Janko silák

Bol raz jeden muž a jedna žena a mali jedno dieťa a žili celkom sami v jednej odľahlej doline.
A stalo sa vtedy, že matka šla do lesa nazbierať jedľový chvojník a malého Janíka, ktorý mal práve dva roky, vzala so sebou. Bola práve jar a dieťa sa tešilo z pestrofarebných kvetov; a šli stále hlbšie do lesa.
Zrazu pred nich vyskočili z kroviny dvaja zbojníci, schmatli matku aj dieťa a viedli ich do hlbín čierneho lesa, kam za rok ani živáčik neprišiel.
Žena úpenlivo prosila zbojníkov, aby jej aj dieťa nechali odísť, ale srdcia zbojníkov boli z kameňa, nepočuli jej prosby ani kliatby a silou ju ťahali ďalej.
Po asi dvoch hodinách namáhavej cesty tŕním a krovinami prišli k jednej skale, kde boli dvere, na ktoré jeden zo zbojníkov zabúchal a tie sa hneď otvorili. Teraz šli dlhou, tmavou chodbou, až prišli do obrovskej jaskyne, ktorú osvetľoval len oheň horiaci v krbe.
Na stene viseli meče, šable a iné vražedné náčinie, ktoré sa v tom svetle zlovestne blýskalo, uprostred stál čierny stôl, okolo ktorého sedeli štyria zbojníci a hrali v kocky, náčelník sedel na čele.
Ten teraz pristúpil k žene, keď vošla, a nabádal ju k pokoju, aby sa nebála, že jej nikto nič neurobí, že sa len musí starať o hospodárstvo, a keď bude všetko starostlivo udržiavať, nebude sa im u nich zle dariť. Potom jej podal niečo na jedenie a ukázal jej posteľ, kde mala spať so svojím dieťaťom.
Tak žena zostala u zbojníkov mnoho rokov; a Janíko rástol a silnel. Matka mu rozprávala príbehy a učila ho podľa jednej starej rytierskej knihy, ktorú v jaskyni našla, čítať.
Keď mal Janko deväť rokov, vyrobil si z jedľovej vetvy poriadny kyj a ukryl si ho za posteľou, potom šiel k svojej matke a opýtal sa:
„Milovaná mamička, povedz mi, kto je môj otec, ja to chcem vedieť.“
Matka mlčala a nechcela mu to povedať, aby ho neprepadla túžba po domove, a tiež vedela, že tí ničomní zbojníci by Jankovi nikdy nedovolili odísť, ale srdce sa jej mohlo roztrhnúť z toho, že Janko nikdy nemá poznať svojho otca.
V noci, keď sa zbojníci vrátili zo svojej zbojníckej výpravy, vytiahol Janko svoj kyj, postavil sa pred zbojníckeho kapitána a povedal:
„Teraz chcem vedieť, kto je môj otec, ak mi to okamžite nepovieš, zrazím ťa k zemi.“
Vtedy sa kapitán začal smiať a vrazil Jankovi také zaucho, až sa chlapec skotúľal pod stôl. Janko sa postavil, ale mlčal a len si pomyslel:
„No ešte rok počkám a potom to skúsim znova, možno to pôjde lepšie.“
Keď ten rok uplynul, zase vytiahol ten svoj klát, striasol z neho prach, obzrel si ho a povedal:
„To je riadny kyj.“
V noci prišli zbojníci domov, pili víno, jeden krčah za druhým, až im začali padať hlavy. Vtedy schmatol Janko svoj kyj a postavil sa pred kapitána a opýtal sa ho, kto je jeho otec. Kapitán mu zase vrazil zaucho, že sa chlapec skotúľal pod stôl.
Ale Janíko hneď vstal a udrel tým svojím kyjom najprv kapitána a potom aj ostatných zbojníkov tak vyprášil, že sa nemohli údov v tele dopočítať.
Matka stála opodiaľ a bola prekvapená jeho statočnosťou a silou.
