Jednooká, Dvojooká a Trojooká

Bola raz jedna vdova, ktorá mala tri dcéry, tej najstaršej hovorili Jednooká, lebo mala uprostred čela jediné oko, tej prostrednej Dvojooká, lebo mala dve oči, a tej najmladšej Trojooká, lebo mala oči tri, to tretie uprostred čela. A pretože Dvojooká vyzerala tak nejako obyčajne, nemohla ju matka ani sestry vystáť: „S tými svojimi dvoma očami nie si nič iné než ten najposlednejší žobrák! Medzi nás nepatríš!“ A mali úbohú len na odstrkovanie, namiesto šiat musela vziať len handry a na jedenie dostávala len to, čo zostalo, a aby toho nebolo málo, osladzovali jej život všelijakými príkoriami, ktoré im prišli na um.

Jedného dňa musela Dvojooká zase s kozou na pašu a bola vám taká hladná, pretože toho dňa jej sestry nenechali na jedenie vôbec nič, že si sadla na medzu a dala sa do plaču a nárekov takého usedavého, že jej z očí tiekli dva slané potôčiky. A keď na malú chvíľu zodvihla slzavú oponu, stála pred ňou, kde sa vzala, tu sa vzala, nejaká žena, a tá sa pýtala: „Dvojooká, prečo tu plačeš a nariekaš?“ Dvojooká odvetila: „Ako nemám plakať, keď som taká obyčajná. Mám len dve oči ako ostatní ľudia a moje sestry ani matka ma nemôžu vystáť. Namiesto šiat mi dávajú len handry a na jedenie dostávam zvyšky. A dnes od stola nezostalo vôbec nič a ja mám strašný hlad.“ Tu tá múdra žena povedala: „Dvojooká, osuš si slzy, niečo ti poradím. Keď ti budú zase na paši škovránky spievať hladovú uspávanku, prikáž svojej koze: ‚Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!‘ Objaví sa čisto prestretý stolček a na ňom bude jedla do sýtosti. Keď sa najješ a stolček nebudeš potrebovať, tak len povedz: ‚Kozička, ty si len lež, ty stolček, ty bež!‘ a on zmizne.“ A len čo to tá žena vyslovila, bola preč.

Dvojooká si pomyslela: „Musím to hneď vyskúšať, či je pravda to, čo tá pani vravela, hlad mám až do bolesti!“ a tak povedala: „Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!“ A bolo to! Stál pred ňou stolček prestretý bielym obrúskom, na ňom tanier, nôž, vidlička a strieborná lyžička a dookola tie najvýberanejšie jedlá, ktoré vám voňali a boli ešte horúce, akoby ich práve priniesli z kuchyne. Dvojooká predniesla krátku modlitbičku: „Pane náš, buď v každom čase mojím hosťom! Amen!“ a sadla si a nechala si chutiť. A keď sa nasýtila, povedala, ako ju tá cudzia pani naučila: „Kozička, ty si len lež, ty stolček, ty bež!“ A stolček so všetkým, čo na ňom bolo, zmizol. „Tak to je pre mňa krásne zaopatrenie,“ myslela si Dvojooká a bola spokojná a veselá. Večer, keď prišla s kozou domov, mala na peci svoju hlinenú misku s jedlom, ktoré jej tam pripravili sestry, ale ani sa jej nedotkla.

Na druhý deň vyhnala kozu opäť na pašu a tých pár kôrok stvrdnutého chleba, ktoré jej podali, nechala ležať. Prvýkrát si to sestry nevšimli, ale keď to tak urobila každý deň, všimli si to a povedali: „S Dvojookou je to nejako čudné, necháva teraz jedlo stáť, zatiaľ čo predtým zjedla všetko, čo sa jej dalo. Za tým určite niečo je.“ Aby sa tomu dostali na kĺb, mala ísť Jednooká s Dvojookou na pašu, aby dávala pozor, čo sa bude diať a či jej niekto nenosí jedlo. Keď sa teda Dvojooká vybrala na cestu, prišla k nej Jednooká a povedala: „Ja dnes pôjdem pásť s tebou, aby som sa pozrela, ako dobre sa staráš o našu kozu a či ju vodíš na tú najlepšiu pašu.“ Ale Dvojooká pochopila, čo má Jednooká za lubom, a vyhnala kozu na šťavnatú pašu a povedala: „Poď, Jednooká, posadíme sa, ja ti niečo zaspievam.“ Jednooká sa posadila, lebo bola z tej nezvyčajnej driny a z tej horúčavy zmorená, a Dvojooká jej k tomu spievala: „Jednooká, bdieš? Jednooká, spíš?“ A Jednooká zavrela svoje jediné oko a zaspala. Keď Dvojooká videla, že Jednooká tvrdo spí a nič prezradiť nemôže, zvolala: „Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!“ A posadila sa k svojmu stolčeku a jedla a pila, kým sa nenasýtila, a potom zvolala: „Kozička, ty si len lež, ty stolček, ty bež!“ A všetko v okamihu zmizlo. Potom zobudila Jednookú a povedala jej: „Jednooká, chcela si pásť a pokojne pri tom zaspíš! To by ti koza dávno ušla do širokého sveta, vstávaj, ideme domov!“ Tak išli domov a Dvojooká nechala svoju misku zase stáť nedotknutú. Jednooká matke nepovedala, prečo sestra nechce jesť, a na svoje ospravedlnenie len uviedla: „Ja som vonku zaspala.“

