Polepšený sedliak

Žil kedysi v akejsi dedine sedliak, ktorý mohol byť na tomto božom svete úplne spokojný, lebo mu nechýbali ani peniaze, ani zdravie. Lenže on bol veľmi zlostný, a tak sa z ničoho netešil.
Ani z rodiny nemal veľkú radosť. „Zasa o zlosť viac,“ povedal, keď sa mu narodil prvý syn a jeho žena mu ho s hrdosťou ukazovala.
Rovnako privítal aj ďalších dvoch synov a peknú dcéru.
„Zlosť zaslepuje,“ hovorievala žena a prosila muža, aby si už konečne pamätal, že o chvíľu sa bude hádať a súdiť s celou dedinou. Zlostný sedliak nedal nič na jej prosby a napomínanie a denne sa niekoľkokrát zúril. Najviac s čeľaďou.
Na statku bol čudný život. Neustály strach bránil paholkom a slúžkam pracovať, zlosť nedovolila hospodárovi správne myslieť a rozdeliť prácu. A tak ten statok z roka na rok upadal, až nakoniec väčšina pôdy trvalo ležala úhorom, hoci deti rástli a potrebovali viac než kedykoľvek predtým a mali sa učiť práci. Potom už ani za paholka tam nikto nechcel ísť, tak sedliakom opovrhovali.
Raz aj najímal gazda paholka a ten sa mu vysmial.
„Išiel by som,“ povedal, „ale najprv by ste mi museli dať svoje slovo, že Vám môžem odrezať nos, keď sa zasa nahneváte.“
„Prečo by som sa hneval?“ vyhováral mu to sedliak. „Keď budeš dobre robiť, nebudem sa rozčuľovať.“
„Poznáme Vás,“ povedal paholok. „tí, ktorí od Vás utiekli pre neznesiteľné zaobchádzanie, tí tiež zle robili?“
Zamyslel sa sedliak. Paholka potreboval ako soľ, žatva stála pred dverami. Chlapík však trval na svojom a nedal si nič nahovoriť. Nikto z dediny nepomôže. Čo si počať?
„Vieš Ty čo?“ povedal zrazu sedliak. „Urobíme to takto. Kto sa z nás prvý nahnevá, príde o nos.“
„Aj Vy?“ pýtal sa paholok nedôverčivo.
„Áno,“ odpovedal sedliak. „Chcem Ťa presvedčiť, že to myslím úprimne.“
Uveril mládenec sedliakovi a vstúpil k nemu do služby. Ale sedliak to nemyslel poctivo ani úprimne. Zostával navonok pokojný, no vo vnútri ho zlosť neustále hlodala. Vymýšľal si on najrôznejšie nástrahy na svojho čeľadína, len aby ho nahneval a mohol mu odrezať nos. Preto býval paholok celý otrávený a po žatve začal ľutovať, že vôbec do takej služby vstúpil.
Veď sa aj po žatve na statku ťažko dýchalo. Sedliak neprestával vymýšľať nové a nové nástrahy a kamkoľvek išiel, tam si bral do vrecka dobre nabrúsený nôž.
Pri orbe sa rozkričal na poli na paholka, mládenec sa zabudol a začal kričať tiež. Uprostred hádky zavolal paholok:
„Až prídeme domov, odrežem Vám nos, lebo ste sa poriadne nahnevali!“
„A to zasa nie!“ povedal sedliak. „To ja tak nahlas rozkazujem. Ale Ty si sa nahneval, si od zlosti až modrý.“ A fik! Odrezal paholkovi nos.
Od toho dňa prichádzalo na statok veľa paholkov. Príhoda sa totiž hneď roznies­la a každý poriadny mládenec chcel urobiť zlostnému hospodárovi to isté, čo urobil on iným. Lebo tých beznosých paholkov pribúdalo a stále pribúdalo. Gazda neprestajne nahlas rozkazoval, ale len čo sa paholok začal brániť, prišiel o nos. Veľa mládencov bolo takto postihnutých, dlho sa nenašiel nik, kto by sedliaka premohol.
