Snehulienka a sedem trpaslíkov

Raz sedela jedna kráľovná pri okne a šila košieľky pre dieťatko, ktoré očakávala. Bolo to v zime a snehové vločky sa znášali ako perie na rám okna, ktorý bol z čierneho ebenu. A ako tak občas vzhliadla od šitia a pozerala, ako sneží, zrazu sa pichla ihlou do prsta. Otvorila okno, aby si prst schladila, a tri kvapky krvi jej padli do snehu. A že sa na bielom snehu tak pekne červenali, pomyslela si: Kiežby som mala dieťatko biele ako sneh, červené ako krv a čierne ako eben! Čoskoro sa jej narodila dcérka naozaj taká biela ako sneh, červená ako krv, s vláskami čiernymi ako eben, a preto ju pomenovali Snehulienka. Ale sotva bolo dieťatko na svete, kráľovná zomrela.
Po roku si kráľ priviedol inú manželku. Bola to krásna pani, ale pyšná a svojvoľná, vo všetkom chcela byť prvá a neznášala pomyslenie, že by niektorá mohla byť krajšia ako ona. Neustále sa prezerala. Mala však aj svoje veľké čarovné zrkadlo. Keď si pred ne stúpla a hľadela sa v ňom, hovorievala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
a zrkadlo odpovedalo:
„Kráľovná, Vy ste v tej krajine najkrajšia.“
A kráľovná bola spokojná, vedela, že zrkadlo hovorí pravdu.
Lenže Snehulienka dorastala a bola čoraz krajšia, a keď mala sedem rokov, bola spanilá ako ranná zorička a krajšia ako sama kráľovná. A keď sa jej macocha zase raz opýtala svojho zrkadla:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
ono odpovedalo:
„Kráľovná, Vy ste krásna ako vždy, ale Snehulienka je krajšia ako Vy.“
Kráľovná sa tak zľakla, že od závisti celá zožltla. Od tej chvíle bolo zle: len čo sa na Snehulienku pozrela, srdce jej v tele pukalo, tak to dievčatko nenávidela. A závisť a pýcha sa jej v srdci množili ako jedovatá burina, vo dne v noci už nemala pokojnú chvíľu. Napokon si zavolala jedného poľovníka a prikázala mu:
„Zaveď Snehulienku hlboko do lesa, ja už sa na ňu nemôžem pozerať. A aby sa mi nevrátila, zbavíš ju života a srdce mi prinesieš na dôkaz, že je to vykonané.“
Poľovník poslúchol, vyviedol ju do lesa a ona sa tešila z každého kvietka alebo muchotrávky, z každého vtáčika alebo veveričky, ktoré uvidela a začula, a stále naňho volala, aby sa tiež pozrel. Keď poľovník videl, aká je milá a dôverčivá, nemohol kráľovnin rozkaz vykonať. Povedal Snehulienke:
„Bež, Snehulienka, uteč, čo môžeš, niekam ďaleko do lesa a domov sa už nikdy nevracaj. Kráľovná musí veriť, že som Ťa zbavil života, ako mi prikázala.“ Nechal ju tam a odišiel. Keď mu práve vbehlo do rany divé prasiatko, zabil ho, vzal z neho srdce a to doniesol kráľovnej ako dôkaz. Ona srdce hodila do ohňa.
Ubohá Snehulienka bola teraz v hlbokom lese celkom sama a bolo jej úzko, nevedela, kam sa pobrať. Najprv len s plačom klopýtala cez korene, ale potom sa dala do behu a bežala a bežala po mäkkom machu i cez ostré kamenie, preskakovala potôčiky, predierala sa tŕním. Stretávala divé zvieratá, ale tie sa len skokom prehnali popri nej a žiadne jej nič neurobilo. Tak utekala, kam ju oči viedli a nohy niesli. Keď sa už chýlilo k večeru, zbadala medzi stromami malú chalúpku a zaradovala sa, že si tam odpočinie.
