Choď tam, neviem kam, prines to, neviem čo

Vládol kedysi v jednom cárstve gosudarstve báťuška cár, ani mladý, ani starý, a vládol sám, bez cárovnej. Mal na svojom dvore družinu poľovníkov strelcov; tí cára bavili, vyjazdili s ním na divoké hony a lovili vtáctvo a zver do cárskej kuchyne. Medzi členmi družiny osobitne vynikal urastený mládenec menom Fedot, znamenitý strelec, ktorý nikdy nechybil cieľ; veď sa jeho umením cár všade chválil.
Stalo sa, že raz vyšiel Fedot na lov sám. Namieril do hlbokého lesa a zrazu uvidel na strome sedieť hrdličku. Strhol pušku z pleca a zamieril. Hrdlička sa mu však zrazu tak zapáčila, že v poslednej chvíľke uhol puškou, aby vtáka nezabil. Predsa len ju však zasiahol; strela zlomila hrdličke krídlo. Zatrepotalo sa zdravé krídlo, ako chcela hrdlička odletieť, ale so zlomeným krídlom to nešlo; spadla na zem. Fedot ju zdvihol. Vtom sa ozval ustrašený ľudský hlas:
„Ach, strelec smelec, nezabíjaj ma, neodtŕhaj mi hlavičku, neber ma z bieleho sveta. Radšej ma prines živú domov, posaď na okienko a daj na mňa pozor. Hneď ako začnem driemať a očká privierať, v tú chvíľu ma udri chrbtom ruky a dôjdeš veľkého šťastia.“
Fedot krútil hlavou a veľmi sa čudoval:
„Čo to? Na pohľad je to vták, na počúvanie hovorí ľudským hlasom. To som za živa nevidel ani nepočul. Želáš si ísť so mnou, pôjdeš teda so mnou, nech sa deje čo sa deje.“
Nechal ďalší lov, vzal hrdličku a vrátil sa. Doma ju posadil na okienko a čakal. Po nedlhej chvíli položila hrdlička hlavu pod krídelko a zadriemala. Fedot rýchlo pristúpil a udrel ju ľahučko chrbtom ruky tak, že spadla na podlahu. Ako sa jej telo dotklo zeme, premenilo sa na dievča také krásne, že sa to nedá ani predstaviť, ani si to pomyslieť; len v rozprávke sa o tom dá rozprávať. Po celom svete širokom ďaleko by si takú krásavicu nenašiel. Už hľadí dievča na Fedota, už hovorí k mládencovi cárskemu strelcovi:
„Vedel si ma získať, vedz sa so mnou aj žiť, Fedot. Ty mi budeš súdeným mužom a ja tebe dobrou ženou.“
Ako povedala, tak sa aj stalo. Bola teda svadba a Fedot sa teší s mladou manželkou. Nič si z toho nerobí, že mala z celého majetku len jednu nevelkú knihu, veď aj tak sa pozerá len na jej milé a múdre oči. Najradšej by bol prestal aj s lovom, aby sa od nej nemusel hnúť; z čoho by však udržiavali domácnosť? Rád nerád musel vziať každé ráno pušku, ísť do lesa či na lúky a strieľať všetko, čo lietalo a behalo, a zaniesť úlovok do cárskej kuchyne.
Netrvalo dlho a žena vidí, aký je Fedot od služby unavený a vyčerpaný. Povedala mu preto:
„Zle žiješ, Fedot, ako keď stromček schne. Je mi ťa ľúto, holúbok sivý. Deň čo deň sa musíš naháňať po lesoch a brodiť v močiaroch a ku mne sa potom vraciaš premočený, zmorený a uštvaný. Všetok osoh z toho má cár, tak aké je to remeslo? Ja by som vedela o lepšom. Zaopatri niekde sto rubľov, potom ešte raz sto a nakúp za ne čo najfarebnejší a najjemnejší hodváb.“
Fedot bol taký zadychčaný, že sa ani nespýtal, načo to všetko má byť. Padol na lôžko a zaspal. Ráno si však na ženinu prosbu spomenul a začal sa medzi kamarátmi strelcami vypytovať, kto by mu mohol nejaké peniaze požičať. Krátko sa to povie, ale dlho sa peniaze zháňajú. Po dlhšom čase mal však predsa len dvesto rubľov pokope a vydal sa nakúpiť hodváb. Ostatní poľovníci sa mu smiali, keď videli, čo kupuje:
„Fedot bude loviť v hodvábnom sarafáne! Fedot sa chce páčiť medvedicam a laniam! Fedot chce plašiť zver ako strašiak!“
Fedot sa však o posmech nestaral a išiel s nákupom domov. Žena vzala hodváb, pomädlila ho v rukách a povedala:
„Dobre si vybral a nakúpil. Teraz choď spať, ráno je múdrejšie ako večer. Ráno sa poradíme, čo ďalej.“
Len čo muž zaspal, vzala žena svoju knihu, vyšla na prah, nalistovala jedno miesto a prečítala niekoľko slov. Z ničoho nič stáli pred ňou dvaja mládenci a pýtali sa:
„Čo prikazuješ, naša pani?“
„Vezmite tento hodváb a do hodiny mi z neho utkajte taký koberec, aký ešte nikdy nikto na svete nevidel. Nech je na ňom vyznačené celé cárstvo s mestami i dedinami, s horami i dolinami, riekami, morami i jazerami, lesmi i poľami, s vtáctvom na nebi, zverou v lesoch a na poliach a rybami v oceánoch i jazerách a riekach!“
Nepovedali mládenci ani slovka, vzali hodváb a dali sa do práce.
Netkali ani hodinu, netkali ani pol hodiny; v okamihu urobili koberec krásny nad všetky koberce, ako žena prikázala. Odovzdali svoje dielo a zmizli tak, ako sa zjavili.
