človek na svete!‘ Áno, len on a ja sme vedeli, čo stojí napísané v tom prvom liste od jeho najmilšej! ..... Spomínam si aj na iné oči, zvláštne, aké skoky sa dajú v myšlienkach robiť! Našou ulicou šiel nádherný pohreb; v rakve na plyšovom pohrebnom voze ležala mladá, krásna žena, bola tam kopa kvetov a vencov a horelo množstvo fakieľ ..... že som sa celkom strácala. Chodník bol plný ľudí, všetci šli s pohrebným sprievodom, ale keď fakle zmizli z dohľadu a ja som sa zase obzrela, stál ešte pri mojom stojane ktosi a plakal; nikdy nezabudnem na tie smutné oči, čo na mňa hľadeli!“
Tak tiahla svietilňou kopa spomienok, svietilňou, ktorá svietila toho večera naposledy. Stráž pri striedaní vidí svojho nástupcu a môže mu povedať niekoľko slov, avšak svietilňa svojho nástupcu neuvidí; a predsa by mu bola mohla dať všelijaké pokyny, o daždi a plískanici, o tom, kam až na chodník padá mesačné svetlo a z ktorej strany fúka.
Na mostíku cez odkvapový žľab stáli traja, ktorí sa prišli svietilni predstaviť, pretože sa domnievali, že sama určuje, komu pripadne jej úrad. Jedným z nich bola sleďová hlava, ktorá v tme svieti; myslela si preto, že by sa mohlo pekne ušetriť na oleji, keby sa ona dostala na stojan svietilne. Druhým bol kus zhnitého dreva, ktoré tiež svieti, a ako hovorilo, vždy viac než nejaká treska: okrem toho je posledným zvyškom stromu, niekdajšej ozdoby lesa. Treťou bola svätojánska mušička; odkiaľ sa tam vzala, svietilňa nechápala, ale bola tam a svietila; avšak zhnité drevo i sleďová hlava sa zaprisahali, že svieti len v určitý čas, a že o nej sa preto vôbec nemôže uvažovať.
Stará svietilňa mienila, že žiadny z nich nesvieti dosť silno, aby mohol byť pouličnou svietilňou, ale nikto jej neveril. A keď potom začuli, že svietilňa sama úrad neobsadzuje, vyhlásili, že sú tomu veľmi radi, pretože je už príliš schátraná, aby mohla o niečom rozhodovať.
Vtom priletel od rohu ulice vietor, prefúkol klobúčikom starej svietilne a povedal jej:
„Čo to počujem? Chceš vraj zajtra odísť! Tak sa vidíme dnes večer už naposledy? To ti musím dať niečo na pamiatku! Prefúknem ti teraz hlavu, že si nielen budeš jasne a zreteľne pamätať, čo začuješ a uvidíš, ale budeš mať takú jasnú hlavu, že keď budú v tvojej prítomnosti niečo rozprávať alebo čítať, budeš to tiež vidieť!“
„Veru, to je naozaj veľký dar!“ povedala stará svietilňa. „Srdečne ti ďakujem! Len aby ma neulili na niečo iné!“
„Zatiaľ k tomu ešte nedôjde!“ povedal vietor. „A teraz ti nafúkam pamäť! Ak dostaneš niekoľko darov, ako je tento, budeš mať naozaj príjemnú starobu!“
„Len aby ma neulili na niečo iné!“ opakovala svietilňa. „Alebo mi môžeš aj v tom prípade zaistiť pamäť?“
„Buď predsa, stará svietilňa, rozumná!“ povedal vietor a zafúkal. ..... Vtom vyšiel mesiac. „Čo dáte vy?“ opýtal sa ho vietor.
„Ja nedám nič!“ vyhlásil mesiac. „Veď mi teraz ubúda a vôbec, mne nikdy svietilne nesvietia, ale naopak, ja svietim im.“ A mesiac zašiel zase za mraky, aby mal pokoj. Vtom dopadla priamo na klobúčik svietilne kvapka vody, akoby z odkvapu; avšak vyhlásila, že prichádza z tých sivých mrakov a že je tiež darom na pamiatku, a možno že zo všetkých najlepším. „Vniknem do teba a dám ti schopnosť, že až si budeš priať, budeš môcť za jedinú noc nadobro zhrdzavieť, takže sa rozsypeš a na prach sa premeníš.“ Ale svietilni sa zdalo, že je to zlý darček, a vietor si pomyslel to isté. „Lepší nemáš? Lepší nemáš?“ sipel, ako najhlasnejšie mohol. Vtom preletela jasným oblúkom žiarivá padajúca hviezda.
