Nevesta a žaba

Kedysi žil jeden kráľ a ten mal troch synov. Raz sa s nimi vybral do lesa na poľovačku a keď odpočívali na čistinke, hovorí im:
„Deti moje, už je čas, aby ste si domov priviedli nevesty a oženili sa.“
Traja kráľovičia mu však odpovedali, že žiadny z nich nepozná dievča, ktoré by sa mu páčilo a ktoré by si chcel vziať za ženu. Kráľ im na to odpovedal:
„Každý vystreľte šíp a kam ten šíp dopadne, tam sa poobzerajte a nájdete si nevestu, ktorú potom privediete na zámok.“
No oni vystrelili, ako im kráľ nakázal, a išli hľadať svoje šípy. Tí dvaja starší synovia si ešte toho dňa priviedli domov pekné a pôvabné nevesty a boli s nimi spokojní. Najmladší kráľovič sa volal Janko. Vybral sa tiež za svojím šípom, jazdil už celý deň, ale po šípe ani stopy. Keď ho to márne hľadanie omrzelo, vydal sa na spiatočnú cestu. Tu pricestuje k akejsi bažine a počuje za sebou hlas:
„Janko, tu ma máš!“
Obzeral sa, ale nič nevidel. No hlas sa ozval znova:
„Janko, tu ma máš.“
Kráľovič zosadol z koňa a tu zazrel uprostred bažiny sedieť na kameni obrovskú zelenú žabu so strieborným golierikom na krku a tá držala v papuli jeho šíp.
„Janko, tu ma máš, neboj sa ma!“ volala na neho.
On šiel k nej o krok bližšie a nemohol slova prehovoriť. Ale žaba pokračovala:
„Odnes ma k svojmu otcovi na zámok a tam ti dám tvoj šíp.“
Janko ju teda dal do klobúka, vysadol na koňa a išiel domov. Bratia ho už vyzerali z okna a len čo ho zbadali, vyšli mu so všetkými dvoranmi oproti a chceli od neho, aby sa pochválil, akú nevestu si našiel.
„Pekne si si vybral nevestu!“
Niektorí ho ľutovali, iní sa mu smiali a všade rozprávali, že si Janko priviezol z lesa za nevestu zelenú žabu. Len starý kráľ nedával najavo, čo si o tom myslí.
Čo mal Janko robiť? Vzal žabu do izby, položil ju do mramorovej misy, dal jej tam večeru a pozeral na ňu a ona pozerala na neho. Za pár dní si na žabu so strieborným golierikom na krku zvykol.
Jedného dňa si kráľ zase synov zavolal a hovorí:
„Deti moje, rád by som vedel, aké nevesty ste si vybrali. Tu vám dávam plátno a o dva dni nech z neho vaše ženy ušijú košeľu.“
Najmladší kráľovič prišiel do svojej izbietky, chodil sem a tam, len sa mračil a nič nehovoril. Žaba sa na neho pozerala a spýtala sa ho:
„Janko, môj ženích, čo sa ti stalo?“
„Ale nič, zelená žabka, moja nevesta. Ty mi aj tak nepomôžeš.“
„Len to povedz, Janko.“
Tak jej on rozprával, čo kráľ uložil, a ona hovorí:
„Čo vešiaš hlavu? Daj mi to plátno. Ak nevesty tvojich bratov tie košele ušijú, ja to dokážem tiež.“
„Ako by si to dokázala, zelená žabka, moja nevesta?“ hovoril smutne najmladší princ, ale plátno jej dal.
Ona ho vzala, nastrihala na malé kúsky a fik! Vyhodila ich otvoreným oknom von. Janko sa zľakol a pribehol k oknu, ale už len zazrel, ako vietor chytil nastrihané kúsky plátna, zatočil s nimi nad zámkom a odniesol ich niekam k lesu.
„Čo si to urobila, zelená žabka, moja nevesta?“ nariekal.
„Nič sa neboj, zajtra uvidíš sám,“ hovorí žabka.
A naozaj. Keď sa ráno zobudili a Janko otvoril okenicu, zrazu zafučal vietor a priniesol mu k nohám krásnu bielu košeľu.
