O kráľovi, ktorý mal dobré srdce

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden ani mladý, ani starý kráľ, ktorého omrzelo panovanie, a tak jedného dňa odovzdal vládu svojmu synovi, vydal sa do sveta a so sebou si vzal len svoje dobré srdce.

Išiel a išiel, až prišiel do jednej dediny, kde stretol uplakané deti. Pýtal sa ich, čo sa im stalo, a ony mu rozprávali, že majú zlú macochu, ktorá ich vyhnala z domu. Kráľ vzal deti za ruku a išiel s nimi do ich domu. Keď ich macocha zbadala, mala na jazyku namiesto kresťanského pozdravu zlé slovo, ale kráľ jej povedal: „Zadrž, dobrá žena, niečo ti dám.“ A dal tej žene kúsok svojho srdca a ona sa usmiala, pohladkala deti po vlasoch a tisla ich k sebe.

Kráľ išiel ďalej, až prišiel do inej dediny, kde stretol starého psa, ktorému tieklo z očí a sotva sa vliekol. Kráľ sa ho pýtal, čo sa mu stalo, a pes mu rozprával, že sa mu sedliak za jeho verné služby odvďačil namiesto jedla bičom. Kráľ vzal psa a išiel na statok. Keď ho sedliak so psom zbadal, mal na jazyku namiesto kresťanského pozdravu zlé slovo a v ruke držal bič, ale kráľ mu povedal: „Zadrž, dobrý muž, niečo ti dám.“ A dal sedliakovi kúsok svojho srdca a tomu klesla ruka, vypadol z nej bič a psovi priniesol misku s jedlom.

Kráľ išiel ďalej, až prišiel do inej dediny, kde stretol starú uplakanú žobráčku. Keď sa jej pýtal, čo sa jej stalo, sťažovala sa mu, že na ňu richtár poslal psov. Tak kráľ ženu vzal a išiel s ňou k richtárovi. Keď ho richtár videl prichádzať so žobráčkou, mal na jazyku namiesto kresťanského pozdravu zlé slovo a už-už chcel privolať psov. Vtom kráľ povedal: „Zadrž, dobrý muž, niečo ti dám.“ A dal richtárovi kúsok svojho srdca a ten sa usmial a pozval žobráčku k stolu.

Tak chodil kráľ od dediny k dedine, od mesta k mestu, cez hory a doly, prešiel púšť a preplával more; a všade, kde stretol človeka bez srdca, neváhal a dal mu kúsok svojho.

A bežal čas, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Kráľovi zostal posledný kúsok srdca, keď jedného dňa prišiel späť ku kráľovskému mestu, kde vládol jeho syn. V ústrety mu znel zvuk umieračika; muži v kapucniach zhadzovali z vozov mŕtvych a iní ich hádzali do hlbokých jám. Opodiaľ to všetko pozorovala krásna pani celá v čiernom. Kráľ sa jej pýtal, čo sa tu stalo. Vtedy sa otočila a on sa díval do jej čiernych očí, akoby hľadel do zrkadiel. Potom sa obrátila späť k mestu a kráľ povedal: „Zadrž, pani, niečo ti dám!“

A kráľ podal Smrti posledný kúsok svojho dobrého srdca.