Šesť služobníkov

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna stará kráľovná, ktorá bola čarodejnica, a tá mala dcéru, tú najkrajšiu dievku pod slnkom. Kráľovná bola, pravdaže, stvorenie zlé a nežičlivé, nemyslela na nič iné, len ako ľuďom ublížiť alebo ich zničiť, a tak keď sa o jej krásnu dcéru prišiel niekto uchádzať, povedala, že ju dá len tomu, kto splní uložené úlohy; komu sa to nepodarí, ten príde o hrdlo. Nejeden krásny princ bol dievčinou krásou tak omámený, že svoje šťastie skúsil, ale darmo, nikto starenine úlohy nesplnil, všetci museli nakoniec pokľaknúť pred katom, ktorý im bez milosti sťal hlavu. Žil v tom čase jeden krásny a statočný princ, ktorý sa tiež dopočul o princezninej kráse a chcel vyskúšať svoje šťastie. Keď požiadal otca o dovolenie na odchod, kráľ ho nepustil, však by išiel na istú smrť! A tak princ ľahol a na smrť ochorel a nikto ho nedokázal vyliečiť.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynulo sedem rokov a kráľ videl, že niet nijakej nádeje na princovo uzdravenie. S bolesťou v srdci teda svojho jediného syna na cestu za princeznou pustil a ten sa pri tej správe zázračne uzdravil. Keď princ cválal cez rozľahlú pláň, uvidel veľkú kopu sena. Prišiel bližšie a hrome, to je ale vec! To nie je kopa sena, ale brucho veľkého človeka, ktorý tu ležal a vyzeral ako malá hora. Tlstoch, keď princa uvidel, vstal a prosil, aby ho vzal do služby. Princ mu odvetil, čo by si s takým nemotorom počal, ale tlstoch bol toho názoru, že aj nemotora sa môže niekedy zísť, že keď sa dobre naje, môže byť aj tisíckrát väčší. Tak ho princ vzal so sebou. Prešli ďalší kúsok cesty a tu uvideli muža, ako leží na zemi a ucho má na trávniku. Zvedavo sa ho opýtali, čo robí, a on odvetil, že počúva, čo sa všade vo svete deje, lebo on počuje aj trávu rásť. Princ ho požiadal, aby si vypočul, čo sa deje na zámku krásnej princeznej. A ten podivný mužík sa započúval a povedal, že počul svist meča a pád hlavy ďalšieho nápadníka, a tak vzal princ do svojich služieb aj Bystrosluchého.

Ďalej ťahali v troch, keď tu prišli k miestu, kde na zemi ležali veľké nohy, a keď išli ďalej, videli telo a nakoniec prišli k hlave. Dlhán im rozprával, že keď údy dobre natiahne, je ešte tisíckrát dlhší a je ďaleko vyšší než najvyššia hora na svete. Mal teda princ už tretieho služobníka, ale len dovtedy, kým pri ceste neuvideli jedného so zaviazanými očami. Ten, keď zloží z očí šatku a na niečo bystro sa zadíva, ono sa to rozskočí na tisíc kúskov! Aj Ostrozraký sa mohol princovi zísť, a tak mal služobníkov štyroch, keď tu našli jedného, ktorý sedel na slnku a triasol sa od zimy, až mu drkotali zuby, čo bolo na veľké počudovanie. Tomu podivnému mužíkovi je vraj tým väčšia zima, čím je teplejšie, a naopak. Zmrznutý sa princovi tiež páčil, a tak ho najal do služby. A kde sa uživí piati, tam sa naje aj šiesty, ktorého našli skoro pri bránach mesta, kde žila princezná, ako naťahuje dlhý krk cez vysokú horu, lebo jeho zraku neujde nič, čo sa kde deje, očami prehliadne celý svet.

Keď prišli na zámok, stará kráľovná si mädlila ruky, že ďalší mladík upadol do jej pasce, a povedala mu, že musí splniť tri úlohy a dostane za ženu jej dcéru. Prvá úloha bola tá, že na dne Červeného mora ležal kráľovnin prsteň a mal jej ho priniesť. To bola pre Ostrozrakého hračka, uvidel ho ležať na morskom dne, Tlstoch si ľahol na morský breh a všetku vodu vypil a Dlhán sa natiahol a podal prsteň princovi. A bolo to! Starena pretiahla tvár, keď prsteň uvidela, ale hneď uložila princovi ďalšiu úlohu. Na lúke sa pasie tristo tučných volov, tie má zjesť s kopytami a so srsťou, ani jeden roh nesmie zostať a k tomu musí vypiť tristo sudov vína, nesmie zostať ani kvapka. Princ žiadal, aby mohol na tú hostinu pozvať svojich priateľov, samotnému človeku vraj tak nechutí. Kráľovná sa však zlomyseľne zachichotala a povedala, že si môže vziať iba jediného spoločníka. Princov los padol na Tlstocha, ktorý zjedol všetko do posledného chlpčeka, vypil všetko do poslednej kvapky, a potom si ešte sťažoval, že to bolo tak sotva raňajky a že by si ešte niečo dal. Z toho bola kráľovná celá ohromená, ale mala pripravenú ešte jednu úlohu. Dnes do princovej komnaty privedie svoju dcéru a on ju musí starostlivo strážiť, aby sa mu nestratila. Úderom dvanástej hodiny príde, ak dcéra v komnate nebude, príde bez milosti o hlavu. Tak táto úloha sa zdala naozaj ľahká, veď či by jeden nedokázal ustrážiť dievča? Keď kráľovná podvečer priviedla princeznú, Dlhán sa natiahol na zem okolo celej miestnosti, Tlstoch sa postavil pred dvere, aby tade neprešmykla ani myš, a princ sa posadil vedľa dievčiny. Princezná po celý čas nepovedala ani slovko. Mesačný svit dopadal na jej tvár a človeku sa nad tou krásou tajil dych, komu by sa chcelo spať! Tak tam sedeli do jedenástej, ale potom na nich potmehúdska kráľovná poslala silné kúzlo, všetkých uspala a princeznú uniesla preč.

