Ako Šimperák prekabátil posmievačov

Šimperk platí od nepamäti za mesto málo múdrych. Keď sa niekde stane niečo hlúpe, onedlho sa hovorí, že sa to stalo v Šimperku. Jedného rána stálo v Šimperku na rínku osem cudzích chlapov. Peňazí mali dosť, prišli sa do Šimperka zabaviť, posedieť v krčme a popudzovať Šimperákov. Stáli na rínku a rozmýšľali, kam by zašli. Krčiem tam bolo na výber. Potom sa rozhodli a šli do krčmy U čiernej mačky.
V zadnej izbe pri stole sedel akýsi človek a pil krígeľ piva. Keď si ho prezreli, poznali, že je to podľa všetkého Šimperák. Tak ho hneď pozvali, aby si prisadol k nim, objednali mu víno a jeden z nich začal spievať:
„Janko, hej ..... zapriahaj, tri mačky k vozu daj, tri myši do páru: tak ide Šimperák k neveste v kočiari!“
Kvôli tej pesničke sa každý Šimperák veľmi rozhneval. Tak aj ten, čo tu sedel, sa mračil a pozeral spod obočia. Ale mlčal. Myslel si: Však im to ešte poviem! Kto sa smeje naposledy, smeje sa najlepšie. Chlapi robili, akoby ani nevideli jeho hnev, a prvý z nich sa opýtal:
„Kamaráti, viete, ako sa Šimperáci kúpajú?“ Keď to ostatní nevedeli, začal im rozprávať:
„Raz sa kúpalo deväť Šimperákov v potoku. Najprv sa dlho čľapkali vo vode, potom sa jeden z nich zľakol a hovorí:
„Chasa, my sa musíme spočítať, či sa niekto z nás neutopil.“ Tak počítal. Ukázal prstom na seba a hovorí:
„Ja som ja, ty si jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, ježišmária, ..... jeden chýba! Ten sa iste utopil!“
„Zle si počítal.“ hovorí ten druhý. „Teraz budem počítať ja: Ja som ja, . jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem. Áno, do čerta! Naozaj sa jeden utopil. Bože, len keby som to nebol ja!“ Potom počítal tretí, štvrtý a po poriadku všetci. Každý začal: Ja som ja a potom ich napočítal osem.
Celí smutní sa posadili na brehu a ľutovali utopeného kamaráta. Za chvíľu išiel okolo jeden cudzí človek a pýtal sa ich, prečo sú takí smutní. Keď mu to povedali, smial sa:
„Vy ste praví Šimperáci! Sadnite si všetci zadkami do piesku a potom spočítajte tie jamky!“
Tak každý z nich žuchol ako vrece do piesku a potom vstali a počítali tie jamky. Bolo ich deväť! Šimperáci mali veľkú radosť, obliekli sa a išli v dobrej nálade domov.“
Prvý chlap dopovedal a všetci sa smiali. Dali si znovu naliať a druhý sa opýtal:
„Viete, od ktorého času robia Šimperáci to, čo vrabce?“ Keď všetci krútili hlavami, rozprával:
„Raz postavili Šimperáci stodolu, ale urobili jej veľmi ťažkú strechu a chceli ju podoprieť trámom. Osem ich dotiahlo ťažký trám až k vrátam, ale potom nemohli ďalej. Premýšľali, rozmýšľali, potom si sadli na ten trám jeden vedľa druhého. Jeden hovorí:
„Budeme musieť zbúrať stenu, inak ten trám nepôjde.“
V tom práve vletel do stodoly vrabec. Mal v zobáku steblo slamy,
nosil tam na hniezdo. Keď to Šimperáci videli, vstúpil im rozum do hlavy a šupiny im popadali z očí. Zaniesli trám po dĺžke, tak ako ten vrabec steblo slamy.“
Všetci sa smiali na plné hrdlo.
„Ticho!“ volal tretí a začal:
„Hostinský U vola v Šimperku nechcel pri muzike rozsvietiť svetlá, iba ak dostane zaplatené. Tak sa o to práve hádali. V tom vletelo do šenku dievča celé bez dychu a kričalo:
„Mesiačik spadol do studne! Poďte sa pozrieť! Na moju dušu, leží v studni!“
Všetci Šimperáci bežali k studni, do ktorej dopadal obraz splnu.
„Preboha, ako sa len stalo, že ten mesiačik spadol!“ divili sa. „Viete čo?“ hovoril ten najmúdrejší z nich. „My ho vylovíme a zavesíme v tanečnej sále. Tak sa nebudeme hádať s krčmárom o svetlo. Mesiac nám bude svietiť zadarmo.“
Všetci s tým súhlasili a mali veľkú radosť. Doniesli rýchlo palice a zohnali aj sieť. Po rebríku zliezli dvaja dolu do studne a začali mesiac loviť. Ako vodu zakalili, mesiačik sa im stratil a márne ho hľadali na dne v blate. V tom im niesol krčmár krígeľ piva na posilnenie. Keď im ho podával cez okraj studne, zdvihli hlavy a uvideli mesiačik na oblohe.
Krútili nad tým hlavou, ako je to možné, že sa tam zasa dostal. Vyliezli zo studne, išli domov a ležali z toho celí chorí.“
„Skvelý špás!“ smiali sa všetci. A štvrtý začal:
„Keď tú studňu, v ktorej ten mesiačik chytali, postavili, chceli sa presvedčiť, aká je hlboká. Položili cez ňu hrubú vŕbu. Jeden z nich, ten najsilnejší, ju objal rukami a visel dolu. Po ňom zliezol dolu druhý a zavesil sa tomu prvému na nohy. A za ním tretí a štvrtý. Keď ich tak viselo dvanásť a neboli na dne, zdreveneli tomu, čo sa držal vŕby, ruky a volal dolu:
„Chlapi, držte sa pevne, ja si musím pľuvnúť do dlaní!“ Povedal to, pustil sa vŕby a všetci Šimperáci spadli na dno. Tam sa zapletli dlhými rukami a nohami dohromady, že sa nemohli vyplietť. Tak richtárov pacholok schmatol bič a začal po nich práskať. To im pomohlo na nohy.“
Keď sa tomu všetci náležite zasmiali, začal piaty:
„O tej studni Vám môžem ešte niečo povedať. Raz cez vianočné sviatky chceli Šimperáci na utierň. Aby v tme nezablúdili a našli správnu cestu, natiahli od krčmy až ku kostolu povraz. Bol medzi nimi jeden darebák a ten, aby ho nikto nevidel, preložil povraz od kostola ku studni. Keď začali Šimperáci chodiť na utierň, šli jeden za druhým ako ovce za baranom. Len čo prvý vletel do studne a voda zaplieskala, myslel ten, čo išiel za ním, že mu zavrel pred nosom dvere kostola.
„Nechaj otvorené! Aj my tam ideme!“ zavolal a už ležal v studni. A tak tam spadlo veľmi veľa Šimperákov.“
Teraz začal rozprávať šiesty:
„Raz si Šimperáci kúpili v Zábřehu slede a tie sedliakom veľmi chutili.
„Keby sme ich mohli mať častejšie a keby neboli také drahé,“ hovorili si medzi sebou. Ten najmúdrejší z nich hovoril:
„Tak ich prinesieme kôš z mesta a hodíme do rybníka. Na jeseň vodu vypustíme a ryby vyberieme rukami.“ Tak to aj urobili.
Keď na jeseň rybník vypustili, nebola tam ani jediná ryba. Len dolu v blate sa váľal hrubý úhor. Chytili to zviera a všetci súhlasili s richtárom, že musí byť potrestané smrťou. Boli presvedčení, že to zlé zviera všetky tie slede zožralo. Tak vymýšľali, akou najhoršou smrťou by ho sprovodili zo sveta. Po dlhom dohováraní uznali, že najhoršia smrť je utopenie. S veľkou radosťou niesli úhora do rybníka. Keď sa potom vesele mykal vo vode, Šimperáci volali:
„Ako sa ten neduživec trápi! Dobre naňho! Nemal nám tie slede všetky zožrať!“
S veselou mysľou išli potom domov.“ Začal rozprávať siedmy:
„Ja Vám poviem, ako Šimperáci postrčili kostol trošku doprava. Jednu nedeľu pri omši svietilo slnko panáčikovi do biblie, nemohol správne všetko prečítať. Tomu chceli Šimperáci pomôcť. Vtedy tam nosili chlapi iba červené kabáty. Prišiel práve jeden vandrovník, a ten by si bol rád taký červený kabát kúpil, ale nemal žiadne peniaze. Počul v krčme, že by radi postrčili svoj kostol o kúsok ďalej. Poškrabal sa za uchom a hovorí:
„Tá vec sa dá urobiť. Na to miesto, kam má kostol prísť, musíte položiť nový červený kabát. Potom budete všetci všetkou silou tlačiť, kým ho nepošuchnete na ten kabát.“
Tak prišli všetci Šimperáci, opreli sa do múru a tlačili, čo mohli. Za peknú chvíľu, keď z nich už pot crčal, hovorí vandrovník:
„Trošku si oddýchnite, ja sa pozriem, či už je to dosť.“ Obišiel kostol, schoval kabát a volal na nich:
„Práca je hotová! Kostol už stojí na kabáte, ani kúsok šosu nie je vidieť!“
Šimperáci pobehovali okolo kostola, pozerali, či niekde nevyliezol von kus červeného kabáta. Vandrovník s kabátom zatiaľ utiekol.“ Teraz sa dal počuť ten ôsmy a hovorí:
„Teraz som na rade ja. Poviem Vám, ako raz večer sedeli Šimperáci v krčme a ako im jeden cudzí človek rozprával, že čoskoro bude vojna.
„Čo je to tá vojna?“ pýtali sa niektorí.
„Keď je počuť bubny bubnovať,“ hovoril ten cudzí človek.
„A ako bubnujú bubny?“ vyzvedali od neho Šimperáci.
„Bum! Bum! Bum!“ hovorí ten človek.
Na druhý deň sušili Šimperáci na lúkach seno a nehovorili o ničom inom, než že bude vojna, keď budú bubny bubnovať. Bolo veľké horúco a mali so sebou sud piva. Ten bol čoskoro vypitý. Dierou od zátky sa do suda dostal sršeň a bzučal tam. Jeden Šimperák to začul a celý vyľakaný kričal:
„Už bubnujú! Už je vojna!“
Všetci od strachu utekali z lúk domov, aj kosy a hrable tam nechali. Jednému z nich bolo ľúto nechať tam ten sud od piva. Schmatol ho a hodil na plece. Ako utekal, tým kolísaním rozdráždil sršňa a ten bzučal v sude ako divý.
„Bubon bubnuje!“ kričal ten, čo niesol sud, a všetci utekali ešte viac. Až keď sud zahodil, bubnovanie prestalo a vojna tiež žiadna nebola.“
Ten Šimperák, čo s nimi sedel, to všetko potichu počúval, a keď chcel ten prvý zase začať, vstal a hovorí:
„Všetky tie rozprávky boli pekné a nikto Vám nemôže zakázať, aby ste sa nám, Šimperákom, nevysmievali. Ale všetko ešte neviete. Mám Vám povedať, ako to robia Šimperáci, keď dávajú hádať, a nikto im nevie odpovedať?“ „To nám povedzte!“ súhlasili všetci.
„Tak dobre, Šimperák Vám dá hádať. Kto nevie odpovedať, musí mu zaplatiť zlatku. Ak odpovie správne, musí zaplatiť zlatku ten, kto sa pýtal. Ak chcete, hneď to takto vyskúšame, možno sa naučíte niečo nové.“
Chlapi sa smiali, že by sa od Šimperákov niečo naučili, a s veľkým smiechom prisvedčili, že chcú. Ale dohodli sa, že keď nebudú vedieť odpovedať, zaplatia nie jednu, ale štyri zlatky. Šimperák sa teda pýtal prvého:

„Má na sebe frak ako rak červený,
na hlave chrastu, bruško krúpami naplnené.
Čo je to?“

Chlap sa zarazil, chvíľu rozmýšľal. Potom zakrútil hlavou, vytiahol štyri zlatky a položil ich na stôl. Všetci ostatní za ním. „Neuhádli ste to? Tak je to šípka.“
Schmatol zlatky a obrátil sa k druhému:

„Sedí panna v zelenom, v kabátiku červenom,
stlačíš ju, plače, v srdci jej kameň skáče.
Čo je to?“

Druhý chvíľu rozmýšľal, zakrútil hlavou a položil na stôl štyri zlatky.
Všetci ostatní za ním.
„Neuhádli ste to? Je to čerešňa.“
Schmatol zlatky a dal tretiemu hádanku:

„Z Egypta k nám prišiel chlapík,
tisíc záplat má jeho fráčik,
nosí hrebeň, nečeše sa,
tvár má samú kosť,
ten cudzí hosť.
Čo je to?“

Tretí chvíľu rozmýšľal, zakrútil hlavou a položil na stôl štyri zlatky.
Všetci ostatní za ním.
„Neuhádli ste to? Je to kohút!“
Schmatol zlatky a dal hádanku štvrtému:

„Zletel vták bezperák na náš strom bezlistnák.
Prišlo naň bezzubátko, zožralo to bezperátko.
Čo je to?“

Ten štvrtý dlho márne rozmýšľal. Ale potom položil na stôl štyri zlatky a všetci ostatní tiež. „Neuhádli ste to? Je to sneh a slnko.“ Schmatol zlatky a dal hádanku piatemu:
„Jednou dierou tam, dvoma von, a keď je von, tak až vtedy je tam. Čo je to?“
Piaty nevedel ako tí predtým.
„Neuhádli ste to? Sú to nohavice!“
Schmatol zlatky a obrátil sa k šiestemu:

„Mosadzné zviera v kamennom chlieve,
keď zarehoce, na štyri míle sa ozve.
Čo je to?“

Ten šiesty tiež nevedel odpovedať a položil na stôl štyri zlatky. Všetci ostatní za ním. „Neuhádli ste to? Je to zvon!“ Schmatol štyri zlatky a potom prišiel na rad siedmy. „Štyri oči, šesť nôh, jeden chvost, dvoje úst. Čo je to?“
Nikto z nich nevedel odpovedať a každý zaplatil po štyroch zlatkách.
„Neuhádli ste to? Je to jazdec na koni!“
Schmatol zlatky a dal hádanku tomu ôsmemu:

„Kováč a jeho sestra, pastier a jeho žena sa prechádzali po brehu. Našli hniezdo a v ňom štyri vajcia.
Každý si vzal jedno a ešte jedno zostalo.
Ako to urobili?“

Nikto z nich nemohol na to odpovedať. Zaplatili každý štyri zlatky.
„Neuhádli ste to? Kováčova sestra bola pastierova žena!“
Schmatol peniaze, štrngal nimi vo vrecku a hovorí:
„Za to, že ste mi dali toľko peňazí, sa Vás ešte opýtam:

„Jedna pani v Šimperku mala dve vajcia. Chcela ich variť v troch hrnčekoch, v každom jedno.
Ako len to urobila?“

Museli pripustiť, že to nevedia.
„A ja to neviem tiež!“ vysmial sa im Šimperák. Hodil na stôl štyri zlatky a odišiel so smiechom z krčmy. Všetkých osem chlapov sa divilo, či veľa zaplatili za to, že im povedal, ako to vedia Šimperáci.