Na druhý deň povedala matka Trojookej: „Tentoraz pôjdeš s ňou ty, budeš dávať pozor, či Dvojooká vonku jedáva a či jej niekto nenosí jedlo a pitie, veď jesť a piť tajne musí.“ Tu išla Trojooká k Dvojookej a povedala jej: „Ja s tebou dnes pôjdem pásť, aby som sa pozrela, ako dobre sa o našu kozu staráš a či ju vodíš na tú najlepšiu pašu.“ Ale Dvojooká vedela, čo má Trojooká za lubom, vyhnala kozu do vysokej trávy a povedala: „Poď, Trojooká, posadíme sa, ja ti niečo zaspievam.“ Trojooká sa posadila a bola z tej cesty unavená a bolo jej horúco a Dvojooká k tomu spievala svoju uspávanku: „Trojooká, bdieš?“ Ale namiesto toho, aby spievala: „Trojooká, spíš?“, bola nepozorná a spievala: „Dvojooká, spíš?“ A spievala stále dokola: „Trojooká, bdieš? Dvojooká, spíš?“ Tu sa Trojookej naozaj dve oči zavreli a zaspala, ale to tretie, pretože v tej riekanke bola chybička, nezaspalo. Síce ho Trojooká zavrela, ale len naoko, akoby spala, a škárkou pod viečkom dobre všetko videla. Keď si Dvojooká myslela, že Trojooká tvrdo spí, povedala svoju riekanku: „Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!“ a jedla a pila podľa chuti a potom prikázala stolčeku odísť slovami: „Kozička, ty si len lež, ty stolček, ty bež!“ a Trojooká to všetko videla. Potom k nej Dvojooká prišla, zobudila ju a povedala: „Ale Trojooká, ty si zaspala! To by si dobre pásla! Ideme domov!“ A keď prišli domov, Dvojooká opäť nejedla a Trojooká povedala matke: „Teraz už viem, prečo tá pyšnica nič nejie. Ona vonku prikáže koze a hneď pred ňou stojí stolček, ktorý je prestretý tým najlepším jedlom, oveľa lepším, než máme my, a keď sa nasýti, tak zase prikáže a všetko zmizne. Ja som to všetko dobre videla. Dve oči mi síce Dvojooká svojou riekankou uspala, ale na to uprostred čela našťastie zabudla.“ Tu závistlivá matka zvolala: „Chceš sa mať lepšie ako my? No, tá chuť ťa hneď prejde!“ Vzala ostrý mäsiarsky nôž a vrazila ho úbohej kozičke do srdca.

Keď to Dvojooká videla, zalial ju žiaľ ako slané more, sadla si na remízku v poli a plakala a plakala. Tu sa pri nej opäť zjavila tá dobrá žena a pýtala sa: „Dvojooká, prečo tak plačeš?“ „Ako nemám plakať?“ odvetilo dievčatko: „Tú kozičku, ktorá mi každý deň, pretože som vyslovovala vašu riekanku, tak krásne prestierala stolček, tú mi matka zabila. A teraz budem musieť opäť znášať hlad a bolesť.“ Tu žena povedala: „Dvojooká, dám ti dobrú radu. Popros svoje sestry, či by ti zo zabitej kozy nedali črevá, a zahrab ich pred domom, to ti prinesie šťastie.“ S tými slovami zmizla. Dvojooká išla domov a povedala sestrám: „Milé sestričky, dajte mi niečo z mojej kozičky, neprajem si nič veľké, stačia mi jej črevá.“ A tie sa smiali a povedali: „Ty si pokojne vezmi, keď nič iné nechceš!“ A Dvojooká vzala črevá a večer ich podľa rady tej dobrej ženy vo všetkej tichosti pochovala pred domom.

