Majster Kopýtko

Majster Kopýtko bol malý, vychudnutý, ale čulý mužíček, ktorý ani okamih pokojne nepostál. Jeho tvár, z ktorej vyčnieval predlhý nos, bola poznačená od kiahní a mŕtvolne biela, vlasy mal sivé a strapaté, očká malé, ale šmátral nimi neustále sem a tam. Všetko videl, všetko hanil, všetko vedel najlepšie a vždy mal pravdu. Išiel napríklad po ulici a mával rukami tak divoko, že zrazu udrel slúžku, ktorá niesla vedro vody, a keď ho touto vodou zmočila, ešte sa na ňu divoko osopil, nech si na budúce dáva pozor na cestu. Remeslom bol obuvník a pracoval s takým fortieľom, že keď šil dratvou, každého, kto sa od neho nedržal dosť ďaleko, udrel päsťou do tela. Žiadny tovariš u neho nevydržal dlhšie ako mesiac, pretože majster Kopýtko aj na tej najlepšej práci stále nachádzal chyby. Raz to boli krivé stehy, inokedy bola jedna topánka dlhšia, onehdy jeden opätok vyšší ako druhý a naposledy nedostatočne zmäkčená koža. „Len počkaj,“ povedal učňovi, „ja ti ukážem, ako sa správne zmäkčuje koža!“ a schmatol remeň a uštedril mu zopár rán na chrbát. A bolo to!

Všetci pre neho boli lenivci, pretože on sám nedokázal v pokoji posedieť ani štvrťhodinku. Raz vstala jeho žena celkom zavčasu ráno a založila oheň, vtedy vyskočil z postele a bosý pribehol do kuchyne, aby na ňu kričal, že mu chce podpáliť dom, že založila oheň, akoby chcela piecť vola, že drevo stojí peniaze a takto ho privedie na mizinu. Aby toho nebolo málo, slúžky stáli pri neckách a smiali sa a niečo si rozprávali, keď tu im majster Kopýtko stanul za chrbtom a zle sa na ne osopil, čo tu štebotajú ako husi a pre prázdne táranie zabúdajú na prácu, načo im je to nové mydlo, že je to bezbožné plytvanie a navyše hanebné záhaľanie, pretože tak šetria svoje krásne ruky namiesto toho, aby bielizeň riadne drhli. Napokon, keď chcel celý rozhorčený odísť, zakopol o vedro plné lúhu, prevrhol ho a v kuchyni bola potopa.

Keď susedia stavali nový dom, stále chodil k oknu a díval sa von a mrmlal si popod fúzy, že stavajú múry z červeného pieskovca, ten predsa nikdy nevyschne a ľudia v dome budú potom stále chorí, že je vidieť, ako tovariši kamene na seba skladajú zle, že do malty by patril skôr štrk a nie piesok, že sa dočká chvíle, keď tým ľuďom dom spadne na hlavu. Medzitým si vždy sadol k práci a urobil pár stehov, ale potom netrpezlivo vyskočil, strhol zo seba koženú zásteru a vybehol von, že tým ľuďom musí prehovoriť do duše. Pustil sa teda do tesárov, že zašli príliš ďaleko, čo si myslia, že takto im budú trámy stáť rovno, raz to všetko povolí v základoch. A vytrhol jednému tesárovi z ruky sekeru, aby mu ukázal, ako sa správne tešie, ale práve okolo prechádzal voz plne naložený hlinou, a tak sekeru odhodil a vykrikoval na sedliaka, ktorý kráčal popri voze, či sa nezbláznil, že zapriahol mladého koňa do takého ťažkého nákladu, že to úbohé zviera sa mu každú chvíľu zvalí na zem. Sedliak však nepovedal ani slovo, to majstra Kopýtka tak pobúrilo, že bežal späť do dielne, kde si sadol k práci, ale keď mu učeň podal topánku, osopil sa na neho, čo je to, už niekoľkokrát mu hovoril, aby podrážku toľko nevykrajoval, kto si takú topánku kúpi, keď na nej nie je nič vidieť, len tá podrážka, že si praje, aby sa jeho príkazy plnili do písmenka. Učeň odpovedal, že tú topánku nešil, že to je tá topánka, ktorú majster sám odhodil, než von vybehol, a on mu ju teraz len podal, a že majstrovi by sa nezavďačil ani anjel na nebesiach.