Išla správa svetom, až ju začul aj Lucifer. Hneď vybral múdreho čerta a poslal ho na ten statok, aby zlostníka vyliečil. A čert sa premenil na paholka a išiel. Zastihol sedliaka v krčme medzi susedmi, ako popíja a chváli sa svojím pokojom a rozvahou, až to nebolo pekné, a nikto tomu neveril.
„No, gazda,“ povedal vtom paholok, ktorého nikto nepoznal, „a mňa by ste prijali? Som ešte pokojnejší než Vy.“
Hospodár sa rozrehotal a hneď si plesli.
„Ale čo ak Vám hneď zajtra ujdem?“ povedal prezlečený čert.
„Nesmieš,“ povedal gazda. „Musíš u mňa zostať tak dlho, kým kukučka prvýkrát nezakuká.“
A tak bol od tej chvíle čert v službe u zlostného sedliaka a všetci čakali, či aj ten nový paholok čoskoro príde o nos. Ale nič také sa stále nedialo, naopak, paholok sa len usmieval, a kedykoľvek sa zlostník rozkričal, rýchlo sa ho pýtal, či sa hnevá. Gazda sa hneď spamätal a hovoril pokojne, lebo pri tej otázke sa tento paholok nikdy nesmial, ale otváral nôž.
Raz poslal sedliak čudného paholka s fúrou hnoja na záhon za rieku. Bola veľká voda, ani naprázdno by žiadne kone neprešli brodom. Sedliak to vedel, poslal ho tam naschvál, lebo dúfal, že sa paholok konečne nahnevá a príde o nos.
Namiesto paholka však vbehol na statok richtár a rozprával:
„Máš to ale, sused, čudného čeľadína. Videl, že cez brod neprejde, ale zašiel do stredu rieky a tam hádže hnoj do vody.“
Nečakal dlhšie sedliak a bežal k rieke. V polovici cesty stretol paholka s prázdnym vozom.
„Darebák, ktorý paholok vyhádže hnoj do vody, keď ho má zaviezť na pole?“
„Ktorý gazda pošle paholka cez rieku, keď dobre vie, že je veľká voda?“ pokojne sa spýtal čeľadín a potom si začal pískať.
„To je nevídané,“ kričal ďalej sedliak, „takto sa správať, keď gazda napomína!“
„Či sa na mňa hneváte?“ usmial sa paholok. „Alebo sa zlostíte?“
„Nehnevám sa ani nezlostím,“ odsekol sedliak, „ale musím Ťa za to pokarhať.“
Nebola to pravda, hneval sa aj zlostil, ale včas si spomenul, že môže prísť o nos, a preto si zaklamal. Veď hneď uvažoval, ako by paholka premohol. Už videl, že to ľahké nebude.
Zlostil sa sedliak ešte aj druhého dňa. Aby nemal čeľadína na očiach, kázal mu naložiť dvadsať vriec bielej múky, päť režnej, päť krúp a niečo otrúb.
V mlyne dali, čo gazda chcel, a dali to hneď, ale paholok sa dlho nevracal. Bolo to hospodárovi čudné, tak išiel naproti.
„Zlatý gazdíčku!“ volá naňho pri kostole žobráčka. „Najdobrotivejší hospodár! Nikdy by som si ja stará almužníčka nebola povedala, že máš také zlaté srdce. Boh Ti zaplať tisíckrát!“
Sedliak sa vypínal a usmieval a pokyvkával hlavou, akoby vedel, začo mu babka ďakuje. Keď však pri kríži medzi lipami stretol zamúčeného žobráka a starec mu začal rovnako ďakovať a žehnať ako starena pri kostole, zachvelo sa v ňom. Pridal do kroku.
Vtom ale naňho zavolal zo svojej chalupy richtár:
„Čo Ťa to posadlo, že si zrazu taký štedrý?“
Sedliak sa tváril veľmi udivene a richtár hneď poznal, že o ničom nevie. Rozosmial sa.