„Čo to bolo?“ zvolala sleďová hlava. „Nespadla sem hviezda? Akoby vletela do svietilne! ..... No, ak sa o jej úrad uchádzajú aj takto vysoko postavené osobnosti, môžeme sa rovno pozbierať a ísť domov!“ A aj to hneď urobila a dvaja ostatní uchádzači s ňou.
Ale stará svietilňa sa zrazu podivuhodne rozžiarila. „Aký je to krásny dar!“ povedala si. „Tie jasné hviezdy, ktoré mi vždy robili veľké potešenie a ktoré svietia tak krásne, ako ja som vlastne nikdy nedokázala svietiť, hoci som sa o to snažila dušou i telom, si ma všimli, úbohú starú svietilňu, a poslali mi po svojom poslovi dar; darovali mi, že všetko, čo si pamätám a pekne jasne vidím, môžu vidieť aj tí, ktorých mám rada. Až to je pravé potešenie, pretože keď sa nemôžeš o svoju radosť podeliť s ostatnými, je to len polovičná radosť!“
„Takému zmýšľaniu česť!“ povedal vietor. „Len zrejme nevieš, že je na to potrebná vosková sviečka. Ak v tebe nebude zapálená sviečka, nikto z ostatných z toho nič mať nebude, nič neuvidí. Na to hviezdy nepomysleli. Majú za to, že všetko, čo svieti, má v sebe aspoň sviečku. Ale som už unavený,“ vyhlásil vietor, „pôjdem si ľahnúť!“ A ľahol si.
Nasledujúceho dňa ..... nasledujúci deň môžeme radšej preskočiť! Nasledujúceho večera ležala svietilňa v kresle a kde? U starého lampiara!
Vyprosil si u „otcov mesta“ za svoje dlhoročné verné služby, aby si mohol starú svietilňu nechať. Smiali sa mu, keď o nej hovoril, a dali mu ju. A tak teraz svietilňa ležala v kresle pri teplých kachliach. Akoby tým bola vyrástla, vypĺňala takmer celé kreslo. Obaja starkí sedeli pri večeri a pozerali sa láskavo na starú svietilňu, boli by si ju najradšej vzali k sebe k stolu. Bývali vlastne v pivnici, dva lakte pod zemou. Muselo sa ísť dláždenou sieňou, kým sa prišlo k nim do izby, ale bolo tam pekne teplúčko, pretože mali na dverách tesnenie. Izbička vyzerala čisto a útulne. Mala záclony okolo postele aj na okienkach, na ktorých poličke stáli dva podivné kvetináče; priviezol ich námorník Kristián z Východnej alebo Západnej Indie. Boli to dvaja hlinení sloni, ktorí nemali chrbát, ale namiesto toho vyrastala z hliny, ktorá bola v nich, v jednom prekrásna pažítka ..... to bola zeleninová záhrada oboch starkých a v druhom veľký kvitnúci pakost ..... to bola zase ich kvetinová záhradka. Na stene visel veľký farebný obraz Viedenského kongresu ..... mali tam všetkých kráľov a cisárov pekne pokope! ..... Bornholmské hodiny s ťažkými olovenými závažiami šli „tik, tak!“ a stále sa trochu predbiehali, ale starkí si hovorili, že je to lepšie, než keby meškali. ..... Večerali teraz a stará svietilňa ležala, ako sme už povedali, v kresle celkom pri kachliach. Bolo jej, akoby bol celý svet teraz hore nohami. Ale keď sa starý lampiar na ňu pozrel a rozrozprával sa, čo títo dvaja spolu prežili, v daždi a plískanici, za svetlých, krátkych letných nocí i za snehovej metelice, keď sa človek tešil späť do pivničnej komôrky ..... bolo starej svietilni zase dobre. Videla všetko, akoby to bolo práve teraz ..... veru, vietor jej pekne rozsvietil v hlave!
