Ako vodníka ziabli nožičky

Raz jedného krásneho dňa sa popri rybníku prechádzal mladík. Taký floutek, sveta neznalý a chudobnejší než kostolná myš. O takých sa hovorí, že majú jedno vrecko prázdne a druhé vysypané, lenže tento nemal ani tie vrecká! Poslúžili ako záplaty na rozpáranú košeľu. A tak sa tam len tak prechádzal a premýšľal o nesmrteľnosti chrobáka, keď zrazu niečo započul. Fňuk! Fňuk! Za vŕbou sedel vodník a veľmi nariekal. Mladík sa poškrabal za uchom, nevedel totiž, ako sa dá taký vodník utíšiť. Čo ak ho nejako urazí a ten ho potom stiahne pod vodu? Rozhodne sa nechcel stať súčasťou vodníkovej zbierky hrnčekov na dušičky. Preto chcel čo najrýchlejšie zmiznúť, vtom sa však vodník otočil!
„Počkaj,“ zvolal. „Čo sa ma ani nespýtaš, čo ma trápi?“ Mladík sa zastavil a roztraseným hlasom sa spýtal: „Tak čo ťa trápi?“ „Noo, nezdá sa mi, že by ťa to nejako zvlášť zaujímalo, čo?“ prebodol ho vodník pohľadom. „Nič ti nepoviem!“ zaškriekal. A tak mladík rozhodil rukami a pokúšal sa pomaly vycúvať niekam preč. „Kam zasa ideš?“ spýtal sa ho vodník znova. „Noo,“ koktal mladík, „r r riekol si p p predsa“… „Tak teba naozaj nezaujíma, prečo tu tak fňukám?“ spýtal sa vodník ešte nevrlejšie než predtým. „Tak prečo tu vlastne fňukáš, vodníku?“ spýtal sa ho zase mladík. „Ááále, nič ti nepoviem, aby si vedel!“ otočil sa k nemu vodník zase chrbtom. To už ale aj mladíkovi došla trpezlivosť. „Vieš čo, tak mi nič nehovor, ty obluda zelená, a pokojne si tu nariekaj, aký je rok dlhý!“ zakričal, potom sa rázne otočil a kráčal preč dlhými krokmi. Vodník ho o chvíľu dohonil. „No počkaj, tak ja ti teda poviem, prečo tak nariekam. Mňa totiž ziabu nožičky.“ „Čo to hovoríš, teba že ziabu nožičky?“ smial sa mladík. „Veď si vodník.“ „Takže ty mi nepomôžeš?“ spýtal sa ho vodník skľúčene. Mladík vyvalil oči, „pomôcť? Tebe? A ako, prosím ťa? Mám ti každý večer dávať do tvojej vodníckej postele ohrievaciu fľašu?“ „Tak na to zabudni!“ kričal. „Do tvojho rybníčka ani nevkročím, to by potom iste ziabli nožičky aj mne! A vôbec, daj mi pokoj, vodníku, ja ti pomôcť nemôžem!“
Vodník sa smutne pozeral na mladíka, ktorý sa rýchlo vzďaľoval. Ako ho len presvedčiť? Vtedy ho to napadlo. „Počkaj,“ zvolal. „Čo keby som ti splnil jedno, dve alebo tri želania? Pomohol by si mi potom?“ Mladík sa prudko zastavil. „A čo chceš na oplátku?“ spýtal sa. „Azda nie moju dušu.“ „Tvoju dušu?“ „Brr,“ otriasol sa vodník. „A nevieš, čo by som s ňou asi robil? Ja by som chcel topánky, každý spln nové,“ povedal a od radosti sa chvel, akoby už tie topánky dostal. „Noo,“ povedal mladík, „tak keď chceš len tie topánky, tak ja teda súhlasím.“ Potom už len vodník luskal prstami a plnil jedno želanie za druhým. Ako prvé si mladík prial veľký mlyn, potom truhlicu zlatiek, no a keď vodník luskol prstami po tretí raz, vedľa mladíka stála krásna dievčina. „Tak,“ povedal vodník. „Teraz máš všetko, čo si si prial.“ „Na oplátku chcem nové topánky, a to každý spln,“ zaškriekal. „Nezabudni,“ pohrozil mu vztýčeným prstom, predtým než skočil do svojho rybníka.