Raz v noci sa majstrovi Kopýtkovi snívalo, že umrel a vybral sa na cestu do neba. Keď tam prišiel, prudko zabúchal na nebeskú bránu a mrmlal, že na dverách nie je klopadlo, že si musí drieť vlastné kĺby. Otvoril mu apoštol Peter a čudoval sa, kto je taký netrpezlivý. „Ach, to si ty, majster Kopýtko? Rád ťa pustím dnu, ale musím ťa varovať, zanechaj svoj zvyk a nehaň všetko, čo v nebi uvidíš, inak ťa postihne niečo zlé.“ „Takéto napomínanie si môžete ušetriť,“ odvetil obuvník, „ja dobre viem, čo sa patrí! Tu v nebi je iste všetko, ako má byť, nie ako na zemi.“ A tak vošiel Kopýtko do raja a prechádzal sa tam po šírych nebeských pláňach a obzeral sa doľava i doprava, vrtel sa a bručal si popod fúzy. Vtom uvidel dvoch anjelov, ako nesú trám. Bolo to brvno, ktoré má jeden v oku, kým v očiach iných hľadá triesky. Anjeli však nenieslí brvno po dĺžke, ale naprieč. Vtedy si obuvník pomyslel, či kto videl takú nerozumnosť, ale mlčal a napokon si povedal, veď je to jedno, ako trám nesú, rovno alebo naprieč, keď všade prejdú a nenarazia. O kúsok ďalej uvidel dvoch iných anjelov, ako nabierajú zo studne vodu do suda, ale ten sud bol deravý a voda crčala zase von a polievala dažďom zem. „Tisíc hromov!“ vybuchol Kopýtko, ale včas sa zarazil a pomyslel si, že je to možno len kratochvíľa, robia si žarty a vykonávajú nezmyselné veci, najmä tu v nebi, ale nikto lenivý tu nie je, všetci pracujú. Potom uvidel voz, ktorý uviazol v priekope. „Žiaden div,“ povedal obuvník anjelovi, „keď je taký nerozumne naložený, čo tam máte?“ „Zbožné priania,“ povedal anjel, „ale nejako som do toho nešťastne strčil a voz mi uviazol.“ Prišiel však iný anjel a zapriahol dva kone, ale Kopýtko zabručal, že dva kone stačiť nebudú, a museli priviesť ďalší pár koní, ale nezapriahli ich dopredu, ale dozadu. No to už bolo na majstra Kopýtka naozaj veľa, a tak vybuchol: „Ťuťmáci, čo to robíte? Kde na svete kto videl takto zapriahať kone? Vy si asi myslíte, vy namyslenci spupní, že viete všetko najlepšie, čo?“ Chcel ešte pokračovať, ale jeden z nebešťanov ho schmatol za golier a všetkou silou ho postrkoval von z nebeskej ríše. Keď sa Kopýtko obzrel, ešte videl, ako sa kone s vozom vzniesli do výšky.

A v tom okamihu sa majster Kopýtko zobudil. „Tak v nebi to chodí trochu inak ako na zemi,“ povedal si, „Človek by mal viac odpúšťať, ale kto sa môže trpezlivo pozerať na to, keď sa kone zapriahajú dopredu i dozadu. Dobre, majú krídla, ale kto to mal vedieť? Je to napokon veľké bláznovstvo, koňom pripínať krídla, keď majú rýchle nohy. Ale musím vstávať, inak mi v dome čeľaď vyvedie kdovieaké bláznivé veci. Zaplať pánboh, že som naozaj neumrel.“