Kráľ tchor

Vraj bývali kedysi v Čechách časy, ale je to už dávno, keď každá sliepčia obec bola tiež svojím pánom; každá mala svoj dvor a svoje smetisko, kde sliepky mohli bez prekážky hrabať, a mala aj svojho staršieho kohúta, ktorý ju riadil. Čo ktorá sliepka vyhrabala, bolo jej; a keď kohút našiel nejaké zrnko, zvolal k nemu všetky svoje sliepky a potom ho nechal jednej, ktorú mal najradšej, alebo to zrnko sám zhltol; a ak sa ktorá sliepka preto nahnevala, klofol ju a potom bola spokojná. Len čo niekde kohút na dvore zakikiríkal, kikiríkali po ňom všetci kohúti v celej dedine. Tak to išlo mnohé veky v najlepšej kázni a bázni a svornosti.
A prihodilo sa vtedy nanešťastie, že žaby kunky začali mať odpor k svojmu starému zriadeniu; i kuňkali, kuňkali, až si vykuňkali za kráľa nohatého bociana. Keď to videli kohúti a sliepky, nechceli zostať vzadu za kunkami a vraveli, že by bolo dobré, aby mali aj oni svojho vlastného kráľa. I zvolali sa na všeobecný snem a začali rokovať, čo a ako, a boli všetci potiaľ jednej mysle. Keď však prišlo na to, kto bude kráľom, tu sa medzi nimi začali hádky a roztržky; lebo nikto nechcel trpieť, aby nad ním panoval druhý, ale radšej chcel každý sám panovať nad inými. I začali sa kohúti jeden na druhého vzpínať a štipkali sa, až sa z nich perie sypalo a hrebene im krvácali. Tu im poradil jeden starý vážny kohút, že by bolo najlepšie, aby si pre zachovanie pokoja vzali nejakého mocného kráľa z cudziny; a hneď im menoval pána tchora, že ten je zubatý, silný pán, ktorého sa každý bude báť, a ten že iste medzi nimi urobí pokoj a dobrý poriadok. I zapáčila sa tá rada všetkým a hneď poslali k pánu tchorovi, aby s ním o tom urobili poriadnu zmluvu. Pán tchor, keď sa dozvedel o ich žiadosti, správal sa k nim veľmi prívetivo a ústretovo; sľuboval, že ich zachová pri všetkých ich právach a starobylých slobodách, že ich bude chrániť pred luňákom, ktorý im deti unáša, pred kunou, ktorá im vajcia pije, i pred vrabcami zlodejmi, ktorí im pred samým nosom zrnie kradnú; sľuboval aj to, že pekné veľké kohúty urobí svojimi kráľovskými radcami, komorníkmi i inými dôstojníkmi. I páčilo sa to všetkým, čo sľuboval, sliepkam i kohútom, a s veľkou slávou posadili pána tchora na svoj kráľovský trón a boli radi, že majú takého mocného a dobrotivého kráľa.
Neprešlo veľa času a zachcelo sa pánu kráľovi tchorovi sliepčej krvi. I umienil si nájsť na niektorom zo svojich poddaných nejakú vinu, aby ho potom pod touto zámienkou mohol zahryznúť a jeho krv vycicať; lebo nechcel ešte zjavne ukázať svoju pravú tchoriu povahu, aby si kohútov a sliepky nevyplašil. I povolal si milostivo jedného pekného, tučného kohúta a pýtal sa ho, či nič necíti. Kohút bol dobrá, poctivá duša a povedal úprimne:
„Račte, Vaša Milosť kráľovská, odpustiť, cítim hrozný smrad.“ Bol to smrad, ktorým všetci páni tchori zapáchajú, hoci by aj na sliepčom tróne sedeli. „Ho, drzý, hanebný darebák!“ osopil sa naňho tchor, „takto sa opovažuješ svojmu kráľovi a pánovi do očí hovoriť?“ A chmat! jedným razom odhryzol kohútovi hlavu a potom mu vycical krv. Potom si povolal druhého a pýtal sa ho tiež, či nič necíti. Kohút,
vidiac bezhlavé telo svojho druha a ústa Jeho Milosti tchorovskej zašpinené krvou, poznal, že nie je dobre. I začal sa od veľkého strachu po celom tele triasť a nemohol ani slova prehovoriť. „Prečo sa trasieš?“ osopil sa naňho kráľ. „Tuším, že nemáš dobré svedomie? Povedz, čo cítiš.“ Kohút pozbieral všetky svoje sily, hlboko sa poklonil a povedal tenkým, sladučkým hláskom:
„Kráľovská Milosť, cítim prelíbeznú vôňu.“
„Ho, zradca prefíkaný!“ vykríkol kráľ zúrivo. „Chceš lichotením zastrieť svoje darebáctvo?“ A chmat! odhryzol mu hlavu zas a krv vycical. Tchor mal síce už teraz dosť, ale tá hračka s kohútmi mu robila potešenie; a preto si povolal ešte jedného kohúta a tiež sa ho spýtal, čo cíti. Ale ten bol chytrák; videl tu síce dobre tých dvoch bezhlavých a všimol si aj niečo na kráľovských fúzoch ako krv, ale robil sa, že nevidí. I uklonil sa zdvorilo niekoľkokrát a odpovedal pánu kráľovi opatrne:
„Račte odpustiť, Vaša Milosť kráľovská, dostal som strašnú nádchu z tohtoročného vlhkého počasia, a preto, žiaľ, nič necítim.“ Pán kráľ, vidiac, že sa mu kohút z nastraženej pasce vyvliekol, a nemajúc v náhlosti naňho nič iné po ruke, ráčil sa dobrotivo usmiať a prepustil ho v milosti.