Dvanásť bratov

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, tí spolu žili v mieri a pokoji a mali dvanásť detí; ale boli to samí chlapci. Jedného dňa kráľ kráľovnej povedal:
„Ak to trinásté dieťa, čo privedieš na svet, bude dievčatko, tak tých dvanásť chlapcov musí zomrieť, aby jej jedného dňa pripadla celá ríša a ona bola najbohatšou nevestou na svete.“ Veď aj dal hneď vyrobiť dvanásť truhiel, ktoré museli naplniť drevenými hoblinami a do každej vložiť mäkký vankúšik, potom ich dal odniesť do jednej tajnej komnaty, od ktorej dal kľúč kráľovnej a žiadal ju, aby o tom nikomu nehovorila.
Ale kráľovná celé dni sedela a smútila, až si to všimol ten najmladší syn, ktorý bol stále pri nej a ktorý sa podľa biblie volal Benjamín, a opýtal sa:
„Milá matka, prečo ste stále taká smutná?“
„Milé dieťa,“ odpovedala „to ti nesmiem a nemôžem povedať.“ Ale on ju nenechal na pokoji, kým nešla, tú komnatu neotvorila, neukázala mu tých dvanásť truhiel naplnených hoblinami. A nakoniec mu povedala:
„Môj milovaný Benjamín, tieto truhly dal tvoj otec pripraviť pre teba a tvojich bratov, lebo keď porodím dievčatko, všetkých vás zabijú a pochovajú tu.“ A kým hovorila, plakala a lámala rukami, ale syn ju utešoval a povedal:
„Neplačte, milovaná matka, my si už nejako poradíme a utečieme preč.“ Tu kráľovná povedala:
„Odíď so svojimi jedenástimi bratmi do lesa a každý deň si jeden vyliezte na ten najvyšší strom, čo tam nájdete, a pozorujte zámockú vežu. Keď porodím synčeka, nechám vyvesiť bielu zástavu a potom sa mi zase vráťte. Ale ak porodím dievčatko, bude na zámockej veži viať červená zástava, to potom utekajte preč, ako najrýchlejšie viete, a milostivý Boh vás ochraňuj! Po všetky noci svojho života sa za vás budem modliť, v zime, aby ste našli oheň, ktorý vás zohreje, v lete, aby ste nehynuli v horúčave.“ Potom, čo synom požehnala, odišli princovia do lesa.
Jeden po druhom držali stráž, sedeli na tom najvyššom dube a pozorovali zámockú vežu. Keď uplynulo jedenásť dní a bol rad na Benjamínovi, uvidel, že na zámockej veži viaje zástava, ale bola červená ako krv a oznamovala im, že musia zomrieť. Keď to bratia počuli, nahnevali sa a povedali:
„Kvôli nejakej dievke by sme mali prísť o život? Prisaháme, že sa pomstíme, prvé dievča, ktoré nám skríži cestu, zomrie!“ Potom išli hlboko do lesa a v jeho strede, tam kde bol najhlbší a najčernejší, našli malý začarovaný a opustený dom.
„Tu budeme bývať.“ povedali si „Ty, Benjamín, ty si najmladší a najslabší, ty zostaneš doma a budeš viesť domácnosť, my ostatní budeme zháňať niečo na jedenie.“ A tak chodili lesom a strieľali zajace, srnce, vtáky a hrdličky, a to, čo bolo na jedenie, nosili Benjamínovi, aby to pripravil a oni sa nasýtili.
Dcérka, ktorú porodila kráľovná, vyrástla do krásy a dobroty, na čele mala zlatú hviezdu. Raz, keď bolo na zámku veľké pranie, uvidela dvanásť mužských košieľ a opýtala sa matky:
„Komu patrí tých dvanásť košieľ? Pre otca sú malé.“ Tu jej kráľovná s ťažkým srdcom odvetila:
„Milé dieťa, tie patria tvojim dvanástim bratom.“ Dievča sa opýtalo:
„Kde sú moji bratia? Nikdy som o nich nepočula.“ Kráľovná smutne odvetila:
„To vie len boh, kde sú, blúdia svetom.“ Potom ju vzala, otvorila tajnú komnatu, ukázala jej tých dvanásť truhiel s hoblinami a vankúšikmi. „Tieto truhly,“ povedala, „boli určené pre tvojich bratov, ale utiekli skôr, než si sa narodila.“ A rozprávala jej všetko, čo sa vtedy stalo. Tu princezná povedala:
„Milá matka, neplač, pôjdem svojich bratov hľadať.“
Vzala tých dvanásť košieľ a išla preč a rovno do toho čierneho hlbokého lesa. Išla celý deň, až večer prišla k tomu začarovanému domčeku, vošla dovnútra a našla tam chlapca, ktorý sa jej pýtal:
„Odkiaľ si a čo tu chceš?“ Bol celý prekvapený, že je taká krásna, má kráľovské šaty a zlatú hviezdu na čele. Dievča odvetilo:
„Som princezná a hľadám svojich dvanásť bratov a pôjdem až na koniec sveta, kým ich nenájdem.“ A ukázala mu tých dvanásť košieľ, ktoré im patrili. Tu Benjamín videl, že je to jeho sestra, a povedal:
„Ja som Benjamín, tvoj najmladší brat.“ A princezná začala plakať od radosti a Benjamín tiež, bozkávali sa a objímali z veľkej lásky. Potom povedal:
„Milá sestra, je tu ešte niečo, my sme vtedy prisahali, že každé dievča, ktoré stretneme, zomrie, pretože nám kvôli jednému dievčaťu skrivdili.“ Princezná povedala:
„Rada zomriem, ak tým svojich dvanásť bratov oslobodím.“
„Nie!“ odvetil:
„Nemusíš zomrieť, schovaj sa tu pod bečku, kým bratia neprídu, potom to s nimi dohodnem.“
Ako povedali, tak urobili. Keď bola noc, prišli hladní bratia z lovu a hnali sa k stolu, aby sa najedli. A keď tak sedeli a jedli, pýtali sa:
„Je niečo nové?“ Benjamín sa začudoval:
„Vy nič neviete?“
„Nie.“ odpovedali. Hovoril ďalej:
„Boli ste v lese a ja som zostal doma, a predsa viem viac ako vy!“
„Tak nám to povedz!“ volali bratia netrpezlivo. Odpovedal:
„Poviem, poviem, ale najprv mi sľúbte, že to prvé dievča, ktoré stretnete, nezabijete!“
„Dobre, dostane milosť,“ volali „len už rozprávaj!“ Tak Benjamín povedal:
„Naša sestrička je tu.“ A zdvihol bečku a vyšla princezná v kráľovskom šate so zlatou hviezdou na čele a bola taká krásna a pôvabná, že sa všetci radovali, padli si okolo krku a bozkávali sa a mali sa radi.