„To sa podarilo!“ volal. „Tvoj paholok chodí od drevenice k drevenici a rozdáva múku, krupy a otruby. Ponáhľaj sa za ním, aj tak už veľa nezachrániš.“
A bežal sedliak a bežal a zadychčal sa, ale nič mu to nebolo platné. Paholok zatiaľ všetko rozdal.
„Čo teraz budeme do jari jesť?“ kričal sedliak. „Zima je taká dlhá a stojí pred dverami!“
„Neviem,“ odpovedal paholok pokojne a usmieval sa, akoby sa nič nebolo stalo.
„Prečo rozdávaš môj majetok?“ kričal ďalej sedliak.
„Pretože sa tí ľudia na mňa pekne pozerali,“ odpovedal čeľadín. A hneď sa spýtal, ale bez úsmevu:
„Či sa, gazda, zlostíte?“
„Nie,“ vyrazil hospodár, obrátil sa a utekal od paholka. Nebežal však domov, ale vpadol do krčmy a tam zo zlosti pil a pil a ešte viac si zatemňoval rozum.
Čakala sedliačka večer muža, ale nadarmo. Čakala do tmy, ale ešte sa nedočkala. Keď neprichádzal ani okolo polnoci, zobudila paholka a poslala ho do krčmy. Vedela dobre, že na paholka sa gazda hnevať nesmie a že nikto iný ho domov šťastne nepriv­edie.
Prišiel paholok do krčmy a povedal:
„Hospodár, už máte ísť domov. Gazdiná a deti Vás čakajú.“
Sedliak mávol rukou a povedal:
„Pôjdem. Ale až bude mäkko.“
Bežal paholok na statok, vzal všetky periny, roztrhal ich a vystlal cestu z krčmy do chalupy perím. Potom išiel za sedliakom a povedal:
„Hospodár, už máte mäkko až do chalupy ..... všetko Vaše perie je tam nastlané. Poďte domov.“
Sedliak opäť mávol rukou a povedal:
„Nevidím na cestu.“
A bežal paholok na statok druhýkrát a zapálil stodolu. Bolo potom vidno až ku krčme a ešte ďalej na všetky strany. Sedliak už ďalšie veci nevymýšľal a rýchlo bežal domov, aby mu podarený čeľadín ešte niečo nevyviedol. Vo vrátach statku ho vítala plačúca žena, vystrašené deti a rozosmiaty paholok. Išiel hospodár až do izby a tam sa sám rozplakal.
„Čo si teraz počneme?“ nariekal. „Sotva sa nám začalo dariť trochu lepšie, prišiel tento zloduch a zapálil stodolu.“
Keď ho žena videla takého zronené­ho, začala ho utešovať:
„Neplač. Deti dorastajú, všetci sme zdraví, dáme sa do práce a postavíme novú stodolu.“
„Ach nie,“ plakal hospodár. „Keď ja mám takú nešťastnú povahu! Upadol som iste diablovi do pazúrov. Čo ušetríme, paholok rozdá, čo postavíme, spáli.“
„Prepusť ho,“ radila žena.
„To práve nemôžem, kým kukučka nezakuká,“ spovedal sa muž.
Sedliačka dostala nápad a hneď sa s ním zverila:
„Vyjdem do záhrady, vyliezem na strom a tam zakukám,“ povedala. „On aj tak nepozná, že nekuká kukučka pravá.“
Sedliakovi sa nápad veľmi nepáčil, ale inú radu nevedel, tak súhlasil. Sedliačka urobila, ako povedala. O chvíľu sa ozývalo zo záhrady kukanie.
„Počuješ?“ volal hospodár na paholka. „Kukučka! Tým sa končí Tvoja služba u mňa. Poď, zaplatím, čo som Ti dlžný, a môžeš hľadať šťastie inde.“
Ale paholok nebol hlúpy. Chvíľu počúval a potom povedal:
„Čudná kukučka, ktorá kuká, keď stromy striasajú lístie. Pozriem sa na ňu!“ A išiel do záhrady k jabloni, kde sedela sedliačka a stále kukala.