Keď bol Janko s touto prácou hotový, šiel k matke a povedal jej:
„Tak to by bolo, ale teraz chcem vedieť, kto je môj otec.“
„Milovaný Janíko,“ povedala mu matka:
„poď, budeme otca hľadať, kým ho nenájdeme.“ a vzala kapitánovi kľúč od dverí.
Janko zatiaľ schmatol vrece od múky, nahádzal do neho zlato, striebro a všetko cenné, čo našiel, a keď ho naplnil, hodil si ho na chrbát. Tak spoločne opustili jaskyňu a Janko vyvalil oči, keď z tej jaskynnej tmy zrazu vyšli do svetlom zaliatej krajiny vonku, do zeleného lesa, medzi kvety a vtáky, pod slnko žiariace na belasej rannej oblohe.
Na chvíľu sa zastavil a tými vecami sa celý u vytrženia kochal, pretože niečo také ešte nevidel. Matka hľadala cestu domov, a keď šli niekoľko hodín, šťastne dorazili do tej doliny, k ich chalupe.
Otec sedel pred dverami a rozplakal sa od radosti, keď spoznal svoju ženu a počul, že Janko je jeho syn, lebo ich oboch dávno pokladal za mŕtvych.
A Janko, hoci mal len desať rokov, bol o celú hlavu väčší ako otec.
Vošli spoločne do izby, ale sotva Janíko svoj raniec na lavicu pri peci položil, v celom dome to zapraskalo, lavica sa rozlomila, podlaha sa prelomila a raniec sa prepadol do pivnice.
„Bože, ochraňuj nás!“ zvolal otec:
„Čo je to? Teraz si nám zničil chalupu!“
„Len si z toho nič nerobte, otče!“ odvetil mu Janko:
„V tom ranci je toho toľko, koľko je na nový dom treba.“
A otec s Jankom sa dali do stavby nového domu, nakúpili dobytok aj polia a začali hospodáriť. Janko oral pole, a keď za pluhom šiel a zabral, vtedy nepotrebovali ani voly, aby ho ťahali.
Na budúcu jar Janko povedal:
„Otče, vezmite peniaze a nechajte mi urobiť kyj vážiaci jeden centnár, chcem sa vydať do sveta.“
Keď bola požadovaná palica hotová, opustil Janko otcovský dom a šiel, až dorazil do hlbokého čierneho lesa.
Tu počul čosi praskať a svišťať, a keď sa obzrel, uvidel jedľu, ktorá sa zhora nadol ako povraz stáčala, a keď sa pozrel ešte vyššie, uvidel veľkého chlapa, ktorý ten strom schmatol a ako vŕbovým prútikom ním točil.
„Hola! Čo to tam vyvádzaš?“ zavolal na neho Janko.
Chlap odpovedal:
„Ale ja som si včera priniesol trochu prútia na metlu a teraz si robím povrázok, aby som tú metlu zviazal.“
„Ten sa mi páči,“ pomyslel si Janko:
„má silu!“ a zavolal na neho:
„Dobre urobíš, keď pôjdeš so mnou.“
Ten chlap zliezol dolu a bol o celú hlavu väčší ako Janko a ten nebol práve malý.
„Budem ti hovoriť Jedlívrtil!“ povedal mu Janko.
A šli ďalej spoločne a vtedy začuli klepanie a búšenie také silné, že sa pri každej rane zem chvela. Čoskoro potom prišli k jednej mohutnej skale, pred ktorou stál obor a päsťou z nej odsekával kusy. Keď sa Janko opýtal, čo to robí, odpovedal mu:
„Keď chcem večer spať, prichádzajú vlci, medvede a iná háveď toho druhu, čuchajú tu a brechajú sem a tam a nenechajú ma spať, tak si chcem postaviť dom, aby som mal pokoj.“
„Ejha, toho by som mohol tiež potrebovať.“ povedal si Janko a povedal silákovi:
„Nechaj dom domom a poď so mnou, budem ti hovoriť Kámentlouk.“
Obor súhlasil a tak ťahali tým lesom traja, a všade, kde prišli, dávala sa divá zver na útek. Večer prišli k starému, opustenému zámku, vošli dnu a uložili sa v jednej izbe na spánok.
