Rozprávka nočnej oblohy

Tam, za Mliečnou cestou, čiernou dierou a hviezdnou hmlovinou, žiari do tmy súhvezdie Malého medveďa. A práve o týchto vesmírnych diaľavách nočnej oblohy rozpráva naša rozprávka zo sveta obrov hviezdnikov. Obri hviezdnici sú dosť podobní nám, ľuďom. Ich deti bývajú dobré i neposlušné, chodia do školy podobnej tej našej a vo voľnom čase sa hrajú celkom rovnako ako naše pozemské deti.

Nad obzorom práve vyšla hviezda Polárka a vo svete obrov hviezdnikov sa začalo ďalšie ráno. Dnešný deň bol niečím výnimočný. Priletí kométa Letavica, ktorá so sebou prinesie z hviezdnych diaľok veľké meteority. Všetci hviezdnici ich potom spoločne odošlú na Veľkom voze všetkým ľuďom na planétu Zem.

Bolo ráno, keď sa chlapci hviezdnici hrali s kamarátmi červenými trpaslíkmi na schovávačku. Hrali sa však celkom na okraji čiernej diery, šťastie, že ich dobrák strýko Orión rýchlo odohnal. „Chlapci hlúpi, bežte domov, či nevidíte, že sem je vstup zakázaný?“ Chlapci utekali, len čo im nohy stačili, a pritom prosili strýka Oriona, aby ich neprezradil mamičke a ocinovi.

Bratia hviezdnici to však nevzali skratkou domov, ale obchádzkou, utekali sa ešte pohrať s Malým a Veľkým psom, nasypať Kuriatkam trochu hviezdneho zrna a Býkovi a Baranovi natrhali čerstvú hviezdnu trávičku. Cestou cez hviezdnu hmlovinu ich takmer zasiahol šíp pána Strelca a tetke Panne strhli snehobiele prádlo z jej hviezdnej šnúry.

Vtom mladší Hviezdmilek cestou zakopol o malý asteroid a zobudil spiaceho Leva. Levov rev vyvolal na oblohe veľký rozruch a všetci susedia vyšli von pozrieť sa, čo sa to tam len deje.

Keby oboch bratcov neukryla pod svoj plášť dobrá pani Hmlovina, určite by Hviezdmilka aj Hviezdulka Lev chytil a odviedol ich s hanbou domov. To by potom iste mali obaja bratia aspoň štrnásť dní domáceho väzenia a nemohli by ani jazdiť na chvoste žiadnej kométy, a to je vo svete malých hviezdnikov asi ten najväčší trest, aký si len viete predstaviť.

Dobrá Hmlovina ešte chvíľu počkala, a keď sa Lev i všetci ostatní vrátili na svoje miesta, pustila chlapcov zo svojho ochranného plášťa s tým, že tentoraz to pre nich urobila naozaj naposledy. Chlapci si konečne dali povedať a o chvíľku už boli doma na dvore.

„Tu však niečo krásne vonia!“ volal Hviezdulek. A mal pravdu. Mamička práve vyberala z rúry koláče upečené z hviezdneho prachu. Vôňa koláčov lákala chlapcov až do kuchyne. To si pochutnali. Potom sa ešte napili smotany z Mliečnej cesty a ich bruškáčka boli spokojné.

Mamička Hviezdnica a ocko Hviezdák už boli oblečení vo sviatočných šatách, len ich dvaja chlapci Hviezdulek a Hviezdmilek sa zase nedali nájsť. „Snáď zase nevymýšľajú nejakú lumpáreň,“ povzdychol si ocko. Našťastie neboli ďaleko, zaliezli len do špajze, kde mamičke tajne zašli mlsať hviezdny med.

„Vy jedni mlsúni, všade vás hľadáme! Poďte, rýchlo sa umyte a prezlečte, ideme na tú veľkú slávnosť do mesta, mamička už čaká,“ vraví ocko chlapcom. „A čo je to za slávnosť?“ pýta sa mladší Hviezdmilek tento týždeň už asi po desiaty raz. Veľmi dobre to vie, nie že by nevedel. Len rád počúva, ako o tom ocko pekne rozpráva: „Asi o štyristotridsaťjeden rokov pozemského času, to znamená jeden deň času hviezdnikového, doletia naše meteority do zemskej atmosféry. Na Zemi bude práve augustový večer a ľudia ich budú pozorovať ako hviezdny roj Perzeíd. Padajúce hviezdy majú na planéte Zem veľkú moc. Plnia želania ľuďom, ktorí ich pozorujú na nočnej oblohe. Každý rok hviezdičiek spadne hneď niekoľko, ale práve začiatkom augusta ich dopadne na Zem úplne najviac z celého roka. Ľudia tu už na ne čakajú s množstvom svojich tajných želaníčok.“

Ocko rozpráva známy príbeh a deti ho len potichu počúvajú a ani nedutajú. Vtom mamička zavolá: „Poďte rýchlo, nech tú slávnosť nezmeškáme!“ Rodinka Hviezdnikovcov sa pridala k davu čakajúcemu na námestí. Z hviezdnej stanice prišiel Veľký voz, ktorý čakal na prílet Letavice. „Už ju vidím!“ vykríkol Hviezdmilek, sediaci vysoko ocinovi na pleciach.

Kométa Letavica trochu pribrzdila a pri spomalenej rýchlosti vysypala všetky meteority do vagónov veľkého voza. Trvalo to len chvíľu, kým sa veľký voz naplnil, a zase zmizla vo vesmírnom priestore. Na ďalšiu návštevu hviezdnikov sa chystá zase až o rok. Dovtedy bude lietať a zbierať ďalšie meteority všetkých súhvezdí na svojej obežnej dráhe.

Veľký voz sa pripravil na odchod. Všetci obri hviezdnici tu stáli a priali mu šťastnú cestu k planéte Zem. Zo všetkých tých meteoritov sa pri prelete zemskou atmosférou stanú žiarivo svietiace padajúce hviezdičky, nesúce želanie pre každého človiečika pozemšťana. Každá padajúca hviezda je pozdravom zo sveta obrov hviezdnikov, žijúcich tam niekde ďaleko, až za súhvezdím Malého medveďa.

Dvaja chlapci Hviezdmilek a Hviezdulek hviezdičke na cestu zaspievajú svoju pesničku:

„Leť, hviezdička, zaligoc sa,
k Zemi rýchlo ponáhľaj sa!
Poteš ľudí maličko,
splň im ich želáničko!“

Keď na Zem spadne posledná hviezda z Veľkého voza, hviezda Polárka zájde za hory, chlapci hviezdnici pôjdu spať a pekné sny im budeme priať.

Dobrú noc, Hviezdmilku a Hviezdulku! Dobrú noc, deti!