Keď vošla do izbietky, bolo tam všetko maličké, ale také milučké a čistučké, že niečo také pekné ešte nevidela. Stál tam bielo prestretý stolček, na ňom bolo sedem tanierikov a pred každým lyžička, vedľa zas nožík a vidlička a uprostred sedem pohárikov. Pri stene stálo pekne vedľa seba sedem postieľok a každá bola prikrytá snehobielou plachtičkou. Snehulienka mala už taký hlad a smäd, že teraz zjedla z každého tanierika trochu zeleniny a kúsok chleba a z každého pohárika upila kvapôčku vína, lebo nechcela všetko vyjesť a vypiť len jednému. A keďže bola taká unavená, chcela si ľahnúť do postieľky, ale žiadna sa pre ňu nehodila: jedna jej bola krátka, druhá úzka, tretia zase tvrdá, vo štvrtej mala primálo pod hlavou. Tak vyskúšala všetky, až napokon v siedmej postieľke sa jej dobre ležalo. A tak už v nej zostala a zaspala a spala ako zabitá.
Keď sa celkom zotmelo, prišli domov gazdovia tej chalúpky. Bolo to sedem trpaslíkov. Vracali sa z práce, cez deň vždy kopali v horách a dobývali rudu. Teraz zapálili svojich sedem kahancov, a ako sa v izbietke rozjasnilo, hneď spoznali, že tam niekto bol, všetko už nebolo také pekne upratané, ako keď odchádzali.
Prvý trpaslík povedal:
„Kto to sedel na mojej stoličke?“
Druhý:
„Kto to jedol z môjho tanierika?“
Tretí:
„Kto si to odlomil z môjho chlebíka?“
Štvrtý:
„Kto mi to zjedol zeleninky?“
Piaty:
„Kto to nabral mojou vidličkou?“
Šiesty:
„Kto to krájal mojím nožíkom?“
Sedmý:
„Kto to pil z môjho pohárika?“
Potom sa prvý trpaslík obzrel a videl, že je na jeho postieľke vytlačená jamka, a povedal:
„Kto mi to pomädlil postieľku?“
Ostatní pribehli a volali:
„Na mojej postieľke tiež niekto ležal.“
Ale keď sa siedmy pozrel na svoju postieľku, videl, že v nej leží Snehulienka a spí. Hneď zavolal ostatných, všetci sa okolo nej zbehli a vykrikovali od údivu, doniesli svojich sedem kahancov a svietili jej na tvár.
„Ach, bože môj, ach, bože môj,“ volali, „to je krásna panenka!“ a mali z nej takú radosť, že ju ani nebudili, nechali ju v tej postieľke spať. Siedmy trpaslík spal tú noc u ostatných šiestich, u každého hodinu, a dobre sa vyspali.
Ráno sa Snehulienka zobudila, a keď uvidela siedmich trpaslíkov, zľakla sa ich. Oni sa však prívetivo opýtali:
„Ako sa voláš?“
„Volám sa Snehulienka,“ odpovedala.
„A ako si sa dostala k nám?“ vypytovali sa trpaslíci ďalej.
A tak im rozprávala, ako macocha prikázala poľovníkovi, aby ju zbavil života, ale poľovník jej daroval život a ona potom celý deň bežala a bežala, až napokon našla ich chalúpku.
Trpaslíci sa hneď dohovorili a povedali:
„Ak sa nám chceš starať o domácnosť, variť, ustielať, prať, šiť a pliesť, a ak bude všade poriadok, môžeš u nás zostať a nič Ti nebude chýbať.“
„To ja budem všetko rada robiť,“ povedala Snehulienka, „len keď ma tu necháte,“ a zostala u nich.