Ráno dala žena koberec Fedotovi a povedala mu:
„Na, zájdi na trh a predaj koberec kupcom. Daj však pozor, cenu nehovor. Vezmi len to, čo ti dajú.“
Vzal Fedot tkaný obraz, rozprestrel ho na trhu a stojí. Ľudia sa schádzajú, čudujú sa, na cenu sa ani neopovažujú opýtať. Až pribehol jeden kupec a pýta sa:
„Počúvaj, priateľu, je ten čarovný obraz na predaj?“
„Je.“
„A koľko stojí?“
„Ty si kupec, ponúkni cenu!“
Kupec sa dal do premýšľania. Dumá, láme si hlavu, cenu však odhadnúť nemôže. Pridal sa druhý obchodník, tretí, štvrtý, ďalší sa obdivujú, až ich bol celý húf. Čudujú sa a hádajú, škriepia sa a domýšľajú, koberec však oceniť nevedia. Vtom išiel okolo cárov radca; uvidel rozhádaných a rozškriepených kupcov a zachcelo sa mu započúvať, čím si lámu hlavy a o čom tak urputne múdria. Vystúpil z cárskeho koča, zmiešal sa medzi nich a vraví:
„Buďte zdraví, kupci z domova, aj vy, obchodníci zo zámoria, vzácni hostia! O čom to vediete hádku? Prečo to škriepenie a nezhody?“
Kupci pozdravili vznešeného pána a povedali mu, čo a ako, tak a tak, že sa nemôžu vôbec dohodnúť na cene toho koberca. Radca si prezrel dielo a tiež užasol.
„Povedz mi, strelec, po pravde pravdivej, kde si vzal takú nádheru? Kto stvoril tú krásu?“
„Ten koberec je dielom mojej ženy.“
„Koľko za neho? Taká krása môže zdobiť len cársky palác.“
„Ja cenu nepoznám. Žena mi prikázala, aby som sa netargoval. Koľko mi dajú, nech vezmem.“
„Dobre. Tu máš, strelec, desať tisíc. Cár nie je nijaký kupčík, aby sa o vzácnej kráse dohadoval ako trhovníčka.“
Fedot vzal peniaze, zložil koberec a odniesol ho cárskemu radcovi do jeho voza. Potom sa ponáhľal s peniazmi domov.
Radca sa okamžite ponáhľal s novým nákupom za svojím pánom.
„Neželá si cárske Veličenstvo pozrieť na vzácnosť, ktorá je naozaj hodná jeho očí a ktorú som dnes kúpil na trhu?“
Cár sa pozrel a vidí celú svoju ríšu ako na dlani. Ako sa čudoval! Ten koberec musí mať!
„Za živa som také umenie nevidel! Ten koberec musí už zostať na mojom zámku, ten už nikam neponesieš.“
Prikázal na mieste vyplatiť radcovi dvadsať päť tisíc rubľov a koberec prikázal zavesiť na stenu slávnostnej siene, kde vládol a prijímal cudzích ministrov, vojvodcov a svoju radu. Radca sa ani nehneval. Povedal:
„Ako sa páči, cárska Vznešenosť. Pôjdem a objednám si nejaký aj pre seba. Som rád, že som mohol Vaše Veličenstvo potešiť.“
Vzal svoj zárobok a vyrazil hneď ku strelcovi. Dal si ukázať, kde Fedot býva, a rovno dnu. Keď však uvidel strelcovu ženu, zabudol na všetko, ba ani nevedel, prečo vlastne prišiel. Pred ním stála taká krásavica, že z nej nemohol vôbec spustiť oči ani sa spamätať z toho ohromenia. Hľadel a žasol, v hlave sa mu hnala myšlienka za myšlienkou:
„Kto to kedy videl, obyčajný strelec a taká krásavica! Taký hlupák a má mať doma taký poklad! Ja mám generálsku hodnosť a slúžim u samého cárskeho Veličenstva, takú krásavicu som však ešte ani nevidel.“
Radca zabudol, prečo vôbec do chalúpky prišiel. Vycúval z dverí a hneď na zámok. Odvtedy chodil ako vymenený. Ani vo dne, ani v noci na nič iné nemyslel, stále mal pred očami krásnu strelcovu. Netrvalo dlho a všimol si to sám cár gosudar. Začal sa radcu vypytovať:
„Čo sa s tebou stalo, že si taký zarazený? Že by si môj cársky radca nevedel poradiť?“
„Ach, Vaše cárske Veličenstvo, strelec Fedot, ktorý nám predal koberec, má ženu ..... taká krása nie je na celom svete. Nemôžem si vôbec pomôcť, stále na ňu myslím, stále ju pred sebou vidím.“
Keď cár vypočul radcovu odpoveď, pojala ho zvedavosť, aká že asi je tá nevídaná krásavica. Prikázal hneď, aby mu zapriahli koč, a išiel sa na ňu pozrieť. Dal si ukázať Fedotovu chalúpku, vystúpil a ide dnu. Len čo vošiel do izby, bolo mu, ako keby stratil reč. Ako by pri pohľade na tú krásu stratil srdce. Nezmohol sa ani na slovo, otočil sa a išiel rovno na zámok. Tam si zavolal radcu a vraví mu:
„Ako môže byť taká krásavica ženou obyčajného strelca? Tej bolo iste súdené, aby sa stala cárovnou. Teraz ma dobre počúvaj! Vedel si mi ukázať strelcovu ženu, krásu nevídanú. Musíš teraz dokázať aj odstrániť jej muža. Chcem sa s ňou oženiť. Ak ho nesprevadíš zo sveta, uvidíš, čo sa stane s tebou. Si môj verný sluha, ale išiel by si na šibenicu.“
Šiel teraz radca dvakrát smutný, so sklonenou hlavou. Ako tak ide, vrazí div nie do akejsi starenky. Bola to baba Jaga čarodejná. A tá hneď:
„Stoj, cársky radca! Poznám tvoje myšlienky. Ak chceš, pomôžem ti v tvojom trápení.“
„Ak to dokážeš, babo, zaplatím ti viac než dobre.“
„Tak ma počúvaj. Dostal si cársky rozkaz, aby si zahubil strelca Fedota. S tým nebude taká ťažká robota, je to hlupáčik. Ale jeho žena! Tá je veľmi múdra. Vráť sa teraz k cárovi a povedz mu, že za trikrát deviatimi krajinami v trikrát desiatom cárstve je ostrov. Po tom ostrove sa klusom prebieha a trávičku perami preberá jeleň zlatoparoháč. Nech dá cár vybrať trikrát dvadsať námorníkov, tých najhorších a najlenivejších opilcov, ktorých nebude žiadna škoda, a nech káže pripraviť na plavbu starý hnilý koráb, ktorý už trikrát desať rokov nebol na použitie. Na tom korábe nech pošlú Fedota lovca, aby priviezol z ostrova zlatoparohatého jeleňa. Nech mu nikto nehovorí, že k ostrovu sa musí plávať trikrát jeden rok a späť tiež trikrát jeden rok, dohromady šesť rokov na oceáne. Aj tak sa vrátiť nemôže, mocný radca. Tá loď nevydrží dlhšiu plavbu než trikrát jeden týždeň a potopí sa. Fedot aj jeho námorníci utonú, žiadna živá moc im nepomôže.“
Radcovi sa plán baby Jagy zapáčil. Poďakoval jej, odmenil ju tromi vrecúškami dukátov a hneď k cárovi.