Od toho času zostávala princezná s Benjamínom doma a pomáhala mu pri práci. Tých jedenásť chodilo lesom a lovilo a chytalo zver, aby mali čo jesť. Benjamín a sestra sa starali, aby to uvarili. Princezná zbierala drevo na varenie, bylinky na chuť a stavala hrnce na oheň, aby bolo jedlo hotové, kým sa tých jedenásť vráti. Tiež udržiavala poriadok v dome a stlala postele a bratia boli vždy spokojní a žili v láske a jednote.
Pri tom začarovanom dome bola malá záhradka, na ktorej rástlo dvanásť snehobielych ľalií. Jedného dňa chcela princezná svojim bratom urobiť radosť, a tak tých dvanásť ľalií odtrhla, že každému dá jednu k tanieru. Len čo však odtrhla tú dvanástu, dvanásť bratov sa premenilo na dvanásť havranov, ktoré odleteli cez les preč; v tom okamihu zmizol aj domček so záhradou. Zrazu bola úbohá princezná sama v divokom lese a keď sa poobzerala, stála tam nejaká starenka, ktorá ju karhala:
„Moje dieťa, čo si to urobila? Prečo si tých dvanásť ľalií nenechala tak? To boli tvoji bratia, teraz sú navždy premenení na havrany.“ Plačúce dievča povedalo:
„Nedá sa ich vôbec vyslobodiť?“
„Nie,“ povedala starenka „nie je nič, čo by ich vyslobodilo, okrem jediného, ale to je také ťažké, že by to aj tak nikto nedokázal. Musel by byť sedem rokov nemý, nesmel by sa smiať ani hovoriť, a keby bol počas tej doby prehovoril čo len jedno jediné slovíčko a do uplynutia lehoty chýbala jedna jediná hodina, bolo by všetko zbytočné, lebo by tým jediným slovom tých chlapcov zabil.“ Ale princezná povedala:
„Ja svojich bratov vyslobodím.“ A išla, aby si našla ten najvyšší strom, na ktorý potom vyliezla a tam priadla a nehovorila ani sa nesmiala.
Jedného dňa v tom lese lovil kráľ a ten mal veľkého chrta, ktorý dobehol až k tomu stromu, na ktorom princezná sedela, skákal naokolo a štekal a zavýjal. Tak tam išiel kráľ a uvidel krásnu princeznú so zlatou hviezdou na čele a bol jej krásou tak dojatý, že na ňu zavolal, či sa nechce stať jeho ženou. Ona neodpovedala, len kývla. Tak vyliezol na strom a zniesol ju dolu, posadil na koňa a viezol domov. Potom slávili nádhernú svadbu, ale nevesta nehovorila ani sa nesmiala.
Keď spolu pár rokov spokojne žili, začala kráľovná matka, ktorá bola zlá žena, na mladú kráľovnú nahovárať:
„Je to obyčajná žobráčka, čo si priviedol, kdovie aké bohapusté siete tajne spriada. Keď je nemá a nehovorí, môže sa predsa niekedy smiať, ale kto sa nikdy nesmeje, ten je zlej mysle.“ Kráľ tomu spočiatku nechcel veriť, ale starena tak dlho dotierala a pripísala jej a obvinila ju z toľkých zlých vecí, že sa kráľ nakoniec dal presvedčiť a odsúdil ju na smrť. Na nádvorí postavili veľkú hranicu, na ktorej mala byť upálená. A kráľ stál hore pri okne a uplakanými očami sa prizeral, pretože ju stále miloval. A keď už bola princezná pripútaná ku kolu a oheň žltými jazykmi oblizoval jej šaty, to bol práve posledný okamih z tých siedmich rokov. Tu to vo vzduchu zašumelo a priletelo dvanásť havranov, ktoré sa zniesli dolu, a keď sa dotkli zeme, bolo to tých dvanásť bratov, ktorí boli vyslobodení. Rozmetali oheň, uhasili plamene, oslobodili sestru a objímali ju a bozkávali. Teraz, keď mohla hovoriť, rozprávala kráľovi, prečo bola nemá a nikdy sa nezasmiala. Kráľ sa zaradoval, keď počul, že je nevinná, a potom žili všetci v láske a jednote až do smrti.
Len tú zlú kráľovnú matku postavili pred súd a potom zavreli do suda s vriacim olejom a jedovatými hadmi; zišla zo sveta zlou smrťou.