Stratený kľúč a tajná pokladnica

V jednom zámku žil kráľ a princezná. A mali tam tajnú pokladnicu. A tá bola zamknutá na sedem zámkov. Tie zámky od nepamäti nikto neotvoril, tak bola tá pokladnica tajná. Všetci však verili, že skrýva nesmierne bohatstvo a že preto je pán kráľ taký mocný a nikto sa mu nemôže postaviť na odpor. Jedného strašného dňa, keď sa nad celým kráľovstvom preháňala búrka s víchricou, priletela s nimi aj Ohyzdná Obluda (to je meno a opis zároveň, hovorilo sa jej aj Nevídaný Netvor). Usadila sa v horách, kde pred jej príchodom boli krásne lesy a pasienky, lenže jej smradľavý dych a jedovatý pohľad všetko zničili a hory boli zrazu pusté a biedne. Samozrejme, v kráľovstve vypukol veľký poplach. Zišiel sa Rytiersky Generálny štáb, proti Obludi vytiahlo kráľovské vojsko, lenže odhodlanosť generálov a statočnosť vojakov nestačila. Obluda šírila hrôzu a zdesenie, kone sa plašili, ľudia padali, všetko živé hynulo. Kráľ teda poslal po kúzelníkov, čarodejnice, zaklínačov, šamanov a liečiteľov. Dopadli podobne ako vojsko, to znamená bez úspechu. Potom kráľ povolal baníkov, kopáčov a tunelárov, aby Obludu zasypali v jej brlohu skalami. Nevídaný Netvor vyliezol z prachu a balvanov silnejší a strašnejší ako predtým. Šľachta aj obyčajní ľudia sa rozpŕchli, kráľovstvo sa vyľudnilo, kráľ sedel sám v trónnej sále, držal si hlavu v dlaniach a ticho zúfal. Tak ho našla princezná. Keď ju kráľ uvidel, trochu sa vzchopil a povedal: „Musíme otvoriť tajnú pokladnicu, nič iné nám nezostáva. Azda v nej nájdeme dosť pokladov, aby sme zaplatili hrdinov alebo mudrcov z ďalekých krajín, kde Nevídaného Netvora poznajú a vedia ho zahnať. Len neviem, kde je od nej kľúč. Najvyšší verejný radca utiekol, Najvyšší tajný radca sa stratil neznámo kam.“ Princezná odpovedala, že pokiaľ si pamätá z rozprávania svojej mamičky kráľovnej, ktorá pred niekoľkými rokmi zomrela, žiadny radca nič nevie a ani nikdy nič nevedel. Pokladnica bola vždy taká tajná, že vlastne už nikto dávno nevie, kde kľúč leží. Potom kráľ s princeznou prehľadali všetky trezory, šperkovnice, skrine, zásuvky a priehradky v stoloch, pivnicu aj povalu, dokonca vytriasali knihy v knižnici, či niektorá z nich nie je falošná a neukrýva v sebe kľúč. Nenašli nič. Pokladnica bola v najhlbšej zámockej pivnici za siedmimi dverami. Kráľ s princeznou zišli po točitom schodisku, postupne tie dvere otvorili, odháňajúc pri tom myši a pavúky, až došli k tým posledným, zašlým, hrdzavým, ktoré boli osadené priamo do skaly. Malým okienkom vysoko pod stropom prenikol dovnútra mesačný lúč a na dverách bolo možné rozoznať nápis: Železný kľúč mečom mrazí, Zlatý páli z chamtivosti, Kamenný ma do tmy zrazí, Živý živé pohostí. Kráľ dvere poobzeral, preskúmal a poklepal, nič nenašiel, ani kľúčovú dierku nie. Odhadoval hrúbku a druh materiálu. Potom s nimi zalomcoval, udrel do nich päsťou, nohou a rukoväťou meča. Dvere boli ako skala, ani sa nepohli. Rozhorčený odišiel. Princezná potom dvere pohladkala a uronila slzu. Slza sa v šere pivnice rozžiarila a na zem dopadla ako drahokam. Lenže dvere boli stále zavreté. Zatiaľ čo kráľ chodil po zámku a zháňal náradie, vrtáky, páky a kliešte, princezná si sadla do záhrady. Záhrada bola za tých pár posledných týždňov