„Vaše cárske Veličenstvo, už to mám, tak a tak bude možné Fedota zahubiť,“ vraví a vysvetlil vládcovi všetko, čo mu baba Jaga poradila.
Cár s tým súhlasil a hneď vydal rozkaz, aby všetko zohnali a pripravili. Keď už stál v prístave napoly hnilý koráb so zásobami na šesť rokov s hordou schátraných námorníkov, dal si cár zavolať Fedota a oznámil mu:
„Junáku Fedot, ty si môj najlepší strelec a len na teba je spoľahnutie. Musíš teraz vykonať pre mňa náročnú službu, ktorú nemôžem zveriť nikomu inému než tebe. Odídeš zajtra ráno loďou ďaleko, cez trikrát deväť krajín do trikrát desiateho cárstva. Tam je ostrov a po ňom sa klusom prebieha a trávičku perami preberá zlatoparohý jeleň. Chytíš toho zlatoparoháča a živého mi ho privezieš sem, na môj zámok.“
Fedot vypočul cára a zamyslel sa, ako by sa taká úloha dala asi splniť či ako by sa jej dalo vyhnúť. Myslí, dumá, odpoveď nemá. Cár však ani o nejakú odpoveď nestál. Vraví:
„Mysli alebo nemysli, zajtra ráno ideš. Loď s posádkou už čaká v prístave. Ak nepôjdeš, tu je môj meč. Ten by ti hlavu na krku nenechal, ani on, ani ja nesnášame neposlušnosť.“
Fedot sa teda obrátil a vyšiel z paláca. Chodil chvíľu po meste ako blúdiaca duša a premýšľal, prečo to asi cára napadlo. Doma s ním tiež nebola reč. Keď sa ho žena vypytovala, prečo je taký smutný a či ho stretol nejaký nezdar, povedal jej až vtedy, že má ísť preč.
„Preto sa teda trápiš? Nebuď smutný, to nie je služba, to je službička. Len sa nestaraj a choď spať. Ráno je múdrejšie ako večer.“
Uložila Fedota na spánok a počkala, kým zaspí. Potom vzala čarovnú knihu, vyšla na prah, otvorila ju, zalistovala na správne miesto a prečítala slová. V tom okamihu stáli pred ňou dvaja mládenci a pýtali sa:
„Čo prikazuješ, naša pani? Rozkazuj, čo ti je treba!“
„Za trikrát deviatimi krajinami v trikrát desiatom cárstve je ostrov. Na tom ostrove chytíte jeleňa zlatoparoháča a prinesiete ho sem. Rozumeli ste dobre?“
„Všetko sme počuli a dobre sme porozumeli. Do svitania bude všetko vykonané.“
Víchricou sa preniesli mládenci na ten ostrov, chytili jeleňa zlatoparoháča a bleskom s ním na Fedotov dvorček. Tam im žena ešte prikázala zbiť veľkú debnu, do ktorej by sa jeleň zmestil, a potom ich prepustila. Mládenci zmizli, ako by sa prepadli. Žena potom šla tiež spať. Na úsvite zobudila svojho muža a povedala:
„Vstaň a choď sa pozrieť! Po tvojom dvore sa prechádza jeleň so zlatými parohami. Vezmi ho so sebou na koráb a plávajte dopredu len päť dní, šiesteho dňa sa vráť.“
Fedot zaviedol jeleňa do klietky, klietku zavrel a dal ju odviezť na loď. Námorníci sa začali vypytovať:
„Kto si? Čo tu chceš? Čo si to priviezol?“
„To sú ďalšie zásoby. Cesta bude dlhá a môžeme pri nej všeličo potrebovať,“ odpovedal im Fedot. „A kto som, to vám onedlho povie sám cár.“
Čas vyplávania sa blížil. Mnoho ľudí prišlo vyprevadiť plavcov a popriať im veľa šťastia na tej podivnej plavbe. I sám cár dokonca prišiel. Vyhlásil Fedota za najvyššieho nad všetkými námorníkmi a potom dal rozkaz na vyplávanie. Vlajky zavlali, ozvali sa rany a koráb sa odpútal na cestu na šíre more.
Čas plynul a loď bola na ceste už piaty deň, po nejakom brehu alebo prístave nebolo ani stopy. Po obede dal Fedot vyvaliť súdok pálenky a povedal námorníkom:
„Pite, bratia, čo hrdlo ráči. Cesta je ešte ďaleká.“
Námorníci boli radi a zvolali veliteľovi slávu. Hneď sa s radosťou rozbehli k sudu a začali nalievať. Pili a pili, klebetili a spievali. Nakoniec sa všetci do jedného opili a tvrdo zaspali. Na túto chvíľu Fedot čakal. Chopil sa kormidla a obrátil koráb na cestu späť. Keď sa námorníci začali preberať, vyvalil Fedot ďalší súdok, a tak námorníci vlastne prespali celú cestu späť. Keď jedenásteho dňa priplávala loď späť do prístavu, vztýčil Fedot lodnú vlajku a začal slávnostne strieľať z diel. Rany bolo počuť až do zámku, a tak sa začal cár zaujímať, čo to je, čo sa deje. Nikto však nevedel odpovedať. Nahnevaný vládca sa teda zdvihol a uháňal ku kotvisku lodí. Predstavme si jeho rozhorčenie, keď uvidel Fedotovu výpravu, že sa vracia za pár dní namiesto za šesť rokov, že sa koráb nepotopil, že sa čierne plány zmarili. Oboril sa na Fedota celý bez seba od hnevu:
„Ako si sa mohol, ničomník, opovážiť porušiť môj plán? Prečo sa vraciaš pred určenou lehotou?“
Fedot sa však nezľakol. Vraví pokojne:
„Ako znela moja úloha, Vaše Veličenstvo? Priviezť živého jeleňa zlatoparoháča. O nejakej lehote nebola reč. Iný by sa možno plavil po moriach desať rokov a aj tak by nič nedokázal. My sme plávali všetkého všudy jedenásť dní, a čo je hlavné, Vaše Veličenstvo, uloženú povinnosť sme splnili. Bude azda ľúbo pozrieť sa na jeleňa so zlatými parohami?“
Nato dal povel námorníkom a tí spustili na breh veľkú klietku. Všetci užasli nad krásou a mohutnosťou podivného zvieraťa a provolávali slávu celej posádke a hlavne veliteľovi Fedotovi. Cár, hoci veľmi nerád, musel uznať svoju prehru. Premohol sa pred ľuďmi, nasadil láskavú tvár a dovolil Fedotovi ísť domov. Námorníkom, ktorí na lodi plávali, dal slobodu na šesť rokov. V tom čase ich nesmel nikto chytať na vojnu, pretože si svoje roky vlastne takto odslúžili.