Na druhé ráno vyšiel Janko do záhrady, ktorá bola celá spustnutá a zarastená hlohom a krovím. A keď tou záhradou prechádzal, zrazu pred neho vyskočila divá svinia a Janko nezaváhal a dal jej tým svojím kyjom pár rán, až padla k zemi. Potom si Janko mŕtvu svinu prehodil cez plecia a doniesol ju do zámku, tam ju narazili na ražeň a upiekli a dobre si pochutnali.
Tak sa dohodli, že každého dňa vždy jeden, na ktorého príde rad, zatiaľ čo dvaja zvyšní pôjdu na lov, zostane doma a pripraví pre každého na jedenie deväť libier mäsa.
Prvého dňa zostal doma Jedlívrtil, Janko a Kámentlouk šli na lov. Keď bol Jedlívrtil zamestnaný varením, vtedy za ním do zámku prišiel malý, celý zvrásnený mužíček a žiadal si mäso.
„Pakuj sa ty, Tichošlápek!“ odsekol mu Jedlívrtil:
„Žiadne mäso ti netreba!“
Ale ako sa len čudoval, keď ten malý, nepatrný mužíček naňho zrazu vyskočil a svojimi päsťočkami ho začal mlátiť, že sa nemohol ubrániť, zvalil sa na zem a dychu sotva popadal. Mužíček neodišiel skôr, kým si nevybil svoj hnev na oborovi.
Keď tí dvaja prišli z lovu, nepovedal im Jedlívrtil nič o tom starom mužíkovi a výprasku, ktorý dostal, a pomyslel si:
„Keď zostanú doma, len nech si toho malého precitlivenca okúsia,“ a s tou zlomyseľnou myšlienkou bol spokojný.
Nasledujúceho dňa zostal doma Kámentlouk a viedlo sa mu rovnako ako Jedlívrtilovi, tiež ho ten mužíček zle vybavil, keď mu nedoprial ani kúsok mäsa.
Keď ti druhí dvaja večer prišli domov, videl na ňom Jedlívrtil, čo sa mu stalo, ale obaja mlčali ako ryby a mysleli si:
„Nech si Janko tiež túto polievočku okúsi.“
Janko, ktorý musel ďalšieho dňa zostať doma, robil svoju prácu v kuchyni, a keď hore pri kotle stál a mäso obhliadal, prišiel ten mužíček a bez ďalšieho si kus mäsa žiadal. Vtedy si Janko pomyslel:
„Je to nejaký chudobný kmotor, môžem mu dať zo svojho dielu a tí druhí dvaja nepríjdu skrátka.“ A podal mu kúsok mäsa.
Keď ho trpaslík zjedol, želal si mäso ešte raz a dobromyseľný Janko mu dal ešte jeden a povedal, že toto je pekný kus mäsa, s tým by už mal byť spokojný. Ale trpaslík žiadal mäso do tretice.
„Ty nenásytný drzák!“ povedal mu Janko a nedal mu nič.
Vtedy naňho chcel ten zlomyseľný škriatok skočiť a ako Jedlívrtila a Kámentlouka vyprášiť, ale padla kosa na kameň. Janko mu uštedril, bez toho aby zaváhal, pár mocných rán, až sa trpaslík zo zámockých schodov skotúľal. Janko chcel utekať za ním, ale o trpaslíka zakopol a ako bol dlhý a široký, na zem sa natiahol a kým sa zase postavil, bol trpaslík vonku zo zámku.
Janko pospiechal za ním a videl, ako trpaslík mizne v jednej skalnej puklinе, dobre si to miesto obzrel a potom sa obrátil späť k zámku.