Spali všetci tvrdo až do štvrť na dvanásť, kým kúzlo nestratilo silu a princ sa prebudil a začal nariekať, že dievča zmizlo. Bystrosluchý sa započúval a povedal, že princezná je vo skale tristo hodín chôdze odtiaľto, počuje ju nariekať. Tak si Dlhán na plecia vysadil Ostrozrakého a uháňal za princeznou. Za pár okamihov stáli pred skalou, Ostrozraký si odviazal šatku z očí a na skalu sa prísne pozrel a ona sa zo studu rozletela na tisíc kúskov a princezná bola vyslobodená. Keď odbila dvanásta hodina, našla ich stará kráľovná všetkých v dobrej nálade, ako si veselo rozprávajú. „To je niekto, kto vie viac než ja,“ pomyslela si a dcéru mu prisľúbila. Keď bola potom kráľovná s princeznou osamote, povedala jej, že je hanba nevedieť si vybrať ženícha sama podľa svojej vôle, a inak ju podpichovala, že sama stanovila podmienky, za ktorých princeznú vydá, už akosi pozabudla. Veru, majú to kráľovné ale zvláštne zvyky! Tie zlé reči stačili, aby v dievčinom srdci zažali túžbu po pomste, rozkázala priviezť tristo korcov dreva a princovi povedala, že sa stane jeho ženou, až on alebo niekto z jeho priateľov vstúpi na tú hranicu; myslela si, že kvôli princovi nebude chcieť nikto obetovať svoj život, že bude musieť sám vstúpiť na hranicu a zahynie a ona bude voľná a potom si vyberie muža podľa srdca. Teraz prišiel rad na Zmrznutého, aby ukázal, čo vie. A on s radosťou vystúpil na hranicu a po tri dni, čo horela, sa neukázal, až deň tretí, keď dohorela, celý trasúci sa vyliezol von a povedal, že taký mráz ešte v živote nezažil, ešte o chvíľu dlhšie a celkom by zmrzol.

No teraz sa naozaj nedalo nič robiť, a princezná si musela vziať za manžela neznámeho chlapca. Keď sa vydali na cestu do kostola, kráľovná privolala svoje vojsko, aby ich pobilo a princeznú priviedlo späť. Veru, majú to kráľovné ale zvláštne zvyky! Ale počul ju Bystrosluchý a Tlstoch si hneď vedel rady. Vyklonil sa z koča a vypľul celé more a vojsko sa začalo topiť. Kráľovnú z toho mohol trafiť šľak, a tak poslala ťažkoodencov, ale Bystrosluchý začul rachot a rinčanie ich zbroje a Ostrozraký zložil šatku a šľahol po vojakoch pohľadom, až s veľkým rinčaním padali, panciere lietali vzduchom a meče sa váľali po zemi. Tak došli v pokoji ku kostolu a tam im požehnal kňaz. Po obrade sa tých šesť služobníkov princovi poklonilo, že ich vraj už nebude treba, a tak potiahnu ďalej svetom, predtým sa navzájom srdečne rozlúčili a princ s princeznou sa vydali domov.

Asi pol hodiny cesty od zámku bola dedina, kde pásol svoje stádo pastier svíň. Tu sa princ zastavil a povedal, že nie je žiadny princ, len obyčajný pastier svíň a ten, čo tamto pase, je jeho otec, ktorému budú pomáhať. Došli do miestneho hostinca a princ hostinskému prikázal, aby v noci spiacej princeznej vzali jej krásne šaty. Keď sa ráno prebudila a nemala čo na seba, tu jej hostinská dosť neochotne požičala pár záplatovaných handier. Od toho dňa musela princezná pásť svine, ale hovorila si, že to ju pánboh trestá za jej pýchu a že sa jej stalo po právu.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Tak uplynulo celých dlhých osem dní a bolo to na neznesenie, nohy mala celé boľavé a telo celé polámané. Tu prišli nejakí ľudia a pýtali sa na jej manžela a ona im povedala, že išiel za obchodom so stuhami a šnúrkami. Ale zaviedli ju na zámok, a keď prišli do veľkej siene, videla tam stáť svojho manžela v kráľovskom rúchu. A princ ju radostne vzal za ruky a pobozkal a povedal, že on bol skúšaný pre ňu a ona bola skúšaná pre neho.

Teraz konečne slávili prenádhernú svadbu a potom spolu spokojne žili až do konca svojich dní.