Starkí boli naozaj pracovití a čulí; jedinú hodinku nenechali ujsť nazmar. V nedeľu popoludní sa objavila na stole kniha, najradšej nejaký časopis, a starec z nej nahlas predčítal o Afrike, o obrovských lesoch a divokých slonoch, ktorí sa tam voľne preháňajú; starenka počúvala a poškuľovala po hlinených slonoch, ktorí im slúžili za kvetináče! .....
„Pomaly si to aj predstaviť viem!“ povedala. A svietilňa si vrúcne priala, aby niekto rozsvietil sviečku a zastrčil ju do nej ..... starenka by potom uvidela všetko pekne zreteľne ako ona, tie vysoké stromy, tie husté poprepletané konáre, nahých čiernych ľudí na koňoch a celé stáda slonov, drviacich širokými labami trstinu i krovie.
„Načo mi sú všetky moje schopnosti, keď tu nie je žiadna sviečka!“ povzdychla si svietilňa. „Majú len olej a lojové sviece, a to nestačí!“
Jedného dňa sa objavila v pivničnej izbičke celá hŕbka ohorkov voskových sviečok; tými najsilnejšími svietili a menšie používala starenka na voskovanie nití, keď šila. Boli to pravé voskové sviečky, ale starkých nenapadlo zastrčiť kúsok do svietilne.
„Stojím tu so svojimi vzácnymi schopnosťami,“ sťažovala sa svietilňa, „mám toho v sebe toľko, ale nemôžem sa o to s nikým podeliť! Nevedia, že by som dokázala premeniť ich biele steny na najkrajšie tapety, na bujné lesy, na všetko, čo by si len priali! ..... Nevedia to!“
Svietilňa stála inak pekne vydrhnutá a čistučká v kúte, kde hneď padla každému do oka. Ľudia síce hovorili, že je to haraburdie, ale starkí na to nedbali a mali svoju svietilňu radi.
Jedného dňa, na narodeniny starého lampiara, pristúpila starenka k svietilni, usmiala sa a povedala:
„Urobím mu iluminácie!“ Svietilňa zavŕzgala plechovým klobúčikom, lebo si pomyslela:
„Konečne im svitlo!“ Ale dali jej olej, a nie voskovú sviečku. Horela celý večer, ale vedela už, že dar, ktorý jej udelili hviezdy ..... najkrajší zo všetkých ..... zostane pre tento život mŕtvym darom.
Snívala teda ..... kto má také schopnosti, iste môže snívať ..... že starkí sú už mŕtvi a ona že sa dostala k zlievačovi kovov a má byť pretavená na niečo iné. Bolo jej rovnako úzko ako vtedy, keď mala prísť na radnicu pred súd tridsiatich šiestich „otcov mesta“. Ale hoci jej bola daná schopnosť rozpadnúť sa na hrdzu a prach, kedykoľvek si bude priať, neprala si to. A tak sa dostala do taviacej pece a premenila sa na prekrásny železný svietnik, do ktorého niekto zasadí voskovicu; mal podobu anjela nesúceho kyticu a do stredu kytice bola zastrčená sviečka. Svietnik postavili na zelený písací stôl a miestnosť, v ktorej stál, bola nesmierne prívetivá; bolo tam veľa kníh a viseli tam krásne obrazy; bolo to u básnika a všetko, čo si myslel a čo písal, premietalo sa naokolo ..... izba sa premieňala na hlboké temné lesy, na lúky zaplavené slnkom, po ktorých si hrdo vykračoval bocian, a na lodnú palubu vysoko na dvíhajúcom sa mori.
„Aké mám schopnosti!“ hovorila si stará svietilňa, preberajúc sa zo sna. „Skoro by som mohla zatúžiť po tom, aby ma pretavili! ..... Ale nie, k tomu nesmie dôjsť, kým budú starkí nažive! Majú ma radi pre mňa samu. Majú ma skoro ako svoje dieťa. Vydrhli ma pekne a dali mi olej! Mám sa tu rovnako dobre ako tamten ‚Viedenský kongres‘, a to je nejaká noblesa!“
A od tých čias bola vo vnútri pokojnejšia, a to si tá poctivá stará svietilňa naozaj zaslúžila.