Tí druhí dvaja, keď do domu prišli, sa veľmi čudovali, že je Janko v poriadku a on im rozprával, čo sa mu prihodilo a tak už dlhšie nemlčali a povedali mu, ako sa im darilo. Vtedy sa Janko smial a povedal:
„Právom sa vám to stalo, keď ste boli takí lakomí pre kúsok mäsa, ale je to hanba, že ste takí veľkí a nechali ste len trpaslíka, aby vás vyprášil.“
Potom vzali kôš a povraz a šli všetci traja k tomu miestu v skale, v ktorom sa stratil trpaslík; tam sa nechal Janko v koši na povraze spustiť dolu.
Keď kôš dosadol na dno, našiel Janko dvere, a keď ich otvoril, sedela tam prekrásna dievčina, no bola taká krásna, že sa to vypovedať nedá, vedľa nej sedel ten trpaslík a škľabil sa na Janka ako opica.
Dievčina bola spútaná reťazami a pozerala na Janka tak smutne, že ho zachvátila veľká ľútosť a pomyslel si:
„Tú musím z moci toho zlého trpaslíka vyslobodiť!“ a uštedril svojím kyjom trpaslíkovi ranu, až ten padol mŕtvy k zemi.
V tom okamihu spadli z dievčiny tie reťaze a Janko bol jej krásou celý očarený. Rozprávala mu, že je kráľovská dcéra, ktorú z jej vlasti uniesol zbojnícky gróf a tu v tej skale zatvoril, pretože o ňom ani počuť nechcela, že by sa zaňho vydala, a toho zlého trpaslíka k nej ako stráž posadil, aby ju trápil a všelijako sužoval.
Potom posadil Janko dievčinu do koša a nechal ju vytiahnuť hore. Potom kôš zišiel zase dolu, ale Janko svojim druhom príliš neveril a pomyslel si:
„Už raz sa falošne zachovali a o trpaslíkovi mi nič nepovedali, kto vie, čo majú v úmysle teraz.“
A položil do koša svoj kyj a bolo to veľké šťastie, lebo sotva sa kôš do polovice tej výšky zdvihol, nechali ho tí dvaja hore zase spadnúť dolu, a keby bol v ňom Janko sedel, bol by teraz iste mŕtvy.
Ale teraz Janko netušil, ako sa z tej hĺbky hore dostane, a nebol tu nikto, kto by mu poradil.
„To je smutné,“ povedal si:
„budem tu musieť biedne zahynúť.“
A keď sa tak v podzemí prechádzal, prišiel znovu do komôrky, kde predtým sedela princezná, a uvidel, že trpaslík má na jednom prste prsteň, ktorý sa krásne lesknul a blyšťal. Tak mu ho stiahol a sebe nasadil, a keď ho na prste otočil, vtedy zrazu začul nad hlavou nejaký šuchot.
Pozrel sa do výšky a uvidel tam poletovať džinov, ktorí mu povedali, že je ich pánom a splnia mu každé želanie.
Janko spočiatku celý onemel, ale potom im prikázal, aby ho vyniesli hore. Poslúchli v okamihu a vyleteli s ním hore.
Ale keď bol hore, ani živáčika nevidel, a keď vošiel do zámku, ani tu nikoho nenašiel. Jedlívrtil a Kámentlouk preč pospiechali a tú dievčinu vzali so sebou.
A Janko otočil tým prsteňom a priletelí džinovia a povedali mu, že tí dvaja sú na mori. Janko teda bežal a bežal, až stanul na morskom brehu a uvidel v diaľke na vode loďku, v ktorej tí neverní druhovia sedeli.
V tom veľkom hneve skočil Janko do vody, bez toho aby sa zamyslel, aj s tým svojím kyjom a začal plávať, ale tá jeho palica centnárovej veľkosti ho ťahala do hĺbky a bol by sa nakoniec biedne utopil.
Ale v správnom čase Janko otočil prsteňom do tretice a priletelí džinovia a odniesli ho bleskovo do loďky. Tou svojou palicou zrazil tých dvoch ničomníkov z loďky do mora a dostalo sa im tak zaslúženej odmeny.
S tou krásnou dievčinou, ktorá mala veľký strach a druhýkrát bola ním oslobodená, potom plával domov k jej otcovi a matke, a potom boli spolu zosobášení a šťastne žili do konca života