Veľké strašenie na Střekove

Žili raz na hrade Střekov, ktorý sa týči vysoko na skale nad riekou Labe, dve strašidlá. Biela pani Zmijena a čierny rytier Starostislav. Strašili tu už mnoho storočí, no posledných dvesto rokov strašil hlavne duch rytiera Starostislava, pretože jeho bielu pani strašenie omrzelo.
„Zmijenka, poď si postrašiť ako za starých čias. Pamätáš? To sme strašievali od večera do rána,“ lákal ju čierny rytier.
„Pche! To vieš, že áno, lietať po hradbách ako nejaký podpriemerný bubák! Strašenie je tak akurát pre nevyspelé a podradné strašidlá, čudujem sa, že ty si z toho ešte nevyrástol. A navyše ma dnes bolí hlava a mám dôležitejšie veci na práci,“ odsekla Zmijena a opäť sa uvelebila na stredovekom ležadle, kde mala rozčítaný poriadne hrubý a nudný zamilovaný román.
Nešťastný rytier Starostislav prešiel múrom a namieril si to, ako už mnohokrát predtým, do tajnej vínnej hradnej pivnice, aby pohárom dobrého vínka utíšil sklamanie.
„Beda ti, ako z teba ucítim víno!“ stihla ešte za ním štekla Zmijena, ale čierny rytier ju nevnímal.
Tak to šlo ešte nejaký ten rok, až jedného dňa mal Starostislav už naozaj plné zuby. Nepostrašil si so svojou bielou paňou už celé veky, pretože sa stále len váľa na svojom stredovekom kanapé a číta jednu pitomú knižku za druhou. Keby si aspoň vzala z hradnej knižnice nejaké poriadne čítanie, ale to nie! Stále len zamilované romány! A tak sa čierny rytier rozhodol, že utečie.
Tajne sa vykradol z hradnej brány, namieril si to k lesu a potom rovno za nosom.
„Azda niekde nájdem nejaký malý útulný hrádok, kde budem mať pokoj,“ tešil svoju myseľ.
Chvíľku tak poletoval medzi stromami, keď vtom, čo nevidí. Pri jednom poriadnom dube sedí biele stvorenie a plače. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to nejaké strašidlo.
„Čo sa ti stalo, že tu tak plačeš?“ zastavil sa Starostislav.
„Fňuk, som biela pani Svěženka z hradu Vrabinec a vyhnal ma zlý a škaredý černokňažník a ja teraz nemám kam ísť,“ fňukalo to stvorenie.
V čiernom rytierovi zahorel plamienok nádeje. Toto by bola biela pani pre strašenie! Je krásna, nestraší tu toľko storočí ako Zmijena a zdá sa, že čítať nevie.
„Tak vieš čo, Svěženka? Poď so mnou na môj hrad Střekov. Tam ti bude dobre, mám tam krásnu vínnu pivnicu a veľké a dlhé hradby, na ktorých sa nám bude nádherne strašiť,“ usmial sa na ňu Starostislav.
Svěženka sa tiež usmiala, prestala plakať a už si to čierny rytier s novou bielou paňou mieril späť na Střekov.
Tú noc si Starostislav postrašil tak, ako si už dlho nepostrašil. Preháňali sa so Svěženkou po hradbách a po cimburí, robili „húúú“ a „húúú“ a videli, ako na protiľahlom brehu rieky Labe rozospatí ľudia vybiehajú z domčekov von a vyvaľujú svoje vydesené oči na to, čo sa to na tom Střekove deje. A to strašidlám robí veľmi dobre.
Čierny rytier mal zasa radosť zo svojho posmrtného života a biela pani Svěženka bola rada, že má nový domov. Kto však radosť nemal ani za mak, bola Zmijena. Vadilo jej, že sa jej Starostislav preháňa po hradbách ako nejaký mladík a ešte s tou prekliatou bielou nehanbou z Vrabinca. Keď jej raz v noci pohár trpezlivosti pretiekol, rozhodla sa, že tým dvom ukáže, ako sa straší. Nečakane vyletela zo svojej komôrky so stredovekým kanapé a vyšvihla sa na hradby. Starostislav so Svěženkou, ktorí sa práve chystali užiť si ďalšiu noc, sa na ňu pozerali ako na zjavenie. Biela pani Zmijena povedala len:
„Pche!“ a rozletela sa po hrade so všetkou strašidelnou silou, ktorú zo seba bola schopná dostať. Krúžila okolo veže, preletovala oknami, kľučkovala hradbami a skrátka strašila, až z toho oči prechádzali.
„No toto, takéto strašenie som u nej ešte nezažil!“ povedal prekvapene Starostislav.
To Svěženku trochu nahnevalo a rozhodla sa, že aj ona predvedie, čo v nej je. Je predsa lepšia a hlavne mladšia než tá stará rachotina. A tak vzlietla k nočnej oblohe a hneď sa zase spustila dolu a strašila medzi hradnými múrmi ako o dušu.
Až do rána sa tie dve biele panie predháňali v strašení a to isté robili aj druhú noc, tretiu, štvrtú a skrátka pekných pár sto ďalších nocí. Každá chcela dokázať čiernemu rytierovi, že je v strašení lepšia ako tá druhá a že iba jej patrí hrad. A úbohý Starostislav z nich mal ťažkú hlavu. Vôbec si od nich neodpočinul. V noci strašili a vyčíňali, niekedy sa aj bili a vo dne sa škriepili a hádali. Na Střekove už nebol vôbec žiadny pokoj a chuť na strašenie čierneho rytiera nadobro prešla.
Rozhodol sa, že opäť uteč, ale tentoraz naozaj a pri žiadnom bielom a plačúcom stvorení sa už nezastaví. Opustil hrad, rozletel sa do kraja a od tých čias ho už nikto nikdy nezazrel. Zrejme si našiel maličkú hradnú zrúcaninu ukrytú niekde v lesoch, aby ho už žiadna biela pani nikdy nenašla.
Naštěstí ho ani žiadna nehľadala. Biele panie Zmijena a Svěženka si totiž pre samé hádky ani nevšimli, že je Starostislav preč. Na hrade Střekov sa hádajú, bijú a strašia dodnes.