Napoludnie si dal kráľ synov zavolať a chcel, aby predložili, čo ich nevesty ušili. Tí dvaja starší položili košele na stôl a pýtali sa Janka:
„A čo ušila tvoja nevesta žaba? Pochváľ sa nám, nech ju môžeme pochváliť.“
Tu Janko siahol pod kabát a položil pred otca krásnu belostnú košeľu. Tí dvaja onemeli a len pozerali! Starý kráľ si košeľu poobzeral, kýva hlavou a hovorí:
„Tá tretia je zo všetkých najkrajšia! Veru, je to najkrajšia košeľa, akú som kedy v živote videl.“
Janko sa červenal radosťou a jeho dvaja starší bratia i ich nevesty od zlosti zblednuli. Ale o niekoľko dní si ich kráľ k sebe zavolal znova a povedal:
„Deti moje, rád by som vedel, ktorý z vás si našiel najšikovnejšiu nevestu. Tu máte zlaté, strieborné a hodvábne nite. Zaneste ich nevestám, nech nimi vyšijú obrus.“
Janko vzal košíček s niťami, chodil smutne po izbe a nič nehovoril. Žabka sa na neho pozerala a keď to trvalo už dlho, spýtala sa ho:
„Čo ti je, Janko, môj ženích?“
„Ach, zelená žabka, moja nevesta! Oco ti posiela zlaté, strieborné a hodvábne nite, aby si z nich vyšila obrus na kráľovský stôl. Ako by si to len mohla dokázať? Bratia sa budú posmievať tebe aj mne.“
„Len mi tie bavlnky daj, Janko.“
Žabka vzala nite, nastrihala ich na malé kúsočky a šup! Hodila ich oknom zase von. A kým sa Janko stačil spamätať, tak hovorí:
„Nič sa neboj, Janko. Zajtra ten obrus uvidíš na vlastné oči.“
Keď ráno najmladší kráľovič otvoril okno, od lesa zafučal vietor, čosi sa v ňom zablyslo. Keď sa vietor prihnal bližšie, zniesol Jankovi k nohám nádherný obrus.
Napoludnie niesli bratia obrusy svojmu otcovi, aby si ich pozrel. A zase doberali Janka:
„Tak čo vyšila tvoja nevesta žaba? Veď máš prázdne ruky .....“
On nič nehovoril, len siahol pod kabát a rozprestrel pred kráľa svoj obrus. V tej chvíli všetci onemeli! Tie dva obrusy vyzerali popri Jankovom ako dve staré handry. Kráľ si dlho obzeral na obruse od zelenej žabky zlaté a strieborné vtáčiky, kvety a hviezdičky a nemohol sa na to čaro vynadívať.
Ale o krátky čas si synov zavolal znova a dal každému košík múky, nech mu ich nevesty napečú koláče a ukážu, ktorá z nich je najšikovnejšia. Janko doniesol košík do izby, sadol si za stôl a chcelo sa mu plakať. Žabka sa ho opäť pýta:
„Janko, môj milý ženích, čo mi zase kráľ posiela tentoraz?“
„Zelená žabka, moja nevesta, nesiem ti od neho košík múky na koláče.“
„Daj mi ho, Janko, hneď začnem piecť.“
Žabka postavila košík na okno a vtom sa od lesa prihnal silný vietor, zafučal do košíka a múku rozmetal a rozprášil ako sneh do vzduchu. Kráľovič na to hľadel celý zarazený, ale žabka hovorí:
„Nič sa neľakaj, Janko, môj muž. Zajtra napoludnie zaneseš koláče svojmu otcovi.“
No a naozaj, že ich zaniesol!
Starší bratia kládli na stôl pred kráľa svoje koláčiky a poškuľovali po Jankovi, či aj on nejaké nesie. Ten svoje koláčiky položil vedľa nich a svietili ako zlaté. Keď ich kráľ rozlomil, zavoňalo to po celom zámku, že sa všetkým zbiehali slinky v ústach.
„Tvoja nevesta upiekla najlepšie koláčiky,“ hovorí kráľ, „tým sa na svete žiadne nevyrovnajú! To je raz jasná vec!“
Jankovi radosťou zružoveli líca a ponáhľal sa povedať svojej neveste, ako ju kráľ pochválil.
Zanedlho sa konala na zámku veľká hostina a kráľ nakázal, nech na ňu kráľovičia prídu aj so svojimi nevestami, aby ich mohol predstaviť všetkej šľachte. Janko sa zľakol, ako to bude vyzerať, keď jeho starší bratia budú sedieť za stolom so svojimi krásnymi nevestami a budú s nimi tancovať a on tam prinesie zelenú žabu so strieborným golierikom na krku. Šiel do izby, sadol si za stôl a plakal.
