Žabí kráľ

Je to už dávno, čo v jednom kráľovstve vládol starý kráľ. Mal prekrásnu dcérku, o ktorej si rozprávali ľudia v celom kráľovstve. Princezná od rána do večera spievala a dovádzala s kamarátkami v záhrade. Za horúcich letných dní chodila najradšej sama k lesu. Na kraji lesa pod starou lipou sa trblietala priezračná studňa. Princezná si sadla na chladný kamenný okraj a pozerala sa do studne. Hoci voda bola čistá a jasná, princezná nikdy nezazrela dno. Keď sa dosť do studne napozerala a napila sa chladivej vody, začala si podhadzovať zlatú guľu. Vyhadzovala ju do výšky, chytala a zase vyhadzovala a guľa iskrila na slnku, akoby horela. Bola to jej najmilšia hračka. Ako si tak raz podhadzovala, vykĺzla jej guľa z ruky a skotúľala sa priamo do studne. Princezná pribehla ku studni a ešte zazrela vo vode zlatú žiaru, ale čoskoro sa stratila. Guľa klesala hlbšie a hlbšie. Azda je studňa bezodná, pomyslela si princezná a dala sa do náriekania.
„Čo sa ti stalo, princezná? Nariekaš, že by sa aj kameň zľutoval,“ započula za sebou hlas, a keďže pre slzy nevidela, kto ju volá, pretrela si oči a obzrela sa. Z vody vystrkoval hlavu veľký žabiak, vyvaľoval na princeznú oči a utešoval ju:
„Neplač, princezná, neplač.“
„To si ty, starý kvákač?“ začudovala sa princezná. „Veď by som neplakala, keby som nestratila zlatú guľu. Hrala som sa s ňou a spadla mi do studne.“
„Do studne?“ povedal žabiak, „a čo mi dáš, keď ti tvoju zlatú guľu prinesiem?“
„Čo budeš chcieť, milý kvákačik,“ usmiala sa princezná, „šaty, perly, drahokamy, alebo by si chcel radšej moju zlatú korunku?“
Žabiak odpovedal:
„Nestojím o tvoje šaty, perly a drahé kamene ani o zlatú korunku. Ale ak ma budeš mať rada, ak sa chceš so mnou skamarátiť a dožičiť mi, aby som s tebou sedel pri stole, jedol z tvojho tanierika, pil z tvojho pohárika a spal v tvojej postieľke, potom sa ponorím do studne a zlatú guľu ti donesiem.“
„Prines, prines,“ úpenlivo prosila princezná, „sľubujem ti všetko, čo by si chcel, len mi už prines moju milovanú guľu.“
Pritom si myslela: Čo len ten hlúpy žabiak tára? Žaba patrí do vody. Kto to kedy počul, aby žaba jedla z tanierika!
Žabiakovi stačilo, že princezná sľúbila. Zmizol pod hladinou a o chvíľku vyplával so zlatou guľou v papuli a potom ju hodil do trávy.
Princezná od radosti poskočila, keď guľu uvidela. Zdvihla ju, maznala sa s ňou, smiala sa a bežala k zámku.