neudržiavaná, pretože mladí záhradníci šli s vojskom a starí s utečencami. Princezná sa zohla k ružovému kru, ktorý bol celý zasypaný popadaným lístím, a oklepala mu vetvičky. Plakala pri tom od ľútosti aj od bezmocnosti. Nakoniec s plačom zaspala. Snívalo sa jej, že vidí svoju matku, ktorá jej kedysi o tajnej pokladnici rozprávala. V tom sne sa k nej matka skláňala, ako keď bola princezná malé dievčatko, a trikrát zopakovala ten nápis z dverí tajnej pokladnice. Podala princeznej puk bielej ruže a rozplynula sa v bielom a zelenom svetle. Princezná jej v tom sne márne volala, aby sa vrátila. Princeznú zobudil chlad. Spomenula si na svoj sen a poobzerala sa naokolo. Na ružovom kri vedľa nej bol biely puk, celkom taký istý, aký videla vo sne. Ten krík vyzeral uschnutý a je živý, napadlo ju. Odtrhla biely puk a bežala s ním do zámockej pivnice. Otca kráľa našla princezná, ako nadáva pred dverami do pokladnice. Okolo neho ležali polámané a otupené vrtáky, ohnuté páky, zlomené páčidlá a iné náradie. Dvere vyzerali ako nedotknuté, kráľovo náradie ich ani nepoškriabalo. Princezná podala otcovi biely puk. Kráľ naň chvíľu nechápavo hľadel, ale potom vzal princeznú za ruku a spolu s pukom sa dotkli dverí. Dvere zapraskali, zavŕzgali a otvorili sa. Za dverami sa ukázala tmavá miestnosť, v ktorej nebolo vôbec nič okrem veľkej dubovej truhlice. A keď tú truhlicu otvorili, bola tiež prázdna, len na dne ležala ľahučká biela šatka. Rozpačitý kráľ po nej siahol a vtom akoby sa mu niečo snívalo, videl sám seba, ako ide na koni a v ruke drží meč. Princezná vzala do ruky druhý koniec a aj jej sa niečo snívalo, že ide po horskej lúke plnej kvetov. Kráľ s princeznou sa na seba pozreli, obaja pochopili čarovnú moc tej šatky. A išli von z podzemia a rovno k horám, kde žila Ohyzdná Obluda. Rozbité cesty sa im pod nohami skladali, uschnuté stromy naokolo sa zelenali, sivá jedovatá voda v potokoch bola zrazu plná života. Obluda vyrazila zo svojej skalnej diery, okolo nej tma a hrôza. Princezná sa strašne zľakla, ale išla ďalej za otcom, ktorý niesol v jednej ruke čarovnú šatku a druhou držal jej ruku. Došli až Obludi na dohľad a kráľ, ktorý rozhodne nebol nestatočný, si zakryl tvár. Vtom sa šatka premenila na biely žiariaci meč. Kráľ sa osmelil, napriahol meč a vrhol sa do útoku celou silou. Nevídaný Netvor zazrel nevídanú odvahu a vyľakal sa. On, zvyknutý desiť iných. Zrazu bol polovičný. Ustúpil a to bol jeho koniec. Zničený viac kráľovým odhodlaním a princezninou tichou odvahou než mečom, vyparil sa do neznáma. Vyčerpaný kráľ sa zvalil na zem a meč mu vypadol z ruky. Princezná sa meča dotkla a vtedy sa zmenil opäť na šatku. Princezná sa s ňou zatočila dokola a otrávená zem sa zazelenala a neďaleko vytryskol prameň čistej vody. Kráľ si umyl tvár, postriekanú Obludiným jedom, a potom šli spolu späť. V zámku uložili šatku späť do truhlice, zabuchli dvere a sľúbili si, že tajomstvo Tajnej pokladnice zachovajú. Stačilo, že Ohyzdná obluda zmizla, aby sa ľudia do kráľovstva vrátili, začali obrábať polia a záhrady, pracovať v dielňach a vôbec normálne žiť. Po kráľovstve sa ďalej rozprávalo o neuveriteľnom bohatstve, ktoré tajná pokladnica skrýva. A kráľ s princeznou sa na seba vždy pozreli a len sa usmiali.