A tak sa z chudobného mladíka stal zámožný mlynár, všetkými uctievaný a vážený. Mal veľa iných radostí a strastí, než aby myslel na vodníkove topánky. Úplne na úbohého vodníčka zabudol. Jeden spln striedal druhý a vodník sa nedočkal ani jedného páru topánok. A tak tam sedel smutne na vŕbe a zase fňukal. Ostatní vodníci by na mlynára iste poslali veľkú vodu, ale tento vodník bol veľmi dobrý, ani muche by neublížil. Lenže takú obrovskú krivdu, ktorej sa na ňom mladík dopustil, nemohol preniesť cez svoje studené, vodnícke srdce. „Ako len mohol na neho zabudnúť?“ pýtal sa sám seba každý spln. Rozhodol sa preto, že sa mu skúsi aspoň trochu pripomenúť. Preto mu vytopil pivnicu s múkou, ale s mlynárom to ani nepohlo. Na vodníka si nespomenul. A tak uplynulo niekoľko ďalších splnov. To už ale mlynár prehnal. Ono to nie je žiadna sranda, deti, nahnevať si vodníka, aj keď náš vodníček je ten najlepší na celom svete. Vodník sa rozhodol ísť priamo do mlyna. Len čo ho mlynár uzrel, pustil vrecia s múkou. „Jéj, ahoj, vodníčku, prišiel si ma navštíviť?“ pokúšal sa o priateľský tón. „Mlynár, ty si zabudol na našu dohodu,“ kričal vodník. „Zatiaľ čo mi dole v rybníčku mrznú nožičky, ty si tu zatiaľ meliš múku a si šťastný.“ „Ale, ale, vodníčku,“ chcel ho mlynár aspoň trošku utešiť. Vodník sa však nedal. „Dávam ti poslednú šancu, mlynár,“ kričal vodník a už vôbec nepripomínal toho dobrého vodníka, ktorý ani muche neublíži. „Ak mi do budúceho splnu nepriniesieš všetky topánky, ktoré si mi o splnoch nedal, vezmem si späť to, čo som ti vykúzlil.“ „Ale vodníku,“ kričal mlynár. „Veď spln je už dnes večer, to nemôžem stihnúť.“ „Skôr si na to mal myslieť!“ ušklbol sa vodník a skočil do rybníčka.
Mlynár, biely ako stena, bežal preto za svojou ženou a všetko jej vyklopil. Tá mu najprv poriadne vyhrešila. Vôbec sa jej nepáčilo, že jej muž nesplnil slovo, ktorým sa zaviazal. Keďže ho však veľmi milovala, pustili sa obaja do šitia topánok. Keďže na prácu boli dvaja, išlo to ako po masle. A skôr než sa mesiac vyhupol na oblohu, na brehu rybníčka stálo niekoľko párov topánok a plech buchiet ako ospravedlnenie, že sa na vodníka zabudlo. A keďže ráno mlyn stále stál a vedľa mlynára ležala krásna žena a v pivnici stále bola truhlica zlatiek, usúdili, že sa vodníkovi topánky iste páčili. A odvtedy už mlynár svoje slová plní.
V rybníčku medzitým nastalo veľké pozdvihnutie. Vodník mal zrazu veľa topánok a nevedel, kde si ich vystaví. Jediným vhodným miestom boli poličky, kde od pradávna stáli hrnčeky s dušičkami. Vodník nezaváhal a všetky hrnčeky zmietol z políc. Na ich miesto dal svoje topánky. Kto vie, čo bude s vodníčkom, keď vodnícka komisia zistí, že vodník s bydliskom rybníček číslo 7777 sa už viac nestará o dušičky a namiesto nich stavia svoje topánky na police. Ale to už je iný príbeh.