Pekne im gazdovala, mala všade poriadok a čisto. Oni ráno odchádzali do hôr, hľadali tam zlatú rudu, a keď sa večer vrátili, mali už jedlo vždy pripravené. Cez deň však musela byť Snehulienka sama doma, preto ju trpaslíci varovali:
„Len sa maj na pozore pred macochou, čoskoro sa dozvie, že si tu. Nikomu neotváraj!“
Kráľovná si myslela, že je zase už zo všetkých prvá a najkrajšia, spokojne si stúpla pred zrkadlo a povedala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
Ale zrkadlo odpovedalo:
„Kráľovná, Vy ste krásna ako vždy, ale za horami a lesmi u siedmich trpaslíkov kdesi Snehulienka je krajšia ako Vy.“
Kráľovná sa div nezvalila, keď to začula: vedela, že zrkadlo hovorí pravdu. Poľovník ju teda oklamal a Snehulienka je stále ešte nažive! A tak znovu premýšľala a vymýšľala, ako by ju zbavila života. Vedela, že jej závisť nedá spať, kým sama nebude najkrajšia v celej krajine. Napokon na niečo prišla. Pomaľovala si tvár a tak dobre sa prezliekla za starú kramárku, že bola na nepoznanie. V tom prestrojení išla cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom, tam zaklopala na dvere a zavolala:
„Kúpte pekný tovar, gazdiná, kúpte si.“ Snehulienka vyzrela z okna a povedala:
„Dobrý deň, tetuška, čo máte na predaj?“
„Dobrý tovar, pekný tovar,“ odpovedala kramárka, „stuhy a šnúrky všetkých farieb,“ a vybrala jednu šnúrku spletenú z pestrého hodvábu, ktorá sa len leskla.
Snehulienke sa zrazu zdalo, že bez tej šnúrky nemôže byť, a povedala si:
„Túto poctivú osobu predsa môžem pustiť do chalúpky.“ Hneď otvorila dvere a tú peknú šnúrku si kúpila.
„Uvidíš, ako Ti bude pekne pristať,“ povedala kramárka. „Ukáž, ja Ťa hneď zašnurujem, Ty to ešte tak nevieš.“
Snehulienka netušila nič zlé, stúpla si pred ňu a dala si tou novou šnúrkou živôtik zašnurovať. Babka ju hbito zašnurovala, ale tak pevne utiahla, že Snehulienke došiel dych a zvalila sa na zem ako mŕtva.
„Tak, a máš po kráse,“ povedala macocha a ponáhľala sa preč.
Bolo už k večeru, trpaslíci prišli domov a veľmi sa zľakli, keď svoju Snehulienku našli na zemi: ležala bez dychu, bez pohnutia, ako mŕtva. Začali ju dvíhať, a keď videli, ako je pevne zašnurovaná, vzali nožnice a šnúrku prestrihli. Snehulienka hneď začala trochu dýchať a pomaly zas prišla k sebe. Keď trpaslíci začuli, čo sa tu stalo, hovorili si:
„Stará kramárka, to nemohol byť nikto iný ako tá bezbožná macocha.“ A znovu napomínali Snehulienku:
„Maj sa na pozore, a keď my nie sme doma, živú dušu k sebe nepúšťaj.“
Len čo zlá kráľovná prišla domov, postavila sa pred zrkadlo a pýtala sa:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
A zrkadlo zase odpovedalo:
„Kráľovná, Vy ste krásna ako vždy, ale za horami a lesmi u siedmich trpaslíkov kdesi Snehulienka je krajšia ako Vy.“
Keď to začula, všetka krv sa jej od ľaku nahrnula k srdcu: videla, že Snehulienka zase ožila. „Však ja už niečo vymyslím,“ povedala, „čo Ťa zahubí!“ A keďže vedela aj čarovať, išla do svojej tajnej komory a urobila jedovatý hrebeň. Potom sa prezliekla a premenila zase na inú starú kramárku a vydala sa cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom. Tam zaklopala na dvere a volala:
„Dobrý tovar nosím, dobrý tovar mám! Kúpte si ho v samote, lacno ho dám!“
Snehulienka vyzrela a povedala:
„Len choďte zas ďalej, tu nič nepredáte, ja nesmiem do chalúpky nikoho pustiť.“
„Tak sa aspoň pozri, to azda môžeš,“ odpovedala babka, vytiahla hrebeň napustený jedom a držala jej ho pred očami. Hrebeň sa Snehulienke zase tak zapáčil, že sa dala oklamať a dvere otvorila. Keď sa dohodli, koľko za neho, povedala babka:
„A navyše Ťa ešte sama pekne učešem.“
Snehulienka zabudla na opatrnosť a súhlasila. Ale len čo ju babka učesala a zapichla jej hrebeň do vlasov, začal jed pôsobiť a Snehulienka padla v mdlobách na zem.
