Zvieracia vernosť a ľudská zradnosť

Bol raz jeden mládenec, ktorý mal hlboko do vrecka, ale predsa sa s tým máličkom, čo mu pánboh dožičil, vydal do širokého sveta. Jedného dňa prišiel do dediny, kde na návsi stáli v kruhu chlapci, kričali, výskali a smiali sa.
„Čo to tu máte, chlapci?“ spýtal sa ich.
„Len sa pozri,“ odvetili „máme tu myš, ktorá nám pre zábavu tancuje. To je na popukanie! Pozri, ako smiešne pobehuje dokola.“ Ale mládenca úbohého zvieratka bolo ľúto, a tak povedal:
„Nechajte tú myš bežať, chlapci, dám vám peniaze.“ A dal im peniaze a oni myš pustili.
Po nejakom čase prišiel do inej dediny, kde mali chlapci opicu, ktorá musela tancovať a popritom robiť kotrmelce a oni sa tomu smiali a nedali jej ani vydýchnuť. Tak im dal aj tu peniaze, aby ju pustili.
Keď prišiel do tretej dediny, tam mali chlapci na reťazi medveďa, ktorý musel pre ich zábavu chodiť po zadných, tancovať a popritom bručať; to sa im poriadne páčilo! Aj toho medveďa mládenec vykúpil a zviera bolo radosťou bez seba, mohlo sa opäť postaviť na všetky štyri a uháňať do lesa.
Za toho medveďa vydal mládenec svoje posledné peniaze a teraz nemal vo vrecku ani vindru. Tak si povedal:
„Kráľ má vo svojej pokladnici toľko, že to nikdy nespotrebuje. Hladom tu predsa nezomriem! Niečo si tam vezmem a až zasa prídem k peniazom, vrátim mu to.“ Do pokladnice sa dostal bez ťažkostí a trochu zlata si tam vzal, ale na spiatočnej ceste ho dostihli kráľovi ľudia a urobili s ním krátky proces. Ako skutočný zločinec bol odsúdený na to, že ho hodia v truhle do rieky. Veko tej truhlice bolo dierkavé, aby mohol dnu vzduch, a tiež mu tam dali krčah vody a bochník chleba. A bolo to!
Keď teraz plával po vode a zachvátila ho úzkosť, začul akési škrabanie, hryzenie a funenie a zrazu zámok odskočil, veko truhly sa zdvihlo a navrchu sedela myš, opica a medveď, ktorí mu chceli pomôcť, lebo on pomohol im. Teraz však nevedeli, čo robiť ďalej, a ako sa tak spolu radili, priplával po vode biely kameň, ktorý vyzeral ako okrúhle vajce. Vtedy po ňom medveď chmatol a povedal:
„Ten prišiel ako na zavolanie! To je čarovný kameň, komu patrí, ten si môže priať, čo len chce.“ Keď mládenec kameň držal v ruke, zaželal si zámok so záhradou a stajňami. Len čo to želanie vyslovil, už sedel v zámku so záhradou a stajňami a bolo tam všetko také nádherné, že sa tomu nemohol vynačudovať.
Jedného dňa išla okolo kupecká karavána.
„Pozrime!“ zvolali kupci „To je ale vznešený zámok! Keď sme tadiaľto išli naposledy, bol tu len obyčajný piesok!“ Keďže boli zvedaví, vošli do zámku a dali sa ohlásiť u zámockého pána, aby sa vypytovali, ako to mohol všetko tak rýchlo postaviť. Mládenec im podľa pravdy odpovedal:
„To som neurobil ja, ale môj čarovný kameň!“
„Čože je to za kameň?“ pýtali sa kupci. Tak išiel a doniesol ho, aby ho kupcom ukázal. Tým zasvietili oči a hneď sa pýtali, či by nebol na predaj; ponúkali mu za neho všelijaký podivuhodný a krásny tovar. Krása a čaro všetkých tých nevídaných vecí mládenca očarili, a pretože ľudské srdce je nestále a túži po stále nových veciach, nakoniec sa nechal omámiť myšlienkou, že ten krásny tovar je cennejší ako jeho čarovný kameň, a kupcom ho predal.