Cár sa nemohol vôbec spamätať. Strelec Fedot ho takto prelstil, bohvie ako to dokázal, na krásavicu bude čakať kdovie ako dlho. A to všetko zavinil radca s tým svojím plánom na chytenie vzácneho jeleňa. Veď mu to aj hneď povie. Sluhovia museli čo najrýchlejšie radcu zohnať a priviesť ho. Len čo sa hľadaný našepkávač dostavil, oboril sa na neho cár a začal mu vyhrážať:
„Robíš si azda zo mňa žarty? Takto ma zosmiešniť! Vidím, že ti nejako málo záleží na vlastnej hlave. Pozeraj vymyslieť nejakú poriadnu príležitosť, ako by sme mohli strelca poslať na zlú smrť!“
Radca mal z toho hnevu srdce až v nohaviciach, ako sa bál.
„Va ..... va ..... Vaše cárske Ve ..... ve ..... veličenstvo, da ..... dajte mi je ..... len trochu ča ..... času na ..... na rozmyslenie,“ koktal a utieral si pot, „azda sa to po ..... podarí.“
Poklonil sa, vycúval pozadu z komnaty a utekal, akoby mu hlavu zapálili, na známe miesto. Baba Jaga ho už čakala. Vraví:
„Stoj, cársky radca! Poznám tvoje myšlienky. Ak chceš, pomôžem ti od tvojich trápení.“
„Pomôž, babo, pomôž, zachráň ma pred cárovým hnevom, zaplatím ti viac než dobre. Fedot sa vrátil, a čo je horšie, priviezol živého zlatoparohatého jeleňa!“ nariekal radca.
„Už som počula, všetko viem. Fedot je hlupáčik, nebolo by ťažké zahubiť ho. Má však veľmi múdru ženu. Dobre ma počúvaj! Vrátiš sa k cárovi a poradíš mu, aby poslal Fedota za ďalšou úlohou. Nech ide strelec tam, neviem kam, a nech prinesie to, neviem čo. Taký rozkaz nemôže Fedot odmietnuť. A že by ho mohol vykonať? To v žiadnom prípade. Vrátiť by sa mohol najviac s prázdnymi rukami a oznámiť cárovi, že príkaz nevykonal, a jeho hlava padne. Ten sa však nemôže už nikdy vrátiť, buď pokojný.“
Radca počúval, prikyvoval hlavou a upokojoval sa, keď takú radu počul. Hneď babe zaplatil viac než dobre a bez meškania späť na zámok, rýchlo k cárovi a ešte celý udýchaný hlási, k čomu ho baba Jaga teraz navádza. Cár nič nepovedal. Chvíľu uvažoval, potom dal zavolať do paláca strelca Fedota. Len čo sa Fedot objavil, urobil cár priateľskú tvár a vraví sladko:
„Fedot, môj najmilší a najprvší strelec, si naozajstný junák. Splnil si jedno moje želanie bez chyby a rýchlo, priviedol si mi jeleňa so zlatými parohami. Vykonaj teraz aj službu druhú; choď tam, neviem kam, a prines to, neviem čo! Pamätaj však,“ pokračoval zrazu hrozivo, „je to služba cárska. Ak neprinesieš, budeš o hlavu kratší.“
Fedot nepovedal ani slovko, otočil sa a išiel. Prišiel domov zasmušilý, zarmútený, so zvesenou hlavou a takmer so slzami v očiach. Žena si to hneď všimla a starala sa:
„Čo ťa trápi, môj milý?“
„Ech,“ povzdychol si Fedot, „jedno trápenie mám z krku a druhé prišlo. Zavolal si ma cár a posiela ma tam, nevie kam, aby som priniesol to, neviem čo. V meste sa hovorí, že to je všetko pre tvoju krásu.“
Keď žena počula cárovo želanie, bola celá zarazená. Bola to úloha nesmierne ťažká, ktorú ešte nikto nedokázal. Chcela však upokojiť Fedota, a tak vraví:
„To je preťažká povinnosť, ktorú ti cár ukladá. O mňa sa báť nemusíš, aj keď to nebude ľahké. Tam musíš ísť deväť rokov a naspäť tiež deväť, teda osemnásť rokov. A kto vie, či bude tá cesta vôbec na niečo dobrá. Niečo však vymyslíme. Choď teraz spať, ráno je múdrejšie ako večer.“
Hneď ako Fedot zaspal, zavolala žena ihneď tých dvoch čarovných mládencov a pýtala sa ich:
„Viete, ako ísť tam, neviem kam, a priniesť to, neviem čo?“
Mládenci mlčali, premýšľali, a potom povedali smutne:
„Nie, pani naša, to nevieme.“
Poklonili sa a v okamihu boli preč.
Tej noci žena dlho premýšľala, ako sa ubrániť cárovi. Zobudila potom strelca a povedala mu:
„Pôjdeš k cárovi a vyžiadaš si od neho plnú pokladnicu peňazí na cestu. Veď máš putovať osemnásť rokov. Zo zámku sa vráť ešte domov a rozlúčime sa. Neboj sa, že navždy. A neobávaj sa ani o mňa, ani o seba.“
Na zámku dostal strelec naozaj veľký mešec zlata a potom sa išiel rozlúčiť so ženou. Tá ho už čakala. Podala mu vyšívaný uterák a klbko a poradila mu:
„Kadiaľ sa klbko pokotúľa, tadiaľ povedie tvoja cesta. Nech si kdekoľvek, utieraj sa len uterákom odo mňa, ničím iným, a teraz choď!“
Fedot sa rozlúčil so ženou i s priateľmi strelcami, poklonil sa na rozlúčku a vykročil. Len čo bol za mestskými hradbami, hodil klbko na zem. Klbko sa kotúľa a kotúľa po chodníkoch i cestách, cez lesy i lúky, a Fedot všade za ním. Keď bol unavený, utrel sa uterákom, ktorý dostal na cestu, a hneď sa mu išlo zasa dobre, hneď cesta lepšie ubiehala.