Na druhé ráno, keď sa zobudili a vyšli von, stál pred dverami domu prekrásny strom, ktorý mal strieborné listy a ovocie bolo zo zlata, no niečo krajšie a vzácnejšie by človek na celom svete sotva hľadal. Nevedeli, kde sa tam ten strom cez noc vzal, len Dvojooká pochopila, že musel vyrásť z čriev jej kozičky, lebo stál práve na mieste, kam ich večer pochovala. Tu sa matka obrátila k Jednookej: „Vylez hore, milé dieťa, a odtrhni jedno zlaté jablko!“ Jednooká vyliezla na strom, ale keď chcela jablko schmatnúť, tak jej vetvička uhla, a tak sa stalo zakaždým, keď sa načiahla po nejakom ovocí, takže sa jej nepodarilo odtrhnúť žiadne, nech sa namáhala, ako chcela. Tu matka povedala: „Trojooká, vylez hore ty, s tými tromi očami vidíš lepšie ako Jednooká.“ Jednooká zliezla dolu a Trojooká vyliezla na strom. Ale nebola o nič šikovnejšia než jej sestra a mohla pozerať, ako chcela, zlaté jablko sa pod jej rukou vždy odtiahlo preč. Nakoniec bola matka celá netrpezlivá a vyliezla hore sama, ale dokázala toho práve tak málo ako Jednooká a Trojooká, vždy siahla len do prázdna. Tu povedala Dvojooká: „Ja by som to tiež skúsila, možno sa mi to podarí.“ Sestry na ňu však pokrikovali: „Ty? S tými dvoma očami, čo ty môžeš dokázať?“ Dvojooká však hore vyliezla a zlaté jablká sa od nej neodťahovali, ale samy jej padali do rúk, takže mohla jedno za druhým odtrhnúť a uložiť do zástery. Matka ich vzala a namiesto toho, aby sa ona, Jednooká a Trojooká k Dvojookej mali lepšie, boli z toho, že jedine ona mohla oberať zlaté ovocie, ešte závistlivejšie a zlomyseľnejšie.

Jedného dňa, keď tak spolu stáli pri zázračnom strome, prechádzal okolo mladý rytier. „Zmizni, Dvojooká!“ zvolali sestry: „Zalez sem, aby sme sa za teba nemuseli hanbiť!“ A strčili úbohú Dvojookú pod prázdny sud, ktorý stál práve vedľa stromu, a schovali tam aj tie zlaté jablká, ktoré im predtým natrhala. Keď rytier prišiel bližšie, bol to vám krásny pán, pri strome sa zastavil, žasol nad tou nádherou zo zlata a striebra a povedal sestrám: „Komu patrí ten krásny strom? Kto by mi z neho dal halúzku, ten si môže priať, čo bude chcieť!“ Tu Jednooká a Trojooká odvetili, že ten strom patrí im a že mu vetvičku rady odtrhnú. I snažili sa, koľko mohli, aby jeho želanie splnili, ale márne, lebo vetvičky aj s ovocím im pred rukami zase uhýbali. Tu rytier povedal: „To je čudné, aj keď vám ten strom patrí, nemáte silu na to, aby ste z neho niečo odtrhli.“ A ony trvali na tom, že ten strom je ich majetok. Zatiaľ čo však takto hovorili, vyhodila Dvojooká spod suda niekoľko jabĺčok tak, aby sa dokotúľali k nohám pána, lebo bola rozhnevaná, že Jednooká a Trojooká nehovoria pravdu.

Keď rytier uvidel jablká, podivil sa a pýtal sa, kde sa tu vzali. Jednooká a Trojooká odvetili, že majú ešte jednu sestru, ale že mu ju nenechali prísť na oči, lebo má len dve oči ako každý iný obyčajný človek. Rytier ju však chcel vidieť. Tu Dvojooká vyliezla spod suda a rytier bol unesený jej veľkou krásou a povedal: „Ty, Dvojooká, mi určite dokážeš odtrhnúť halúzku z toho stromu.“ „Áno,“ odvetila Dvojooká: „to môžem, lebo ten strom patrí mne.“ Vyliezla hore a odlomila vetvičku s jemnými striebornými lístkami a zlatými jabĺčkami a podala ju rytierovi. Tu rytier povedal: „Dvojooká, čo si za ňu želáš?“ „Ach,“ odvetila Dvojooká: „vediem tu taký neveselý život, keď ma odtiaľto odvediete, a tak vyslobodíte, budem najšťastnejší človek na svete.“ Tu vyzdvihol rytier Dvojookú na koňa a vzal ju domov na otcovský hrad. Tam jej dal krásne šaty, jedla a pitia tam mala dosýta, a pretože si ju časom ten pán veľmi zamiloval, zasnúbil sa s ňou a o nedlho vo všetkej nádhere slávili svadbu.

Keď si Dvojookú krásny rytier odviedol, sestry nad tým šťastím hrýzli zlosťou a závisťou, ale potom si pomysleli, že im aspoň zostal ten krásny strom; síce z neho nedokážu odtrhnúť žiadne ovocie, ale každý, kto okolo pôjde, sa u nich zastaví a to im tiež určite prinesie nejaké to šťastie. Ale na druhé ráno bol strom preč a ich nádej tiež. A keď sa Dvojooká pozrela z okna svojej komnaty, stál strom k jej veľkej radosti pred jej oknom. Dvojooká žila dlhý čas šťastne a spokojne.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Jedného dňa prišli na hrad dve úbohé žobráčky a prosili o almužnu. Tu im Dvojooká pozrela do tvárí a spoznala svoje sestry, Jednookú a Trojookú, ktoré upadli do takej veľkej biedy, že museli chodiť od dverí k dverám a prosiť o chlieb. Dvojooká ich prikázala okamžite priviesť dovnútra a dobre sa o ne postarala, a všetkým ich zaopatrila tak kráľovsky, že sa tie dve zaradovali a veľmi ľutovali, že sa kedysi k Dvojookej tak zle zachovali.