„No vidíš, ty krasavica,“ povedala tá jedovatá bosorka, „bola si, už nie si,“ a odišla.
Našťastie už bolo takmer k večeru a siedmi trpaslíci sa vrátili domov. Keď videli Snehulienku ležať ako mŕtvu na zemi, hneď mali podozrenie, že tu zase bola macocha, hľadali a hľadali, až našli jedovatý hrebeň. Len čo jej ho z vlasov vytiahli, prišla Snehulienka zase k sebe a rozprávala, čo sa prihodilo. Znovu ju varovali, aby sa mala na pozore a nikomu dvere neotvárala.
Kráľovná si doma stúpla pred zrkadlo a povedala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
A ono odpovedalo ako predtým:
„Kráľovná, Vy ste krásna ako vždy, ale za horami a lesmi u siedmich trpaslíkov kdesi Snehulienka je krajšia ako Vy.“
Keď počula zrkadlo takto hovoriť, to sa už od zlosti len triasla. „Snehulienka musí zmiznúť zo sveta,“ zvolala, „aj keby ma to malo život stáť!“ Potom sa zamkla vo svojej tajnej komore, kam sa nikto iný nedostal, a tam urobila jedovaté, smrteľne jedovaté jablko. Navonok vyzeralo krásne, žlté s červeným líčkom, a priam lákalo na zahryznutie, ale kto by z neho kúsok zjedol, ten musel zomrieť. Keď mala jablko hotové, pomaľovala si tvár, prezliekla sa za starú sedliačku a vydala sa cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom. Tam zaklopala, Snehulienka vystrčila hlavu z okienka a povedala:
„Nesmiem sem živú dušu pustiť, moji siedmi trpaslíci mi to zakázali.“
„Aj dobre,“ odpovedala sedliačka, „však ja svoje jabĺčka odbudem. Tu máš, jedno Ti dám.“
„Nie,“ povedala Snehulienka, „ja nesmiem od nikoho nič vziať.“
„Bojíš sa, že je jedovaté?“ povedala babka, „pozri sa, rozkrojím jablko na dve polovičky, červenú Ti dám a žltú zjem sama.“ Jablko mala tak dômyselne urobené, že len červená polovička bola otrávená.
Snehulienka mala na to pekné jabĺčko veľkú chuť, a keď videla, že si sedliačka odhryzla, nemohla už dlhšie odolať, vystrela ruku z okna von a vzala si tú jedovatú polovičku. Ale len čo sústo ochutnala, padla mŕtva na zem. Kráľovná sa na ňu zahľadela, zasmiala sa zlým smiechom a povedala:
„Biela ako sneh, červená ako krv a čierna ako eben! Tentoraz už Ťa Tvoji trpaslíci nezobudia.“
A keď sa doma zrkadla opýtala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
napokon odpovedalo:
„Kráľovná, Vy ste v tej krajine najkrajšia.“
Teraz už tá závistlivá duša nemala komu závidieť a po dlhom čase prvýkrát mohla pokojne spať.
Keď večer prišli trpaslíci domov, našli Snehulienku ležať na zemi, ale už nedýchala, bola mŕtva. Zodvihli ju, hľadali, či nenájdu zase niečo jedovaté, rozšnurovali ju, pročesali jej vlasy, umývali ju vodou aj vínom, ale všetko to nebolo nič platné, milá Snehulienka bola mŕtva a mŕtva zostala. Položili ju na nosidlá, všetci si sadli okolo a plakali za ňou, a tak ju oplakávali celé tri dni. Potom ju chceli pochovať, ale Snehulienka stále ešte vyzerala ako živá a stále ešte mala svoje krásne červené líčka. A tak si povedali:
„Tento svieži pupenec predsa nemôžeme zahrabať do čiernej zeme.“ Zo svojho striebra vykuli krásnu rakvu, dali na ňu urobiť sklenené veko, aby na Snehulienku bolo zo všetkých strán vidieť, mŕtvu do rakvy uložili a navrch napísali zlatým písmom jej meno. Potom rakvu postavili na najbližšom vrchu pod košatý dub a jeden trpaslík pri nej vždy zostal na stráži.