Hospodár zostal pri chalupe a trnul strachom, čo sa teraz stane. Potom začul, ako jeho paholok trasie stromom a hneď aj tupý úder a sedliačkino prežalostné nariekanie. Rozbehol sa aj on do záhrady a zhrozil sa. Na zemi ležala jeho dobrá žena, ktorá už toľko od neho vytrpela, a nemohla vstať, pretože mala zlomenú nohu.
„Darebák,“ kričal sedliak, od zlosti celý bez seba, „toto si odpykáš!“ A hnal sa za paholkom.
Čeľadín obratne uskakoval a ustupoval, smial sa a vo svojom smiechu sa spýtal:
„Azda sa, hospodár, nehneváte?“
„Ako sa nemám hnevať,“ kričal sedliak, „keď som prišiel o hnoj, o periny, o stodolu, a teraz ešte ku všetkému si zlomila moja žena nohu a to všetko Tvojím pričinením!“
Sotva dopovedal, odfikol mu paholok nos, premenil sa pred ním na čerta a len to hvizlo, ako rýchlo odletel.
To až teraz nastalo gazdovi veľké trápenie. Žena sa mu uzdravila, lebo noha dobre zrástla, ale jemu nový nos nikto nenasadil, druhý nenarástol. Nahliadol gazda, že konal zle, ľutoval to, nehneval sa už ani na svojho posledného paholka, ale za všetko sa do duše hanbil. Tak sa hanbil, že sa skrýval nielen pred susedmi, ale aj pred svojimi deťmi, aby ho nikto nevidel beznosého.
Nebolo to také ľahké, ale v zime to predsa len išlo. Sedliačka všetkým nahovárala, že je sedliak chorý, a deťom prikázala, aby boli ticho a nekričali, inak by im otec zomrel. Ale keď prišla jar, bolo treba na pole a sedliak niekoľkokrát aj vo dne odomykal izbu, pretože chcel vyjsť do práce. Sotva však odomkol, spomenul si, že ho deti a susedia uvidia, zahanbil sa a opäť sa rýchlo zamkol. Každú noc však obchádzal polia a niekedy na nich aj pracoval. Bol veľmi nešťastný.
Jedného dňa išla sedliačka na záhony za rieku a deti nechala doma. Najprv sa pokojne hrali a dovádzali, ale potom sa dostali do hádky. Vtedy sa začal najstarší synček hnevať práve tak, ako to predtým videl u otca, a bil svojich mladších súrodencov. Spoznal v tej chvíli sedliak opäť, ako zle konal a aký príklad dával svojim deťom, zhrozil sa toho, odomkol dvere svojej izby a vybehol von, priamo medzi svoje rozhádané deti.
Náramne ich vyľakal. Hneď stíchli a strachom sa krčili. Keď zbadali, že nemá nos, dali sa do plaču.
Neutiekol od nich, nehneval sa na nich, len im povedal:
„Dobre sa na mňa pozrite. Tak bude vyzerať každý z Vás, kto neprekoná svoju zlosť.“
A od toho dňa sa sedliak vôbec nehanbil za to, že nemá nos, ale bol rád, že je zdravý a môže robiť a starať sa o chalupu, o polia a o rodinu. Už sa nikdy pre nič nehneval a každého poúčal o tom, že pokojnou mysľou a rozumným slovom sa napraví viac než najväčším hnevom a že zlosť napokon ubližuje najviac tomu, z koho vychádza.
„Dobrý gazda,“ hovorili o ňom susedia, „a má pravdu. Škoda že tak rozumne prehovoril až vtedy, keď stratil nos.“
Veru, žiadna skúsenosť nie je zadarmo, aj keď sa za ňu vždy neplatí práve odfiknutým nosom.