Len čo však kameň vypustil z rúk, jeho šťastie zmizlo ako dym a on bol opäť v zamknutej truhlici na rieke a nemal viac ako krčah vody a bochník chleba. Verné zvieratá, myš, opica a medveď, to nešťastie videli a prišli, aby mu opäť pomohli, ale zámok na tejto truhlici bol oveľa pevnejší ako ten predošlý, a tak s ním nič nepochodili. Vtedy medveď povedal:
„Musíme získať späť ten čarovný kameň, nič iné nepomôže.“ Kameň mali kupci, ktorí teraz bývali na zámku, a tak tam zvieratá spoločne išli. Medveď povedal:
„Myška, pozri sa cez kľúčovú dierku dovnútra, čo sa tam deje, si malá, teba si žiaden človek nevšimne.“ Myš súhlasila, ale o chvíľu prišla späť a povedala:
„Nepôjde to. Kameň visí nad zrkadlom na červenej stuhe a sedí tam pár mačiek s ohnivými očami, ktoré ho strážia.“ Vtedy opica vymyslela lesť:
„Vlez, myška, dnu a počkaj, kým bude kupec ležať v posteli a spať, potom vylez na posteľ a hryz ho do nosa a ťahaj ho za fúzy.“ Myška urobila, čo jej povedali.
Kupec sa prebudil, hladil si nos aj fúzy a bol od zlosti bez seba:
„Tie mačky sú na nič! Je tu myš a ony ju nechajú, aby si robila, čo chce.“ Vstal a mačky vyhnal preč. Tak túto hru myška vyhrala. Keď kupec zasa zaspal, hlodala a hryzla červenú stuhu, na ktorej kameň visel, tak dlho, kým sa nepretrhla a kameň nespadol dolu; potom ho dovliekla ku dverám, kde po ňom chmatla opica, ktorá tam číhala.
S čarovným kameňom sa zvieratá vydali k rieke, na ktorej stále plávala truhlica. Vtedy opica povedala:
„Ako sa teraz k truhlici dostaneme?“ Medveď odvetil:
„To čoskoro uvidíš! Vleziem do vody a poplávam, ty si mi sadni na chrbát a pevne sa drž. Kameň strč do papule, aby bol v bezpečí. Myška, ty si sadni do môjho pravého ucha.“ Tak to urobili a plávali dolu riekou. Po nejakom čase bolo medveďovi dlho a povedal:
„Počúvaj, opica, my sme teraz skutoční kamaráti, čo myslíš?“ Ale opica neodpovedala.
„Čo sú to za maniere?“ povedal medveď vyčítavo „Kamarátovi neodpovieš na otázku? To je somarina kamarát, čo neodpovie!“ To už opica nemohla viac znášať, nechala kameň spadnúť do vody a vykríkla:
„Hlupák, ako ti mám odpovedať s kameňom v papuli? Teraz je stratený a je to tvoja vina!“
„Nekrič toľko,“ povedal medveď „však niečo vymyslíme.“
Tak sa poradili a zvolali skokany, rosničky, kunky, salamandry a mloky a všetky zvieratá, čo žijú vo vode, a povedali im:
„Počujte! Počujte! Chystá sa na vás mocný nepriateľ, preto pozbierajte všetky kamene, čo nájdete, na hromadu a my vám postavíme opevnenie, ktoré vás ochráni.“
Zvieratká sa preľakli a zo všetkých strán začali znášať kamene a kamienky, až nakoniec prišla aj jedna stará hrubá ropucha a z úplného dna priniesla na červenej stuhe čarovný kameň. Medveď sa zatetelil radosťou, ropuche jej bremeno odobral a potom povedal, že je všetko zasa v poriadku, môžu ísť všetci domov, vojna nebude; a v rýchlosti sa rozlúčili.
Potom títo traja plávali ďalej po rieke dolu, až doplávali k mládencovi v truhlici. Pomocou kameňa potom truhlicu otvorili a prišli práve včas, lebo ich pán už zjedol chlieb a vypil vodu a bol už napoly mŕtvy. Ale len čo mal čarovný kameň zasa v rukách, zaželal si dobré zdravie a potom sa preniesol do krásneho zámku so záhradou a stajňami, kde žil šťastne a spokojne; tie tri verné zvieratá zostali pri ňom a mali sa ako v raji až do konca svojich dní.