Za niekoľko týždňov zavolal cár svojho radcu a vraví mu:
„Strelec je už dávno preč a bude sa najmenej osemnásť rokov potĺkať po širom svete. Podľa všetkého sa ani živý nevráti. Má so sebou veľa peňazí, azda ho lupiči prepadnú a vydajú na zlú smrť. Myslím, že by som si jeho ženu mohol vziať už teraz. Sadni do cárskeho koča a zájdi do strelcovskej dediny. Privezieš mi Fedotovu krásavicu. Ja zatiaľ pripravím privítanie, aké jej bude hodné.“
Urobil radca, ako mu bolo rozkázané. Zastavil pred Fedotovým domčekom a ide rovno do izby. Poklonil sa žene a oznámil jej:
„Buď pozdravená, krásavica! Jeho Veličenstvo cár Gosudar, vládca celej krajiny a všetkých ľudí v nej, mi nariadil, aby som ťa priviezol do jeho paláca.“
Strelcova nehovorila nič a išla. Len čo sa objavila v paláci, privítal ju cár s veľkou slávou a užasol ešte viac nad jej krásou. Viedol ju potom do pozlátených komnát a hovoril k nej zvláštne slová:
„Chceš byť cárovnou celej mojej ríše? Vezmem si ťa za ženu.“
„Kto to kedy videl, kto to kedy počul,“ čudovala sa žena, „takto chcieť manželku živého muža za ženu? Nech je aký chce, hoci len obyčajný strelec, je to môj zákonný muž. A vládca musí prvý dodržiavať zákony, ktoré sám vydal.“
Taká odpoveď cára rozzúrila. Nebol zvyknutý, že by mu niekto odvrával, nieto ešte osoba nevznešená. Rozkričal sa:
„Ak to nepôjde po dobrom, stane sa tak po zlom. Stráže sem!“
Krásavica sa však nezľakla, len sa usmiala. Skôr než sa cár nazdal, padla na podlahu a v tú chvíľu sa premenila na hrdličku a frrr oknom preč! Cár zostal ako vyjavený a márne sa obzeral, kam sa mu krásavica podela. Keď pribehla stráž, rozkričal sa na ňu a poslal ju po radcu.
Fedot medzitým prešiel mnoho krajín. Klbko sa však kotúľalo stále ďalej a ďalej. Kde bola v ceste rieka, mostom ju premostilo, kde sa Fedotovi zachcelo odpočívať, tam sa klbko rozostlalo páperovou posteľou. Rýchlo sa rozprávka hovorí, no cesta tak rýchlo neubieha; konečne prišiel Fedot k nádhernému palácu. Klbko sa dokotúľalo k bráne a zrazu, akoby tu nikdy nebolo, ako para sa rozplynulo. Strelec chvíľu zostal stáť a potom si vraví:
„Asi som pri cieli. Pôjdem priamo!“
Ide, vykračuje si po schodoch z bieleho mramoru, do modrých a zlatých izieb prichádza. Zrazu začuje klepot papučiek a oproti nemu sa blížia tri dievčatá nevýslovnej krásy a hneď sa začnú vypytovať:
„Odkiaľ si? A prečo prichádzaš, dobrý človek?“
„Ach, krásavice! Že som dobrý človek, to poznáte. Ani mi však po predlhej púti nedáte vydýchnuť a už vyzvedáte. Keby ste prišli k nám, ja by som vás najprv napojil a nakŕmil a až potom by som začal klásť otázky.“
Krásavice hneď nechali prestrieť stôl, posadili junáka na čelo, uctili hosťa a pohostili a nakoniec ho uložili na spánok. Keď sa Fedot dosýta vyspal a z mäkkej postele vstal, krásavice mu už nesú zlaté umývadlo a bohato vyšívaný uterák. Strelec sa opláchol v zlatej nádobe, bohato zdobený uterák však nechce. Vraví:
„Mám svoj uterák, mám čím líca osušiť, ako by ma hladila moja najmilšia.“
Vybral osušku, ktorú mu dala na cestu žena, a utieral kvapky z junáckeho tela. Podivili sa krásavice, keď to zbadali, a začali volať jedna cez druhú:
„Dobrý človek, kde si prišiel k tomu uteráku? Odkiaľ ho máš?“
„Odkiaľ by som ho mal? Dala mi ho moja milá žena na cestu.“
„Ach,“ tešili sa krásavice, „ty máš teda za ženu našu najmladšiu sestru!“
Obrátili sa a čo najrýchlejšie bežali po mamičku starenku, aby jej ukázali neznámeho zaťa. Mamička hneď prišla, prezrela si uterák, potom si prezrela zaťa a povedala:
„To je práca mojej dcéry, spoznávam ju, a ty mi teraz povedz pekne od začiatku, ako si prišiel až sem.“
Strelec jej rád všetko povedal, ako to bolo so ženou hrdličkou a cárom a ako ho nakoniec poslal cár, aby šiel tam, neviem kam, a priniesol to, neviem čo, a ako ho klbko priviedlo až sem.
„Neviem, milý syn, neviem, veď ani ja som nikdy o niečom takom ani slovkom nepočula. Nestrácaj však nádej, azda to budú vedieť moji poddaní a sluhovia.“
Po týchto slovách vyšla mamička pred dom, postavila sa na veľký kameň a zavolala mocným hlasom. Ozval sa hluk, praskot a šum a zrazu, kde sa vzali, tu sa vzali, stáli pred starenkou mamičkou všetci živí tvorovia; zbehli sa zvieratá, zleteli sa všetky vtáky. Keď sa utíšili, oslovila ich vládkyňa:
„Hej, zvieratá lesné i poľné, vtáci povetrní, počul niekto z vás, ako sa ide tam, neviem kam, a prinesie to, neviem čo?“
Vtáci aj zvieratá odpovedali jedným hlasom:
„Nie, o tom sme nikdy nepočuli!“
Mamička starenka ich potom prepustila. Vzala svoju čarovnú knihu, otvorila ju, prečítala niekoľko slov a v tú chvíľu stáli pred ňou dvaja mládenci:
„Čo prikazuje naša pani?“
„Takto vám prikazujem, sluhovia moji verní: zanesiete ma spolu s mojím zaťom na ďaleký oceán ..... more široširé a zastavíte sa s nami uprostred nad najčiernejšou hlbinou!“
Splnili mládenci starenkin rozkaz a doniesli ich ako na bujnej víchrici do samého stredu ďalekého oceánu ..... mora široširého. Sami stoja ako dva stĺpy nad vodou a držia svoju paniu a Fedota na rukách. Zavolala mamička starenka mocným hlasom a prihnali sa k nej všetky ryby a priplávali k nej všetky morské živočíchy. Toľko sa ich hemžilo okolo, že ani hladinu nebolo rozoznať.