Aj lesné zvieratká sa prichádzali pozrieť na Snehulienku, a keď niekedy trpaslík driemal, strážila namiesto neho, najčastejšie líštička. A na dube jej za dňa húkali lesné holuby a v noci sova.
Dlho a dlho tak ležala Snehulienka v rakve, ale nemenila sa, vyzerala stále, akoby len spala, stále ešte biela ako sneh, červená ako krv, vlasy čierne ako eben.
Po čase do toho lesa zablúdil jeden kráľovič a prišiel k trpaslíkom do chalúpky na noc. Pod dubom na vrchu uvidel v sklenenej rakve krásnu Snehulienku a tak sa do nej zahľadel, že povedal trpaslíkom:
„Nechajte mi ju, dám Vám za ňu, čo budete chcieť.“
Ale trpaslíci odpovedali:
„Snehulienku my nedáme ani za všetky poklady sveta.“
„Tak mi ju darujte. Musím mať Snehulienku pri sebe a pozerať sa na ňu, inak nemôžem žiť. Darujte mi ju, budem ju opatrovať ako oko v hlave.“
Keď toľko prosil, trpaslíci sa nad ním zľutovali a rakvu mu darovali. Kráľovič povolal svojich sluhov, aby ju odniesli na zámok. Ale rakva bola ťažká a cesta nepriechodná, nosiči klopýtali cez kamenie, cez korene, až jeden klesol na koleno, rakva narazila o zem a Snehulienke pritom z hrdla vyskočil ten kúsok otráveného jablka. Kým znovu vykročili, Snehulienka otvorila oči, zodvihla sklenené veko, posadila sa a udivene sa obzerala.
„Ach, kde som?“ zvolala.
„U mňa si,“ odpovedal jej kráľovič celý šťastný a rozprával, čo sa s ňou prihodilo. Napokon povedal:
„Mám Ťa nadovšetko rád. Poď so mnou k otcovi a buď mojou ženou.“
Snehulienka s ním rada šla a na zámku im hneď chystali slávnu svadbu a pozývali na ňu hostí z ďaleka široka.
Aj Snehulienkina zlá macocha bola pozvaná. Kráľovná sa na to krásne vystrojila, stúpla si pred zrkadlo a povedala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
Zrkadlo odpovedalo:
„Kráľovná, Vy ste krásna ako vždy, ale mladá kráľovná je krajšia ako Vy.“ Zlá kráľovná zlostne vykríkla, ale potom na ňu padla strašná úzkosť. Už chcela dať vypriahnuť, že nikam nepôjde, ale predsa len jej to nedalo, tak bola žiadostivá uvidieť mladú kráľovnú, ktorá je krajšia ako ona.
Keď vstúpila do siene a spoznala Snehulienku, zostala ako skamenená, nemohla o krok ďalej a klesla na najbližšie sedadlo. Ani necítila, že jej trpaslík zuje črievičky a že jej obúva iné. Boli to črievice z červeného zlata, so železnou podošvou, ktoré pre ňu ukuli trpaslíci v lese. A teraz ju všetkých sedem trpaslíkov obstúpilo, jeden mal gajdy, ostatní píšťalu alebo flautu, začali hrať a ona sa chtiac-nechtiac musela dať do tanca. Trpaslíci ju tak vyviedli zo zámku a šli ďalej a ďalej a stále vyhrávali a ona v tých črievicach stále tancovala. Napokon všetci zmizli v lese a zlú kráľovnú potom už nikto nikdy nevidel. Črievice trpaslíkov ju utancovali.