„Ach, žabka, moja nevesta!“
„Čo sa ti prihodilo, Janko, môj ženích?“ pýtala sa ho žabka.
„Kráľ chce, aby som ťa priviedol na slávnosť na zámok a predstavil všetkej šľachte.“
„Nič si z toho nerob, Janko,“ tešila ho zelená žabka, jeho nevesta,
„vystroj sa, choď do siene, sadni si za stôl a čakaj. Prídem za tebou ..... . sama.“
Najmladší kráľovič sa vystrojil do najlepšieho šatu a posadil sa za stôl vedľa svojich bratov. Všetci sa po ňom obzerali, že je sám a kde je jeho nevesta. Bratia doňho štuchali a pýtali sa:
„Janko, prečo si nepriviedol svoju snúbenicu? Nechceš sa pochváliť, akú nevestu si si našiel? Choď po ňu, nech je nám tu veselšie.“
Janko mlčal a len zadržiaval slzy. Vtom sa dvere rozleteli a do siene vošla krásna panna s rozčesanými vlasmi a zelenými očami. Na krku mala strieborný retiazok a namierila si to rovno k Jankovi. Pobozkala ho a sadla si vedľa neho na stoličku. Všetci obdivovali Jankovu nevestu a on sám nevedel, či sa mu to len zdá, alebo sníva.
„Čo sa ti stalo, Janko, môj ženích,“ pýtala sa ho nevesta, „že tak málo hovoríš?“
„Je to preto, že ťa dnes nemôžem v tých krásnych šatách spoznať,“ hovorí Janko.
Ale stále mu vŕtalo hlavou, ako je to všetko možné. Hore ju opustil ako zelenú žabu a tu sedí vedľa neho pôvabné dievča! Keď sa zábava rozprúdila, zodvihol sa a ponáhľal do svojej izby. Obzerá sa, ale žabky nikde. Len v mise ležala jej zelená koža. Janko ju vzal a hovoril si: Nech ju už nikdy nemôže obliecť! A vyhodil kožu do ohňa. Tá zhorela na prach.
Len čo to urobil, vtom sa rozleteli dvere, ozval sa nárek a hlas jeho zelenej žabky hovorí:
„Ach, milý Janko, môj drahý ženích, čo si to urobil?“
Kráľovič sa zľakol, ponáhľal sa dolu do siene a vypytoval sa, kde je jeho nevesta. Že vraj odišla chvíľu za ním a ešte sa nevrátila. Zľaknutý Janko prehľadal celý zámok, ale nadarmo, jeho nevesta sa navždy stratila. A neobjavila sa ani druhý deň a neukázala sa ani tretí deň a nešťastný Janko chodil po zámku hore-dole a nevedel, čo si má počať.
Až tretiu noc sa mu prisnil sen a v tom sne videl svoju nevestu, zelenú žabku, a tá mu hovorila: Ak ma chceš znova mať, hľadaj ma tam, kde si ma prvýkrát našiel!
Len čo sa rozbrieždilo, Janko sa vydal na cestu k močiaru, jazdil dookola, až uvidel onen obrovský kameň a na ňom sedela zelená žaba.
Zoskočil z koňa, až po kolená sa zabáral do vody a do blata a ponáhľal sa k svojej stratenej neveste. Vzal ju do rúk a vtom cítil, že sa deje čosi čudné. Zelená žabka sa mu v rukách zmenila na šmykľavú rybu a metala sebou a už-už sa chcela Jankovi z rúk vytrhnúť. Ale on ju držal, čo najpevnejšie vedel, a nepustil. Potom sa začala znova nadúvať a meniť, až držal v rukách veľkého raka a ten po ňom sekal klepetami. Nakoniec mal Janko v rukách tučného hada a ten sa zmietal a syčal proti nemu, ale ani tentoraz kráľovič nepovolil!
Zrazu cíti vo svojom náručí mladé dievča a to ho objíma. Pozrel sa a poznal svoju nevestu!
„Janko, môj drahý ženích,“ hovorila mu, „už som tvoja a už pri tebe zostanem navždy.“
Sadli si na kameň a ona mu rozprávala, že tridsať rokov čakala na chvíľu, kedy z nej spadne zakliatie. Tá chvíľa prišla v deň, keď kráľ usporiadal na zámku hostinu. Škoda, že Janko spálil jej žabiu kožu a že sa musela zase vrátiť späť do bažiny.
O niekoľko dní slávili na zámku tri veľké svadby. Mladí kráľovičia si brali krásne nevesty a najkrajšiu mal Janko!