„Hej, tvorovia morskí, aj vy, ryby bystré, vy všade doplávate a pri všetkých ostrovoch a ostrovčekoch ste boli. Nepočul niekto z vás, ako prísť tam, neviem kam, a priniesť to, neviem čo?“
Morskí tvorovia i ryby však odpovedali ako jedným hlasom:
„Nie, ani nepočuli, ani nevideli.“
Tu sa zrazu pretlačila stará chromá žaba, ktorá žila už tridsať rokov na odpočinku, a vraví:
„Kvaky kvak, ja viem, kde taký div nájsť.“
„Moja milá, teba práve potrebujem,“ povedala mamička starenka, vzala žabku do náručia a prikázala mládencom, aby ich zase zaniesli domov. Tam sa začala starenka hneď žabky vypytovať, ktorou cestou by mal jej zať ísť. Žabka odvetila:
„To miesto je na samom kraji sveta, ďaleko, predaleko. Sama by som mu ukázala cestu; som však stará, sotva nohy vlečiem. Ani za päťdesiat rokov by som tam nedoskákala.“
Starenka priniesla veľkú fľašu, nalila do nej čerstvé mlieko, posadila do nej žabku a fľašu podala zaťovi.
„Túto fľašu poneseš a žabka ti bude ukazovať cestu. Poslúchni ju vo všetkom, ona je jediná tvoja nádej, len s ňou nájdeš svoj cieľ.“
Strelec vzal fľašu, rozlúčil sa s mamičkou starenkou i s krásavicami švagrinami a vybral sa od domova ďalej a k cieľu bližšie. Ide a ide, žabka mu cestu ukazuje. Rýchlo sa rozprávka hovorí, cesty však pomaly pribúda. Dlho, predlho kráčali, až prišli k ohnivej rieke. Za riekou videli cez plamene vysokú horu a v hore sa črtali mohutné dvere.

„Kvaky kvak,“ vraví žabka, „vyber ma z fľaše, musíme sa nejako dostať cez ohnivú rieku.“
Fedot žabku vybral a pustil ju na zem.
„No, dobrý mládenec, posaď sa na mňa. Nemusíš sa báť, že by si ma rozpučil. Len sa dobre drž, z ohnivej rieky sa nikto živý nedostane.“
Žabka sa začala nadúvať a nafukovať; nafukovala sa, až bola veľká ako koník. Strelec sa držal ako kliešť; mal strach, že spadne do ohnivého prúdu. Žaba však hop skok a bola na druhom brehu. Tam sa zase zmenšila a povedala Fedotovi:
„Ja budem čakať vonku a ty, dobrý mládenec, pôjdeš do tých dverí. Ocitneš sa v jaskyni a tam sa pekne skryješ. O nejaký čas prídu dvaja starci; dobre ich počúvaj, čo budú hovoriť, a všímaj si, čo budú robiť. Keď skončia rozhovor, odídu, a ty potom opakuj všetko, čo si videl a počul.“
V jaskyni bola tma, že by ju mohol krájať. Fedot išiel potichu a rukami tak dlho tápal, až nahmatal prázdnu truhlicu. Sadol si do nej, zaklapol veko a našiel si dierku po suku, aby videl. Onedlho počuje klapnúť dvere; do jaskyne prišli dvaja starčekovia a zavolali:
„Hej, Svate Vševedúci! Budeme jesť!“
V tej chvíli, kde sa vzali, tu sa vzali, rozsvietili sa sviečky vo svietnikoch, zacinkali poháre, zazvonili taniere a misy a na stole stáli najrozmanitejšie jedlá a najvýberavejšie vína. Starci sa najedli, porozprávali sa o tom i o onom a potom zavolali:
„Hej, Svate Vševedúci, uprac!“
V ten okamih všetko zmizlo ..... stôl preč, jedlá i vína ani stopy, sviece zhasli a všade len tmavá tma. Ozvali sa kroky, dvere zapadli a Fedot vedel, že je v jaskyni zase sám. Vyliezol z truhlice a zavolal:
„Hej, Svate Vševedúci, daj mi jesť!“
Znova tu boli rozsvietené lustre a prestretý stôl plný výberových jedál a najlepších vín. Fedot si vybral miesto pri stole a vraví:
„Hej, Svate Vševedúci, brat, posaď sa ku mne! Budeme jesť a piť spolu! Samému by mi ani nechutilo.“
„Ach, dobrý človek,“ ozval sa hlas, „odkiaľ si prišiel? Už je tomu tridsať rokov, čo verne slúžim obom starcom, a za celý dlhý čas ma ani raz nepozvali k stolu. Ďakujem ti pekne.“
Fedot sa obzeral okolo seba, nikoho však nevidel. Len jedlo z tanierov miznulo, ako by ich niekto vymetal, a fľaše s vínom akoby samy lietali a do pohárikov víno nalievali, kým neboli prázdne. Fedot nič nehovoril, len hodoval a popíjal. Keď sa najedli, povedal Fedot:
„Počúvaj ma dobre, Svate Vševedúci. Nechcel by si ísť so mnou? U mňa sa budeš mať vždy tak dobre, ako sa budem mať dobre ja.“
„Prečo by nie,“ odpovedal hlas, „tu ma to aj tak už dávno omrzelo. A ty, ako vidím, si dobrý človek. Nič nie je na svete mrzutejšie než nevďak.“
„Dobre, pôjdeme spolu. Teraz všetko uprac a vyrazíme.“
Fedot vyšiel z jaskyne a obzerá sa a poobzerá na všetky strany, nikoho však nevidí, ani pri sebe, ani v jaskyni. Zľakol sa a zavolal:
„Hej, Svate Vševedúci, si tu?“
„Som,“ ozval sa známy hlas, „len sa neboj, ja ťa neopustím. Stačí, keď zavoláš.“
Fedot si teda sadol zase na žabku, tá sa nafúkla a hop späť cez ohnivú rieku! Za riekou ju posadil strelec znova do mlieka a vydali sa na spiatočnú cestu. Šli dlho, predlho, až konečne dorazili k mamičke starenke a k trom krásavicam švagriniam. Keď sa privítali, prikázal Fedot svojmu neviditeľnému sluhovi a priateľovi, aby všetkých dobre pohostil, najmä starú žabu. Keď sa najedli a všetko si porozprávali, nemal už Fedot pokoja. Všetko ho ťahalo domov, k manželke, aj keď sa bude musieť nejako vyrovnať s krutým cárom. Šiel, ponáhľal sa a chvátal, cesta sa mu však zdala nekonečná. Bol už taký unavený, že sotva nohy vliekol. Keď ho už nohy ani ďalej nosiť nechceli, povzdychol si:
„Ach, bratček Svate Vševedúci, keby si len vedel, ako som už zmorený. My azda ani nedojdeme a ja svoju milú ženu už neuvidím.“
„Bratček Fedot, prečo si to už dávno nepovedal,“ ozval sa hlas, „ja by som ťa bol hneď odniesol, kam by si prikázal. To je maličkosť.“
V tú chvíľu niečo Fedota uchvátilo, akoby silná víchrica, a nieslo ho to povetrím tak rýchlo, až Fedot stratil čiapku.
„Hej, Svate Vševedúci, počkaj! Počkaj chvíľu! Stratil som čiapku!“ volal strelec.
Hlas mu však odpovedal:
„Už je neskoro, pane, spomenul si neskoro. Tvoja čiapka je už päť tisíc verst za nami niekde v mori, tú by sme už nenašli.“
A leteli ďalej cez hory doly, nad mestami a dedinami, pod sebou videli rieky a lesy. Keď leteli nad sivým oceánom, vraví Svat:
„Ak si chceš odpočinúť, urobím v mori zlatú besiedku. V tej si odpočiješ a ešte pomôžeš svojmu šťastiu.“

Fedot súhlasil, a tak sa začali spúšťať k morskej hladine. Kde sa ešte pred chvíľkou dvíhali obrovské vlny, tam sa teraz týčil uprostred pokojnej vody utešený ostrovček a na ňom stál zlatý altánok. Svat Vševedúci vraví Fedotovi:
„Sadni si pod zlatú striešku, popraj si pokoja a oddychu, na sivé more sa pozeraj. Keď poplávajú okolo tri kupecké koráby a pristanú k ostrovu, pozdrav kupcov, jedlom ich pohosť a pitím ich ucti. Potom budete obchodovať. Neboj sa ničoho a vymeň ma za tri čarovné veci, ktoré kupci majú. Ja sa k tebe po krátkom čase zase vrátim.“
A tak sa aj stalo. Vidí Fedot ..... od severnej strany sa blížia po hladine tri koráby. Námorníci už zbadali ostrov a zlatú besiedku, už k nej namierili a pripravili sa na pristátie. Traja kupci kapitáni nasadli do ľahkej lodičky a idú k ostrovčeku.
„Čo je to za div,“ pýtajú sa kupci jeden druhého, „koľkokrát sme už tadiaľto plávali a nikdy tu zlatá besiedka nestála, vždy tu boli len vlny!“
To už k nim prichádzal Fedot a srdečne ich vítal:
„Buďte zdraví, kupci z ďalekých krajín. Poďte ďalej, posaďte sa a zabavte sa a pobavte, odpočiňte si po ďalekej plavbe. Moja besiedka je postavená práve pre vás.“
„Buď pozdravený aj ty, dobrý človek,“ odvetili kupci a posadili sa pohodlne do tieňa besiedky. A Fedot už volá:
„Hej, Svate Vševedúci, daj nám jesť a piť!“
V tú chvíľu sa vymenil stôl, krásne sa prestrel, za ďalší okamih sa perlí na obruse v pohároch víno a taniere sa plnia najvýberavejšími jedlami. Kupci pripíjajú, jedia a žasnú nad tými divmi. Potom onedlho začnú niečo šepkať a vtom sa najstarší z nich obráti na Fedota:
„Nechceš s nami meniť? Ty nám dáš svojho sluhu a vezmi si za neho, čo len budeš chcieť.“
„A aké vzácnosti vezete?“
„Pozri sa, uvidíš!“
Nato vybral jeden kupec z vrecka malú skrinku. Ako ju otvoril, hneď sa po celom ostrove rozprestrela prekrásna záhrada; popretkávali ju vysypané chodníky, všade plno vôní z najvzácnejších kvetov. Hneď ako kupec škatuľku zavrel, bola záhrada preč. Druhý kupec mal pod kabátom sekeru. Siahol po nej a začal tesať. Ťuk ťuk na drevo a už tu bol koráb. Ťuk ťuk druhýkrát a bol tu druhý koráb. Stokrát takto zaťukal sekerou, sto korábov sa húpalo na vlnách. Plachty sa nadúvali, námorníci pobiehali a pripravovali delá na streľbu; ozval sa povel a lode sa pohli dopredu. Delá zahrmeli stonásobným výstrelom a kapitáni žiadali od kupca ďalšie rozkazy. Kupec tesár sa však už dosť predviedol; schoval sekeru pod kabát a koráby zmizli, ako by sa prepadli do hlbín. Tretí obchodník už mal pripravenú trúbku polnicu. Zatrúbil a už tu stálo vojsko: pechota a jazda, za konskými záprahmi boli pripriahnuté vyleštené delá, rozkazy poletovali, zástavy sa trepotali. Od všetkých plukov pribiehali kuriéri a žiadali od kupca rozkazy. Nakoniec sa ozval povel, zahrmela hudba a vojská vykročili. Kupec sa pobavil a potešil, zatlieskal vojakom a pochválil ich. Potom fúkol do polnice z druhej strany a vojsko zrazu zmizlo, ako by tu nikdy nepochodovalo.
„Pekné veci máte,“ vraví na to Fedot „pre mňa sa však nehodia. Čo ja s nimi? Koráby a vojsko, to patrí cárovi, na záhradu pri svojom domčeku miesto nemám. Ak však chcete za každú cenu so mnou meniť, dajte mi za môjho sluhu všetky tri veci.“
„Nie je to príliš veľa?“ bránili sa kupci.
„Veľa, málo, meniť chcete vy, a nie ja,“ poznamenal na to Fedot, „len sa dobre rozmyslite.“
Kupci dali hlavy dokopy, šepkajú a dohadujú sa, ako to najlepšie rozhodnúť. Nakoniec sa uradili, že môžu viac potrebovať bez starostí sa najesť a napiť než vojsko a koráby a záhrady, ktoré im boli na hru. Dali teda Fedotovi svoje vzácnosti a zavolali na sluhu, ako ich naučil Fedot:
„Hej, Svate Vševedúci, my ťa berieme so sebou! Budeš nám slúžiť, ako si nám tu poslúžil?“
„Prečo by som neslúžil,“ ozval sa neviditeľný hlas, „mne je jedno, u koho som.“
Tak si nakoniec plesli na ten obchod. Potom sa kupci zdvihli, rozlúčili sa s Fedotom a nastúpili späť na svoje koráby. Len čo tam prišli, začali Svata Vševedúceho preháňať, aby nosil jedlo a hlavne pitie pre všetkých. Pili a pili, až sa námorníci zvalili ako polená a upadli do hlbokého spánku. Strelec Fedot sedel zatiaľ v altánku a spomínal na svoju milú ženu. Potom ho napadlo, čo asi robí Svat. Povzdychol si:
„Aká by ho bola škoda, bratčeka. Kdeže asi môj Svat Vševedúci teraz behá a čo asi robí?“
„Tu som, pane môj,“ ozval sa zrazu vedľa neho známy hlas.
„To je dobre, to je dobre,“ zaradoval sa Fedot. „Nie je už čas letieť domov?“
Stačilo len povedať. Ostrovček s besiedkou zmizol, Fedota opäť uchvátila víchrica a niesla ho preč. Netrvalo dlho a strelec uvidel známe lesy a mesto s cárskym zámkom. Pristáli na brehu sivého mora na pustom mieste neďaleko sídelného mesta a Fedot vraví:
„Hej, bratček Svate Vševedúci, mohol by si tu postaviť na tom mieste palác?“
„Prečo nie, pane môj, hneď bude hotový.“
Zašumel vietor, ozval sa praskot a už stál pred strelcom palác taký nádherný, že by sa to ťažko vypovedalo. Bol dvakrát krajší než cárske sídlo. Fedot otvoril kupeckú skrinku a namiesto pustiny sa rozprestierala zrazu okolo paláca pekná záhrada. More šumelo, vzácne stromy obsypané nevídaným ovocím lákali na ochutnanie, rozmanité kvety lemovali upravené chodníky, pestré vtáctvo sa preletovalo pod modrým nebom. Fedot zašiel do paláca a pozeral sa z okna na ten pôvabný kus zeme a na jeho utešenú krásu. Spomínal na ženu a tešil sa, až jej všetko ukáže. Zrazu vidí, ako sa medzi stromami mihla hrdlička a zamierila k jeho oknu. Vletela do komnaty a udrela sa o podlahu. Fedot sa ani nestihol čudovať, a vtom tu stála jeho milá žena krásavica. To bolo privítanie a objímanie! A rozprávanie, čo kto z nich zažil. Najprv hovoril Fedot. Vybavil pozdravy od mamičky starenky a sestier, porozprával o Svatovi Vševedúcom a o vzácnych veciach a najviac rozprával o tom, ako sa mu cnelo za ženou. Žena mu potom vysvetlila, prečo ho cár na také služby posielal a ako ju chcel pre seba ukradnúť.
„Odkedy si odišiel z domu, lietala som stále po lesoch ako osirelá hrdlička. Teraz som tu zase s tebou, môj milý Fedot, a ty si so mnou. Tak zostaneme navždy.“
Druhý deň zrána stál cár na veži svojho zámku a obzeral sa po krajine. Keď sledoval beh morských vĺn, užasol. Na samom brehu stojí nový palác taký nádherný, že cárske sídlo vyzerá popri ňom biedne a schátrane, a okolo paláca skvelá záhrada.
„Stráže sem! Hneď zistíte, kto sa opovážil stavať pri mojom sídle taký palác bez môjho súhlasu!“
Bežali zvedovia, vrátili sa za chviľočku a hlásili cárovi, že palác je od strelca Fedota postavený a ten že v ňom býva so svojou ženou krásavicou. Keď počul cár o krásavici, rozzúril sa ešte viac. Nariadil zvolať všetky vojská svojej ríše, museli hneď priviesť najvyššieho generála a cár sypal jeden rozkaz za druhým:
„Celé vojsko pešie, jazdecké i námorníci hneď k brehu, kde stojí ten palác. Všetko vziať útokom, záhradu vytrhať s koreňom a vypáliť, palác zbúrať do základov a na drobné kúsočky rozdrviť a rozdupať, toho poľovníka a jeho ženu priviesť živých a pripraviť ich na hroznú smrť. Všetko sa stane hneď, bez meškania!“
Vyšlo vojsko, vyrazila jazda, vyplávali vojnové koráby a všetko sa blížilo zo všetkých strán k Fedotovmu palácu. Keď strelec videl vojská prichádzať, prijazdiť a priplávať proti sebe, schmatol kupeckú sekeru a trúbku polnicu a hneď s nimi von. Sekerou ťuk ťuk a na vlnách bol koráb pripravený na boj. Ťuk ťuk znova, ťukol stokrát a na vlnách sa húpalo sto lodí pripravených vyraziť proti cárovmu loďstvu. Plachty sa nadúvali, námorníci pobiehali a chystali všetko na boj, kapitáni žiadali od Fedota ďalšie pokyny. Potom vzal strelec polnicu a trúbil a trúbil. Fúkol prvýkrát ..... proti cárskym vojskám sa stavia obrovská armáda pechoty. Fúkne druhýkrát ..... privalila sa jazda a čaká na rozkazy. Fedot neváhal a vydal len jediný rozkaz: aby začali bitku.
Trubači zatrúbili, bubeníci udreli do bubnov a pluky sa pohli dopredu. Pechota rozháňa cárske oddiely, jazda ich prenasleduje a zajíma, koráby potápajú cárske loďstvo a zvyšné lode preháňajú po morskej hladine. Keď cár videl, že jeho oddiely sa dali na útek, chcel ich zastaviť. Márne. Nakoniec v tom vojnovom zmätku a neporiadku zahynul, ani sa nevie, kde sa to stalo. Bolo po bitke.
Celé cárstvo si vydýchlo, že je po starom cárovi. Všetci si žiadali za vládcu víťaza, strelca Fedota. Fedot súhlasil, a tak sa nakoniec stal cárom. Vládol potom dlhé roky a išla o ňom povesť, že vládol mierne a spravodlivo a že chudobný človek mal u neho vždy zastanie. Zvlášť potom prial svojmu oddielu poľovníkov a strelcov, na ktorých nedal dopustiť a s ktorými si mnohokrát vyšiel na lov ako za starých čias. Nikdy však ani svojim obľúbencom neprezradil, prečo bolo v celom cárstve prísne zakázané strieľať po hrdličkách.